Na sebe mi nezáleží
Zdravím Vás všetky.
Mám taký dosť veľký a veľmi zaťažujúci problém... Proste mi na sebe nezáleží.
Mám po 30ke, dobré vzdelanie, svoju firmu, som vydatá - civilný život je takpovediac ok. Ale bohužiaľ sa mi doteraz za celý môj život nepodarilo schudnúť. Naopak. Celý život som mala nadváhu a za posledné roky som pribrala na to ešte 25 kíl. A k tomu v poslednej dobe často pijem.
Vidím, že takým životom márnim čas a že tieto roky mi už nikto nevráti. Je mi z toho smutno.
Zároveň sa na seba brutálne hnevám, že som doposiaľ nikdy nebola schopná si vážiť seba ako ženu. Vždy som podávala dobré výkony v škole a potom v práci, veľa som si toho vybojovala. Lenže seba ako ženu som pri tom úplne utlačila do úzadia. A čo je horšie, skôr či neskôr sa ku mne aj okolie začalo správať ako k ťažnému koňovi.
Je to zlé.
Debaty s psychologičkou nepomohli (a psychológov som už vystriedala viacero). Zrejme sa to bude týkať niečoho z detstva - asi veľmi chladného vzťahu matky voči mne. Predpokladám. A počas života sa to ešte zhoršilo...
Proste aby som to skrátila: Veľmi by som bola vďačná, keby ste mi napísali o Vašich skúsenostiach, keď ste pre seba niečo v živote urobili ako pre ženu a že ste za to rady. Že to bolo dobré rozhodnutie a že ďakujete samé sebe, že ste to urobili. Či už to bolo schudnutie, odchod zo zlého vzťahu, hoci aj plastika nosa - čokoľvek.
Ďakujem.
@kapajopo vzdy je to Tvoja volba a nikoho ineho, ak Tebe nieco prekaza, tak to ovladas. Ako v praci, tak aj toto je o nejakej ceste pre Teba. Nie ze Ta bude trener nahanat s jedalnickom. Musis sama vediet, ze ok 5 dni viem byt dobra a 2 dni si nieco sladke dam. Postupne to vies menit
@kiki68 tréner sa môže aj na hlavu postaviť, keď ja sama nebudem mať záujem. A takisto aj dietológ, aj manžel aj ktokoľvek iný. Lenže... skúsme takto: Povedzme, že fungujem zdravo 3-4 mesiace, schudnem, cítim sa lepšie... Potom príde nejaké horšie obdobie, mám stres, nestíham si variť, mám kopu roboty. Ako to je napr aj teraz. A teraz príde ten rozdiel medzi mnou a ženou, ktorá sa má rada. Žena, ktorá sa má rada, ten stres nebude riešiť tak, že sa s prepáčením bude prežierať a prepijať. Prečo? Lebo sa má rada. Nebude si škodiť. Naopak žena ako ja, keď je na tom zle, to rýchlo vyrieši jedlom a pitím, lebo je to rýchle a to, že si tým vlastne ešte viac škodí, nerieši, lebo jej na tom nezáleží. Viem, že to znie hrozne, ale sprevádza ma to celý život a aj preto mám také strašné výkyvy.
Bolo mi povedane, si uz dospela, mas veci vo svojich rukach. Mat sa rad, sa da naucit. Normalne vedome si povedat- mam sa rada a preto si nekupim alkohol, nebudem sa prezierat. Ak by si sa nemala rada, tak ani v praci by si sa nesnazila, bolo by ti to jedno. Nie?
@kapajopo zlatinko, myslím, že si trafila klinec po hlavičke s tým sebapopisom - si nastavená podávať výkony - pre iných. Na tebe nezáleží. Ako z toho von? No, je to o zvyku, tu nič iné nepomôže 🤷. Ja som si veľa psychoknih čítala, sú aj podcasty, ale trvalo to dlho a stále to mám v sebe, nizka asertivita, vždy skočiť keď niekto niečo potrebuje. Ale už si viem aj povedať čo chcem ja. Len som to zo seba musela dolovať dlhší čas, aby som na to prišla. (Napr. Ja mám rada prechádzky, no ale čo budem chodiť sama okolo domu, či čo??? Tak som našla cestu, chodím pešo z roboty tak 1-2x týždenne, sú to ca 3 km pekná trasa a nechávam povinnosti tak, aj tak ma to doma počká 😁). Manžel aj deti si zvykli. Ale najprv som mala v hlave stále že nedá sa nedá sa, lebo musím byť doma a postarať sa o deti a blabla. Ak si pribrala, nehľadaj týranie, aby si schudla, ale hľadaj zábavu, čo by ťa bavila a hlavne spoločnosť k tomu. Jazda na koni? Tanec? Kúpanie v jazere? Dlhé prechádzky? Hocičo, čo TEBE ROBÍ RADOSŤ. Chudnutie bude pridružený efekt 😉. Držím ti palce. A každý večer, ale každý, nezabudni na to, si povedz v posteli - si úžasná, taká aká si a nemusíš nikomu nič dokazovať, si to najlepšie čo máš, si to jediné a najdôležitejšie čo máš. a silno sama seba objím. Na začiatku ti to bude divné ale postupne ti to príde úplne normálne sama seba mať rada.
Bolo mi povedane, si uz dospela, mas veci vo svojich rukach. Mat sa rad, sa da naucit. Normalne vedome si povedat- mam sa rada a preto si nekupim alkohol, nebudem sa prezierat. Ak by si sa nemala rada, tak ani v praci by si sa nesnazila, bolo by ti to jedno. Nie?
@komplikovana Úprimne, ja som na vysokej trpela ako prasa, bola som na tom veľmi zle finančne a vkuse som len makala. Aj po vysokej som sa na túto profesiu viackrát chcela vykašľať. A aj som sa, ale potom som sa vrátila zas. Bolo to 13 rokov trápenia sa, kým som sa dostala do stavu, že mám svoju firmu, svoje zákazky a konečne sa môžem zhlboka nadýchnuť. Ale aj tak... Ja prácu beriem ako povinnosť. Nerobím to že pre seba, robím to ako povinnosť. Ja som veľmi lenivý a pohodlný človek. Keby som nemusela, nepracovala by som - to hovorím otvorene. Ja si myslím, že je za tým to, že naši boli vždy veľkí makači. A tak je zo mňa workoholik, z brata takisto... Nerobí nás to šťastnými, ani jedného. Lenže naši si toto jedno na nás zas vždy vážili, že sa neflákame a makáme. Tak nám to asi zostalo. V skutočnosti ale ani ja ani on zo života nemáme veľa. Čiže si nemyslím, že takto pracovať znamená mať sa rád, skôr naopak.
@kapajopo zlatinko, myslím, že si trafila klinec po hlavičke s tým sebapopisom - si nastavená podávať výkony - pre iných. Na tebe nezáleží. Ako z toho von? No, je to o zvyku, tu nič iné nepomôže 🤷. Ja som si veľa psychoknih čítala, sú aj podcasty, ale trvalo to dlho a stále to mám v sebe, nizka asertivita, vždy skočiť keď niekto niečo potrebuje. Ale už si viem aj povedať čo chcem ja. Len som to zo seba musela dolovať dlhší čas, aby som na to prišla. (Napr. Ja mám rada prechádzky, no ale čo budem chodiť sama okolo domu, či čo??? Tak som našla cestu, chodím pešo z roboty tak 1-2x týždenne, sú to ca 3 km pekná trasa a nechávam povinnosti tak, aj tak ma to doma počká 😁). Manžel aj deti si zvykli. Ale najprv som mala v hlave stále že nedá sa nedá sa, lebo musím byť doma a postarať sa o deti a blabla. Ak si pribrala, nehľadaj týranie, aby si schudla, ale hľadaj zábavu, čo by ťa bavila a hlavne spoločnosť k tomu. Jazda na koni? Tanec? Kúpanie v jazere? Dlhé prechádzky? Hocičo, čo TEBE ROBÍ RADOSŤ. Chudnutie bude pridružený efekt 😉. Držím ti palce. A každý večer, ale každý, nezabudni na to, si povedz v posteli - si úžasná, taká aká si a nemusíš nikomu nič dokazovať, si to najlepšie čo máš, si to jediné a najdôležitejšie čo máš. a silno sama seba objím. Na začiatku ti to bude divné ale postupne ti to príde úplne normálne sama seba mať rada.
@mikadooo veľmi ma potešila táto správa. A ja Ti niečo poviem: V 2022 som takmer 11 mesiacov vkuse s výbikou piatich dní robila 20.000 krokov denne. Keďže mám životosprávu ako mám, neschudla som nič. Ale som aspoň ani nepribrala. Čiže u mňa je to hlavne o tom jedle. A to chudnutie ako podružný efekt: Poviem otvorene, že som to raz v živote zažila. Vtedy som nedržala ani diétu, ani nič, normálne som žila. Neraňajkovala som, v podstate to bol fasting, zhodou náhod. Ale prirodzene som sa vyhýbala sacharidom. Ale zas dala som si aj poobede malú sladkosť, aj sme cez víkend išli s babami na salsu a pila som gin. A predstav si, za 10 mesiacov som schudla krásnych 14 kíl. Bolo to pekné, šťastné obdobie. Bolo to počas štúdia naozaj že v ďalekom zahraničí. Mala som dobré štipendium, tak som sa nemusela stále strachovať o peniažky, chodiť na brigády. Aj školu som dobre zvládala, aj internship popri tom. Vtedy som proste nemala toľko stresu.
Mozes si dovolit zvolnit tempo v praci a pritom nestratit svoj zivotny standard? Podla toho co pises, nevies ovladat stres a ten ta potom da dole. Stres mas iba z prace? A co rodicia, myslis ze im ten workoholizmus prospel?
Mozes si dovolit zvolnit tempo v praci a pritom nestratit svoj zivotny standard? Podla toho co pises, nevies ovladat stres a ten ta potom da dole. Stres mas iba z prace? A co rodicia, myslis ze im ten workoholizmus prospel?
@komplikovana Teraz rozbieham vlastnú kanceláriu, Zatiaľ mám veľa roboty, ale to už boli rozbehnuté veci, keď som ju zakladala. Musím začať chodiť na všelijaké meet-upy a pod. Teraz, rátam ešte tak rok, toho bude veľa... Ale to nevadí. Skôr by mi pomohlo asi take pravidelné pracovanie, že každý deň začnem v cca rovnakom čase a nie že 3 dni nič, potom týždeň bomby a 85 odrobených hodín, potom zas týždeň nič, lebo som unavená a dávam sa dokopy a zas to samozrejme zajedám a zapíjam... Čo sa týka našich, dnes by v tomto veku, v akom sú, minimálne môj otec povedal, že sa umakal ako vôl a nič z toho nemal. Moja mama je zas ako z ocele - ona celý život drie a nikdy sa nesťažuje. Tiež si seba nikdy nevážila, ale že nikdy. Mala ťažký život, odmala musela fakt že drieť a pomáhať babke a dedkovi so zvieratami atď. Úprimne - nič moc.
@komplikovana Úprimne, ja som na vysokej trpela ako prasa, bola som na tom veľmi zle finančne a vkuse som len makala. Aj po vysokej som sa na túto profesiu viackrát chcela vykašľať. A aj som sa, ale potom som sa vrátila zas. Bolo to 13 rokov trápenia sa, kým som sa dostala do stavu, že mám svoju firmu, svoje zákazky a konečne sa môžem zhlboka nadýchnuť. Ale aj tak... Ja prácu beriem ako povinnosť. Nerobím to že pre seba, robím to ako povinnosť. Ja som veľmi lenivý a pohodlný človek. Keby som nemusela, nepracovala by som - to hovorím otvorene. Ja si myslím, že je za tým to, že naši boli vždy veľkí makači. A tak je zo mňa workoholik, z brata takisto... Nerobí nás to šťastnými, ani jedného. Lenže naši si toto jedno na nás zas vždy vážili, že sa neflákame a makáme. Tak nám to asi zostalo. V skutočnosti ale ani ja ani on zo života nemáme veľa. Čiže si nemyslím, že takto pracovať znamená mať sa rád, skôr naopak.
@kapajopo ako pises dalej, tu nestalost, vykyvy, promiskuitu, to tvoje sebavnimanie - mi to pripada ako crty hranicnej poruchy osobnosti.
Na druhej strane, asi nie si osobnostne pripravena na taku permanentnu sebadisciplinu. Ja by som to nesilila, tak sa s tym zmier a nebojuj s tym, evidentne ti ten vnutorny boj nerobi dobre. Zivot v neustalom odpore so sebou samym nie je to, co clovek potrebuje. Niektore veci treba len prijat.
Mozes si dovolit zvolnit tempo v praci a pritom nestratit svoj zivotny standard? Podla toho co pises, nevies ovladat stres a ten ta potom da dole. Stres mas iba z prace? A co rodicia, myslis ze im ten workoholizmus prospel?
@komplikovana Inak nemám stres iba z práce. Stresuje ma aj to, že žijem dosť izolovane. Mi to nerobí dobre. A manžel fakt že nie je spoločenský, ten iba do práce alebo šport. Nechodí s nikým ani na pivo ani nič také. Takže... no.
@kapajopo ako pises dalej, tu nestalost, vykyvy, promiskuitu, to tvoje sebavnimanie - mi to pripada ako crty hranicnej poruchy osobnosti.
Na druhej strane, asi nie si osobnostne pripravena na taku permanentnu sebadisciplinu. Ja by som to nesilila, tak sa s tym zmier a nebojuj s tym, evidentne ti ten vnutorny boj nerobi dobre. Zivot v neustalom odpore so sebou samym nie je to, co clovek potrebuje. Niektore veci treba len prijat.
@0silvia0 tiez ma to napadlo z praxe len som to tu nechcela pisat
@kapajopo ako pises dalej, tu nestalost, vykyvy, promiskuitu, to tvoje sebavnimanie - mi to pripada ako crty hranicnej poruchy osobnosti.
Na druhej strane, asi nie si osobnostne pripravena na taku permanentnu sebadisciplinu. Ja by som to nesilila, tak sa s tym zmier a nebojuj s tym, evidentne ti ten vnutorny boj nerobi dobre. Zivot v neustalom odpore so sebou samym nie je to, co clovek potrebuje. Niektore veci treba len prijat.
@0silvia0 možno niekde na hranici som, možno nie - neviem. Čo viem, je, že keby som sa mala rada, tak by som si proste neškodila takto a hotovo. Momentálne mi bude stačiť, keď sa nebudem neustále sama pred sebou kritizovať, zhadzovať. Veľmi by som si priala vedieť samú seba "ochrániť". Kopa iných žien to vie - ja im ticho v dobrom závidím. A veľmi by som chcela vedieť, ako uvažujú také ženy. Ja som taká, že keď je mňa niekto blízky aj zlý, ja sa s ním ani nevydržím nerozprávať. Vždy sa prvá ja prídem uzmieriť, aj keď nie som na vine... Iné ženy by si povedali že nie, že druhá strana si sama musí uvedomiť, čo urobila. Ale ja akoby som si za to nestála. Rozumieš...
@0silvia0 tiez ma to napadlo z praxe len som to tu nechcela pisat
@anonym_8b45ce Ja som tomu otvorená, ale čo tú čítam o hraničnej poruche - nevidím tu prienik so mnou. Impulzivitu mám, ale neviem, čo iné. Za mňa príčina zostáva. Jednoducho nemám kladný vzťah k sebe.
@anonym_8b45ce Ja som tomu otvorená, ale čo tú čítam o hraničnej poruche - nevidím tu prienik so mnou. Impulzivitu mám, ale neviem, čo iné. Za mňa príčina zostáva. Jednoducho nemám kladný vzťah k sebe.
@kapajopo nemusis mat poruchu ale len symptomy tejto poruchy co nie je dg ale nabeh, ja by som mozno na tvojom mieste skusila terapie
@kapajopo ako pises dalej, tu nestalost, vykyvy, promiskuitu, to tvoje sebavnimanie - mi to pripada ako crty hranicnej poruchy osobnosti.
Na druhej strane, asi nie si osobnostne pripravena na taku permanentnu sebadisciplinu. Ja by som to nesilila, tak sa s tym zmier a nebojuj s tym, evidentne ti ten vnutorny boj nerobi dobre. Zivot v neustalom odpore so sebou samym nie je to, co clovek potrebuje. Niektore veci treba len prijat.
@0silvia0 A ešte doplním - tu sa znovu nebavíme o sebadisciplíne. Stále si to nemyslím. Ak to chápeš tak, že sebadisciplínou by som si neškodila a že iné ženy, čo sa majú rady, by sebadisciplínou predošli takým škodám, potom mi to z tohto uhla pohľadu dáva zmysel.
@0silvia0 možno niekde na hranici som, možno nie - neviem. Čo viem, je, že keby som sa mala rada, tak by som si proste neškodila takto a hotovo. Momentálne mi bude stačiť, keď sa nebudem neustále sama pred sebou kritizovať, zhadzovať. Veľmi by som si priala vedieť samú seba "ochrániť". Kopa iných žien to vie - ja im ticho v dobrom závidím. A veľmi by som chcela vedieť, ako uvažujú také ženy. Ja som taká, že keď je mňa niekto blízky aj zlý, ja sa s ním ani nevydržím nerozprávať. Vždy sa prvá ja prídem uzmieriť, aj keď nie som na vine... Iné ženy by si povedali že nie, že druhá strana si sama musí uvedomiť, čo urobila. Ale ja akoby som si za to nestála. Rozumieš...
@kapajopo mozno miesto psychlogov, by bolo dobre skusit terapie. Ale bohuzial, neporadim ake. Kladies si aj take otazky- preco zijem? Aky by som chcela mat zivot? Co je pre mna laska? Co mi vlastne chyba? Preco sa porovnavam s inymi? A tak podobne?
@kapajopo nemusis mat poruchu ale len symptomy tejto poruchy co nie je dg ale nabeh, ja by som mozno na tvojom mieste skusila terapie
@anonym_8b45ce Už som to tu uviedla - terapie už boli, diagnózy nie sú. Jediné, čo bolo za tie roky stanovené, bola panická porucha. Ale tá sa už neprejavuje - nie tak, ako to bolo pred rokmi. A úprimne... Neviem no. Ja som skôr dúfala, že mi tu, baby, poviete, že ste samy na seba dobré a že mi skôr poviete, že prečo, že prečo si v strese nerobíte zle, či už jedlom alebo akokoľvek inak. Chcem Vás, ktoré ste na tom lepšie, pochopiť. A odpozerať to a vybudovať si niečo podobné a svoje.
@kapajopo mozno miesto psychlogov, by bolo dobre skusit terapie. Ale bohuzial, neporadim ake. Kladies si aj take otazky- preco zijem? Aky by som chcela mat zivot? Co je pre mna laska? Co mi vlastne chyba? Preco sa porovnavam s inymi? A tak podobne?
@komplikovana Nekladiem. To možno veľmi dávno pred mnohými rokmi, ale tieto existenčné otázky typu prečo žijem určite nie. Ani tie ostatné. Ja som racionálna a nemyslím si totiž, že na také otázky existuje správna odpoveď, tým pádom sa nimi ani nezaoberám. Po tých rokoch bádania si už dokonca aj myslím, že úplne správnu príčinu svojich problémov ani nenájdem, lebo je to zrejme zmes početných faktorov. Preto chcem pozornosť upriamoť na to, ako môžem v bežnom živote žiť inak. Aký mám mať selftalk, aby som bola sama so sebou spokojnejšia. Aby som sa neustále nezhadzovala. Aby som sa vedela aj pochváliť, aj prijať pochvalu od iných. Aby som vedela, že hocičo sa deje, pizza mi takú či inú starosť nevyrieši. A že som si príliš dôležitá na to, aby som kvôli neviem čomu či neviem komu priberala, poškodzovala si pečen, postupne kĺby, srdce, kožu...
@anonym_8b45ce Už som to tu uviedla - terapie už boli, diagnózy nie sú. Jediné, čo bolo za tie roky stanovené, bola panická porucha. Ale tá sa už neprejavuje - nie tak, ako to bolo pred rokmi. A úprimne... Neviem no. Ja som skôr dúfala, že mi tu, baby, poviete, že ste samy na seba dobré a že mi skôr poviete, že prečo, že prečo si v strese nerobíte zle, či už jedlom alebo akokoľvek inak. Chcem Vás, ktoré ste na tom lepšie, pochopiť. A odpozerať to a vybudovať si niečo podobné a svoje.
@kapajopo ale to sa neda vysvetlit, preco si clovek v strese nerobi zle. No asi preto, ze sme dospeli do stadia, ze to nepotrebujeme. Jednoducho treba predchadzat skodam, ktore na sebe narobis. Nezozeriem celu cokoladu a nevypijem flasu, lebo viem, ze si to budem na druhy den vycitat a bude mi zle. A kedze nechcem aby mi bolo zle, tak to robit nebudem. Ale ked to takto nemas, tazko to vysvetlit, lebo kazda sme ina.
@0silvia0 možno niekde na hranici som, možno nie - neviem. Čo viem, je, že keby som sa mala rada, tak by som si proste neškodila takto a hotovo. Momentálne mi bude stačiť, keď sa nebudem neustále sama pred sebou kritizovať, zhadzovať. Veľmi by som si priala vedieť samú seba "ochrániť". Kopa iných žien to vie - ja im ticho v dobrom závidím. A veľmi by som chcela vedieť, ako uvažujú také ženy. Ja som taká, že keď je mňa niekto blízky aj zlý, ja sa s ním ani nevydržím nerozprávať. Vždy sa prvá ja prídem uzmieriť, aj keď nie som na vine... Iné ženy by si povedali že nie, že druhá strana si sama musí uvedomiť, čo urobila. Ale ja akoby som si za to nestála. Rozumieš...
@kapajopo ja si ináč myslím, že veľmi veľa robí spoločnosť vs. izolácia... Keď čítam o tvojom živote, fúha, ťažké to máš, naozaj žiješ vlastne tak, aby tvoji rodičia mohli spokojne prikývnuť, že áno, naše dievčatko nám robí radosť... To nemyslím ako kritiku, veľa z nás tak žije a ani si to neuvedomuje, ty si to aspoň uvedomuješ. Ale podľa mňa raz za týždeň vybehnúť s kamoškami spraví tiež veľa, alebo skúsiť nadviazať staré kontakty (môže to byť ťažké spočiatku, hlavne keď dlhšie nie ste v kontakte, chce to vyjsť z komfortnej zóny a tak, možno ťa aj čaká odmietnutie, ale možno taká káva s niekým, koho si dlho nevidela vás obe pohladí na duši). Možno aj viac kontaktov skúsiť... A zrazu by si možno mala nejaký pravidelný ventil, kde si môžeš pofrflať a vypustiť tú každodennú záťaž zo seba (ale teda vypočuť pozorne aj kamošku, tá má zas určite svoje "záťaže"). A usilovať o ďalšie stretká, ak to bude obom stranám príjemné. Lebo stene sa asi sťažovať nebudeš a manželovi stále dookola to asi tiež nie je úplne že ono. Hlavne muži často vypínajú prijímače 😄. No a potom - keď sa podarí, môžete dať spolu niekedy o 3-4 mesiace trebárs tú salsu... A tak. Veľmi ti držím palce. Ak ten rok čo píšeš, nech sa ti podarí to v zdraví prežiť a aj s tými kamarátkami, aby sa ti niečo podarilo, nie len vo virtuálnom priestore, ale aj stretnúť, porozumieť si a premeniť to na pravidelné stretká.
Ale klast si otazku co je zmyslom zivota nie je iba filozofia. Je to racionalne. Mas nejaky projekt, ktory ta zenie dopredu. Co chces svojim businessom dosiahnut. Najst nejaky balance, mezdi pracou a tym svojim perso. Co manzelstvo? Aj v tom sa da zdokonalovat. Nic nema svoje limity.
@kapajopo ale to sa neda vysvetlit, preco si clovek v strese nerobi zle. No asi preto, ze sme dospeli do stadia, ze to nepotrebujeme. Jednoducho treba predchadzat skodam, ktore na sebe narobis. Nezozeriem celu cokoladu a nevypijem flasu, lebo viem, ze si to budem na druhy den vycitat a bude mi zle. A kedze nechcem aby mi bolo zle, tak to robit nebudem. Ale ked to takto nemas, tazko to vysvetlit, lebo kazda sme ina.
@0silvia0 Pre Teba to je ťažké vysvetliť a pre mňa ťažké pochopiť. Ale skús mi k tomu pls napísať viac, ak sa dá. Napr situácia, že si nervózna alebo nahnevaná na manžela alebo deti, alebo Ťa niekto strašne dodrbáva v práci, nejaký bossing povedzme... Si zažila niekedy šikanu alebo tak? Kam tým smerujem: Čo v takých situáciách robíš? Ako zlikviduješ tú vlnu nervov, stresu alebo zlosti? Čo s tým urobiš? A takisto, nie si niekedy osamelá? A ak áno, že práve nemôžes ísť ani von s kamoškou a pod a máš pocit, že si na starosti sama.. Čo robíš vtedy?
@kiki68 tréner sa môže aj na hlavu postaviť, keď ja sama nebudem mať záujem. A takisto aj dietológ, aj manžel aj ktokoľvek iný. Lenže... skúsme takto: Povedzme, že fungujem zdravo 3-4 mesiace, schudnem, cítim sa lepšie... Potom príde nejaké horšie obdobie, mám stres, nestíham si variť, mám kopu roboty. Ako to je napr aj teraz. A teraz príde ten rozdiel medzi mnou a ženou, ktorá sa má rada. Žena, ktorá sa má rada, ten stres nebude riešiť tak, že sa s prepáčením bude prežierať a prepijať. Prečo? Lebo sa má rada. Nebude si škodiť. Naopak žena ako ja, keď je na tom zle, to rýchlo vyrieši jedlom a pitím, lebo je to rýchle a to, že si tým vlastne ešte viac škodí, nerieši, lebo jej na tom nezáleží. Viem, že to znie hrozne, ale sprevádza ma to celý život a aj preto mám také strašné výkyvy.
@kapajopo kopec ludi riesi stres prave prezieranim a potom coly, redbullov atd. By si sa divila. Ale takych je kopec. Nie, ze by sa nemali radi, ale nevedia ovladat seba v tom strese. Bolo by dobre mat niekoho ako support, kto Ta podrzi v tej faze ked ides binge.
@0silvia0 Pre Teba to je ťažké vysvetliť a pre mňa ťažké pochopiť. Ale skús mi k tomu pls napísať viac, ak sa dá. Napr situácia, že si nervózna alebo nahnevaná na manžela alebo deti, alebo Ťa niekto strašne dodrbáva v práci, nejaký bossing povedzme... Si zažila niekedy šikanu alebo tak? Kam tým smerujem: Čo v takých situáciách robíš? Ako zlikviduješ tú vlnu nervov, stresu alebo zlosti? Čo s tým urobiš? A takisto, nie si niekedy osamelá? A ak áno, že práve nemôžes ísť ani von s kamoškou a pod a máš pocit, že si na starosti sama.. Čo robíš vtedy?
@kapajopo v takych situaciach poviem kolegyni co sa deje, povzbudi ma, preberieme to a hotovo finito.. Doma uz som ok pripadne este idem prejst sa do prirody a do usi hudba alebo len ticho...nijak extra to teda ja neriesim, vacsinou vnimam dni ako pohodove, snazim sa kazdy den si najst nieco pozitivne, doma oddychujem , bud citanim alebo pocuvanim relaxacnej hudby, som rada ked mam chvilu ticho a klud nakolko moja praca je extremne psychicky narocna
@kapajopo ja si ináč myslím, že veľmi veľa robí spoločnosť vs. izolácia... Keď čítam o tvojom živote, fúha, ťažké to máš, naozaj žiješ vlastne tak, aby tvoji rodičia mohli spokojne prikývnuť, že áno, naše dievčatko nám robí radosť... To nemyslím ako kritiku, veľa z nás tak žije a ani si to neuvedomuje, ty si to aspoň uvedomuješ. Ale podľa mňa raz za týždeň vybehnúť s kamoškami spraví tiež veľa, alebo skúsiť nadviazať staré kontakty (môže to byť ťažké spočiatku, hlavne keď dlhšie nie ste v kontakte, chce to vyjsť z komfortnej zóny a tak, možno ťa aj čaká odmietnutie, ale možno taká káva s niekým, koho si dlho nevidela vás obe pohladí na duši). Možno aj viac kontaktov skúsiť... A zrazu by si možno mala nejaký pravidelný ventil, kde si môžeš pofrflať a vypustiť tú každodennú záťaž zo seba (ale teda vypočuť pozorne aj kamošku, tá má zas určite svoje "záťaže"). A usilovať o ďalšie stretká, ak to bude obom stranám príjemné. Lebo stene sa asi sťažovať nebudeš a manželovi stále dookola to asi tiež nie je úplne že ono. Hlavne muži často vypínajú prijímače 😄. No a potom - keď sa podarí, môžete dať spolu niekedy o 3-4 mesiace trebárs tú salsu... A tak. Veľmi ti držím palce. Ak ten rok čo píšeš, nech sa ti podarí to v zdraví prežiť a aj s tými kamarátkami, aby sa ti niečo podarilo, nie len vo virtuálnom priestore, ale aj stretnúť, porozumieť si a premeniť to na pravidelné stretká.
@mikadooo Hej, presne si to trafila - žijem tak, aby naši prikývli, že dobre. Uvedomujem si to. A áno, hrozne veľa ľudí to robí a viem, že toto tu je nezmysel, chcem sa toho zbaviť. Čo sa týka kamošiek, chvála bohu som si bola schopná za život vytvoriť dokonca nadpriemerne veľa kvalitných kamarátstiev. To su také, že nevidíme sa polroka, ale stretneme sa je to ako včera. Solídni a spoľahliví ľudia. Je ich viacero a je to super. To su dlhoročné kamarátstva, trvajúce 10 a viac rokov. Lenže ako som tiež písala vyššie, každá sme niekde geograficky úplne inde. Ak zájdem do extrému, so spolužiačkou z vysokej, ktorá medzitým žije v Nórsku, sme sa videli posledne na predĺženom víkende v Paríži po 2 a pól roku. Všetko super, lenže to nemá takú tú spontánnosť. A tá mi veľmi chýba...
@kapajopo kopec ludi riesi stres prave prezieranim a potom coly, redbullov atd. By si sa divila. Ale takych je kopec. Nie, ze by sa nemali radi, ale nevedia ovladat seba v tom strese. Bolo by dobre mat niekoho ako support, kto Ta podrzi v tej faze ked ides binge.
@kiki68 Toto presne. Binge. Ale vieš, nikto mi nebude neustále stáť za zadkom a ani tú zodpovednosť nechcem na niekoho delegovať. Ja by som veľmi chcela mať k sebe takú úctu, že keď to na mňa pôjde, radšej nech 10 minút búcham do boxerského vreca, ako teraz sa zas rozjesť... Lenže nie vždy sa to dá a potom ma ide šľak trafiť. A potom už je veľmi easy povedať kamošovi že vieš čo, celý deň je v zadku, poď na pivo, lebo ma porazí.
Co sa tyka hnevu, jeden fr. psycholog radi: posad svoj hnev vedla seba a diskutuj s nim. Nieco ti chce povedat. Vedome klast otazky a hladat odpovede, preco sa na muza/deti hnevam. Co sa tyka stresu, treba si najst ventil/ nie jedlo a alkohol/ . Jednoducho je to stav vedomia- uvedomit si- som v strese a preto nejdem pit napriklad. Nejake dychacie cvicenia? Alebo hudba? Ak ta kludna hudba drazdi viac, tak pusti nieco peckove. Alebo prechadzky…..
@kapajopo v takych situaciach poviem kolegyni co sa deje, povzbudi ma, preberieme to a hotovo finito.. Doma uz som ok pripadne este idem prejst sa do prirody a do usi hudba alebo len ticho...nijak extra to teda ja neriesim, vacsinou vnimam dni ako pohodove, snazim sa kazdy den si najst nieco pozitivne, doma oddychujem , bud citanim alebo pocuvanim relaxacnej hudby, som rada ked mam chvilu ticho a klud nakolko moja praca je extremne psychicky narocna
@anonym_8b45ce Hm, to znie, že takéto situácie proste nezažívaš - lucky you. Môžem sa spýtať, akú máš prácu? Resp ako riešiť proste naozaj psychicky náročné momenty, keď píšeš, že je náročná?
@anonym_8b45ce Hm, to znie, že takéto situácie proste nezažívaš - lucky you. Môžem sa spýtať, akú máš prácu? Resp ako riešiť proste naozaj psychicky náročné momenty, keď píšeš, že je náročná?
@kapajopo pracujem so psychiatrickymi pacientami v napravnom ustave
psychicky narocny moment riesim presne tak ako som opisala ak nejaky problem v praci tak to prediskutujem s kolegynou ci som ozaj nemala/ mala nieco inak, potom cestou z prace vacsinou vypustam, pripadne ak ma to velmi skrie tak idem sa prejst alebo pustim relaxacnu hudbu, pisem si cestovatelsky dennik...ono ten stav prejde za nejaky cas
Ja mam pocit, ze chces od nas presny navod co mas urobit len na to navod neexistuje taky univerzalny. Je to subor aktivit ktore Ti pomozu. Proste dam si pohar vina ak mam tazky den ale je to vynimocne raz za 3 mes. a len jeden pohar. Pri inych tazkych dnoch riesim relaxaciou, oddychom...citanim knih a pod. Kazdy den si najdem nieco pekne co som zazila, asi je to aj o povahe a urovni zvladania stresu
@0silvia0 Pre Teba to je ťažké vysvetliť a pre mňa ťažké pochopiť. Ale skús mi k tomu pls napísať viac, ak sa dá. Napr situácia, že si nervózna alebo nahnevaná na manžela alebo deti, alebo Ťa niekto strašne dodrbáva v práci, nejaký bossing povedzme... Si zažila niekedy šikanu alebo tak? Kam tým smerujem: Čo v takých situáciách robíš? Ako zlikviduješ tú vlnu nervov, stresu alebo zlosti? Čo s tým urobiš? A takisto, nie si niekedy osamelá? A ak áno, že práve nemôžes ísť ani von s kamoškou a pod a máš pocit, že si na starosti sama.. Čo robíš vtedy?
@kapajopo no neviem ci ti pomoze moja analyza, ale ja ked som nahnevana, nestastna, nieco sa stane, tak si poviem, ok, idem si to vyzrat. 2-3 dni som uzatvorena v sebe, nemam naladu, pocuvam v sluchadlach hudbu, podcasty, a precitujem ten stav nestastnosti. Vtedy chcem byt sama so sebou. A nepouzivam ziadne barlicky typu chlast a jedlo, mne toto nic nehovori. Clovek nemusi byt 365 dni v roku stastny, byt nestastny v niektorych obdobiach je ok.
Nie, bossing, sikanu som nikdy nezazila, na mna si v tomto nikto nikdy nevyvrsoval svoje ego. A osamela som vtedy, ked chcem byt osamela, ked si vyzieram nejake svoje trapenie. Mimo toho sa nikdy necitim osamela. Mne je sice dobre samej so sebou, ale udrzujem vztahy a vzdy mam s kym ist niekam von. Ale ak sa s niekym necitim dobre, tak take vztahy ukoncujem, alebo sa zminimalizuju same.
Co sa tyka hnevu, jeden fr. psycholog radi: posad svoj hnev vedla seba a diskutuj s nim. Nieco ti chce povedat. Vedome klast otazky a hladat odpovede, preco sa na muza/deti hnevam. Co sa tyka stresu, treba si najst ventil/ nie jedlo a alkohol/ . Jednoducho je to stav vedomia- uvedomit si- som v strese a preto nejdem pit napriklad. Nejake dychacie cvicenia? Alebo hudba? Ak ta kludna hudba drazdi viac, tak pusti nieco peckove. Alebo prechadzky…..
@komplikovana Hm. Dá sa to aj takto - tieto metódy diskutovania s niečim ako so separátnou entitou mi aj dosť pomáhajú. Teraz diskutujem s vlastným telom, prvýkrát v živote. ... To, čo opisuješ, je na mňa málo. Ja v takých situáciách potrebujem stimul, silný stimul. Niekedy dávno na strednej resp na začiatku vysokej bol vynikajúci sex. Lenže tam mám potom už potenciál na závislosť, aj som mala vtedy. Nemala by som dosť. Ani keby neviem čo. (ešte doplním: Ja mám zvýšený testosterón. Nemám fyzicky chlapské prejavy na tele, to vôbec, ale celkovo som bojovnejšia, impulzívnejšia a takisto som vždy mala ale že vždy dosť veľký apetít vo všetkých smeroch)
@kapajopo Nikdy som si taku otazku nepolozila- urobit nieco pre seba, aby som sa citila ako zena. A co tak polozit otazku manzelovi? Ako sa ma on rad? Nieco si tym kompenzujes? Preco si v praci vykonna ale pre seba samu nie?
@komplikovana tú otázku, prečo sa viac venujem x veciam než sebe, si kladiem často. Odpoveď je prostá - proste mi na sebe nezáleží. Som sa to nikdy nenaučila. A neviem, ako na to.