Popôrodná depresia alebo som zlá matka ?
Mozno si budete mysliet, ze som este nezrela zena, mozno budete mat pravdu po tomto clanku co si precitate.
Mam milujuceho muza a dve deti, no po druhom porode sa vsetko zmenilo. Mam pocit, ze nemam ziadne city. Akokeby som nemala nikoho rada a myslim len na seba a na svoje dobro. Som teraz 3mesiace po porode a stale sa len lutujem a placem aky mam tazky zivot. Jednoducho nechcem sa starat o muza a deti, proste ja uz nevladzem a ani nechcem. Ano som sebecka, ale neviem si pomoct preco je to tak.
Na starsieho syna tiez pozeram akokeby to nebol moj, proste necitim k nemu lasku, pripada mi ako cudzi. Ked mam ist umyt riad tak hocikedy placem, ze zas ich musim umyvat a nikto mi nepomoze, lebo muz je cele dni v praci a ja doma sama s dvomi detmi, vlastne on ani riad neumyva. Ale tu nejde len o to, proste nechcem upratovat, nechcem nic robit, lebo vsetko ma po tom druhom porode boli, este aj slabiny, brucho mam akokeby som bola v 4-5 mesiaci, proste nevladzem a ani sa mi nechce. Mam to tazke teraz s 3mesacnym synom, od zaciatku stale place ale uz je to lepsie. Starsieho som uspavala do 1,5roka stale na rukach, pokial som neotehotnela, no teraz to rozhodne odmietam znovu robit, poviem si ze mam toho uz dost. Ked mam ist dat co i len jest starsiemu, tak mam chut mu nedat to jedlo a bolo by mi to uplne jedno ze bude hladny. No potom sa rozplacem a z posledny sil mu ho dam. Neviem bud som dostatocne nevyspata a unavena, alebo som fakt zla matka ktora sa len lutuje a chce kaslat na vsetkych co su mi blizky.
Ako som uz pisala, necitim k nim lasku, preco? Ved normalne by som ich mala mat rada, pretoze su velmi zlaty a manzel je bohovsky, no ja neviem. Zeby to bolo porodom? kedze som rodila 38hodin v strasnych bolestiach a nakoniec sekcia? Ja znesiem bolest akukolvke, ale co je vela je vela. Uz v nemocnici som nechcela mat pri sebe dieta, lebo ma vsetko bolelo, bala som sa ze to nezvladnem ako pri prvom, ze som bola vycerpana uplne a vstavala som k nemu v bolestiach. Ano som zrejme sebecka, ale preco? Co sa vo mne zlomilo? Je to len unavou a prejde to, alebo som ako male decko a neschopna sa starat o rodinu? Zijeme v dome ktory prerabame doslova v bojovych podmienkach od zaciatku, uz ma to nebavi a zlostim sa na vsetko. Uz mi vsetko vadi. Boli ma cele telo, stale mi kosti vyskakuju a som ubolena. Aj keby som odisla a zanechala ich tu bolo by mi to asi jedno, lebo starsi syn ma nieco cez 2roky a mam pocit, ze ma nema rad, berie ma len ako samozrejmost, ze ma niekoho pri sebe a neni sam. Ved ked som bola v porodnici a on ostal doma s babkou tak ani som mu nechybala, tak preco by to malo byt teraz inac. Ved ani varit neviem poriadne. Nejedavam po cele dni, lebo nemam kedy a potom som zlostna na deti a najradsej by som ich zbila do krvi a netrapilo by ma to. Ano, viem, co si teraz myslite,ale uz kricim od zurivosti, preco? Som tak niekedy zlostna ze chytim taky amok, ze koniec. Nemam komu sa vyrozpravat aby mi pomohol, hanbim sa to povedat aj muzovi lebo by sa so mnou urcite rozviedol, ved kto by chcel zit s takou manzelkou a matkou. Jedna starsia pani mi raz povedala, ze ked nekojim tak som ,,macocha,, no asi mala aj pravdu. Uz ma fakt nic nebavi a chcela by som byt konecne sama a kaslat na vsetko a na vsetkych. Ano, len sa lutujem, a neviem si pomoct. Viem ze to nieje normalne a chcela by som to zmenit, ale nejde to. Moja matka sa neda nazyvat matkou a to je na dlhsie rozpravanie, jednoducho moja svokra mi po porode viac pomohla ako vlastna matka, zrejme ma aj toto stve, ze nemam oporu vo vlastnej matke, ktora nas vsetkych poohovarala po celej dedine kde sme sa prestahovali, hanbim sa za nu a zlostim sa na nu. Knihu by som mohla o nej napisat. Mam pocit ze som zlaaaaa, ale preco? je to poporodna depresia ci co? Zmeni sa to niekedy alebo budem do konca zivota taka bezcitna a mysliet len na seba a na svoje pohodlie?
Len kludne mi nalozte, mozno sa konecne spamatam.
@missdiva starsi by na prechadzke nepocuval a mladsi stale plakal, este by mi pod auto utiekol ja by som z malym na rukach spadla a kociar by isiel do priekopy, toto nepotrebujem ku stastiu
nemame peniaze na robotnikov, manzel vsetko robi sam svojpomocne. Akurat len strechu boli robit
doteraz som chodila varit na jednoplatnicke vonku, kde som dostala zapal mocoveho mechura
Odkiaľ si?
niesom si ista, z coho by si mala tak hrozne skakat radostou. Jedno dieta uspavas 1.5 roka na rukach, tehotna, sialeny porod, druhe dieta ktore casto place, do toho domacnost, unava, a vypadas fyzicky ako zena, ktorou si nikdy byt nechcela. No fakt hitparada na stastie. Ale, nic neboj. Mali sme to rovnako. Ja teda urcite. Najviac mi pomohla externa pomoc. Rodina je daleko, nikoho som v meste moc nepoznala, tak sme mali slecnu k detom. Studentka z pedagogiky na 2 hodiny za 6e, 1-2x do tyzdna - prisla ku mne domov, strcila som jej syna, ktoremu strachala hrackami v obyvacke pred nosom, a ja som nic nerobila. Dokonca som ani ten riad spinavy neumyla. Spala som, pozerala veci v satni, bola online - ale ten pocit, ze nemam zodpovednost a mam chvilu pre seba, bol fantasticky. Byt tebou spravim to iste - najdi si pomoc. Bud rodinu alebo platenu - 24e mesacne ta nezabije. Ked sa sprchujes, tak si kup masazne koliesko z DM, a pomaly si masiruj nohy, boky, jemne brucho. Nastartujes aktivitu svalov. Rano je dobre spravit ritual - vstanes, odtiahnes zavesy, pustis svetlo, otvoris okno - kazde rano. Snaz sa vetrat castejsie - cerstvy vzduch revitalizuje mozog. Ked nieco robis - varis, umyvas riad, upratujes, pusti si video na notebooku, radio, youtube nejakej dievciny - napriklad Annie Jaffrey ma prijemny hlas aj zvuk vo videach 🙂 Ked pocuvas audio, nemas kapacitu na lutostive myslienky. A mysli na to, ze toto je docasny stav. Kazdym dnom budu deti vacsie, a tebe bude lepsie.
Odkial si? zavolaj svokru nech ti pomoze. mozem ti jedneho z vas doma povarovat alebo teba odviezt. ak s nimi nie si schopna ist ani ne prechadzku nieco je zle. popros svokru a manzela o pomoc. a ak nie si prilis daleko od BA skusim pomoct aj ja
Keď píšeš že máš dobrý vzťah so svokrou tá by ti nemohla pomôcť s deťmi aspoň?
Tak choďte na pohotovosť spolu z tohto sa sama vôľou nevyhrabes ajbtam je psychiater, psychológ ešte o to skôr, keď si už predtým brala AD potrebuješ ich.Ak by to bola len blbá nálada, únava pochopím, ale toto je viac, keď sa nútis dať synovi jesť.Su ženy, ktoré sa nevládzu zdvihnúť z postele nečakaj na nič!
Nehrozi, aby sme Ti toto mohli akokolvek pomoct vyriesit bez liecby. Zober deti, a hajde. Nema zmysel sa trapit.
svokra bola polroka v anglicku pri dcere co dostala rakovinu a zajtra ide tam zas
Určite to povedz mužovi, spolu nájdete skôr nejaké riešenie, čím skôr!
Už prestaň s tými výhovorkami a hľadaj riešenie.
Lebo ak sa to bude zhoršovať, raz vlastnému dieťaťu možno ublížis.
Máš depresiu. Už si aj lieky na serotonín brala.
Načo čakáš ?
To máš s chlapom deti, chlap chodí domov predpokladám každý večer a nevieš mu povedať že máš takéto stavy ?
Samo sa to nespraví.
Zavolaj doktorke a povedz čo sa deje.
Ak si to už brala, tak ti to možno už predpisu a len v rámci kocikovania zoberieš recept.
Nikdy nevieš.
Ale ries to. Nebud hlupa
Presne, same neviem, nemozem, nechcem, neda sa. DA SA!
Chapem uplne ako sa citis, ja som mala obdobie ked som nemohla z postele vstat. Nastastie som mala okolo seba ludi, co sa nedali odradit mojimi racionalnymi vyhovorkami, a dokopali ma.
Takze takto:
ODKIAL SI?
Potom sa da riesit dalej.
Jezisi, no tak to je naozaj zle varit vonku.
Zavolaj si taxik alebo povedz muzovi nech ta odvezie pred pracou alebo po nej alebo zacni sama malymi krokmi (t.j. dopravit sa busom s dvoma detmi k lekarovi). Uz mensi krok nie je, ked nedokazes v bezpeci zvladnut jedno dieta mimo kocika tak si z bazaru zaobstaraj dvojkociar do kym si budes istejsia.
Juj tak rada by som ti pomohla, nemôžeš napísať od kial si? Ak nechceš písať sem napíš ip.Drzim ti palce.
A čo je toto? Zase jedna, čo hľadá iba ako sa to nedá? Ja viem, že máš psychické problémy, ale aj keby som mala požiadať baby tu na koníku o pomoc aspoň s odvozom, tak to urobím, aspoň pre tie decká.
ja lekarom neverim, nikdy mi v nicom nepomohli, este aj pri porode som skoro zomrela ja aj s babetkom
Takto sa spytam - chces aby Ti bolo lepsie?
Čítam , a odpovedám - je to od teba nezodpovedne
Vieš že si chorá vieš že potrebuješ pomoc a liecbu a samé nejde to nedá sa nič tak trp ty muž deti .
Gratulujem
@acrobaleno Nás mama všetkých milovala.Ale keď som ju videla... Videla som otroka.Robota,deti, robota, plač.
A tak som si povedala.Maximálne jedno.. aj to sa na to psychicky musím pripraviť a pohybovať sa medzi ženami ktoré ženami aj ostali.Nezanevreli na seba a na svoje potreby.Ja sa bojím toho, že mňa to nenaplní a bude mi to na príťaž.Samozrejme ovplyvní to mňa.Mužovy sa ľahko hovorí.A preto zvažujem pre a proti.Čo obetuje môj muž a čo obetujem ja.Lebo moja psychika bude vyťažená nie jeho.
@modrykoniicek Ja som teda jedináčik a všetko bolo tip top. Jediná taký väčší šok bol rozvod rodičov keď som mala po 20 tke. Ale ja som vždy bola taká, že deti nie. A od toho sa odvíja aj moje hľadanie partnera, lebo ja ani jedno, takže by bolo najlepšie ak by mal aj on podobné zmýšľanie. Čo povedať, som sebecká v tomto ja nechcem byť tehotná, nechcem rodiť a nechcem piplať niekoho celý život. Nedá sa presne predvídať, že aké bude dieťa takže všetky tvoje plány ani nemusia vyjsť. Čo takto že by on zostal na materskej ty v robote.
Myslim ze si taka preto ze mas bolesti a momentalne je ne teba toho vela,aspon sa mi zda ze to tak citis.Mala by si si oddychnut,poprosit svokru a manzela nech ta na cas odbremenia.Mas zjavne depresiu asi aj z pocasia,zimy.Daj sa do poriadku,porozpravaj sa s manzelom,pises ze je dobry,co by ine za to dali.Co sa tyka tvojej matky....no su aj sebecke matky,aj ja mam taku,nikdy mi nepomohla,nepohladkala.....s tym sa musis zmierit.
Ja si osobne myslím, že toto sú pocity ktoré si musíš vysporiadať ty sama.Samý psychiater a tabletky... Tak to aby som si tam zašla aj ja keď nie som zmierená s tým, že raz budem mama.Možno som chorá na hlavu aj ja :D.Srandujem.
Je toho na teba veľa a len ty vieš čo tvoja psychika zvládne.Ja osobne som bojovník a nezložili ma ani úzkostné stavy.
Zložili ale vedela som, že sú to len pocity.A ja musím nájsť príčinu prečo tak rozmýšlam.Našla som.Zmenila som sa.Zmenila som život a netrebalo mi ani lieky ani psychiatra a to už som bola týždeň v posteli, strapatá, zrevaná keď ma to položilo.Trvalo to pol roka.3 krát v živote.Vždy tieto pocity spôsobil vnútorný nepokoj.Polož si otázku.Chcela si dieťa? Respektíve ďalšie dieťa? Chcela si umývať riad a byť služkou domácou na ďalších 18 rokov? Chcela si aby si sa po pôrode trápila bola ubolená, unavená?
Asi nie.A možno preto teraz cítiš to čo cítiš.Lebo si to asi nečakala pri 2 deťoch.Ale poviem ti je to úplne normálne.Veď si len žena.Máš toho kopu na hlave.Ale zvládneš to.Vieš koľko žien takto uvažuje? A ešte ako... Koľko žien už povedala.Bodaj by som nikdy deti nemala.
Nie je to jednoduché ale toto všetko ako sa teraz prekonávaš, vzdávaš sa vlastného komfortu sa ti raz v dobrom vráti.Úprimne.. ktorá žena chce byť dotrhaná, pribratá, umývať riad, kojiť, mať ubolené prsníky, utierať kakanice...
Ja to v sebe tiež nemám ten pocit... Ooo narodí sa mi klbko šťastia a pôrod bude najlepšia vec v mojom živote.
Nie narodí sa mi kopa starostí na ktorú si budem musieť zvyknuť, ona/on na mňa.Muž bude pomahať lebo keď nie tak bude mať doma peklo :D a ja mu dám jasne najavo, že tak ako ja budem rodič bude rodičom aj on kedže to dieťa chce.A nikde nie je napísané, že žena nemôže časom fungovať ako chlap.
Chválabohu ten môj si nemyslí, že som umývačka riadu, prachovka, a čo ja viem čo ešte.A už teraz som mu dala jasne najavo, že ja pre neho urobím niečo s čím nie som úplne stotožnená lebo viem čo to obnáša.Budem musieť sa zmieriť s tým, že moje telo obetujem dieťaťu.Spánok, energiu.Takže očakávam pomoc a rešpekt.Lebo to, že to dieťa porodíš neznamená, že je len tvoje.A vkľude pôjdem do roboty aj ja nech si to drahý vyskúša.
Niekedy muž nechápe, že starostlivosť o deti nie je jednoduchá.Že to nie je hračka ktorú vypneš.
Presne takto sa nechcem cítiť ako sa cítiš ty.Bude to časom lepšie.Určite.Moja mama nás mala 3.
Mala 39 keď porodila súrodenca.A ver mi, že tiež zopár krát zmýšľala ako ty a cítila sa ako handra ktorá nikoho nezaujíma.Len navar, uprac, choď do roboty, obslúž muža a deti.
Tiež ju to deprimovalo a deprimuje aj dnes.
Lebo by rada už mala kľud.
Vieš čo mi povedala? Nikdy nemaj deti keď sa chceš mať dobre.Na druhý deň to bolo... Deti ti dajú radosť 😂
Toto sú proste chvíle ktoré zažíva pomaly každá druhá.A si super mama lebo si uvedomuješ, že niečo nie je v poriadku.
Ani ja nie som v poriadku.Ostatní sa k deťom správajú ťuťuli mutuli a ja s nimi bavím ako s normálnymi ľuďmi.A divili by sa poniektorí ako to deti cenia keď sa s nimi rozprávaš normálne nie jak s retardom 😂
Nemyslím si, že budem zlá mama.Len som realistická.A milión krát ma to dieťa vytočí.To som si istá.Ja pointu mať dieťa teraz nechápem vidím v tom len to zlé :D ale možno raz pochopím.A ostanem prekvapená.
@acrobaleno Nie si sebecká.Kto povedal, že každá žena musí rodiť.Každý muž musí splodiť? Nie.Tak sa tým ani netráp.Máš tu inú úlohu.A radšej deti nemať a byť šťastná 🙂 ako deti mať a byť nešťastná a potom deti z toho, že majú nešťastnú mamu.Deti sa na svet nepýtajú.Takže pokiaľ nechceš, nemaj.Ale určite to nehovorí nič o tvojom charaktere.Určite si dobrý človek.
Ja by som radšej bola chlap popravde 😂
@acrobaleno A rodičia sa mi rozviedli keď som mala 6.A vypočula som si toho dosť.Boj s otcom trval do mojich 20.Urážky aťď atď... Otca nemám tak povediac a preto som asi taká zaťatá, že ja som žena nie inkubátor alebo slúžka.
Depresia jednoznačne. Ja som mala niečo podobné pri prvej ale len plačlive stavy okrem toho nič čo píšeš. Prešlo to úplne samé, len ja som to mala akoby hneď a pár týždňov. Možno ťa sere ešte pár veci ktoré sa k vystupnovali popri tom. Ja som s tým plačom nedokázala bojovať. Prešlo to samé
No toto vyzera na poporodnu depresiu..tiez mam deti s 2r.rozdielom, ale tak ako ty som.to nikdy necitila. Nie si zla, len maa problem. Zdover sa aj partnerovi a urcitr vyhladaj pomoc, kym nebude neskoro.
no keby si isla kvoli tomu na PN sef ti na to nic nemoze povedat. a podla mna je dolezitejsie byt v poriadku ako hladat" vyhovorky" typu nemam auto nemam cas nemam kam dat deti.vsetko sa da vybavit a najdolezitejsie je aby si ty bola v poriadku lebo.potom to citia aj deti aj manzel a zvacsa z toho su potom uplne psychicke zrutenie -vyhorenie - rozvod nedaj boze hospitalizacia na psychiatrii( viem o com hovorim svokrova zena skoncila tak isto kvoli poporodnej depke a dodnes je z nej troska 3x do roka zalužie atd.. )
A teraz som si precitala tvoj posledny komentar. Uf, naozaj chod k lekarovi, neries to sama. Ked sa hanbis ist aj na prechadzku nemyslim, ze to zvladnes bez odbornej pomoci.