Náš vzťah to asi nezvláda

@erika434 si silná žena ❗
Ja som so svojím muzom veľa pochopila až po nejakom čase. Prešli sme si kadecim, veľa zlého hádky, odchody, neporozumenie, žiadna opora, pochopenie, skoro rozpad vzťahu.
Aj keď sme sa lubili ako kone dosť nášmu vzťahu ublizoval fakt ze nemáme dieťa. Ze nevieme otehotnieť. Ale ☝🏼
Natoľko sa milujeme a vždy sme sa milovali, že sme nedovolili aby nám niečo vzťah rozbilo. Viedli sme milión fakt nespočetné množstvo rozhovorov a stali sme sa oporou jeden druhému.
Po 3 rokoch (ak nie viac, už to človek ani nerátal) sme dostali ten najkrajší dar a to pozitívny tehotenský test.
Ale čo chcem ešte povedať je, že žiadna žena, chlap, kamoška, známa, poštárka atď to nepochopí kým to sama nezazije.
Preto musíš byť ty opora manželovi, lebo tak isto túži po tom po čom aj ty. A on tvoja opora. Veriť si a byť silnými ✊🏼
Si skvela a zaslúžiš si obdiv ako každá žena co si tým prešla alebo prechádza. Tiež som medzi ne patrila a poviem otvorene, že ma zozierali niektoré reči a veci ale aj preto viem pochopiť a obzvlášť podporiť ženu, ženy, ktoré to majú tak ťažké aké som to mala aj ja.
Silno vám držím palce 🙏🙏✊🏼 ja verím, že sa dočkáte bábätká.
S manželom si otvor fľašu vína a porozprávajte sa ✊🏼✊🏼❤️

@krisbar tak krásny a pravdivý ten úvodný príspevok, že som si ho musela uložiť ❤️

@erika434 Nie je zo problem len zien, co chcu mat dieta a nemozu. Deje sa to vsetkym ludom, co nieco velmi chcu a nemozu, neda sa. Citia podobne pocity.

zeny, ktore maju problem otehotniet, no chcu mat dieta, byvaju vacsinou najprv sklamane, a potom vnutorne nahnevane. Na rozne veci. Na seba, na svoje telo, na svoj osud, na druhych, ze oni deti maju na lusknutie prsta, na tych, co nemohli, no nakoniec sa zadarilo (aj im to zelaju, aj su sklamane), na cely svet. Hneva ich, ak sa niekto nezaujima, lebo s nimi neciti (casom by si uz nechcela pocut ani to, ze si silna, lebo by si bola unavena z toho byt silna zena), hneva ich aj, ak sa niekto zaujima, lebo im otvara rany. Osciluju medzi beznadejou, sklamanim, hnevom, aj niekedy ziarlivostou a znova dufanim, nadejou, vierou alebo chladnou hlavou, proste snahou sa udrzat nad hladinou a verit v stastny koniec, nepripustit prehru.
Nemusia to vsetko citit priamo, len je to v nich.
Byt ich blizkymi (priatelkami, rodinou) je velmi narocne, lebo je to ako chciet chodit po vajecnych skrupinkach. Nikdy nikto netusi, co prave urobi/povie dobre a co ona vezme zle. Nech to bolo myslene akokolvek nevinne a v dobrom.
Preto to konci tak, ze jej zacnu ludia davat priestor, skor ju sleduju, snazia sa pockat, aky ona da signal, co asi potrebuje (povzbudit? utesit? hovorit s nou, akoby taku vec ani neriesila? aku ma naladu?).
Co ona vsak vnima, ze sa jej vyhybaju, bocia od nej a je tym nahnevanejsia, lebo si pride nepochopena a osamela vo svojom boji.
Nehovoriac o tom, ze niektori sa jej naozaj zacnu cielene vyhybat, lebo chcu mat klud.

A toto sa deje vsetkym ludom, co po niecom tuzia, ostatni to maju “zadarmo” od prirody a oni nemozu.
Nie si v tom sama.

Skus ale pochopit aj tych druhych okolo seba. Urcite si nestastna. To vsetci chapu. Zrejme nemaju sancu pochopit, ako hlboko si nestastna. Ako hlboko sa bojis beznadeje, ze sa to nikdy nepodari, ani ako bojujes s tym, aby si ju nepripustila a stale verila, ze sanca bude.
Neodhanaj ich. Aj ked ti zrejme nebudu vediet povedat tie spravne slova. Ale ked vidis, ze chcu byt pri tebe, tak im to dovol. Lebo prave s nimi mozes dalej zit aj tu cast zivota mimo snahy o babatko. A to potrebujes. Aby sa tvoj svet nescvrkol na neustale pocitanie dni a pokusy otehotniet. Na stres a strach, co ak to zase nevyjde. A nasledne sklamanie, plac aj hnev.

Alebo inak. Predstav si, ze mas povzbudit niekoho, kto aktivne zil, cestoval, sportoval a po havarii ostal uz rok priputany na postel. Je nahnevany, frustrovany a pri pokusoch o rehabilitacie netrpezlivy a rychlo upada do beznadeje. Co mu povies? Ako mu to povies? Co citis?
Podobne sa citia ludia okolo teba.

Skus to vidiet aj takto.
Mozno potom najdes sposob, ako komunikovat s ludmi okolo teba, aj s manzelom. Aby vas, to co prezivate, nerozdelilo.
A tvoj muz navyse asi tiez preziva podobnu vec ako ty. Nielen ze sa od teba odtahuje, lebo uz asi nevie, co a ako ti povedat, aby ta povzbudil. Ale este aj sam ma rovnaky problem, ako ty, ze mu ostatni nevedia povedat, co potrebuje pocut. Ma pocit, ze je nepochopeny. Tak ako ty.
(Niekedy je tu hrozba, ze vychodisko najde v odsunuti chyby na teba a odide, teda vlastne utecie od problemu.).

Proste to tak je, ze kto najviac trpi, musi byt aj najviac chapavy. Aby tym okolo tak povediac trpezlivo ukazal cestu, cim a ako mu mozu pomoct.

@luccija ach jaj,este aj tu Adela...ta uz aj z chladnicky vyskocí

@erika434 No, bude ti tu písať veľa ,,múdrych,, žien, ktoré to nezažili, ale myslia si, že ako to vedia pochopiť. Viem presne ako sa cítiš, my sme sa o dieťatko snažili skoro 4 roky. Viem, že je nás veľa, ktorým sa to na prvý šup nepodarí, ani na druhý ani po roku, dvoch...a čím dlhšie to trvá, tým je to ťažšie. Tie stavy, preplakané noci, beznádej, úzkosť. Moje kamarátky už všetky mali dieťa, aj švagriné, čiže konverzácie sa točili okolo detí a ja som sa obávala každej oslavy, návštevy, lebo nikto sa nič iné nepýtal, len či my stále nič. No, a my nič. Keď som muža videla ako pestuje na malé bábätko (krstniatko) v náručí, mala som slzy v očiach..ale vždy som sa snažila utešiť tým, že mám dobrého manžela, že pre to bábatko urobíme čo sa dá, ale nechcela som aby sa nám kvôli tomu rozpadlo manželstvo. Museli sme podstúpiť IVF, teraz som v 4 mesiaci a modlím sa nech všetko dobre dopadne. Tak len nech vieš, nie si v tom sama, mnohé z nás si tým prešli a prechádzajú. Nie je to ľahké obdobie ale u nás to náš vzťah veľmi posilnilo. A to dieťatko neberieme ako niečo čo sa pritrafilo ale ako obrovský dar, o ktorý sa budeme starať. Manžel by ti práve teraz mal byť oporou, lebo je to náročné obdobie a ste v tom spolu. Každý muž to prežíva inak, môj tiež moc city nedával najavo, ale videla som, že keď smútim ja, je nešťastný aj on..mne vtedy stačilo objatie a vedela som, že to zvládneme. Určite ste sa brali z lásky, snažte sa nájsť si zas k sebe cestu, lebo aj to IVF je náročný proces, budeš potrebovať jeho oporu. Veľmi ti držím palce❤

@erika434 my sa snažíme uz 8 rokov 🫶