Čo môžem odmietnúť ako rodička?
Baby, mám to už o 7dní a stále rozmýšľam, či pri pôrode môžem lekárovi povedať "nie" keď mi prikáže napr. kontrolu krčku na koľko cm som otvorená, alebo pri pôrode nástrih hrádze a pod. Máte s tým skúsenosti? Pri prvom pôrode som bola na "vzdychárni" 4dni, lebo voda mi nie a nie prasknúť a stále som bola len na 3-4prsty tak ma nechali čakať + vyvolávačky nezaberali... no tých prstokladov - kontrol som si užila za tie dni až až! Bolesť väčšia ako samotná kontrakcia, tak sa pýtam, či môžem odmietnuť toto vyšetrenie ak viem, že ešte nemám tlaky na konečník = nie sme v štádiu, že ideme von 🙂 taktiež ma zaujíma, či môžem protestovať proti nástrihu hrádze... (pri prvom ma nestrihali a úplne v pohode) - taktiež lekári (hlavne chlapi) to vraj robia automaticky aj keď netreba (čítala som, že doba hojenia po nástrihu je dlhšia ako keď sa roztrhnem do 1-2stupňa) Prosím poraďte, čo môžem ako rodička ovplyvniť a čo musím proste akceptovať a vytrpieť aj keď to nie je až tak potrebné. Ďakujem za všetky názory!!!
@pici neboj, mne slubili, ze cez vik ma pustia domov, lenze v noci nasnezilo, tak reku, ze kam sa hrabem, ze ak zapadneme so sanitkou na dialnici, kto tam bude zastavovat porod........a vtedy som rucala jak male decko.....ale to som bola uz skoro dva mesiace v nemocke
k tym obciankam..mne dali na vedlajsiu postel babu, co mala zltacku.........vtedy som narobila veru bordel
@andrealisy tak s nechtami som aj ja mala problem.som si kadejak nohu poprekrucala len aby som sa ku chodidlu dostala 😀 😀 😀 ale co sa oholenia tyka,tak to musi byt.to ja neviem bez toho byt.ja som sa strasne rehotala ked neoholenie zhodnotila samantha v satc 😀 ked miranda dosla neoholena na dovolenku a kadeco jej z plaviek vykukalo : don't blame marriage. this one (charlotte) is married and she's not growing a national forest 😀 ..jasne,ze to nepatri k tehulkam.to je ina kapitola.len ked sa bavime o neholeni,tak mi hned tato scenka z satc napadla(ja som manik na satc 🙂 )
@bobocka tak v tomto sme zajedno, holenie nase kazdodenne 😀, no, nie zase kazdy den, ale pravidelne. Tiez som mala ku koncu problem dociahnut, ale darilo sa, muselo 😎. Aj pri dcere som sa doma oholila, predstava, ze by ma holil nejaky sanitak ma desila. Podla mna by sa to nemalo riesit, kto chce, nech sa oholi a kto nie, tak nie.
@aliza v bratislave v panelaku na 5. poschodi. syn mal 4,3 kg, hradzu som natrhnutu nemala (len posvove natrhnutie, ktore sa ani nerata ako natrhutie a nesije sa).
dopredu o tom vedela gynekologicka (ta s tym nesuhlasila), pediatricka (prisla mi potom pozriet maleho na treti den - skor nemohla), matrika (pisali na ministerstvo, ze ako maju postupovat a oni im odpisali, ze ako a nebol ziadny problem).
dobru noc vsetkym, pa
😀 kľudne 😀
len som ti odpovedala ...
dobru baby, dik za fajn pokec
@eev asi ma vstko za a proti...ja ako dvojickarka sa ku vasej debate nemozem zapojit u mna to bolo od zaciatku jasne ze cisarak..a doma to uz vobec nie...nehovoriac ze mi kolaboval organizmus...trnsfuzia krvi atd...tak vam prajem aby ste aspon mali okolo seba tak zlatych ludi pri porode ako ja na operacke...nemozem krive slovo povedat...dakujem za vysvetlenie len som chcela mat v tom jasno..
@dusika11 a preco si hned mala sekciu danu? mala si nejake problemy pocas tehu? lebo dvojicky sa hned nerovnaju sekcii.a k debate sa samozrejme mozes zapojit 😉 ved preco nie? takisto si zena co ma predstavu o porode,mozno ten tvoj nebol ako si chcela,mozno ano.mozno ked budes mat dalsie dieta,tak uz mas na porod ine naroky a mozno nie.to,ze si mala sekciu neznamena,ze nemas do temy co povedat 😉 kludne sa podel so svojimi nazormi a dojmami 🙂
@andrealisy jenda baba tu neviem v ktorej diskusii pisala, ze mala kliestovy porod ..... BEZ NASTRIHU, nie na Slovensku, vo FR. Skoro mi oci vypadli, na taketo info sa neda zabudnut .
@lilyen2011 som zvedava, ako prebehol tvoj porod, ci si musela ako rodicka nieco odmietat, ci ta niecim sokli, ci to prebehlo podla tvojich predstav ale verim ze tato diskusia ti uuurcite pomohla 🙂 🙂 🙂 🙂 🙂
dam vam tu svoj porodny pribeh, odpovede najtede tam🙂 pisala sm to do casopisu jedneho, ked robili clanok o porodoch...tam ale bola velmi skratena verzia...
ešte čosi....pôrod doma nepovažujem za vhodný pre všetky ženy a ani ako jedinú správnu možnosť príchodu dieťatka na svet. vnímam ho iba ako jednu z možností, pokiaľ žena cíti, že to je pre ňu a dieťatko v daný moment to najlepšie, tiež pokiaľ to dovoľujú podmienky. mrzí ma, že náš systém je nastavený tak, ako je. že ženy v podstate nemajú možnosť výberu. lebo výber medzi pôrodnicou A alebo B nie je výber...chýba mi tu možnosť pôrodného domu ako zlatej strednej cesty, príp. pôrodnica ako Vrchlabí (CZ). a v podstate aj možnosť priviesť dieťatko doma s PA. pôrod doma síce zakázaný nie je, ale štát sa o takéto rodičky nestará.
všetko si musíme zabezpečiť samé (a tiež zaplatiť).
prečo sa takto "angažujem" v témach ako pôrody a tehotenstvo? lebo si myslím, že by ženy mali mať objektívne informácie. preto, aby sa mohli slobodne rozhodnúť a vybrať si to, čo im najviac vyhovuje. pretože pôrod je čosi výnimočné a jedinečné a ženy by mali mať možnosť to takto prežiť (pokiaľ majú o to záujem). nie som zásadne proti ničomu (epidurál, oxytocín) pokiaľ sa to nevykonáva rutinne a IBA pokiaľ má žena objektívne (tým myslím skutočne objektívne) informácie a napriek (alebo vďaka) tomu sa slobodne rozhodne (napr. pre spomínaný epidurálku), je to jej voľba. najlepšia, akú urobila, pokiaľ to tak ona sama cíti. každý máme svoju cestu a nesieme si zodpovednosť za svoje rozhodnutia. preto sa chcem s vami podeliť o to, čo som získala na tej mojej ceste🙂
Volám sa Eva. Mám 23 rokov a 17 mesačného syna Sebastiána. Chcela by som sa s Vami podeliť o náš, hlavne pôrodný, príbeh.
Obaja s partnerom študujeme. On medicínu vo Francúzsku, ja liečebnú pedagogiku tu na Slovensku. Otehotnela som neplánovane v období mnohých problémov. Začiatky boli veľmi ťažké. Najmä prvé mesiace tehotenstva boli časom riešenia týchto problémov, práce na sebe samej, na vzťahu s partnerom. Tehotenstvo mi dávalo úžasnú silu a vnútorný pokoj. O tomto období som snívala dlho. Mala som už dávno preštudovaných mnoho vecí ohľadom tehotenstva, pôrodu a výchovy. Veľmi ma zaujímali prirodzené pôrody, bezplienkovanie, nosenie detí v šatke, kontaktné intuitívne rodičovstvo... Cítila som, že mi je najbližší pôrod doma, príchod dieťatka na svet v pokoji a láske, v mne známom prostredí, v prítomnosti rodiny. Počas tehotenstva som študovala všetko, čo sa mi dostalo do ruky. Hľadala som si tiež informácie na internete, spojila sa so ženami, ktoré už rodili, aby sa podelili o svoje skúsenosti. Pred tým, ako som bola tehotná, som mala možnosť stretnúť francúzsku pôrodnú asistentku, ktorá chodí aj k domácim pôrodom. Aj vďaka nej som pochopila, že deti sa dajú rodiť inak, ako je to u nás zaužívané. Čím viac informácii som mala, tým som mala aj jasnejšiu predstavu o tom, ako by som chcela priviesť naše dieťatko na svet. Poslednou bodkou bola návšteva jednej slovenskej pôrodnice. Žiadala som iba o prirodzený pôrod bez medikácie, slobodnú voľbu v pohybe a vo vybraní polohy pri tlačení, preferovala som prirodzené natrhnutie pred nástrihom. Želala som si mať dieťatko priložené koža na kožu hneď po pôrode, nechať dotepať pupočník, neumývať dieťa. Samozrejme všetko toto iba v prípade, ak by pôrod prebiehal bez komplikácii a obaja by sme boli v poriadku. Odbili ma s tým, že mi pán primár nepodpíše pôrodný plán, pokiaľ odmietam lieky v tretej dobe pôrodnej. S mnohými ďalšími vecami mali tiež problém. Odišla som veľmi sklamaná. Doteraz nerozumiem, ako je možné, že takmer všetky slovenské pôrodnice prevádzajú (rutinne) viaceré úkony, ktoré WHO už dávno neodporúča a nerešpektujú ani mnohé ďalšie odporúčania WHO a práva klientov. Po zvážení všetkých informácií a možností som sa rozhodla rodiť doma. Vychádzalo mi to ako najbezpečnejšie (v zahraničných štúdiách o asistovaných domácich pôrodoch sa prezentuje pôrod doma ako rovnako bezpečný či dokonca bezpečnejší ako pôrod v nemocnici a s menej prevedenými rutinnými zásahmi, ktoré nie sú nevyhnutné) a najľudskejšie riešenie. V 34. týždni som sa zúčastnila predpôrodného kurzu u skvelej skúsenej pôrodnej asistentky Zuzany Štromerovej v Prahe. Po kurze mi prehmatala bruško a pozrela polohu bábätka, bolo otočené hlávkou dolu - čiže ideálne pre (nielen domáci) pôrod. Potom chytila moje ruky a zaborila mi ich do podbruška tak, že som držala hlavičku dieťatka. Bolo to úžasné, cítiť ho takto inak.
Celé tehotenstvo prebiehalo bez problémov, čo bola moja hlavná podmienka pre domáci pôrod. Na pôrod som pripravovala nielen telo (aktívny spôsob života, zdravá strava, maliníkový čaj, odvar z ľanových semiačok, masáž hrádze...), ale aj dušu a myseľ. Pracovala som na svojich psychických blokoch a strachoch, snažila sa odhaliť skryté veci, ktoré by mohli vyplávať na povrch pri pôrode a skomplikovať ho. Vizualizovala som si pôrod. Dieťatku som spievala, často som sa dotýkala bruška. Ďalší, nemenej dôležitý bod, bolo nájdenie pôrodnej asistentky. Problém nastal, keď som zistila, že slovenské pôrodné asistentky k domácim pôrodom nemôžu chodiť. Ženy si väčšinou volajú asistentky zo zahraničia. Nakoniec som našla úžasnú ženu – babicu s bohatými skúsenosťami, ktorá nás sprevádzala pôrodom. Prišla k nám domov, keď sme obe mali pocit, že pôrod čoskoro začne. Pre každý prípad som mala pripravenú tašku a odvoz do pôrodnice, kam by sme bez váhania vyrazili pri prvých signáloch možných komplikácií. Tieto posledné dni pred pôrodom boli pre mňa ťažké. Mala som pocit, že všetci okolo čakajú, kedy začnem rodiť. A telo stále nič a nič... Nerozumela som tomu, snažila som sa zistiť, v čom je problém (nebol nikde, akurát som začínala 40.týždeň, takže som mala ešte čas). Jeden večer som skúsila meditovať. Ponoriť sa hlboko do seba k dieťatku. Bola som s ním v brušku. Prihovárala som sa mu. Objala som ho a spolu sme prešli pôrodnými cestami. Bolo to úžasné, nikdy pred tým sa mi nepodarilo byť tak blízko k bábätku. Tejto noci sa narodil Sebastián. Zobudila som sa o štvrtej ráno na to, že ma veľmi bolelo brucho, kríže. Niečo ako silné bolesti pri menštruácii. Šla som na záchod, kde sa celé telo vyprázdnilo. Tu som strávila takmer trištvrte hodinu a začali mi kontrakcie – každých 5 minút. Bola som prekvapená, aké boli intenzívne a silné. Zobudila som partnera a babicu. Išli sme si uvariť čaj. Zrazu nastal skok, kontrakcie boli ešte silnejšie a každé dve minúty. Všetko to šlo tak strašne rýchlo, že som nemala čas pracovať s bolesťou a svojím telom, ako som si to predstavovala pred pôrodom. Bol pri mne môj partner a babica. Mamina so sestrou čakali v inej izbe a pripravovali potrebné veci k pôrodu. Babica mi masírovala chrbát a zázračne sa ma dotýkala, mala som pocit ako keby pomáhala usmerniť bolesť na tie správne miesta. Pomaly som sa zatvárala do seba. Mala som zavreté oči, keď som mala potrebu, kričala som „ááách“ (hlboké „A“ pomáha pri otváraní pôrodných ciest) a vzdychala som. Zrazu prišla veľmi silná vlna, stiahlo sa mi celé telo a nedalo sa mi netlačiť, telo bolo silnejšie ako ja. Povedala som to babici. Prešli sme do mojej izby, kde ma skontrolovala. Bola som už úplne otvorená. Nechcelo sa mi veriť, že to tak rýchlo prešlo, že už za chvíľku budem držať svoje dieťatko v náručí. Bolo mi z toho veselo. Vyzliekla som sa a začala som tlačiť. Zrazu som počula a cítila, ako mi praskla plodová voda. Bábätko sa pomaly posúvalo. Menila som polohy podľa toho, ako som to cítila. Tlačila som raz v podrepe podopretá partnerom, potom na štyroch alebo som čupela. V izbe bola tma, mali sme zapálené len sviečky. Pomaly začínalo svitať. Pamätám si pohľad na oblohu medzi kontrakciami – bola nádherná, fialová. Babica mi masírovala a pridržiavala hrádzu. Cítila som hlavičku bábätka a nechala som partnera, nech si ju skúsi chytiť aj on. Kontrakcie pomaly prestávali a začínala som mať pocit, že dieťatko ide nejako ťažko. Cítila som, ako sa tlačí smerom von a potom sa vráti trochu späť. Nemala som strach. Vedela som, že je všetko tak, ako má byť. Napadlo mi, že môžem dieťatku pomôcť. Vybavilo sa mi, ako som kdesi čítala o tom, že sa dá bábätko vytancovať. V polodrepe/polokľačaní som začala pohybovať bokmi z boka na bok, krútila som bokmi, ako keby som chcela čosi uvoľniť. Potom na pár ďalších zatlačení vyšla hlavička, telíčko. Babica mi podala naše dieťatko. Odsala mu zvyšky plodovej vody z nošteka. Veľmi plakal. Držala som ho v náručí a obzerala si ho, malého človiečika, a tiež pupočnú šnúru, ktorou sme boli ešte spojení. Bolo to neuveriteľné. Bol veľký a silný. Náš Sebastián. Čas narodenia: 7:17. Pôrod trval menej ako tri a pol hodiny.
Mamina a sestra sa pridali k nám, hneď ako počuli Sebastiána plakať. Zabalili sme sa do diek a ostali sme ležať. Sebastiána som si priložila k prsníku a pomaly sa začal prisávať. Na placentu sme nečakali dlho. Bola obrovská. Babica nám ju ukázala a opísala jej časti. Všetko prebehlo v poriadku, hrádzu som natrhnutú nemala (a to Sebastián vážil 4,3 kg, ako sme neskôr zistili) iba som sa cítila veľmi slabá. Z toho som bola trochu sklamaná a trvalo mi rok, kým som pochopila, že aj to je súčasťou pôrodu. Niektoré ženy majú hneď po prirodzenom pôrode energiu a fungujúce telo, iné potrebujú čas na zregenerovanie. Mojou veľkou túžbou bolo nechať Sebastiána spojeného s placentou 24 hodín podľa tradície ruských pôrodných babíc. Za tento čas prejde mesiac všetkými znameniami zverokruhu a dieťatko získa silu všetkých znamení. No keďže som bola slabá, pre ľahšiu manipuláciu s bábätkom sme Sebastiána od placenty oddelili po 12 hodinách – šnúru prestrihol partner a nechali sme ju vysušiť. Dodnes ju mám odloženú. Placentu sme zakopali do kvetináča a na jar sme nad ňu zasadili stromček ginko. Keď trochu podrastie, presadíme ho niekam do prírody. Po pôrode som bola celý čas so Sebastiánom. Nemerali sme ho, nevážili. Len sme skontrolovali, či je všetko v poriadku. Prvé chvíle a dni sme boli celá rodina spolu. Na tretí deň ho prišla pozrieť pani pediatrička, s ktorou sme boli už vopred dohodnutí.
Keď si to všetko takto spätne už asi stý krát prehrávam v hlave a v srdci, cítim neskutočné šťastie. Počas tohto obdobia som sa veľmi veľa naučila a mnohé som pochopila. Spoznala som samú seba, uvedomila som si svoju ženskosť a silu. Prijala som zodpovednosť za svoj život a za svoje rozhodnutia. Teraz vnímam pôrod ako zrodenie. Dieťaťa a ženy. Ich dokonalú spoluprácu. Bol to moment, z ktorého čerpám silu. Želám všetkým ženám, aby mali možnosť priviesť deti na svet s láskou a podľa svojich predstáv. Aby bol každý pôrod nádherný a posilňujúci zážitok.
PS: za objektivne info nepovazujem nazor jedneho lekara - najma nie takeho, ktory nevidel iny porod, ako ten nemocnicny na sk...ale studie a skusenosti porodnych asistentiek a lekarov, ktory presli dlhu cestu a maju skusenosti nielen s klasickymi nemocnicnymi porodmi, ale aj napr s porodmi v porodniciach otvorenych aj inym moznostiam, porodnych domoch alebo doma - toto vie velmi zmenit nazor na cely porod (na vykonavanie rutinnych zasahov, polohu pri porode, vedenie porodu - direktivny alebo skor rola pozorovatela, na rolu zeny a dietata pri porode atd..).
idem spat lebo rano vstavam velmi skoro. dobru noc 😀 😀