Kedy ste začali nový život?

V mojom živote sa to stalo viackrát:
* Manželstvo - po 6 ročnom ideálnom vzťahu po zasnubení ma čakala podpásovka.....rozchod zo strany snubenca...zrutil sa mi celý svet. Skončila som na antidepresívach. a ako blesk z jasného neba som sa ani niemesiac stretla s mojím terajším manželom...chodili sme spolu rok a vzali sme sa. 😵 😵 😵 😵 . sme už 7 rok manželia
*Bývanie - ako frajeri sme bývali v podnájme, peniaze na vlastný byt neboli, ani hypo by nám nedali....kedže som ešte ani nepracovala a práve som spromovala. ááále....v jeden den mi volala mamina, že aby sme prišli bývať do bytu v ktorom som vyrastala a že oni s ocinom pojdu bývať do domu po starkej. Na druhý den sme s azbalali a a bývame vo vlastnom 3-izbovom byte 😵.
* Dieťa- zistili sme že nemožem otehotnieť 😢 😢 😢 . 6 rokov trápenia, slz, bezmocnosti, výčitiek, liečenia, operácií, neviem akých zákrokov...ale Boh s anad nami zmiloval a otehotnela som. Síce pomocou CARu , ale máme kráásnu dcerku ♥ 😵 .
* Financie - kedže boj o dieťa bol aj finančne náročný a platy bohvieaké neboli, tak sme takpovediac doslova "kŕkali" z výplaty do výplaty. Až raz...... dozvedeli sme sa, že manželov starký umrel ( neudržiaval s ním bohvieaký vzťah, kedže starký bol zatrpknutý a nikoho v živote nepotreboval, nikoho nechcel vidieť, dokonca ani našu dceru 😔)........ a.... boli sme dedičmi hnutelneho aj nehnutelneho majetku.
* Práca - ak si pozrieš moj fotoblog,o nej mám napísané v krátkej správe.

Zázraky s adejú, ale treba aj veriť že sa raz stanú 😉

no áno, nedávno som tiež tak na to bola....Strašne som mala pocit, že s manželom stojíme na jednom mieste, prešľapujeme a nejako sa nám nedá hnúť z miesta...Myslím po finančnej stránke..Musela som obracať každý cent a rozmýšľať, či si môžeme dovoliť kúpiť to a hento...Rok si manžel hľadal novú prácu...Potom to prišlo nejak aj samé, aj nová práca, lepšie platená a aj bábätko sa nám podarilo. Síce to stále nie je to pravé orechové, aby sme sa mohli osamostatniť a kúpiť si byt, alebo postaviť domček, ale aspoň sa nám volnejšie dýcha a tešíme sa na prírastok 🙂 Takže netreba hádzať flintu do žita, všetko príde vtedy, keď je na to správny čas. A hlavne to príde, keď to už človek najmenej čaká 😉

Pisal sa rok 2005 bolo to v Novembri a my sme dostali postou jeden list....ktory zmenil kurz naseho zivota na cely zivot.........
(Detaily by som sa sem neodvazila napisat ani za honorar 😉 To su prilis sukromne veci na rozoberanie s cudzimi ludmi)..........

@lubikan pytas sa, ako sme sa spamatavali a co sme pre to museli urobit:

Ja som sa spamatava z toho soku dobre 2 roky. Manzel sa toho, vtedy este problemu asi nikdy nezbavi, bude sa to s nim tahat cely zivot.....budeme to musiet povedat aj detom, ked budu starsie.... (neboj, nikoho nezavrazdil 😎 )
Museli sme zmenit cely nas zivot uplne od zakladov-lokalitu, zamestnanie, priatelov, zivotny styl...., bolo to najtazsie obdobie naseho manzelstva. Ja osobne som netusila, ze by sme to mohli nejako prezit a utiahnut, ako rodina.........

Ale povzbudenie pre teba- treba premyslat, treba si vsetko dat na papier, nesmies sa vzdat a ak to znamena, ze musis zacat od zaciatku, tak zacni, ale dobre sa pouc z tejto situacie, ktoru prave prezivas.....dobre si premysli, ci sa nedalo tomu problemu predijst.

Zvladnut sa da vela veci.....musis iba chciet. A dozadu uz nepozeraj!

My sme tiež zažili taký pocit bezmocnosti, kúpili sme dom, čosi prerobili aby sme mohli bývať, manžel nemal robotu 2 roky úspori sa minuli a žili sme 5 členná rodina 2,50 na den, tak sme to ťahali 2 mesiace. Na to nikdy nezabudnem už sme z manželom plakali obaja ako budeme žiť dalej a za dva dni ho volali na pohovor a mal prácu. A zatiaľ sa nám darí, obaja pracujeme, sme zdraví aj deti. Dom ešte prerábame ale všetko sa na raz nedá.

ja som ho zacala ked mi vtom case este manzel oznamil ze ma nechava z troma detmi samu ide do prace a uz sa ku nam nevrati vtedy sa mi zrutil cely svet ja som sa dala rozviest a zivot sa mi zmenil o 360 stupnou nasiel si ma uzasny chlap mam dobru robotu a za tri roky som ani na sekundu neolutovala ze som o ten rozvod poziadala a najviac ma tesi to nie som skodoradostna ale ze byvalemu sa vobec nedari vyzenil dalsie 4 deti a dalsie sa mu narodilo skoncil na uplnom dne co som ho dostala este aj do vezenia

Zila som taky zivot,myslela som ze uz nikdy dobre nebude,vsetko sa rucalo a komplikovalo ale modlila som sa za lepsie dni a hlavne som verila a dufala a skutocne som sa dockala lepsich dni a krajsieho zivota....Ako sa hovori-raz sme hore,raz dole...teda po tazkej zivotnej "skuske" vzdy vyjde slnko 😉

U mňa to nebolo také dramatické ako píšu niektoré kočky predo mnou, ale... mala som asi 18-19 rokov, po uši zamilovaná do najväčšieho blbca pod slnkom a robila som podradnú prácu, hm 😖 Jedného krásneho dňa som sa skrátka nakopla, požiadala o "povýšenie", zhodila som zopár nadbytočných kíl, prefarbila vlasy z tmavohnedej na blond a môj život nabral krásny nový smer 😵 Neviem, aký problém riešiš ty, všetko sa dá, chce to len poriadnu dávku odvahy a odhodlania, proste sa nevzdať, zotrvať, neotáčať sa životu chrbtom 😉 veľa šťastia 😵

Super téma @lubikan 🙂.

Pred cca 10 rokmi, chvíľu po skončení školy som trčala vo vzťahu s človekom, ktorý ma zdeptal na úplné dno, okato ma podvádzal, neverila som si v ničom, cítila som sa ako úplná neschopná nula, bola som v stave, že som mu vlastne bola vďačná, že je s takým nímandom, ako som bola ja, hoci sa správal otrasne... robila som v prvom zamestnaní, kde som zarábala veľké nič a aj za to som bola vďačná, veď kto by iný by takú nulu zamestnal... rodičia boli čerstvo vysťahovaní zo Slovenska, riešili si vlastné problémy, pre ktoré moje nevideli, blízke priateľky sa rozutekali do sveta...
Potom som v novinách našla inzerát na pozíciu, na ktorú som v žiadnom prípade nemala dostatočnú prax ani osobnostné predpoklady, ale nejako mi to bolo jedno, kúpila som si na dlh nový kostým a išla som na pohovor, veď už som bola na dne tak či tak, jeden trapas navyše hore dole. Môjmu novému šéfovi som však bola od začiatku symatická (dnes sme susedia a je to náš najbližší rodinný priateľ) a napriek veku a chýbajúcej praxi ma vzal a zachránil mi tým život. Jednak som sa finančne posunula, že som mohla začať uvažovať o vlastnom bývaní, resp. samostatnej existencii vôbec, jednak to bola mladá firma s úžasným kolektívom, kde som si našla kopec kamarátov a zopár ozajstných priateľov, vymenila som komplet šatník, účes, začala športovať, rozišla som sa konečne s debilom, nadobudla stratené sebavedomie (keďže napriek počiatočnému chaosu som tu prácu zvládala dobre), zrazu som mala okolo viacerých nápadníkov a zoznámila som sa aj so svojim terajším manželom, ktorého by som nevymenila za nič.

a este nezabudni, ze co nas nezabije, to nas posilni 🙂 🙂 🙂 A nikdy nebolo tak zle, aby nebolo aj horsie 😎 😎 😎
Hlavu hore, vsetko zle je na nieco dobre.

My sme s manzelom odisli pracovat to UK, tyzden sme robili v jednej rodine od 7. rano do 9 . vecer bez prestavky,a potom este sefka chcela, by som isla na hodinu soferovat...proste makali sme ako fretky...prisiel piatok, a ona, krava, nam dala list, ze nam dakuje, ale ze nie sme to, co hladali 🙄 🙄 🙄 A ze mame bud hned odist, alebo rano o 6. Myslela som, ze ma porazi...nastastie mam sestru v UK, bola sice od nas 3 hod cesty prec, ale prisli po nas v tu noc...potom sme u nej este mesiac byvali, na to prisla aj mama, ktora mala na vtedy letenku...takze sme sa vsetci tlacili v malom dome...ale nevadi, lebo po mesiaci sme si nasli super pracu, kde sme boli 4 roky.

ja som úplne otočila svoj život v máji tohto roku.. s manželom sme už nefungovali ako pár 9 mesiacov (5x som potratila, IUI, IVF, KET) -mňa to veľmi bolelo - rozchod a chcela som vzťah zachrániť.. nešlo to, ja som skolabovala, skončila som v nemocke.. v piato som podpísala reverz, v sobotu som upratovala prázdny dom a v nedeľu som sa odsťahovala.. v práci sa mi začalo dosť dariť-vo februári som mala ísť do Thajska na dva roky (pracovne), začala som cvičiť zumbu, stretávam sa s kamarátkami, našla som si priateľa a som tehotná 🙂 🙂

som presne v takej životnej situácii, ťahá sa to však už veľmi dlho a nič pozitívne neprichádza, práve naopak, akoby to všetko nemalo konca kraja. A to verím v lepšie dni, ale nič také neprichádza. Skúšam nájsť vo všetkom zlom čo sa mi deje niečo dobré, ale vôbec na nič neprichádzam, je to už na takej čiare, že vzdávam svoj vlastný život, lebo ho neviem žiť. Hovorí sa tomu "spáchať duševnú samovraždu".

jasne, tiez som mala taketo stavy,ze nic a nic a vsetko bolo stale blbe v podstate, potom zrazu sa to otocilo a ze by som pre to neviem co spravila,skor mam dojem,ze tam hore sa niekto na to uz nemohol pozerat a povedal dost a ide sa na to inak.
U nas bol tento rok strasny, najprv sme skoro prisli o psa, to sme vyplazli ine prachy za veterinu,potom sme prisli o babo (vytuzene po 2 rokoch snazenia) , proste cele to bolo zle a teraz sa zda,ze uz hadam bude dobre, proste ten rok zacal zle a polka roka bola katastrofalna, stale sa bojim,co este bude,dufam,ze uz sme si to vyzrali.Ale co sa tyka prace tam to vyzera na nove moznosti,takze sa aj tesim na nieco nove.
Ja si vzdy hovorim,ze po burke vyjde slnko a ked je zase dlho ticho az take,ze moc ticho tak pride nejaka burka.

kedy nastane situácia, že "ten tam hore" sa už na to nedokáže pozerať? kedy je ten konečný zlom? kedy si "ten hore" dokáže "uvedomiť" že človek už skutočne nevie ísť ďalej, že nevládze? že mu proste naložil na plecia veľa a on sa nevie pozviechať? Skôr ma zaujíma, prečo sa dejú také veci, keď človek už je naozaj v takej situácii že sa nevie posunúť, odlepiť, je mu ťažko a všetko /i životná sila/ ho opúšťa. Keď človek vzdáva svoj život, ako píše maruska24.

Mne napr. ten hore nakladá každým dňom viac a viac. Akoby sa z toho tešil. Za celých 30 rokov si nepamätám na niečo pozitívne. Vždy čo malo aspoň ako taký nádych dobrého v živote sa zrútilo v priebehu niekoľkých dní. Som už až presvedčená že sa vyžíva v tom, ako človek trpí. Som toho názoru, že duševná bolesť je oveľa horšia než tá fyzická.

U nás- Manžel super platenú prácu ja doma na MD, ale vzťah nula bodov. On celý deň v práci ja sama na dieťa. Kúpili sme dom- manžel stále v práci ja sama na dom a už teraz 2 deti. Ďalšie dieťa na ceste. Firma, v ktorej manžel pracoval zanikla. Ja som sa vrátila po MD do práce. Manžel ostal bez práce . Deti ostali na ňom. Manžel si našiel prácu. Síce nie tak dobre platenú, ale ak pracujeme 2 dá sa to. Z finančných dôvodov musel sa naučiť veľa vecí robiť sám. Jednoducho sme viac spolu ako rodina. Ja som začala študovať VŠ. Manžel ma v nej podporuje. Uvedomil si, čo je sa starať o domácnosť, deti, chodiť do práce. Večer spolu hrajú karty a ja sa môžem učiť.

Toto je úžasná téma. Škoda, že je to len otázka a nie diskusia. Ale nevadí. Aj ja som veru bola v situáciách, keď bolo dosť zle a potom zrazu prišiel nejaký podnet, či "anjel strážny", ktorý mi pomohol posunúť sa. Ale skor to bolo vždy o rozoznaní a chopení sa toho podnetu (napísala som o tom aj článok - čo mi v živote pomohlo sa profesionálne posunúť). Ja si osobne myslím, že aj v najťažších chvíľach sú k dispozícií nejaké riešenia, alebo aspoň podnety, len ich niekedy nedokážeme rozoznať a niečo s tým urobiť.. Ale verím aj na šťastie - na niečo, čo si nás proste nejako "nájde" a jednoducho si na nás doslova "sadne". Aj to sa mi už stalo - v podobe môjho súčasného chlapa, keď som už úplne prestala dúfať, že sa mi nejakého podarí vobec nájsť (už som mala po 40tke). A zrazu mi ho "niekto poslal" 🙂 a som s ním taká šťastná, ako nikdy v živote.

V živote sa to stane, že máme pocit - už dosť ďalej to takto nejde....
Stalo sa to aj mne a nie raz
....mala som dobre platenú prácu, perspektívu ako spolumajiteľka spoločnosti, byt v meste, slobodná s kopou priateľov, frajerom, cestujúca, a zrazu som mala pocit, že sa dusím....a zbalila som sa, odišla, prerušila kontakty a 3 roky žila úplne inde a inak bohémskym životom....môj otec si iba ťukal na čelo 🙂
....druhý krát som uviazla v manželstve s "bohémom" z môjho búrlivého obdobia, no keď prišli deti, bolo treba riešiť praktické veci a z bohéma sa ukázal nezodpovedný lajdák. Rozviedla som sa a žila sama s deťmi v cudzom kraji, celkom príjemne....
....tretí krát- z pokojného života s deťmi som vstúpila do druhého manželstva a presťahovala sa žiť do iného mesta, deti si zvykli, páči sa im tu a ja....žijem už pokojnejším usporiadanejším životom
A viem, že všetko malo pre mňa význam a nič v živote som neoľutovala...musím, ale podotknúť, že som sa vždy dokázala uživiť...ktovie, čo si zmyslím o pár rokov, keď už budú deti dospelé 😉

ja stale cakam ked mne nieco spadne z neba,presne ako lubikan opisuje- ste chceli s tym hnut,ale nedalo sa...bud po financnej stranke,alebo tlak okolia...neboli ste stastne,nieco vam chybalo....a potom prislo nieco nove-novy chlap trebars,nova praca....proste tak zrazu ze to spadlo z neba,....dockam sa?