Manžel ma opúšťa

Ahojte, nikdy by som si nemyslela, že sem budem písať. Vždy som ľutovala ženy, čo mali problémy a v duchu sa tešila ako mi je dobre. Som teraz na druhej strane a neviem sa ani nadýchnúť bez bolesti. Mám 33 rokov, s manželom sme spolu 9 rokov (1 a pol roka manželia). Máme 2 malé deti (4 roky, a 15 mesačné) a som v 7. mesiaci tehotenstva. Toto tretie tehotenstvo bolo neplánované, veľmi ma zaskočilo, otehotnela som počas kojenia, ešte som nemala ani prvý cyklus nabehnutý. Bum, stalo sa, bolo leto, dovolenky, endorfíny. Dlho som sa s tým nevedela vyrovnať, tešiť sa, z dvoch detí na materskej som už bola miestami dosť frustrovaná, dcéra je ešte veľmi náročné dieťa, chodíme s ňou k psychologičke. Ale muž sa na dieťa tešil asi najviac z celej rodiny, chceli sme stavať dom, teda hlavne muž... Mne je dobre aj v meste. Máme veľký byt. Muž je veľmi veľmi pracovne vyťažený a časom sa to viac stupňovalo. S deťmi mi pomáhala jeho mamina, milá zlatá svokra, naozaj ju mám veľmi rada, ako druhú maminu. Ale viete, to vám manžela a otca nenahradí. Alebo istý čas áno, ale chýbal mi. Možno som mu to dávala málo najavo, teraz to viem. Pred cca 6 týždňami, keď bol naozaj veľmi pracovne vyťažený a vídali sme ho hodinu ráno a prichádzal ked deti spali a víkendy tiež pracoval (rozbieha firmu ešte popri svojej doterajšej práci) a nás "odkladal" k mojej mame alebo jeho mame a mala som pocit, že sme mu na obtiaž. Niežeby nás nemal rád, ale proste momentálne nemal čas sa nám venovať. Do toho moje zlé znášanie tretieho tehu, stále obavy, ako to zvládnem. čiže v období, keď som aj ja potrebovala, aby ma viac potreboval, tak on nemal čas. Zlá konštelácia. Jedného dňa som sa s ním išla rozprávať večer, že mi chýba, že sa nám nevenuje, keď príde večer domov aj tak má stále telefón na uchu, v ruke a keď to odloží, otvorí notebook a pracuje do 1 v noci. A ráno to isté. Že aj keď je doma, tak vlastne duchom stále pracuje. Aj sám priznal, že nevie už vypnúť, že neviem čo s ním je, ale proste to nejde. Ja som už veľa veľa o tom nacítala a mne z toho vyšlo, že je workoholik. Závislosť síce chvályhodná, ale rovnako deštruktívna na zdravie, vzťahy ako keby bol alkoholik. Však to robí pre nás. Ibaže naša rodina išla do kelu 😔 Bila som na poplach jeho mame, že toto už nie je normálne, že mal by spomaliť, prípadne nájsť psychologa. Podporu som moc nenašla, muž tiež ani počuť. Výsledkom bola hádka, keď ma doma ráno na gauči ponížil slovami, čo vám prídu možno malicherné a asi aj sú. Ale mňa hlboko ranili. ˇže veď som doma celé dni válam na gauči, som princezná, všetci mi skáču okolo riti, či potrebujem ešte dvorné dámy (upratovačku som chcela raz týždenne, nevládzem už s bruškom pomaly), že hovno viem o zarábaní a živote a čo stále fňukám a stále výčitky. ostala som ako obarená a strašne nahnevaná ako mi to mohol povedať. Poznáte to, v hneve som chytila telefón a začali sa zo mna sypať slová, ktoré ma dostali teraz sem, kde som. Ze nech ide do kelu, ja takého kreténa nepotrebujem, že sa rozvediem, deti si rozdelíme a budem mať aspoň na seba konečne čas a podobne. Hrdinkou som vydržala byť asi týždeň, aj keď už som mu nič nespomínala, čakala som, že sa ospravedlní a hádke bude koniec. Ibaže nič také neprichádzalo. čakala som ďalší týždeň a nič, začala som sa obávať. A ospravedlňovať. A sypať si popol na hlavu. Toto trvá tak týždne a ako mi povedal môj muž. Zablokoval sa voči mne. Nevie už či ma má rád. Niečo sa v ňom zlomilo. Že som mu akoby vnukla tú myšlienku a on sa jej nevie zbaviť. To boli také slová, že som myslela, že umriem. Stále som ale dúfala, že rozhovormi sa jeho srdce obmakčí. Nespočetne krát som sa ospravedlnila a uznala všetky svoje chyby a ubezpečovala ho, že to boli len slová v hneve. Nič iné. On sa teraz cez to nevie preniesť. Navrhla som manželskú poradňu. Nechce. Že on má jasno. Aj keď na druhú stranu tvrdí, že nevie, čo je sním. Ze aj by to chcel urovnať, ale nie teraz. Že čaká, že jeho city sa zmenia po pôrode, že zas sa do mňa zamiluje. Ja mám dovtedy byť dobrou ženou a matkou a tváriť sa že nič. A čakať na "verdikt". Nechcite vedieť ako sa trápim každú jednu sekudnu dňa nedokážem myslieť na nič iné iba ne neho, nás, deti. Kazdých 5 min sa vo mne striedajú pocity nádeje a beznádeje. So chvíle, keď sa nedokážem ani na deti pozerať. Nedokážem jesť, spať. Veľmi som schudla a doktorka na poradni ma varovala, že je to nebezpečné. Nikdy som nebola tučná, ale mám 50 kg v 26 týždni. Vyzerám ako troska a viem, že aj to asi môjho muža odrádza. Zlomená ženská. On si chodí akoby nič, je, spí, pracuje...je na koni. A ja upadám. Rodina je na mojej strane, ale aj na jeho. Však pravda je vždy uprostred. Sľúbil im, že ma teraz neopustí, ale ja nedokážem žiť s človekom vedľa seba, ak vás nemiluje. Z povinnosti. Aj keď mi tvrdí, že on sa definitívne ešte nerozhodol, ale nevie mi povedať to, čo by som chcela počuť, že všetko bude dobré. Skôr si myslím, že robí všetko preto, aby odišiel... ☹ ☹ ☹