Žiť ohľaduplne k prírode je niečo, čo by malo byť prirodzene prirodzené 🙂. Teraz je to navyše trendy, a ja som v podstate rada. Každým dňom tak narastá šanca, že stúpne počet ľudí, ktorí sa budú zamýšľať nad tým, ako veci robiť inak. Na Modrom Koníkovi máme skvelú inšpiratívnu skupinku Zero Waste a ja som veľmi rada, že zakľadateľka tejto skupinky @stellamaris súhlasila s rozhovorom 🙂

A hneď prvá otázka by samozrejme bola, aby si povedala niečo o sebe a o tom, čo ťa viedlo k tomu, zamýšľať sa o štýle zero waste v tvojom živote🙂.

Ahoj 🙂 Volám sa Lýdia, pochádzam spod Vysokých Tatier a 15 rokov žijem v Nemecku. Som vydatá a mám 6 ročného syna. V roku 2016 ma v jednom časopise zaujal článok o zero waste. Konkrétne to bola Bea Johnson so svojím zaváracím pohárom v ruke a jej pútavá životná filozofia 🙂. Vtedy prišla prvá myšlienka niečo zmeniť v mojom živote a začala som konať! Chcela som ekologickejší a jednoduchší život. Do môjho života zavítali zaváracie poháre a misky.  Začali sme do nich dávať desiate a aj nakúpené potraviny.

Plastov sme sa začali zbavovať postupne, najviac v kuchyni a v kúpeľni. Príznačným sa pre nás stalo obyčajné mydlo. To používame najčastejšie a dodnes ho dostávam od našich známych, keď sa vrátia z ciest 🙂.

Z toho čo hovoríš sa mi zdá, že prvým krokom po odhodlaní začať meniť veci, by bolo začať sa pozerať inými očami na to, čo už máme doma. Ako by si vlastne zadefinovala zero waste?

Keď chceš žiť zero waste, odporúčam sa držať  týchto vecí : Nakupuj rozumne a šetrne! Využi, čo máš! Recykluj či upcykluj! Čo nepotrebuješ, predaj, podaruj, či vyhoď!

Aké postupné kroky prišli u vás na rad ako ďalšie?

Začali sme ekologicky rozmýšľať už pri nákupe. Mnoho vecí sme prestali kupovať kvôli zbytočným obalom. Prehodnotili sme aj stravovanie a rozlúčili sme sa s hotovými jedlami. Veľmi príjemným prekvapením bolo zlepšenie zdravia👍😉. Zmizol vysoký tlak, problém so štítnou žľazou a aj diabetes. Ale hlavne sme chceli dokázať žiť ekologicky a šetrne k životnému prostrediu.

Ako reagovalo na tieto zmeny tvoje najbližšie okolie? Manžel a syn. Nepozerali na neho čudne, keď si v škole vytiahol desiatu v zaváraninovej fľaške? 🙂

Reakcie okolia boli na začiatku rôzne😉. V práci krútili kolegovia hlavou nad tuhým mydlom a zaváracím pohárom s desiatou. Manželovi kolegovia v podstate to isté. V škôlke nás upozornili, že sklo do škôlky nesmie nosiť nikto. Museli sme teda zadovážiť  plastový box a fľašku. Manžel aj ja nosíme dodnes desiatu či obed v pohári či dóze. Všetci si však už zvykli a poniektorí aj inšpirovali🙂.

Jeden môj kolega ohŕňal nosom nad tuhým mydlom. Keď nám však v práci došli zásoby nakúpeného tekutého mydla, náš šéf sa mnou nechal inšpirovať a začal kupovať tuhé mydlo. Nedávno sa mi stalo, že som svojho kolegu stretla v drogérii. Hádaj čo mal v košíku? Tuhé mydlo! 🙂

Aké boli začiatky v nakupovaní s vlastnými nádobami?

Sklenené fľaše aj dózy zvykneme kupovať často v Ikea, prípadne využívame klasické zaváraninové fľaše. S týmito chodíme aj na nákupy. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Takmer nikde mi nechceli dať potraviny do prinesených nádob. S ochotou som sa stretla skôr na trhu, a tak som brávala mäso, syry, či salámu odtiaľ. Teší ma, že už aj obchodné reťazce začínajú akceptovať priania zákazníkov v rešpektovaní prinesených nádob takmer bez diskusií. Prax je taká, že tovar odvážia a dajú do mojich dózičiek. Dnes už často počujem od iných zákazníkov chválu za mnou používané plátenné tašky na ovocie, zeleninu či chlieb. Alebo mi pochvália sklenené dózy, kam dávam syr či salámu. Takto uskladnené potraviny mi vydržia dokonca dlhšie čerstvé.

                                           takto to vyzerá u nás doma🙂

Zaujímalo by ma, s čím si sa lúčila asi najťažšie pri zmene životného štýlu?

Musím priznať, že do zmeny nášho životného štýlu som sa pustila s veľkým nadšením. Asi najťažšie mi však padlo prestať používať laky na nechty. V minulosti som pracovala ako Avonlady a priznám sa, že doma som napočítala vyše 100 lakov na nechty. Väčšina z nich sa dobre predala a zvyšok som darovala.

A čo dekoratívna kozmetika v podaní zero waste?

Používam iba kajalovú ceruzku, občas tiene na oči. Mimo to už nepoužívam nič iné. Aj lak na vlasy som nahradila svojou vlastnou, po domácky vyrobenou alternatívou – nič iné, len alkohol a výťažky z byliniek. Vlasy si dávam občas farbiť, snažím sa vyberať si prírodné farby a šampón používam len v tuhej forme. Len pre zaujímavosť, aj môj otec celý život používa iba tuhé mydlo na celé telo aj vlasy. Všetky sprcháče, ktoré sme mu kedy darovali, potajomky rozdal :D. Odvtedy dostáva za veľkú inšpiráciu pekné, voňavé, tuhé mydlá😉.

Povedala si nám, kto inšpiroval teba. Teraz inšpiruješ ty ostatných..

Prvý veľký fanúšik môjho nového zero waste života bola moja kamarátka Sabine. V čase mojich úplných začiatkov jej zistili rakovinu prsníka. Od nej pochádzajú aj prvé zero waste darčeky pre moju domácnosť: french press a lis na cesnak. Som praktický človek a čo nepotrebujem, nevlastním. Čo nechcem, predám, darujem či vyhodím. Práve predajom nepotrebného som dvakrát zaplatila dovolenku v Indii😉. Myslím, že celkovo ma Zero waste naštartovalo zmeniť môj život pozitívne a kreatívne.

Čo ťa viedlo k založeniu skupiny Zero waste na Modrom Koníkovi? Mala si už pri jej zakladaní tušenie ako sa to celé vyvŕbi?  

Skupinka vznikla na podnet jednej členky skupiny. Ako som ju založila, oslovila som ďalšie mamičky a oteckov a spoločne šírime Zero waste ďalej tu na Koníkovi. Považujem tento priestor za príjemnejší a lepší ako napríklad na Facebooku. Priznám sa však, že som pri zakladaní skupiny myslela, že nás bude len pár a budeme sa inšpirovať navzájom. S takýmto počtom a záujmom som nerátala. Máme niekoľko aktívnych mamičiek, s ktorými sa stretáme aj v skupine o šetrení (s čím Zero waste úzko súvisí). Teší ma, že členovia stále pribúdajú, pýtajú sa, alebo sa aj nezapájajú, len si chodia čítať naše tipy.

A ako by si definovala túto vašu skupinku?

Našu skupinku by som definovala ako inšpiráciu či výmenu skúseností medzi nami. Sme tu na pomoc, inšpiráciu, zdieľanie skúseností a občas aj na nejaký náš citový výlev, ak máme negatívnu skúsenosť. Diskutujeme, radíme si navzájom a vytvárame spolu takú príjemnú atmosféru😉.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor. A teším sa, že časom budú pribúdať ďalšie rozhovory s našimi užívateľkami, ktoré pôsobia na našom Modrom Koníkovi a podieľajú sa tak, ako Stellamaris, o príjemné prostredie.

link na skupinu Zero Waste : https://www.modrykonik.sk/group/8821/

Ak máte tip na ďalšiu skupinku, či konkrétnu mamičku, dajte mi vedieť do komentárov.

Hľadáme naše modrokoníkovské poklady 🙂

Bábätko v inkubátore je takou dojímavou témou. Ak to povieme jednoducho, je to skrinka, ktorá detičkám pomáha prežiť a uľahčuje im dni, kým budú schopné fungovať bez neho, pri svojich rodičoch. Úžasná a skvelá vec, ktorú nám priniesol pokrok. V rozhovore s primárkou neonatologického oddelenia v Humennom MUDr. Máriou Vasilovou sa dozviete odpovede na rôzne otázky ohľadom bábätiek „bývajúcich“ v inkubátore.

Ako sme si povedali, je to taká zázračná skrinka. Na čo však primárne slúži? Vieme, že sa tam liečia nedonosené detičky. Ako a v čom inkubátor dokáže pomôcť?

Ak sa dieťa narodí nedonosené, má podľa stupňa nezrelosti nezrelé aj orgány a funkcie, ktoré mu neumožňujú  hneď po narodení  dokonale sa  prispôsobiť okolitému prostrediu a existovať v ňom. Na preklenutie  tohto obdobia sa používajú rôzne typy inkubátorov. Inkubátor je zariadenie, ktoré pomáha aspoň čiastočne nahradiť mamu a jej maternicu, aj keď treba povedať, že  ani najdokonalejšie inkubátory nenahradia  úplne všetky podmienky, ktoré má plod v maternici svojej mamy.

Samozrejme, mama je predsa len mama. Keď spomínate maternicu...Ako teplo majú detičky v inkubátore? Ako v maternici?

Je to veľmi pekné prirovnanie.  Áno, možno povedať, že sa snažíme prispôsobiť teplotu v inkubátore tak, aby to bolo porovnateľné s prostredím v maternici. Hovoríme, že v inkubátore sa snažíme vytvoriť termoneutrálne prostredie, aby teplota dieťaťa, ktoré je v ňom uložené sa pohybovala od 36,5- 37,5 °C meranej v konečníku. Čím je nedonosené dieťa nezrelšie, tým vyššia teplota v inkubátore musí byť nastavená, aby sa udržala termoneutralita prostredia. Inkubátory sú vybavené čidlami, ktoré kontinuálne   sledujú napr. kožnú teplotu  dieťatka.

Stretla som sa s tým, že niektoré detičky sa zakrývajú a niektoré nie. Je to kvôli teplu? Alebo aj dotyku, aby niečo na sebe cítili?

Detičky v inkubátore často zakrývame  rôznymi prikrývkami, alebo ich obliekame do drobnučkých body. Môže to slúžiť ako tepelná izolácia, ale aj taktilná stumulácia. Najlepšou taktilnou stimuláciou je však klokankovanie buď mamičkou, alebo aj oteckom, aby dieťa bolo  položené telo na telo, odborne nazývané skin to skin. Má to veľký význam jednak pre dieťa, ale aj pre matku, resp. rodičov.

A opäť sme sa dostali k mame (resp. rodičom). Sú jednoducho nenahraditeľní. V poslednej dobe sa dosť medializujú „hračky“ pre takéto deti, v zahraničí som evidovala nafúknuté gumené rukavice a u nás zase háčkované chobotničky. Myslíte, že deťom to spríjemňuje pobyt v inkubátore?

Aj u nás máme rôzne pomôcky, ktoré nám pomáhajú pri polohovaní dieťatka, pri vytvorení ohraničeného priestoru v inkubátore, pretože v brušku mamy je miesta menej a zrazu sa malé telíčko ocitne vo „ veľkom“ inkubátore. Je to aj celkom účinná nemedikamentózna metóda pomáhajúca tlmiť bolesti. Veľmi sa osvedčili  „ruky rukaté“, ktoré je možné rôznym spôsobom tvarovať, alebo vajíčka,  rôzne podložky, podkovy a pod., ktoré   pomáhajú vytvoriť miesto, kde dieťa leží.  Všetky pomôcky sú vyrobené z jemných,  dotykovo  príjemných materiálov. Spomínali ste chobotničky, ale máme dobré skúsenosti aj  napr. s korytnačkami a pod, ktoré háčkujú šikovné mamičky, sestričky, doktorky alebo ich dostávame napr. z Malíčka, pomáhajú nám  napr. v podložení  a fixácii miesta, kde je zavedená  infúzia.

To je krásne. Aj to, že to pomáha - aj to, že sú ľudia, ktorí to dobrovoľne  a s láskou vyrábajú. Neviem, či sa na túto otázku dá odpovedať, ale ako by sa dieťatko malo cítiť v inkubátore? 

Bolo by super, keby nám to vedelo povedať 🙂. Ale z jeho reakcií častokrát vieme vyčítať, ako mu je. Samozrejme je to zložitejšia otázka, pretože do toho vstupujú aj rôzne ochorenia so svojimi príznakmi a nutnosťou adekvátnej liečby.

Aký by mal byť personál starajúci sa o deti v inkubátore? Niektoré mamičky sa stretli s tým, že zdravotná sestra po vyfajčení cigarety šla kŕmiť dieťatko, škodí deťom takéto „terciálne fajčenie“?

Personál, ktorý sa stará o deti v inkubátore má byť odborne spôsobilý, čo je samozrejmosť, ale pre prácu s týmito detičkami a ich rodinami je potrebná aj veľká dávka empatie a okrem rozumu je potrebné dať do svojej práce aj srdce. Samozrejme je to ideál, ale kto si túto prácu vybral mal by to mať stále na zreteli. Samozrejme aj my, ktorí v tejto oblasti pracujeme sme len ľudia a preto sa občas stáva, že  rodičia s našou prácou nie sú celkom spokojní. Naše detičky nám to ešte nevedia povedať, ale keď odchádzajú zdravé a hlavne keď ich vývin je primeraný a sú z nich zdravé a krásne deti to je aj vizitka celého personálu, ktorý sa o deti stará.

K otázke fajčenia, v tom som nekompromisná. Cigareta nepatrí do rúk žiadnej sestry, ktorá pracuje s deťmi...

Všetky inkubátory sú rovnaké? Alebo existuje nejaké typové zaradenie?

Exsitujú rôzne typy inkubátorov. Jednak základné, ktoré vyhovujú pre ošetrovanie a liečbu  menej závažných a stavov a potom inkubátory pre intenzívnu liečbu, ktoré sú už veľmi sofistikované a vyhovujú  pre liečbu najnáročnejším stavov.

Čo všetko viete prostredníctvom inkubátora monitorovať?

Ako som už predtým povedala, máme možnosť udržať termoneutrálne prostredie, ktoré je pre to- ktoré dieťa ideálne, máme možnosť prispôsobiť a sledovať  vlhkosť vzduchu, alebo kyslíkovej zmesi podľa potrieb dieťaťa, ale máme možnosť napr. aj sledovať  koncentráciu kyslíka v inkubátore. Je veľmi dôležité aj to, že máme možnosť nastaviť alarmy, ktoré nás upozornia, ak daná hodnota je vyššia, alebo  nižšia ako sú nastavené parametre. Máme aj inkubátory, ktoré majú zabudované váhy a umožňujú  vážiť dieťa, bez toho, aby sme ho vyberali z inkubátora. Niektoré inkubátory majú zabudovanú vysúvaciu  lištu na vkladanie rtg  kazety pri rádiologickom vyšetrení.  

Wau. Tecnológie naozaj napredujú rýchlo. A ako dlho by  malo byťdieťatko v tejto zázračnej skrinke?  Resp. sú nejaké podmienky, ktoré by malo spĺňať kým bude „žiť vonku“?

    Nedonosené deti sú v inkubátore dovtedy, dokedy nedokážu regulovať telesnú teplotu a pobyt mimo inkubátora by bol pre nich nepriaznivý, čo sa týka udržania stabilnej teploty.  Čiže je to veľmi individuálne, závisí to od stupňa nedonosenosti, od  hmotnosti, ale aj od zdravotného stavu. Ak zdravotný stav je nestabilný, deti nevyberáme z inkubátora. Po zlepšení zdravotného  stavu individuálne zvažujeme, kedy je najideálnejší čas na vybratie z „ prechodného domčeka“.

Ale aj keď sú deti v inkubátore rodičia k nim chodia, keď je to možné aspoň na krátky čas vykladáme z inkubátora, napr. na klokankovanie, na prisatie k prsníku a pod. V prípadoch, že nie je možné ani krátke vybratie z inkubátora motivujeme ich k tomu, aby deti hladili, dotýkali sa ich. Vždy však dodržiavame prísne pravidlá hygienicko epidemilogického režimu.

Ak už je bábätko vonku, mali by k nemu rodičia, či personál pristupovať nejako špeciálne?

Je to zase veľmi individuálne, podľa povahy ochorenia a zdravotného stavu dieťaťa. Preferujeme však, aby mamka prišla k dieťatku jednak pre zachovanie laktácie a prikladanie k prsníku, ale aj aby sa naučila základné veci, potrebné pre  ošetrovanie dieťaťa po prepustení domov. Naučíme ju napríklad kúpať dieťa,  realizovať základnú stimulačnú masáž dieťaťa  a pod. Ak dieťa potrebuje nejaké zvláštne  postupy oboznámime ju s tým a najnutnejšie zaučíme.

Aj v tých prípadoch, keď matka nie je prijatá na oddelenie, dochádza na oddelenie buď denne, alebo podľa možností, aby bola s dieťaťom v čo najužšom kontakte. Na oddelenie pravidelne dochádzajú aj oteckovia.

Čo by ste chceli odkázať mamičkám, ktorých dieťatko je v inkubátore?

Moje dlhoročné skúsenosti s nedonosenými deťmi a chorými novorodencami ma utvrdzujú v tom,  že  pokrok v tejto oblasti je výrazný. Inkubátory sú vynikajúcimi pomocníkmi v ošetrovaní a liečbe  novorodencov, ktorí našu pomoc potrebujú. Je pochopiteľné, že mamičky, rodičia,  starí rodičia, celá rodina  sa boja keď vidia dieťa v inkubátore, majú pred tým veľký rešpekt. Je na nás – lekároch a sestričkách, ktorí sa tejto práci venujeme, aby sme dostatočne  zrozumiteľne a s pochopením podali všetky potrebné informácie. A že to má význam svedčia aj naše albumy detí, ktoré boli liečené na našom oddelení a ktoré nám rodičia posielajú pri rôznych  významných rodinných  sviatkoch. 

Za rozhovor ďakujeme úžasnej osobe i doktorke, ktorá pomohla mnohým deťom i mamičkám za desiatky rokov praxe!

foto: svetzdravia.com, pixabay.com

Celý život sa s láskou starala o svojho syna Števka s diagnostikovaným downovým syndrómom. Števko sa dožil krásnych 58 rokov (aj keď mu lekári dávali 18 rokov života), ale už nie je medzi nami.  Život zasvätila pomoci takýmto deťom. Dnes to majú downíci možno ťažké, ale v minulosti to bolo ešte ťažšie. Rozhovor s pani Kopalovou, veľkou bojovníčkou za práva ľudí s mentálnym postihnutím. Zakladateľkou združenia pre nich. So ženou, ktorá nedala na „radu“ doktora, aby dieťa dala do ústavu a ktorej sa to vrátilo v podobe neuveriteľnej lásky.

Koľko ste mali rokov, keď ste čakali Števka? Ako ste to vnímali, keď ste sa dozvedeli, že je downík? Bol to šok? 

Narodil sa dva týždne pred mojou dvadsiatkou. Bol krásne zdravé dieťa, 53 cm a 4,42 kg, rusé vlásky a ružové líčka – radosť pozrieť. No nesal, tak mu nasadili umelé mlieko a z toho dostal hnačku, ktorá ho s malými prestávkami sprevádzala osem mesiacov. Chudol zo dňa na deň, chrčal, lebo nemal vyvinutú priedušnicu a v šiestom mesiaci dostal prvý zápal pľúc. Do jedného roka ich mal tri a za celý život jedenásť – ten dvanásty už neprežil.

Detská lekárka nevedela, čo mu je, hoci sme mali najvychytenejšiu pediatričku v Bratislave, dávala mu vitamíny, chodila k nám domov, no nič nepomáhalo.

Že má DS som sa dozvedela na detskej klinike pri druhom zápale pľúc tak, že sa ma lekár spýtal, či som už počula o mongolizme. V živote som o tom nepočula, ale hneď som vedela, čo je vo veci.

K neurológovi sme sa dostali, až keď mal jedenásť mesiacov, no žiadna rehabilitácia sa nekonala. Až oveľa neskôr, okolo troch rokov, mi lekár poradil Cerebrolysin a po ňom o pol roka sa po prvý raz postavil a hneď aj začal chodiť.

Keď bol Števko malý, väčší a nakoniec veľký, mali ste problémy so začleňovaním sa?

Začleňovanie! V našich časoch neznáme slovo!  To nenapadlo ani odborníkov, nieto ešte matky, ktoré nemali ani potuchy, čo s dieťaťom robiť, aby sa rozvíjalo. O mentálne postihnutých sa nehovorilo, rada lekárov skoro vždy znela: „Dajte TO do ústavu, lebo vám TO zničí rodinu!“  Ústavy boli len azylové, čo najďalej od aglomerácií, o pomeroch v nich by sa dali napísať romány! Bývali sme na novom sídlisku, ešte nedokončenom, deti sa hrávali medzi domami či v malom parku a Števko sa veľmi rád zapájal, chcel byť ako ostatní a našťastie nechápal, či si neuvedomoval, keď sa mu posmievali alebo mu ubližovali, že je to preto, lebo je iný. Postupne sa skamarátil so všetkými deťmi na sídlisku a ako rástli ony aj on, ich vzťahy sa lepšili a zdravé deti – tínedžeri, držali nad ním ochrannú ruku. Iné to bolo v meste, keď sme čakali napr. na zastávke, ľudia neomalene čumeli, niektorí sa posmešne usmievali, ale našťastie Števko to nevidel alebo nechápal. V tom čase , keď začal chodiť do školy, nebola pomocná škola, len osobitná, čo bolo synovi na škodu, lebo pomocnú by bol zvládol, ale z osobitnej musel vo štvrtom ročníku odísť – bol „oslobodený od školskej výchovy“. Zhodou  náhod a riadením Božím som sa pracovne stretla s riaditeľom denného stacionára, ktorý práve otvárali, a tak sa vyriešila otázka nášho ďalšieho života. Pre mňa neprichádzalo do úvahy dať dieťa  do ústavu, takže by som musela vystúpiť zo zamestnania a zostať s ním doma, čo by pri troch deťoch znamenalo finančnú pohromu.

Rodiny detí s mentálnym postihnutím mali jeden veľký spoločný problém: neexistovala žiadna literatúra o problematike, ani lekári neboli vzdelaní /a dodnes nie sú/  v tom, aké sú vlastne mentálne postihnuté deti, pokladali ich za bezcenné bytosti, ktoré nič nechápu a nemajú žiadnu cenu.

Pre rodičov, vychovávateľov a pre samotné deti nebol priestor na stretávanie, výmenu skúseností, využitie voľného času, väčšina rodín sa vyhýbala spoločnosti, aby sa vyhli nepríjemným zážitkom a žiaľ, mnohí sa aj hanbili za svoje dieťa, z nedostatku osvety nevedomky preberali názory verejnosti a pokladali svoje dieťa za menej cenné ako iné deti.

Viem, že ste veľká bojovníčka za práva downíkov. Pravdepodobne Vás k tomu viedol Števko, čo konkrétne Vás nakoplo bojovať?

Nie som len bojovníčka za práva ľudí s DS, ale za práva všetkých ľudí s mentálnym postihnutím. Čo ma nakoplo? Už prvá diagnóza, keď mi lekári povedali, že Števko sa nedožije ani jedného roka a keby náhodou, nebude žiť dlhšie ako do 18 rokov, lebo „mongoloidi“ viac nežijú. Vtedy som synčekovi povedala: my im ukážeme, my sa nedáme!

Vtedy neexistovala žiadna literatúra o problémoch ľudí s mentálnym postihnutím, aby sa človek mohol niečo dozvedieť a naučiť, jediné miesto, kde ste sa mohli niečo dozvedieť, boli čakárne neurológov, kde ste sa mohli stretnúť a porozprávať s inými rodičmi a kde ste mohli dostať aj tipy, za kým treba ísť a aké sociálne „vymoženosti“ môžete prípadne dostať. No my sme sa k neurológovi dostali, až keď mal Števko jedenásť mesiacov, a to už boli príležitosti na včasnú intervenciu dávno stratené. No predsa sme dostali cennú radu, aby sme si nejakým spôsobom z Rakúska obstarali liek Cerebrolysín,  že do pol roka po jeho vybratí by Števko mohol výrazne začať napredovať. Mali sme šťastie, injekcie sme zohnali a po vybratí 52 dávok sme s napätím očakávali, čo sa bude diať. A skutočne, takmer na deň presne náš macko, ktorý sa veľmi šikovne pohyboval po zadočku po celom byte,  po ťažkej námahe a vytrvalom snažení sa postavil na nôžky a hneď aj spravil prvé kroky. No ďalšie zázraky sa nekonali. Mal už tri a pol roka, dorozumieval sa svojimi skomolenými slovami, ešte nosil plienky, naučil sa sám papať a piť , miloval hudbu, najmä Matušku, naučil sa mnoho slov z jeho piesní a svojím tajným kódom si ich s ním spieval, pričom sme zažili nejednu veselú chvíľu, keď sme počúvali jeho novotvar.

Pravidelne mával bronchitídy a pneumónie, prekonal všetky detské choroby, na detskú kliniku na Úprkovu ulicu sme chodili ako na klavír, preto ma ako blesk z jasného neba zasiahla otázka pána primára, či chodíme k doktorovi Černayovi, ktorý sa zaoberá výskumom DS. A to priamo na Úprkovej. A Števko mal už šestnásť rokov a doktor Černay už roky poriadal letné rehabilitačné tábory pre matky a deťmi s DS, no my sme o tom nemali ani potuchy.

A tak som navštívila Dr. Černaya a hneď sme boli tím: mali sme rovnaký problém a rovnaké názory naň aj na jeho riešenie. V rozhovore som sa okrem iného dozvedela, že v Čechách už od r. 1969 existuje „akési združenie rodičov, ale nie ZRPŠ“ a že spočiatku boli jeho členmi aj rodiny zo Slovenska.

V tom čase Števko navštevoval denný stacionár na Lubinskej ulici, ktorý vznikol z iniciatívy a snaženia rodičov a jeho riaditeľka často chodila do Brna na stáže a porady. Myslela som, že nebude nič jednoduchšie, než požiadať ju o získanie adresy onoho združenia, aby sme sa mohli s ním skontaktovať a získať potrebné informácie pre to, aby sme tiež mohli založiť takéto združenie. No trvalo tri roky, kým sa mi podarilo kontakt  na Brno získať.

Veľa ste toho v živote dosiahli pre ľudí s týmto syndrómom. Môžete nám povedať, čo ste vytvorili? Kde ste boli aktívna?

Prvým človekom, ktorý sa mi ozval, bol predseda brnenského Sdružení na pomoc mentálně postiženým, pán František Halm, odvtedy až doteraz môj veľký priateľ. Poskytol mi cenné rady a aj kontakty na osoby z ministerstva práce a sociálnych vecí v SR.

Mali sme šťastie, že práve v tých dňoch sa konala v Prahe piata národná konferencia SPMP, na ktorú nás pozvali a kde sme mohli so svojimi príspevkom vystúpiť aj my.Tu sme získali kontakt na pražské SPMP a jeho predsedu Ing. Želimíra Procházku, CSc., predsedu pražskej organizácie a zároveň aj na republikové predsedníctvo. Na konferencii som sa cítila ako Alenka v ríši divov! Účastníkmi konferencie boli aj predstavitelia pražských národných výborov, národného frontu a dokonca aj ministerstva práce, ktorí všetci na konferencii vystúpili.

To mi dodalo guráž a dôveru, že keď to ide v ČR, musí to ísť aj u nás. Hneď po návrate som začala pracovať na príprave zriadenia a zaregistrovania Združenia na pomoc mentálne postihnutým (ZPMP) v SR a 12.6.1980 sme našu organizáciu založili.

Najdôležitejšie v danej chvíli bolo dať o sebe vedieť. Zostavili sme prvé číslo Informácií ZPMP, kde sme zhodnotili vtedajšiu starostlivosť a ľudí s mentálnym postihnutím a predložili sme svoju predstavu o tom, ako by to podľa predstáv nás, rodičov, malo byť. Oznámili sme založenie združenia a jeho adresu a vyzvali sme nádejných čitateľov, aby nám písali. Zohnali sme si adresy osobitných škôl na Slovensku, školských odborov pri národných výboroch, pedagogických fakúlt a ďalších osôb a inštitúcií, o ktorých sme predpokladali, že ich problém môže zaujímať.

Informácie sme písali na písacom stroji na blanu a rozmnožovali vo Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave, čo nám zabezpečila jeho pracovníčka a naša podpredsedníčka Mgr. Brestenská.

Rozmnožené Informácie sme kompletovali, zošívali, písali adresy, lepili známky a odnášali na poštu. Spočiatku to bolo 800 exemplárov, už si nepamätám, ako často sme ich vydávali.

Ohlas bol obrovský! Písali nám rodičia i odborníci a všetci boli nadšení našimi snahami. Prihlasovali sa noví členovia, vznikali nové pobočky združenia v rôznych miestach na Slovensku, všetci sme boli plní elánu a hoci sme nemali kanceláriu a pracovali sme z domovov, bez odmeny, ako dobrovoľníci, nič nám nebolo ťažké.

Činnosť sme zameriavali na pripomienky k vtedajšiemu stavu starostlivosti o ľudí s m.p. a snahu dosiahnuť zmeny v zákone o sociálnej starostlivosti.

Po krátkom čase sme sa stali členmi Medzirezortnej komisie pre otázky zdravotne postihnutých pri MPSV, kde sme spolu so zástupcami Zväzu invalidov predkladali svoje návrhy a pripomienkovali nové zákony, alebo ich novely.

Treba zdôrazniť, že sme na rozdiel od českého združenia neboli prijatí do Národného frontu, takže sme boli viac-menej trpenou organizáciou a spočiatku sme nesmeli mať samostatnú organizáciu, ale boli sme jednou zo sekcií Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu v SR. Osamostatnili sme sa až po prevrate v r. 1990.

Druhou dôležitou úlohou bolo vytiahnuť mentálne postihnutých „na svetlo“ - organizovali sme voľný čas, podujatí sa zúčastňovali celé rodiny a chodili sme čím viac na verejnosť, aby si verejnosť zvykla, že medzi nami žijú aj takíto ľudia a zároveň aby na spoločných akciách  rodičia spolu hovorili, vymieňali si skúsenosti a získavali vedomie, že to, čo ich postihlo, nie je hanba ani trest Boží a že aj dobre postavení ľudia mávajú postihnuté deti.

Kde ste na to všetko brali silu?

Neviem. Našla som sa v tejto práci, po večeroch som študovala zahraničné materiály, ktoré mi posielal Ing. Procházka z Prahy a poznatky z nich načerpané som prostredníctvom Informácií odovzdávala členom a záujemcom o našu činnosť. Všetky akcie som sama vymyslela, za pomoci niektorých rodičov pripravila aj viedla a dobré nápady ma neopúšťali. Moje dcéry už boli samostatné a dokázali sa postarať o seba aj o Števka, ak som ho niekam nemohla vziať so sebou. Najmä staršia dcéra Zuzka mi bola veľkou pomocou pri organizovaní aj uskutočňovaní akcií.

Viem, že Števko nebol jedináčik, ako to vnímali jeho súrodenci?

Musím sa priznať, že mi dlho nedochádzalo, že dcéry môžu mať iný pohľad na jeho existenciu a že s tým môžu mať medzi rovesníkmi a známymi nejaké problémy.

Po práci som bola často preč z domu, združeniu som celkom prepadla a keď sa ma pýtali, prečo je Števko taký, vysvetlila som im, že sa taký narodil a my ho musíme chrániť, podporovať a prijať takého, aký je.

Až v neskorších rokoch sa mi dostali do ruky články zo zahraničných materiálov, kde sa písalo o tomto probléme a až vtedy som pochopila, akú chybu vo výchove dcér som urobila. Našťastie dievčatá sa za brata nehanbili, chodil s nimi medzi deti na sídlisku a keď mu niekto ubližoval, Zuzka si to s ním pomocou kýblika na piesok raz-dva vybavila. Števko dlho zrozumiteľne nerozprával, mal svoj vlastný slovník a najmladšia dcéra nám robila tlmočníčku. Mali sa veľmi radi, keď bol jeden z nich chorý, ten druhý s ním zostával doma a hral sa s ním, aby mu nebol dlhý čas.

Aký bol Števko? Viem, že povyhrával rôzne súťaže, že rád tancoval. V čom to bol iný od svojich súrodencov?

Dnes sa mi chce povedať, že to bol anjel v downickej koži. Bol veľmi ctižiadostivý a učenlivý a stále chcel robiť to, čo iní chlapci, napodobňoval ich, ale bez tej chlapčenskej surovosti, on bol veľmi jemný a slušný po celý svoj život.

Často ma prekvapil tým, že chcel robiť niečo, o čom som myslela, že na to nemá, a on to dokázal. Sám sa naučil rôznym zručnostiam. Keď sa naučil čítať, otvoril sa mu nový svet, čítal knihy a čo prečítal, to si zapamätal, na Vianoce sa vždy naučil nejakú vianočnú básničku a pri stromčeku ju predniesol . Zbožňoval hudbu, jeho miláčikom bol Matuška, spieval si jeho pesničky často s vlastným upraveným textom, z čoho sme mali doma veľkú zábavu. Zaujímal sa o šport, v televízii mu neušiel jediný zápas a sám sa naučil rozumieť pravidlám, rozčuľoval sa nad výrokmi rozhodcu a vždy fandil našim. Poznal mená všetkých hráčov, ale i spevákov a veľmi rád si písal ich zoznamy.

Bol veľmi súťaživý, zúčastňoval sa športových pretekov a neskôr aj špeciálnych olympiád,  rád pomáhal v kuchyni a naučil sa variť jednoduché jedlá, čo nás zaviedlo až do Hong Kongu na svetovú abilympiádu zručností ľudí s postihnutím, sám sa naučil podľa sluchu hrať na hudobný nástroj, čo ho priviedlo do folklórneho súboru Javorček. Navštevoval  kurzy spoločenských tancov, ovládal domáce práce, pomáhal mi v záhrade a bol veľmi veriacim človekom. Hocikedy sa sám vybral do kostola a veľmi túžil miništrovať, ale nevzali ho pod nejakými výhovorkami. Zato sa naučil celé omšové obrady naspamäť, takže by bol mohol smelo našepkávať pánu farárovi.

Bol veľmi poslušný doma i v škole a neskôr v ústave, bol ochotný, láskavý, milujúci, nenáročný a hoci bol veľmi vznetlivý a nebol vždy tichý ako anjelik, keď niečo v zlosti vyviedol, sám prišiel odprosiť.

Aký bol život s ním? Z toho mála, čo som ho poznala viem, že rád rozdával objatia, úsmevy a lásku. Bol taký stále?

Bol stelesnená láska. Miloval mňa, rodinných príslušníkov , kamarátov, plnými priehrštiami oplácal, keď mu niekto prejavil priateľstvo alebo náklonnosť. Mal široké srdce pre slabších – starých, chorých, postihnutých, priatelil sa so smetiarmi i bezdomovcami, nad nikoho sa nepovyšoval. Zbožňoval psíkov a malé deti. Vždy som hovorila, že by bol dobrým otcom.

O svojich pocitoch nerozprával, až v posledných rokoch sa stal nedotklivým, stále sa mu zdalo, že mu druhí v ústave ubližujú. Inak si svoje problémy riešil sám, svoje pocity premenil na kresby. Bývalý manžel po rozvode býval s nami a nerobilo to dobrotu. Raž som našla kresbu, kde ho umietnil do pekla. Inak bol veselý, rád počúval hudbu, mal rád Šimka a Sobotu, ich CD si púšťal do omrzenia a ich hlášky sme zaradili do našej komunikácie.

Starostlivosť bola určite náročná, neľutujete, že ste mali takéto dieťatko?

Bola som s ním desať rokov doma, kým ho „neoslobodili“ od školskej dochádzky a nevzali do stacionára na Lubinskej ulici.

Býval často chorý, ale bol veľmi dobrým a trpezlivým pacientom. Denne musel užívať množstvo liekov a sám sa naučil kedy, koľko a akých si má vziať, len som to vždy skontrolovala. Od malička sa snažil pomáhať, veľmi rýchlo sa naučil každú činnosť, bol mi statočným pomocníkom.

Kým bol celkom malý a ja som bola ešte veľmi mladá, mala som dosť síl behať s ním po lekároch a nemocniciach  a tešila som sa z každého zlepšenia, z každého pokroku, ktorý dosiahol.

Jeho láska mi všetko vynahradila, vždy som ďakovala Bohu za to, že mi ho dal, niekedy som hovorila, že mám len jedno dieťa.  

Väčšina mamičiek, ktorých deťom pravdepodobne potvrdia tento syndróm, ide na potrat. Je niečo, čo by ste im chceli odkázať?

Bohužiaľ, ako som už na začiatku spomenula. Lekári nevedia skoro nič o Downovom syndróme a namiesto, aby mamičky poslali za odborníkmi, alebo im odporučili vhodnú literatúru, hneď ich posielajú na potrat. Niekedy veľmi surovo varujú, že toto dieťa im zničí rodinu a že z neho nikdy nič nebude. Odporúčala by som budúcim mamičkám, aby vyhľadali niekoho, kto sa s nimi porozpráva, zoznámi ich s rodinou, ktorá má také dieťa, príp. aby navštívili niektorý ústav, či školu, kde sú také deti umiestené a aby sa nepripravili o tú nekonečnú lásku a radosť, ktorú im ich postihnuté dieťa môže dať. Nebude to ľahké, ale obohatí to ich život a naučí ich nachádzať v ňom nové poznatky a hodnoty.

Števkovi ste zabezpečili, krásny láskyplný a zaujímavý život. Mnoho zdravých detí či ľudí, taký život nemá. Vďaka vám za to!

foto: archív E. Kopalovej

Kedysi boli veci tak. Dnes sú inak a pred „kedysi“ boli zase inak. Naše mamky nám radia, čo a ako pri deťoch. Veď majú kopec skúseností. Nie však každá rada je na nezaplatenie. Manipulácia s deťmi má dôležitý vplyv na ich zdravý telesný vývoj. Predčasné sedenie, či chodáky (pavúky, chodítka) sú presne tie veci, ktoré boli kedysi tak i dnes sú inak. Niečo, čo vyzerá naozaj nevinne môže dieťatku škodiť. Viac si túto tému objasníme s fyzioterapeutkou Mgr. Ľubicou Rostášovou, ktorá sa špecializuje na funkčnú diagnostiku porúch pohybového systému a terapiu funkčnych a štrukturálnych porúch pohybového systému u deti (od novorodencov) a dospelých a na vývojovú kineziológiu. 

Ako vnímate manipuláciu dnešných rodičov s deťmi v porovnaní s minulosťou? A aký vplyv má nesprávna manipulácia na budúcnosť dieťatka?

V súčasnosti robia rodičia stále rovnaké chyby pri manipulácii s dieťatkom aké robili aj naši rodičia. Nerobia to vedome, jednoducho nevedia, že s bábätkom sa má manipulovať inak, že to má svoje opodstatnenie a významne to ovplyvňuje ďalší motorický vývoj dieťatka. Nesprávna manipulácia spôsobuje rôzne poruchy pohybového systému, a to už od narodenia dieťatka. Napr. asymetrický vývoj, polohový reflux, stranová plagiocefalia (zležaná hlavička na jednej strane), rôzne funkčné pohybové poruchy, ktoré v neskoršom veku života môžu byť základom pre vznik rôznych štrukturálnych porúch pohybového systému, získané formy skoliózy, poruchy príjmu potravy, poruchy spánku, neskôr poruchy v oblasti vnímania jednotlivých častí tela a prevedenia pohybu z hľadiska kvality a rôzne iné poruchy. Pretože ľudské telo pracuje ako jeden celok a porucha jedného systému ovplyvňuje zákonite všetky ďalšie systémy.

Kedy začať so správnou manipuláciou dieťaťa?

So správnou manipuláciou majú rodičia začať od úplného narodenia dieťaťa, pretože bábätko je odkázané na akýkoľvek pohyb, ktorý sa s ním bude robiť na rodičov (myslené tým, že sa nedokáže samé premiestňovať z miesta na miesto, nevie sa samé najesť, umyť, obliecť a pod.) Preto každý jeden pohyb, ktorý smeruje k dieťatku za účelom s ním manipulovať, musí byť vykonávaný správne - s ohľadom na vývojový vek dieťaťa. Keď mám doma čerstvo narodené dieťatko, tak ho nebudem nosiť na rukách vo vertikále, kde na jeho nevyvinutý nervovo-svalovo-kostrový aparát bude vplývať gravitačná sila, ktorej sa v tejto polohe nevie brániť. Ale budem s ním manipulovať v polohe horizontálnej, ktorá je pre neho najviac prijateľná. Nosiť dieťa väčšinu času z dňa na rukách, v šatkách a rôznych iných závesoch a nosičoch je pre jeho vývoj veľmi nepriaznivé. Motoricky sa bude dieťatko prejavovať iba vtedy, keď nato bude mať vhodné podmienky, ktoré mu poskytne pevná opora. A tou je zem - aby sa cítilo bezpečne a dostatočne stabilne. To znamená, že dieťa má byť počas dňa, keď nespí položené na podložke na zemi, aby sa mohlo voľne motoricky prejavovať a rodič musí byť pri ňom a sledovať jeho pohyby, niekedy mu zabezpečiť oporu svojou rukou, polohovať ho z chrbta na brucho, neskôr aj na boky. Na rukách, v šatke, závese či nosiči sa dieťatko nikdy motoricky prejavovať nebude, lebo nato nemá priestor a podmienky. Nakoniec to jeho centrálny nervový systém vyhodnotí tak, že to nepotrebuje, pretože väčšinu dňa visí vo vertikále, na ktorú ešte nie je stavané, ale ono to nevie a tiež to nevedia ani jeho rodičia. Keď sa potom dieťa položí na zem, začne plakať, pretože tú polohu nepozná, nedokáže sa v nej zastabilizovať a znova prídu rodičia a zoberú ho na ruky, aby neplakalo. Tým vzniká ohromné preťaženie celého tela a vytvárajú sa rôzne poruchy pohybové systému. Keby sa dospelí zahrali na malinké detičky, ktoré ešte neovládajú svoje telo, a pristúpil by k nim „obor“ (aby ich mohol uniesť) a nosil by ich na rukách vo vertikále, v šatke, závese či inom nosiči, vtedy by pochopili ako ich to preťažuje, a čo ich dieťatko vlastne prežíva.

Takže voľný, no kontrolovaný pohyb je pre deti najzdravší. Kedysi bol trend posádzať dieťa medzi vankúše, či podopierať ho v kočiari pomaly od 3.-4. mesiaca? Čo mu tým rodič spôsobuje?

Nenazývajme to trendom, ale skôr nevedomosťou rodičov, že to robiť nemajú. Ľudia si stále myslia, že sed, stoj a chôdza sa učia. Tieto veci však učeniu nepodliehajú, sú to vrodené automatizmy (druhovo dané), ktoré vplyvom hierarchického dozrievania vyšších nervových štruktúr nastupujú samé. Pretože sa ľudské mláďa rodí motoricky nezrelé, trvá mu jeden rok, kým sa postaví na nohy a potom začne chodiť. Nie je to ako napr. u žirafy, ktorá po narodení dokáže stáť a nepotrebuje nato jeden celý rok. Predčasným posadzovaním dieťatka teda dochádza v prvom rade k nerešpektovaniu jeho prirodzeného vývoja, čo má za následok množstvo porúch v oblasti ďalšieho psychomotorického vývoja, ako už bolo spomenuté vyššie. Postupným hierarchickým dozrievaním vyšších nervových štruktúr si dieťatko (ktoré nato to má vytvorené vhodné podmienky) pridáva zhruba v každom mesiaci nový pohybový vzor. Samostatný sed sa objavuje až oveľa neskôr, okolo 10. mesiaca života dieťaťa.

Je pravda, že ak deti rodičia dávajú predčasne sedieť, znižujú tým pravdepodobnosť lozenia?

Všeobecne môžem povedať, že detičky, ktoré boli predčasne posádzané majú z hľadiska kvality iný motorický vývoj ako detičky, ktoré dospeli k sedu prirodzeným vývinom. U predčasne posadzovaných detí dominuje v ich motorickom prejave patológia. Prevaha kvantity pohybu na úkor kvality pohybu. Veľa detí preskakuje jednotlivé motorické fázy, ktorými si zhruba každý mesiac obohacujú svoj pohybový repertoár tým, že doň pridávajú nový pohybový vzor, ktorý si znova nejaký čas zdokonaľuje. Takže môže sa stať aj to, že dieťa lozenie po 4 vynechá, alebo lozí z hľadiska prevedenia daného pohybu nekvalitne, prípadne lozí krátko.

Prospieva lozenie po štvornožky deťom? Napríklad pri spevnení chrbtice?

Lozenie po štyroch je z vývojového hľadiska, ak prebieha správne a trvá dostatočne dlhý čas (resp. primerane dlhý čas) veľmi podstatné, pretože dochádza k centrácii ramenných a bedrových kĺbov. Dieťa sa pohybuje v tzv. skríženom pohybovom vzore, ktorý začína oporou o hornú končatinu, hlava a panva sa stabilizujú v neutrálnom postavení a chrbtica sa chová ako napriamená stabilná tyč, potom nasleduje opora o kontralaterálnu (druhostrannú) dolnú končatinu a tým sa dokončí sa tzv. dorzoventálna (zado-predná) stabilizácia chrbtice.

Diskutovanou vecou je takisto posádzanie detí do chodítka. Niektoré mamičky tam dávajú detí od pol roka, alebo ešte skôr. Aký je nato Váš názor? Je chodítko vhodné pre zdravý telesný vývoj dieťatka?

Už z mojich predchádzajúcich odpovedí je jednoznačné, že použitie chodítka pre dieťa je vstupnou bránou k patológii. Aj dieťa, ktoré doposiaľ nejavilo žiadne známky patológie vo svojom vývoji ich použitím chodítka hneď získa. Keďže sme si vraveli, že sed, stoj a chôdza nepodliehajú učeniu, pretože sú to vrodené automatizmy, ktoré hierarchickým dozrievaním vyšších nervových štruktúr nastupujú samé, nemôžeme teda očakávať, že sa dieťa, ktoré nemá dostatočne zrelý nervový systém (pretože ešte ten čas nenastal) naučí chodiť v chodítku. Ak by ste to isté dieťa napr. vo veku 6 mesiacov dali do chodítka, za prvé by sa nevedelo s tou polohou stotožniť, za druhé by tam viselo so zaklonenou hlavou a oporou o špičky nôh. Ak by sa mu podarilo urobiť posun chodítkom dopredu odrazom o špičky, tak by sme si ako rodičia mysleli, že to dieťa už chodí??? Ak áno, tak prečo potom nechodí bez chodítka, keď má 6 mesiacov! Pravda je taká, že ak by sme potom to isté dieťa z chodítka vybrali a dali ho do rovnakej polohy akú mu zabezpečovalo chodítko, tak by sme videli, že dieťatko ihneď spadne. Samozrejme nech to nikto neskúša. Dieťa začne chodiť samé, keď bude nato jeho centrálny nervový systém zrelý, ktorý mu umožní sa do tej polohy dostať, ale pred tým si musí prejsť množstvom vývojových fáz. Chodítko je pre vývoj dieťaťa rovnako nezdravé, ako pre dospelého nikotín a alkohol.

Stretli ste sa ešte s nejakými chybami v praxi, ktoré robia rodičia? Čo by ste rodičov, ktorí to s deťmi majú „veľmi naponáhlo“?

Rodičia nevedia, že robia chyby. Nemajú to dokiaľ vedieť, pretože nie sú v tejto oblasti odborníci. Rodičom, ktorí čakajú bábätko, alebo ho už majú odporúčam pravidelne v období prvého roka života dieťaťa navštevovať ambulanciu fyzioterapeuta, ktorý sa zaoberá ontogenézou a neskôr podľa potrieb a dohovoru, aby dieťa sledoval a rodičov učil ako k dieťaťu pristupovať, manipulovať s ním, stimulovať ho a sledovať jeho pohybové prejavy, aby v budúcnosti nemuseli riešiť závažnejšie poruchy pohybového systému.

foto: archív Ľ.R., flickr

#choditko #chodak #zdravy_vyvoj #lozenie #predčasné_sedenie #rozhovor #fyzioterapeut #zdravie

Asi tak pred sto rokmi by táto téma nebola ničím výnimočná. A aby o tom niekto ešte písal na internete!? (Samozrejme, keby existoval). Pôrod doma s babicou bol jedinou možnosťou, ako a kde priviesť malého človiečika na svet. Dnes je všetko inak a predsa niektoré ženy chcú to isté. Za ich rozhodnutím porodiť doma sú rôzne dôvody. 
Zdeňka Solaříková je matka dvoch detí a obe porodila plánovane doma, s pomocou svojho manžela. Cesta k tomuto rozhodnutiu netrvala toľko, čo jej tehotenstvo. Tento príbeh je dlhý, ako to už býva. Začína v jej devätnástich rokoch, kedy jej bola diagnostikovaná Crohnova choroba. Jej stav bol z tých vážnejších. Bez liekov na celý život to nešlo. A založiť si rodinu? To už vôbec!

Po rodine si túžila už o devätnástich. Aké boli lekárske prognózy? 

Doktoři mi řekli, že rodina zůstane mým snem a mám být ráda, pokud to zvládnu já bez větších následků. S co nejmenším počtem operací... Byla jsem opravdu mladá a s tímto závěrem jsem se nehodlala smířit. Hledala jsem tedy i alternativy.

Čo všetko si musela podstúpiť v terapii Crohnovej choroby? 

Byla jsem na řízené detoxikaci, jedla ajurvédské čínské i české bylinky. Mezitím jsem docházela ke své gastroenteroložce v Praze. Nic mi nefungovalo. Jednoho dne jsem si přečetla článek o souvislostech stravy s nemocemi a začala měnit svůj jídelníček. Studovala jsem do hloubky principy výživy, živočišné i rostliné bílkoviny a jejich působení na autoimunitní choroby. Upravila jsem stravu, začala jsem užívat zelené potraviny.

Kedy sa to prelomilo?

V mých 24 letech. Odvtedy jsem bez náznaků Crohnovy choroby, bez léků, bez následků. I dle lékařů jsem zdravá.

 
Ako to súvisí s tvojim rozhodnutím rodiť doma? 

Důvěra v mé tělo mě utvrdila v rozhodnutí rodit doma. Znám své tělo a věřím mu. Uzdravila jsem se a uvěřila jsem, že zvládnu i doma porodit miminko.

A konkrétne dôvody?

Hlavní důvod byl, že nemám ráda nemocnice. Když tam vejdu, vrací se mi to, co jsem zde zažila a necítím se bezpečně. Pocit bezpečí je pro porod nejdůležitější věc. Někomu vyvolává pocit bezpečí to soukromí vlastního domu, někomu prostředí nemocnice, kde ví, že za dveřma je nejmodernější vybavení.

Pripravovala si sa nejako špeciálne na svoj pôrod doma? 

Nevím jestli speciálně... Hodně jsem si toho načetla. Setkala jsem se ženami, které rodily doma i v porodnicích. Dívala jsem se na záznamy porodů v různém prostředí, i třeba v sanitce. Chtěla jsem vědět vše, abych měla ten pocit, že jsem se rozhodla správně.

Aké boli tvoje pôrody? Mala si pri pôrode prítomnú pôrodnú asistentku, dulu? 

U prvního porodu jsem chtěla porodní asitenku. Zodpovědně jsem ji sháněla. Bohužel, tehdy se asistentky bály. Nakonec jsem rodila sama s manželem a porodní asistentku jsem měla na telefonu. Druhý den po porodu nás přijela zkontrolovat. U druhého porodu jsem chodila k porodní asistentce na konzultace, ale obě jsme věděly, že porod bude rychlý a bezproblémový. Kdybych potřebovala, volala bych. Porod byl ale opravdu rychlý a bezproblémový. Trval kolem tří hodin.

Mala si aj záložný plán?

Bydlíme asi 15 minut chůze od porodnice, takže bych kdyžtak jela tam. Měli jsme domluvu s manželem, že jakmile jeden z nás bude cítit, že potřebujeme jet, tak jedeme.

V niektorých krajinách sa po pôrode zje placenta. Vyskúšala si to tiež?

Po prvním porodu ne, tu jsem celou zakopala. U druhého porodu jsem si kousek rozmixovala s borůvkama. Placenty se dává opravdu jen kousek do velkého koktejlu… Zbytek je zatím v mrazáku, ještě jsem se nerozhodla, kde ji zakopu, protože bydlíme v podnájmu.

Čo považuješ za najväčší problém pri pôrode doma?

Nějvetší problém je vlastně to, že se žena nemůže oficiálně rozhodnout rodit doma. V Anglii je to běžně schválená praxe. U nás je to zatím něco nepřípustného, i když už jsou první vlaštovky. Mnozí považují porod doma za návrat na stromy…

Komu by si pôrod doma vyslovene neodporúčala?

Porod doma bych nedoporučovala ženám, které se bojí, že ho nezvládnou. Pokud máte pochybnosti, raději roďte v porodnici. Najděte porodnici, kam můžete třeba se svoji porodní asistentkou. Připlate si nadstandard a proberte dopředu svoji představu o porodu. Nedoporučila bych porod doma ženám, které mají zdravotní problémy.

A na čo by naopak pamätať budúce mamičky, ktoré sa rozhodnú rodiť doma?

Připravit se nejen na porod, jedná se o celé těhotenství. Přečtěte si příběhy i odbornou literaturu z obou stran. Od žen a od odborníků na přirozené porody i o porodech v porodnicích. Rozhodněte se jak chcete celé toto mimořádné a silné období prožít. Stojí za to se zastavit a zamyslet.  Ať už si zvolíte cestu porodnice či domácí prostředí.

Ako sa na svoje pôrody pozeráš teraz, s odstupom času? 

Pro mě je důležité být v souladu s cestou, kterou jsem si vybrala a aby s ní byl v souladu i můj partner. Ke komplikacím, ať už fyziologickým, či emocionálním, vede právě  nesoulad a strach, který prožíváme.  Přeji všem, ať si stojí za svou cestou ať už je jakákoliv.

Ďakujem za rozhovor

foto: archív Zděnky Solaříkovej
#porod #domaci_porod #porod_doma #rozhovor

V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť? S tým vám pomôže psychologička Mgr. Juliana Ambrová. 

Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote? V akom veku?

Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.

Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie,  či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť.

Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa  - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.

Zaujímavé. To určite mnoho rodičov nevedelo. Dal by sa klasifikovať aj čas? Ako dlho môže ostať dieťa doma v tom-ktorom veku? Napr. 9-ročné hodinku, 10-ročné 2 hodiny, atď.?

Toto sa nedá veľmi presne špecifikovať. Batoľa by doma samé určite ostávať nemalo. Dieťa  v  mladšom školskom veku zvládne hodinku-dve, kým si odbehnete na nákup. A 12-ročné dieťa aj niekoľko hodín. Určite by však nemalo dieťa ostať doma samé celý deň alebo cez noc.

Záleží aj na tom, či v dome nie sú i ďalšie deti, čo pri nízkom veku detí môže spôsobiť skôr komplikácie. A naopak - staršie dieťa by vás pri svojom mladšom súrodencovi vedelo v prípade potreby zastúpiť.

Pri dlhšej neprítomnosti by mal rodič poprosiť nejakého dospelého (napr. susedku)  aby pre istotu skontrolovala, či sú deti v poriadku a niečo nepotrebujú. Deti by samozrejme o tejto kontrole mali vedieť a hlavne by mali byť oboznámené s tým, kto ich príde skontrolovať. Dodá to istotu ako deťom, tak aj rodičom.

Určite rodič môže - alebo by mal - dieťa skontrolovať aj telefonicky. Ak chceme vyhodnotiť situáciu, či je dieťa pripravené ostať doma samé, sú na to aj nejaké špeciálne parametre? Napr. závisí to aj od dôvery rodiča voči dieťaťu?

Čo sa týka detí, rodič by mal vopred zvážiť, či jeho dieťa vykazuje známky zodpovednosti napr. pri učení, domácich prácach či dodržiavaní pravidiel. Je jeho dieťa pokojné alebo ho ľahko rozrušia aj maličkosti? Vie dieťa, na koho sa môže v prípade potreby obrátiť? Ako reaguje v nových situáciách? Ako sa správa pri cudzích ľudoch? Takéto veci by si na svojich deťoch mali rodičia všímať, a podľa toho sa rozhodnúť, či ich dieťa je pripravené ostať doma samé.

Dôvera dieťaťu je ako v iných prípadoch, tak aj tu, veľmi dôležitá. Dieťa vycíti obavy rodiča a môže začať o sebe pochybovať. V takom prípade môže byť čas osamote pre dieťa až traumatizujúci,   v dôsledku čoho by mohlo v budúcnosti začať úplne odmietať takúto zodpovednosť a týmto sa spustí reťazec ďalších komplikácií  - aj pre rodičov, aj pre dieťa samotné.

Je vhodné učiť dieťa byť samé postupne, alebo ísť na to šokovou terapiou?

Určite je vhodné na to dieťa pripravovať postupne. Nemusí ísť o prípravu na nejakú konkrétnu udalosť, ale je nutné postupne dieťa učiť základným bezpečnostným pravidlám, prípadne učiť ich, čo robiť v rôznych modelových situáciách.

Sú však momenty, kedy nemá človek čas zanalyzovať prípravu svojho dieťaťa. Ako potom riešiť situáciu, keď rodič potrebuje rýchlo odbehnúť?

Ako som už spomínala, je potrebné brať ohľad na to, čo dieťa zvládne za nejakú dobu. Určite je však pred odchodom nevyhnutné skontrolovať bezpečnosť v dome – napríklad vypnúť sporák, či tečúcu vodu, zavrieť okná, balkón alebo dvere do miestností, kde by si dieťa mohlo ublížiť, atď. Je dobré pripomenúť deťom dohodnuté pravidlá, spomenúť ako dlho budete približne z domu preč a že sa k nim určite vrátite - čo je obzvlášť dôležité.

Ako reaguje dieťa, keď je prvýkrát doma samé? Siahne po zakázanom ovocí? Alebo sa snaží chovať zodpovedne?

Pokiaľ učia rodičia dieťa zodpovednosti a dôverujú mu, ich ratolesť sa bude snažiť túto dôveru nesklamať.  Deťom by sa mala vopred vysvetliť dôležitosť dodržiavania stanovených domových pravidiel, a takisto s nimi prebrať aj ich dôvod. Ak dieťaťu niečo zakážete len tak, je prirodzené, že ho to bude o to viac zaujímať a pokúsi sa to „zakázané ovocie“ odtrhnúť. 

Nikdy ale netreba zabúdať, že ide o deti. Sú hravé a množstvo nepliech nepramení zo zlého úmyslu, ale jednoducho len zo zvedavosti či nevedomosti. Ak aj v dome k niečomu dôjde, rodičia by si mali najprv v pokoji nechať od dieťaťa vysvetliť ako k nehode došlo a nie ich okamžite zbytočne alebo neprimerane trestať. Dieťa by sa mohlo cítiť ukrivdené čo môže narušiť jeho vzťah k rodičovi.

Je dobré nechávať dieťa občas samé, aj keď na to nie je dôvod? Učí ho to niečomu?

Nie je na škodu, aby dieťa bolo občas aj samé a učilo sa tak samostatnosti, samozrejme s ohľadom na vek a schopnosti dieťaťa, ktoré som už spomínala. Rodičia by sa mali vždy vopred uistiť, že dieťa nevníma samotu ako trest alebo opustenie.

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí sa boja nechať deti doma samé, aj keď na to už majú vhodný vek?

V tomto prípade by bolo vhodné sa zamyslieť nad tým, kto je skutočne ten, čo by takúto situáciu nezvládol.  Častokrát je problém práve na strane rodičov, ktorí sú voči deťom až prehnane protektívni. Je dobré zamyslieť sa, z čoho pramenia ich obavy – či zo strachu, že zlyhajú ako rodičia, alebo nemajú vieru v schopnosti svojich detí. Sú situácie, kedy ani ten najlepší rodič dieťa nie je schopný ochrániť, ale môže ho naučiť postarať sa o seba najlepšie, ako sa dá.

Mgr. Juliana Ambrová pracuje ako psychologička na Referáte poradensko-psychologických služieb, kde  sa venuje predovšetkým individuálnemu a párovému poradenstvu, príprave párov na náhradnú osobnú starostlivosť. Poradensky pracuje s rodinami v rozvode, pomáha riešiť výchovné problémy s dôrazom na maloleté deti. 

foto: archív J.A.

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Zaujímavé, kam až siahajú faktory, ktoré na to majú vplyv. Môže mať na takýto postoj vplyv aj doba?

Do istej miery určite. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.

Nevylučujú sa sloboda s hranicami nazvájom?

Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť.
Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.

Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.

Ako nastaviť dieťaťu hranicu? V čom mu nechať pole pôsobnosti v zmysle zdravého správania? A kde naopak rodičia musia dieťaťu ukázať, že sú "pánmi situácie"?

Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité – hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.

Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať.
Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená.

Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť.

Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.

Ak by sme to mali zhrnúť, ide teda o učenie detí prispôsobovať sa? 

Do istej miery áno, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá.
V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe.
V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.

Takže najlepšie je správať sa prirodzene príkladne zo strany rodiča. V čom robia rodičia pri výchove najčastejšie chybu?

Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu.
Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.

Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.

Hranice teda vlastne nestanovujeme len dieťaťu, ale aj sebe. Obe strany ich musia dodržiavať. Ako rozpoznať, že sa už veci vymkli kontrole?

Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.

Skúsme prejsť ku konkrétnej situácii. Čo robiť, keď sa nám dieťa hodí na verejnosti (v obchode, v kostole, u lekára...) na zem? Akým spôsobom môžeme túto situáciu zvládnuť? Je riešením začať dieťa tíšiť, len aby sa okolie na nás nepozeralo? Len aby sme sa necítili ako "zlí" rodičia?

Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.

Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.

Áno. Dieťa sa naučí, čo na rodiča platí. Môže to byť však aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak?  

Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.

Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia.Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.

Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami – byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.

Vidíme, že to, čo je na prvý pohľad možno nesprávne, je v skutočnosti naozaj správne a naopak. Keď však padla posledná kvapka a rodičia to nevedia ustáť, čo by ste im poradili? Čo môžu robiť v prípade, že sú dlhodobo tyranizovaní svojimi deťmi?

Rovnako ako v mnohých oblastiach v živote pri snahe dosiahnuť zmenu, aj tu platí, že najlepšie je začať od seba. V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.

Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa.

Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.

V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc. Cestou môže byť aj to, že do prevýchovy dieťaťa rodič zapojí ďalšie osoby, najmä tie, ku ktorým dieťa istým spôsobom vzhliada, alebo od ktorých vo svojom prostredí závisí (starí rodičia, učitelia, tréner), aby sa prevychovávalo spoločne, aby sa novoskonštruované správanie vyžadovalo aj inými osobami a v iných kontextoch, ako je rodina.

Posledným krokom pri neustálom pretrvávaní problému je vyhľadanie odbornej pomoci, od podporných rodičovských skupín až po terapeutickú pomoc, či rodinnú terapiu.

Predovšetkým je potrebné vyzbrojiť sa vytrvalosťou a nepodľahnúť vyčerpaniu. Bude to dlhý boj, a tým dlhší, čím dlhšie bolo toto správanie dieťaťu tolerované. Treba si formulovať reálne ciele a postupovať po malých cieľoch, oceňovať každý úspech a zmenu v správaní dieťaťa. Taktiež byť zhovievavý sám k sebe a nepohŕdať sebou za svoje zlyhania, ale naopak, navzájom sa s partnerom povzbudzovať k vytrvalosti. A vytrvalá snaha môže priniesť ovocie. Rodičovstvo a výchova vždy boli aj budú psychická drina.

Celý tento proces pomoci a výchovy, od začiatku a bez konca, musí byť sprevádzaný rodičovskou láskou, ktorá je poskytovaná bezpodmienečne a bez ohľadu na správanie a úspechy dieťaťa, a bude predstavovať pre dieťa oporu v zlyhaniach na ceste osobnostného rastu a pilier, na ktorý sa môže spoľahnúť.

Mgr. Kulanová odporúča

Rodičom, ktorí riešia túto situáciu, by som na záver odporučila v tejto oblasti značne prelomovú knihu Jiřiny Prekopovej – Malý tyran, z ktorej sama čerpám mnoho myšlienok, kde pojednáva najmä o týchto aktuálnych témach, o potrebe citlivého stavania hraníc a podpore pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta fyzické tresty detí, či manipuláciu a prehnanú disciplínu, ale zároveň podporuje aj zdravú a zmysluplnú mieru zastávania rodičovskej roly.

Kristína (irsina83) z Modrého koníka patrí medzi mamičky s viacerými "naj" v prívlastku. Je jednou z najobľúbenejších a najaktívnejších báb v komunite, varí, fotí, zverejňuje, a preto ma veľmi potešila, keď prijala pozvanie do našej kuchyne.

Strávili sme spolu príjemné popoludnie a o pár minút z neho sa s vami podelíme v nasledujúcom videu.

Na Kristíninom blogu vás môžu zaujať aj tieto fotografie:

Ďakujem Kristíne a jej manželovi za návštevu a za podelenie sa o kúsok svojho súkromia. Slovami Kiky: Všetko sa dá, keď sa chce.

__________

Ďalšie príspevky zo série Rozhovor:

• Čo jedia naše deti v školskej jedálni? (Zuzana Nosková ml.)
• Predstavenie projektu Skutočne zdravá škola. (Aneta Orosi)

Ahojte mamičky. Máme tu ďalší rozhovor, tentokrát so Zuzanou Noskovou ml., vedúcou dvoch školských jedální pri materskej škole v Petržalke.

Zuzana nám vysvetlí, ako a z čoho prebieha zostavovanie jedálneho lístka a akých nariadení sa pritom musí držať.

Podľa zásad na zostavovanie jedálnych lístkov v zariadeniach školského stravovania (príloha č. 1 k vyhláške č. 330/2009 Z. z.) je týždenný jedálny lístok časovo štruktúrovaný nasledovne:

- týždenný lístok obsahuje jedno hlavné mäsové jedlo,

- jedno hlavné jedlo z rýb,

- jedno hlavné jedlo so zníženou dávkou mäsa (napr. mleté mäso s ryžou alebo vločkami),

- dve hlavné jedlá múčne alebo zeleninové, ktoré sa podávajú najmä v pondelok.

Údeniny a výrobky z nich sa v materských školách nezaraďujú, na základných a stredných školách najviac jedenkrát za mesiac.

Materiálno – spotrebné normy a receptúry pre školské stravovanie (s účinnosťou od 01.09.2015) nájdete tu (obzvlášť zaujímavé od strany 4):  http://www.minedu.sk/data/files/5055_metodika_k_msn_2015.pdf

Príklad nových receptúr nájdete tu (súbor ZIP):  http://www.minedu.sk/data/files/5054_dodatok-k-msn-pre-ss_-2015.zip

Ostatné informácie ku školskému stravovaniu nájdete tu:  http://www.minedu.sk/8009-sk/skolske-stravovanie/

Rozhovor bol autorizovaný a povolený oddelením komunikácie s verejnosťou petržalskej samosprávy. Ďakujeme.

S pozdravom,

Ľuboš.

Heštegy: #rozhovor #lubosovakuchyna

________________

Ďalšie príspevky zo série Rozhovor:

irsina83, foodbloger odhalený! (Kristína)

Predstavenie projektu Skutočne zdravá škola (Aneta Orosi).

Zdravím všetky aktívne mamičky, ktoré sa zaujímajú o to, čo ich deti jedia alebo budú jesť v školskej jedálni. Spolu s Anetou Orosiovou z Jem Iné vám prinášame rozhovor o vznikajúcom projekte Skutočne zdravá škola, ktorý už čoskoro môže výrazne zmeniť váš pohľad na školské stravovanie. 

S pozdravom, váš Ľuboš.

Viac na www.skutocnezdravaskola.sk

_______________

Ďalšie príspevky zo série Rozhovor:

irsina83, foodbloger odhalený! (Kristína)

Čo jedia naše deti v školskej jedálni? (Zuzana Nosková ml.)

Zrieknutie sa dieťaťa som nikdy neodsudzovala, tvrdí magimary. Majú tri vlastné deti, jedno ako pestúnske a deväť detí mali doma dočasne. Ako profesionálna matka sa snaží byť osobou, ktorá deťom dáva lásku, hoci len na chvíľu. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Klobúk dolu 🙂

Ďakujem. Mňa táto práca napĺňa, keďže si plním svoj sen z detstva, respektíve z ranej mladosti. Klobúk dolu treba dať predovšetkým pred mojím manželom, ktorý sa do toho dal so mnou, hoci o tom nič netušil. 

Aký si mala sen?

Nechcem, aby to vyznelo nejako klišoidne. Som veriaca a odmala som cítila, že interrupcie sú proti môjmu presvedčeniu, že sú proti životu a že nie sú "prerušením", ale ukončením života. Už od raného veku som proti ním "bojovala" ako som vedela. Zaumienila som si, že budem pomáhať mamám, ktoré sa pôvodne rozhodli pre potrat, ale potom si to rozmysleli. Mala som úplne konkrétne a presné predstavy, ako by to malo vyzerať. Chcela som vytvoriť domov, kde budú takéto matky aj s deťmi bývať, a vedela som celkom presne, ako bude vyzerať. Vedela som dokonca aj to, ako sa bude ten dom volať. Okrem matiek by som v ňom prijala aj deti samotné, ak by sa ich matky napokon vzdali, napríklad po pôrode. Starala by som sa o ne ako o svoje, boli by to také "moje" požičané deti. To bol môj sen. A potom postupne prichádzala realita.

Ako veľmi bol sen vzdialený od reality?

Bola som od jeho realizácie len kúštik, a to práve v čase, keď som bola ako budúca zdravotná sestra na praxi v dojčenskom ústave. Túžila som sa starať o deti z domova, ale nie priamo tam. Nepáčil sa mi ten "vojenský" systém v štýle, že "Nočníkujeme!" a všetky deti museli povinne na nočník bez ohľadu na to, či sa im cikať chcelo, alebo nie. Tak som si povedala, že keď raz budem "veľká", zamestnám sa v detskom domove a deti si odtiaľ budem brávať domov. Bolo to ešte niekedy v roku 1996 a vtedy o profesionálnom rodičovstve nebolo ani chýru, ani slychu, bol to len môj "výmysel".

Podarilo sa ti do detského domova dostať?

Nie. Po skončení strednej zdravotnej školy som posielala prihlášky do detských domovov, ale odvšadiaľ mi prišlo zamietavé stanovisko. Nakoniec som sa dostala na vysokú školu, odbor Liečebná pedagogika. Tam som sa venovala ľuďom s istým znevýhodnením (telesným, mentálnym, sociálnym, psychickým atď.).

Od koľkých rokov si mala tento sen?

Mala som asi 15-16 rokov. Počas praxe na strednej zdravotnej škole som "pričuchla" aj k matkám, ktoré išli na potrat. Ale stretla som sa aj s deťmi, ktorých matky si to rozmysleli a deti dali po narodení do detského domova. Asi to bude znieť divne, ale nikdy som takéto matky neodsudzovala. Boli to pre mňa, svojim spôsobom, matky, ktoré umožnili svojím deťom žiť. Rovnako vnímam aj našu pestúnsku matku, od ktorej máme chlapčeka. Hoci je to komplikovaná osobnosť, s mnohými chybami a zlyhaniami, predsalen nám „dala“ svojho syna, ktorý nás denne veľa učí.

Ich prístup ti je bližší ako interrupcia?

Hej, v podstate áno. Nie však ten samotný skutok, že sa dieťaťa zriekli, ale to, že to dieťatko porodili - pre iné túžiace matky.

Ako sa k tomu dostal manžel?

Cezo mňa. V škole nám na predmete Náhradná výchova prednášal Dr. Albín Škoviera o tejto forme starostlivosti o opustené deti, teda o profirodičovstve. Keďže som v tej dobe nemala žiaden prístup k internetu, tak som akékoľvek informácie o profesionálnom rodičovstve zháňala len veľmi ťažko. Preto mi ich začal z práce nosiť manžel, keďže oni internet mali. Takýmto spôsobom sa k tomu dostal aj on. Samozrejme, vedel o mojich plánoch už v čase, keď sme spolu začali chodiť. Bol to taký „nepísaný test“, či bude ochotný byť so mnou. A on bol 🙂

Kedy k vám prišlo prvé dieťa?

Po skončení školy sme sa vzali, dorobila som si doktorát a porodila som nášho prvorodeného syna a čoskoro aj druhého. Deti však vyrástli akosi rýchlo a ja som stále túžila starať sa o bábätko. Manžel so mnou súhlasil, tak sme oslovili vtedajšiu "líderku" bratislavského Návratu, ktorá nám objasnila detaily ohľadom fungovania profirodičov. Hneď na druhý deň nám volala riaditeľka detského domova a ponúkla nám malého rómskeho chlapčeka, ktorý vtedy ešte nemal meno a práve ho priviezli z pôrodnice.

Začali ste sa zaujímať o profirodičovstvo a už na ďalší deň ste mohli mať doma svoje prvé dieťa?   

Tak nejako. S manželom sme vôbec nečakali, že to pôjde tak rýchlo. Plánovali sme začať tak o rok, kedy by mal náš druhorodený tri roky. Avšak aby som do toho neťahala svoje túžby, nechala som na manželovi, aby sa rozhodol. Manžel dlho neuvažoval a zavolal mi hneď z práce a povedal: "No, keď sa už narodil, tak ho tam nenecháme!". V pondelok sme si domov priniesli nášho prvého profisynčeka.  

Dá sa aj dnes takto "ľahko" stať profesionálnym rodičom?

Dnes je to celkom inak. My sme začínali takmer pred desiatimi rokmi, vtedy bolo profesionálnych rodičov na celom Slovensku možno 12 až 15. A aj tí, čo boli, vznikli z úplne iných očakávaní, ako existuje profesionálne rodičovstvo teraz. V tej dobe vznikali profesionálni rodičia kvôli tomu, aby si vzali predovšetkým ťažko choré, inak neumiestniteľné, deti z domova do rodín. Teraz je to úplne inak. Teraz by podľa zákona žiadne deti do 6 rokov v domovoch vôbec nemali byť.

Nemali by?

Niekde sa to darí dodržiavať, niekde nie. Záleží to od chcenia a "manažérskych" schopností toho ktorého riaditeľa detského domova.

Ideál je ten, že deti do 6 rokov sú v náhradných rodinách?

Hej, to je ideál. Vychádza sa totiž z predpokladu, že mozog, vzťahy a najmä najsilnejšie emočné väzby sa tvoria do 6 rokov života dieťaťa.

Koľko detí ste doteraz mali vy?

Zatiaľ sme mali 13 detí. Všetky však postupne, nikdy nie naraz. Naraz sme mali jedine dvojičky a sem-tam sa u nás stretli na chvíľu dve deti v jednom čase.

Koľko z nich je vašich a koľko len dočasných?

Naše, teda mnou porodené, sú tri, a jedného syna máme pestúnskeho. Ostatné boli "naše" len na chvíľu, teda plus mínus jeden rok.

Je možné mať aj viac detí naraz?

Áno, je to možné, oficiálne sú maximum tri. Ale niekedy sa môže stať, že sa do rodín dostane i viac detí. To však podľa mňa nemusí byť vždy dobré riešenie, pretože tak je to kvantita na úkor kvality.

Sú prípady, kedy má profesionálna rodina aj viac ako 3 deti súčasne?

Áno, sú. Ak sú napríklad obaja manželia profesionálni rodičia, tak môžu mať spolu aj 6 detí, v prípade súrodeneckých skupín aj viac. Ak okrem nich majú ešte aj svoje deti, tak to už majú doma takmer výchovnú skupinu ako v detskom domove. To sa však, skôr alebo neskôr, môže negatívne prejaviť na fungovaní celej profesionálnej rodiny. 

Je to na žiadosť danej rodiny?

Nebýva to na žiadosť rodiny. Priznám sa, že tento „skupinový“ spôsob profesionálneho rodičovstva mi nie je veľmi blízky. My sme na začiatku začínali s tým, že jedno bábätko sa rovná jeden úväzok. Toto považujem za lepší spôsob starostlivosti o opustené deti. Vtedy sa vychádzalo z teórie, že odmietnuté dieťatko potrebuje dvakrát viac lásky a pozornosti od jedného blízkeho človeka. Teraz sú snahy akoby opačné. Dôvodom sú financie, respektíve ich šetrenie.

Znamená viac detí aj väčší príspevok na opatrovanie?

Nie, dostávaš stále ten istý plat s minimálnym navýšením ako odmenou. Jediný rozdiel je ten, že príspevky na dieťa sa násobia počtom detí. Sú to príspevky, ktoré patria dieťaťu za každých okolností, preto ich dostaneš. Ale plat ostáva takmer ten istý. Priemer je 400 až 500€ mesačne.

Na ako dlho zväčša chodia deti do profesionálnych rodín?

Je to rôzne. Deti trávia čas v profirodinách tak dlho, ako treba, čiže kým si ich nenájdu rodičia natrvalo. Samozrejme, aj v tomto prípade je ideál, aby to bolo čo najkratšie, ideálne pár týždňov. Ale mnohé okolnosti, zväčša úradné, celý systém ovplyvňujú a zdržujú.

 Čo je úlohou profesionálneho rodiča? Mať veľa detí naraz, rýchlo ich umiestniť do náhradnej rodiny a zobrať ďalšie. Nejako sa v tom strácam.

Našou úlohou je ľúbiť tie deti úplne ako tie naše. Aby aj oni mohli zažívať lásku a prijatie. Potrebujú osobu, ktorá ich bude túliť, mojkať, nosiť, zastupovať u lekárov, bude s nimi tráviť čas v nemocnici, bude ich masírovať a tíšiť, keď budú abstinečné príznaky silné. Potrebujú osobu, ktorá bude pri nich, hoci len na chvíľu. To ostatné sú len nepodstatné "omáčky".

Takže "makáte" od prvého dňa?

V ideálnom prípade už od pôrodnice. Za dvojičkami som chodila ešte v čase, keď boli v pôrodnici v inkubátoroch. Fyzicky do detského domova ani nešli, z pôrodnice sme si ich viezli rovno k nám domov.

Čo predchádza prijatiu a odchodu dieťaťa z rodiny?

Fúú, to je na knihu. Predchádza tomu veľký emočný proces. Rozhodnutie prijať dieťatko je nadlho.

A čo tá technická časť? Čo treba absolvovať?

Stačí ti stredná škola s maturitou a kurz Príprava na profesionálne rodičovstvo, ktorý trvá 40 až 60 hodín - podľa dosiahnutého vzdelania a odboru.

Ako dlho pred prijatím dieťaťa vieš, že k vám príde?

Tiež je to rôzne. Napríklad pri dvojičkách sme to vedeli relatívne skoro, keďže boli v nemocnici dlho a rozhodnutie súdu o umiestnení už bolo vydané. V iných situáciách sa to môžeš dozvedieť tesne pred príchodom, keď je napríklad dieťatko odňaté z rodiny a vedenie detského domova nechce, aby zažilo ďalší presun cez detský domov, tak ho chcú dať rovno do rodiny. A tak zavolajú, či sme schopní a ochotní dieťatko prijať a na druhý deň môže byť dieťa u nás. Takto to ale nefunguje, ak je profesionálny rodič úplný začiatočník a mal by brať prvé dieťa.

Ako to na začiatku vnímalo okolie?

Moji rodičia to brali úplne v pohode a perfektne, keďže vedeli už od detstva, že po takomto niečom túžim. Manželoví rodičia sa s tým museli najprv vysporiadať. Pre nich to bolo niečo úplne nové. Báli sa, či to nebude na úkor našich detí, ale hneď ako vzali na ruky nášho prvého profisynčeka, tak zabudli na všetky predsudky a obavy a brali ho ako nášho. Čo sa týka cudzích ľudí, teda susedov, známych či "pocestných" na ulici, tak tí to spočiatku nechápali. Nevedeli, o čo ide, a ako môžeme po čase dať deti "preč". Ochotne a trpezlivo sme im to vysvetľovali, až nakoniec pochopili, že profesionálne rodičovstvo má zmysel a že keď deti odovzdáme novým rodičom, tak ich nestratíme, ale naopak spolu s nimi získame aj ich nových rodičov ako členov našej rodiny. Aj keď sme pri každom odchode smutní, v skutočnosti nás teší pocit, že sme urobili to najlepšie, čo sme mohli, pretože sme dieťatku dali lásku, ktorú by si v domove len ťažko pre seba "ukradlo" od službykonajúcich meniacich sa "tiet".

Ako to je s prístupom? Necítiš k opusteným deťom akúsi ľútosť a neprikladáš im viac pozornosti ako komukoľvek inému?

Myslím, že k ním pristupujeme rovnako ako k našim porodeným deťom. Ale áno, cítime akúsi väčšiu mieru zodpovednosti a strach, aby dieťatko prežilo, keď má rôzne popôrodné problémy. A či im prikladám viac pozornosti? Každé malé dieťa potrebuje viac pozornosti ako ktokoľvek iný, lebo je odkázané len na teba a tvoju lásku a starostlivosť. Bez nás by neprežili, takže určite je väčšia dávka pozornosti na mieste. Naše deti to chápu a keďže sú vekom a vývinom už autonómnejšie, tak to berú prirodzene a akceptujú to. Oni si zas svoju pozornosť získajú v čase, keď dieťatko spí, alebo keď to práve potrebujú.

Mal som skôr na mysli, či ťa to celkom "nevtiahne", že by to ublížilo vzťahu s rodinou.

V bežných situáciách nie. Sme v tom spolu s manželom aj deťmi. Akurát vtedy, keď nastanú vypäté situácie, ktoré najčastejšie súvisia so zdravím, tak vtedy sme do toho vtiahnutí extrémne. Ale tak je to aj v bežných rodinách, nielen v profi.

Profesionálne rodičovstvo nás všetkých nesmierne obohacuje, hoci je veľmi náročné a často na úkor vlastného pohodlia či oddychu. Keďže sme do toho išli "spolu", tak sme aj v problémoch, ktoré sa občas vyskytnú, spolu. Všetko riešime spoločne, teda aj s deťmi. Nemá to na nás rozkladný vplyv, ale práve naopak. S deťmi hovoríme o všetkom pravdivo a primerane k ich veku. Vopred ich pripravujeme (a tým i seba) na blížiaci sa odchod dieťaťa. Ale spolu sa aj tešíme na nové bábätko, ktoré k nám má prísť.    

Plánujete byť profirodinou aj naďalej?

Zatiaľ áno. Ešte stále mi chýbajú tie malinké babätká do náručia. My sa totiž "špecializujeme" na bábätká. 

"Novorodenecký režim" ti po toľkých rokoch nerobí problém?

Ten trvá len chvíľku 🙂

Ale 13 detí je 13 detí 🙂

Neviem, toto naozaj nevnímam ako nejakú ťažkosť, takže sa mi k tomu ťažko vyjadruje. Bábätko sa zobudí, ja ho nakŕmim, pomojkám, uložím, uspím a spíme ďalej ďalšie dve-tri hodiny. Pri dvojičkách to bolo náročnejšie, ale to sme sa striedali s manželom. Ja som "obsluhovala" do polnoci, manžel po polnoci. Raz sme narátali počet nočných vstávaní 16 🙂

Ste s deťmi v kontakte dodnes?

Hej, sme 🙂 Sú to naše pokladíky, kus nášho srdca. Najstarší bude mať tento rok 9 rokov. 

Máte možnosť sa s nimi aj stretávať?

Áno, máme. Ich rodičia nás berú ako súčasť svojich detí, svojich životov, neberú nás ako konkurenciu, ale ako rodinu. Akurát tento víkend si robíme spoločný s jedným našim "koníkovým" profisynčekom 😉 

Čo znamená "koníkovým"?

Najprv sme sa spoznali u nás doma, potom sme sa s "novou" maminkou "nášho" Janka stretli aj na koníku. Viac "našich" detí je u koníkovských mamín 😉

Modrý koník sa teší 🙂

😀 Aj my. Vlastne "naša" nová maminka dvojičiek ma na koníka kedysi dávno priviedla.

Zavolala ťa sem?

V podstate hej. Ja som tu bola zaregistrovaná už dávnejšie, ale len kvôli jednému inzerátu kočíka. Vtedy som ešte netušila, že sú tu aj nejaké diskusie. Ona mi povedala, aby som sa prihlásila, aby sme boli naďalej v častom kontakte. A tak som mohla dvojičky sledovať aj naďalej, akoby boli u nás. A keď potrebovali poradiť čo a ako, tak som bola vždy poruke.

Kto je vhodný byť profesionálnym rodičom?

Túto prácu alebo poslanie odporúčam hlavne tým, ktorí sú schopní a ochotní zvládnuť odchody milovaných detí. Okrem toho, že to človeka veľmi napĺňa, hoci celá "práca" je nesmierne náročná, musí poskytnúť servis aj svojím deťom a dať im lásku. Profesionálne rodičovstvo neodporúčam tým, ktorí sa na to "necítia" a tým, ktorí sú bezdetní a túžia po dieťatku na celý život. Tým odporúčam skôr adopciu, v krajnom prípade pestúnstvo.

Môže byť profesionálnou rodinou aj bezdetná rodina?

Samozrejme, môže. Aj také poznám. Problém môže nastať, ak je to rodina, ktorá celý život túžila po vlastnom potomkovi, ktorého z rôznych dôvodov nemohla mať a teraz zrazu príde profidieťatko, ktoré však aj odíde, tak to pre nich môže byť náramne ťažké z tej emočnej stránky. Oni však majú ideálnu možnosť dať deťom domov natrvalo tým, že dieťa prijmu do adopcie.

Rozhovor bol autorizovaný, magimary v prepise nič nezmenila.

Moje ostatné články:

• Matka downika: Integrácia? Riaditelia škôl sa pred nami schovávali (Prečítať tu)
• Matka šiestich detí: Základ rodiny je vzájomne trávený čas všetkých členov (Prečítať tu)
• Fotoreportáž z pôrodu: Nešlo mi o nafotenie krvavého masakru (Prečítať tu)
• Fotoreportáž: Otec nafotil svojho syna autistu (Prečítať tu)
• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)

Keď som si prečítal článok o dcérke s Downovým syndrómom od mystery1, bolo mi jasné, že spolu musíme urobiť rozhovor. V ňom hovorí o tom, ako bojovali s úradmi, lekármi, školami či okolím. Preto odporúča trpezlivosť ako základ pre rodičov detí s DS. Jej jediné prianie je, aby sa na nich ľudia nepozerali cez prsty. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Ako 20-ročnej sa ti narodilo dieťa s Downovým syndrómom. Čo sa v takom veku a v takej situácii deje v hlave mladej baby?

Zrúti sa ti svet. Všetci okolo sa tešia a kontrolujú svoje detičky, či majú všetko, čo majú mať. Len práve okolo teba zostane ticho. Nikto nič nehovorí. Až neskôr ti niekto oznámi, že tvoje dieťa bude iné. Že asi nedosiahne to, čo ostatné deti, možno nebude chodiť, nebude rozprávať, ale bude sa krásne usmievať. Nikto ti nevysvetlí, čo ten Downov syndróm je. Mňa tam nechali ležať dve hodiny ako vo väzení iba so svojími myšlienkami. Keď sa mi Viki narodila, nebol DS taký medializovaný, nič som o tom nevedela. Ľúbila som svoje bábätko, ale uzavrela som sa do seba a nikomu som nič nevysvetľovala. Manželovi som sa to bála povedať, bolo to strašné. Spytovala som sa, prečo sa to muselo stať práve nám, prečo naše dieťa nemôže byť zdravé, bála som sa reakcie okolia. Keď to po týždni oznámil manželovi lekár, tak zostal pozerať, prečo som mu nič nepovedala. Jeho reakcia ma dostala: "Samozrejme, že si ju necháme a budeme ju vychovávať - normálne ako zdravú." Vtedy som sa cítila ešte horšie. Uvedomila som si, že on o tom nič nevie a prijal to, zatiaľ čo ja v hlave preberám všetky možnosti. No on ako otec vtedy preukázal viac odvahy a citu ako ja mama.

Vedela si ešte pred pôrodom, že dcérka sa môže narodiť s DS? Alebo vôbec?

Nie, vôbec. Všetky testy aj ultrazvuky boli v poriadku, na amniocentézu nebol dôvod.

Na ako dlho sa "svet zrútil"?

🙂 Svet sa zrútil iba v pôrodnici. Vždy sa totiž ešte robí genetika a tajne som dúfala, že sa to nepotvrdí. Ale potvrdilo sa to. 

Odkiaľ si sa o DS začala dozvedať viac?

Boli sme mladí a internet u nás vôbec nebol zapojený. Bývali sme s mojími starými rodičmi a k mojej babke chodila sestrička z ADOS-u (Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti). Tá mi dala nejaké materiály, bol to len taký medicínsky opis. Vtedy sme však predovšetkým riešili iné problémy. Malú nám v nemocnici nechali veľmi schudnúť. Nevedela poriadne sať, a tak sme s ňou každý deň cestovali k lekárke na B12-ky a vymýšľali sme, ako ju dáme doporiadku.

Sú v takejto situácii blízki a rodina pomocou alebo príťažou? Čo je na prvom mieste?

Ja som jedináčik a manžel je z veľkej rodiny, má 10 súrodencov. On je najmladší, takže bol takým miláčikom. Všetci sa tešili, že sa oženil a že bude mať dieťa, takže si nás premeriavali a radili nám, čo máme robiť. Ale nikomu z manželovej rodiny sme to nepovedali. Vlastne som to povedala len mame a pred ostatnými som skôr zahmlievala, že má oneskorený vývin, lebo sa narodila o 6 týždňov skôr a mala silnú žltačku atď. Ak si však vyberieš tých správnych ľudí, tak sú ti oporou, a je jedno, či sú alebo nie sú tvoja rodina. Správni ľudia sú takí, ktorí sa starajú o členov rodiny aj keď sú chorí, ktorí si stoja nielen za svojím slovom, ale sa podľa toho aj správajú. Na druhej strane - takí, ktorí sú príliš zaneprázdnení svojim vzhľadom, vzhľadom svojho partnera, sú perfekcionisti, takí ťa skôr nahnevajú. Dôležití sú jednoduchí ľudia s normálnym sedliackym rozumom a možno aj skromnejší ako boli moji starí rodičia. Takým je jedno, čo je s dieťaťom. Príjmu ho a starajú sa oň.

Nie sú práve starí rodičia tí, ktorí to ešte viac nechápu? Ako si sama povedala, povedomie o DS sa zvyšuje až posledné roky.

Nie je to o veku. Keď ešte žili, je pravda, že im bolo ľúto a zdalo sa im, že by sme mali mať nižšie nároky a nezvyšovať hlas na Viki. Hlavne dedko, ten bol veľmi ľútostivý a videl v nej mňa ako malé dievčatko. Bol to ich maznáčik. Práve preto, že nebola ako iné deti, neplakala, nezúrila, nevrieskala, poslúchala, kde sme ju posadili, tam bola spokojná a zahrala sa dlhý čas.

Ako vnímal jej hendikep manžel? Bol s tým od začiatku vysporiadaný?

Áno. Ja som jedináčik a som najmladšia z celej našej malej rodiny. Takže ja som žiadne skúsenosti s deťmi nemala a akosi som to s deťmi ani veľmi nevedela. Ale on je úplne iný. Je zvyknutý na všetko. Jeho súrodenci tiež prekonali rôzne choroby, k tomu má netere a synovcov vo svojom veku a každý súrodenec má dieťa, niektorí aj dve či tri. Takže celý život bol v kontakte s deťmi. Mama mu zomrela, keď mal 16, a otec mal amputovanú nohu, takže sa nestaral otec o neho, ale on o otca. On je taký starostlivý typ zmierený so všetkým. Koľkokrát Viki naučil niečo skôr ako ja a doteraz sa veľa spolu hrajú. V niektorých veciach sú otcovia jednoducho lepší 🙂

Ako to vnímaš, že otec občas mamu v niečom predbehne?

🙂 Zvykla som si. Môj manžel ma predbehne vždy hlavne s mopom a metlou, vysávačom alebo prachovkou 🙂

Kde manžel pracuje? 

Momentálne je doma a intenzívne si hľadá novú prácu. Je to ťažké.

Ako je to s tebou? Tiež momentálne nepracuješ?

Áno, som na opatrovateľskom.

V čom funguje vaša domácnosť inak, ako domácnosť, kde sú len zdravé deti? Napríklad v porovnaní s domácnosťou, v ktorej si vyrastala ty.

Vo všetkom. Každý rodič sa snaží urobiť pre svoje dieťa maximum. Preto sme od útleho veku chodili cvičiť, chodili sme do špeciálneho centra na logopédiu, do špeciálnej škôlky od dvoch rokov, k psychológom, po lekároch, riešili veľa zdravotných komplikácií, chorôb a pobyty v nemocnici. Stojí to veľa času a energie, ale aj financií. Častokrát chodíš do iných miest a veľa precestuješ. Takže financie sú väčšinou na otcoch a na Slovensku to nie je vždy možné. Keď manžel pracuje tu, tak je každý deň doma a domácnosť funguje dobre. Ak pracuje v zahraničí, tak som na to sama. Mladšia dcérka chodí do škôlky 2 km od nás, odkiaľ idem s Viki 17 km do jej školy v meste. Niekedy zostanem a 4 hodiny sa prechádzam, inokedy utekám domov a porobím, čo treba, utekám znovu do mesta a znovu pre malú do škôlky a konečne domov. Takže bez auta je človek úplne stratený. 

Viki má teraz také zvláštne obdobie. Sú dni veľmi dobré a zlé. Veľmi mi s ňou niekedy pomáha mladšia dcéra. Napríklad sa hráme, kto sa skôr oblečie, kto sa skôr napapá, kto skôr uprace a osvedčil sa aj bodový systém 🙂 Čierne a červené body fungujú výborne.

Čo pre deti s DS znamená, že majú dni veľmi dobré a zlé?

Keď ráno vstane z postele s úsmevom, je to dobrý deň. Ale keď jej to musím povedať 3x a po polhodine jej zoberiem paplón a ona sa usmeje a otočí sa, že: "Mami, spím," tak je zle. Vtedy ju vynesiem z postele a poviem jej: "Obleč sa." Možno bude mraučať a mrnčať akoby sa svet zrútil, no ja ju musím nasilu obliecť, vziať za ruku do kúpelky, stáť nad ňou, aby išla na wc, umyť sa, obliecť, nachystať veci a očesať. Ak je dobrý deň, urobí to všetko sama s úsmevom a ešte si poskladá aj veci, uprace hračky, povtipkuje a povie ako ma ľúbi, čo sa jej snívalo, čo bude robiť a na čo sa teší.

Aké dni prevládajú?

Neviem. Pozerám vždy na nový a tie predtým neriešim. Keď sú zlé, predýcham to, dám hudbu nahlas, niekedy po dome tancujem, niekedy pomôže jazda autom. Nie je umenie povedať, že všetko zvládam a mám dokonalé dieťa. Podľa mňa je fér povedať, ako je to naozaj.

Ako je to naozaj? Zamýšľali ste sa, čo by ste urobili, prípadne či by si išla na interrupciu, keby ste o riziku DS vedeli skôr?

Také hypotetické otázky nemám rada. Neviem si to teraz predstaviť. Dôvod, prečo som na koníku zakladala viacero diskusií a veľa som o DS písala, bol aj ten, že lekári vás pripravia na to najhoršie: že nebude chodiť a nebude rozprávať. Ale to nie je pravda. Môže sa to stať, ale nemusí. 

Interrupcia je na svedomí každého človeka. Nikto nemá právo hodnotiť niekoho rozhodnutie. Zmení to rodinu, ovplyvní ju to, niektoré to stmelí a niektoré rodiny to ani neustoja. 

Čo iné čaká rodičov chorého dieťaťa oproti tým so zdravými deťmi?

Zatiaľ čo pre rodičov zdravých detí sú najnáročnejšie prvé roky, tak v našom prípade je to naopak. Prvé roky si oddýchneme, ale tie potom sú náročnejšie, vlastne tak to ostáva až do konca života. Naše deti budú s nami možno celý život a budú od nás, alebo od niekoho, závislé. Ani ja neviem, aká bude budúcnosť.

Na čo sa majú pripraviť rodičia, ktorým sa narodilo dieťa s DS?

Rodičia by sa mali naučiť trpezlivosti. Tú budú potrebovať najviac a nielen pri deťoch, ale aj na úradoch či u lekárov. Je potrebné byť kreatívny a aj vtedy, keď ich to práve nebude baviť. Pretože deti s DS sa musia naučiť to, čo iné deti robia automaticky. Treba ich učiť napríklad položiť predmet, behať, skákať, smiať sa na smiešnych veciach a podobne. To všetko sa musia riadne učiť. My sme s dcérou 20 hodín denne a cez víkend 24 🙂 Nemám tu rodičov ani svokrovcov a vložiť niekomu dôveru za moje nevyspytateľné dieťa, to mi zas nedovolí strach. Jedine tak s dvojstránkou plnou pravidiel, pretože vie byť aj prefíkaná a vie aj klamať, a treba byť na to pripravený. Nemali by sa hanbiť a ospravedlňovať sa za svoje dieťa, ale ani za seba. Nie sme stroje ani roboty. Máme svoje problémy a keď zvýšime hlas na zdravé deti, je prirodzené, že občas aj na deti s DS. Patrí to k životu. Málokto si vie predstaviť, čo takáto starostlivosť obnáša. Niekedy sme na pokraji síl, ale aj tak ideme ďalej.

Ako je to v budúcnosti so zamestnaním či samostatnosťou? Je nejaká šanca?

Každé dieťa je iné. To naše veľa veci chápe a rozumie im, ale ešte stále sa formuje a môže sa stať, že v budúcnosti bude na tom horšie. Možno áno, možno nie. No samostatná neviem či bude. Svet je zlý a máme sa čo obracať, aby nás niekto neoklamal a nezavádzal. Neviem, skutočne neviem. Aj tých chránených dielní aj bývania je tu tak málo. Nechcela by som, aby skončila niekde na internáte alebo DSS. Skutočne takéto veci najradšej riešim až keď prídu, lebo plány málokedy vychádzajú a ľudia sú potom sklamaní.

V jednom svojom článku píšeš, že deti s DS môžu obohatiť zdravé deti o trochu tolerancie a empatie, aby sa deti trošku spamätali, že nový mobil, mp3, PSP a notebook nie sú všetko. Aká je realita? Darí sa vám myšlienku napĺňať?

Deti sú rôzne. Niektoré vidia, že je iná a automaticky ju vyselektujú. Ale rozumejú jej aj zdraví rovesníci a vedia sa spolu pekne zahrať. Samozrejme, najlepší vzťah má asi so svojou mladšou sestrou, ale aj so sesternicami - tie sú v rovnakom veku. Chodíme do špeciálnej školy, nikde nás totiž neintegrovali. Ale som spokojná. Bežne chodíme aj na detské ihriská a do detských kaviarní. V poslednom čase som na koníku čítala príspevky od mamičiek, ktoré mali zlé skúsenosti na ihriskách s deťmi. Zaradili ich hneď ako deti s DS. Ale také tvrdenie bez vyšetrenia si nedovolí povedať ani lekár. Ale im sa tak zdali a tvrdili, že robili zle zdravým deťom a rodičia nevedeli, ako to majú riešiť. Takéto správy nás úplne ničia, lebo namiesto toho, aby to riešili na mieste ako dospelí s dospelými, tak zdupkajú a píšu sem, že z našich deti majú traumatický zážitok. Nás sa to síce netýka osobne, ale šíri to všeobecný strach a nenávisť, takže sa nám všetkým nedarí túto myšlienku šíriť.

Aká je situácia celkovo? Veľa sa rozpráva o integrácii, veľa o spoznávaní alebo porozumení. Vnímaš nejaké zlepšenie alebo aspoň priestor na diskusiu?

Máš pravdu. Veľa sa rozpráva 🙂 Ľudia nechápu a ani ja som nechápala, že mentálne retardované dieťa sa nedá integrovať. Integrujú sa zrakovo, sluchovo alebo telesné postihnuté deti. Každé dieťa s DS má nejaký stupeň retardácie - od úplne miernej až po strednú. Ak ale riaditeľ školy má vôľu, tak aj takéto dieťa môže integrovať, zvlášť ak sa poznajú, alebo chce urobiť dobrý skutok, alebo ak je špeciálna škola ďaleko. Vždy by sme mali ale rešpektovať psychológa, či to dieťa integráciu zvládne. Ja som vďačná za našu špeciálnu školu. Dosahujú skvelé výsledky. Viki je tam rada, každého pozná, je tam rodinná atmosféra, všetci sa rozprávajú a nikto sa nepovyšuje. Pre nás mamy je to relax. Riešime spoločné problémy, prežívame to isté a konečne nám niekto rozumie, o čom hovoríme, čo si myslíme, čo prežívame. To v bežnej škole medzi rodičmi asi nezažiješ 🙂

Čiže zo snahy o integráciu si upustila?

Urobila som pre to maximum. Navštívili a obtelefonovali sme všetky školy v meste a okrese. Mali široké spektrum výhovoriek, vrátane toho, že riaditelia sa pred nami schovávali a zatajovali. To svedčí o všeličom 🙂 Ale Viki sa v tých školách necítila dobre, bola stále pri nás, maximálne sa predstavila, povedala koľko má rokov, odkiaľ je a bola ticho. Nasilu dať dieťa niekam, kde ho nechcú, len preto, lebo ja dospelý človek sa hanbím povedať, že moje dieťa chodí do špeciálky, je nezodpovedné. Boli časy, keď pri spomenutí špeciálnej školy som mala hrču v hrdle. Zmizlo to, keď som tam prvýkrát išla s Viki. Pani riaditeľka nás previedla po všetkých triedach, predstavila ju deťom, ukázala preliezky, dala jej čokoládu, rozprávali sa ako kamošky a Viki sa nevedela dočkať, kedy tam začne chodiť 🙂

V čom sú deti s DS iné? Ako si k ním môže hľadať cestu cudzí človek, teda okolie?

Sú veľmi empatické, neoklameš ich úsmevom či lichôtkami a majú šiesty zmysel. Niektorí ľudia ich chcú prijať nasilu, lebo sú rodina či priatelia. Chcú sa blysnúť, že aký som ja dobrý človek, ale to dieťa to vycíti. Treba k ním pristupovať rovnako, teda čo sa týka komunikácie. Každý z nich je na inej úrovni, preto treba rozprávať jednoducho a zrozumiteľne. Niektoré deti majú logické myslenie, niektoré nie, čiže môžu rozumieť vtipom alebo rozprávkam a podobne. Ale to určite uvidíš podľa toho, ako sa vyjadruje, či mu budeš rozumieť. Bolo by asi dobre vysvetliť iným deťom aj to, nech sú pri našich deťoch opatrnejšie, lebo sa pohybujú ťažšie a pomalšie. Hlavne ak niekto nechce, nech to ani nerobí len preto, že musí. Niekedy nám ani nemusia nič uľahčovať. Stačí, že na nás nebudú pozerať cez prsty. Tiež nie je veľmi pekné, ak nás niekto poúča, lebo si prečítal jeden článok alebo pozrel jednu reláciu. Vieme, čo máme robiť a robíme to najlepšie ako vieme a vládzeme.

Ako zareaguje dcérka, keď vycíti, že niekto sa chce blysnúť?

Napíšem konkrétny príklad. Jej najmilovanejšia dospelá sesternica prišla k nám s frajerom. Sedeli sme, bavili sme sa, smiali sme sa, hovorili si vtipy, naozaj super atmosféra. Zavolal ju k sebe, milo sa s ňou rozprával, pýtal sa jej, no ona bola ticho. Podal jej darček a čokoládu a ona mi povedala, že nechce, lebo je zlý. Vtedy som jej dohovárala, že ujo bude smutný, nech mu také veci nehovorí. Ona nechcela, ani na neho nepozrela a ignorovala ho. Mala vtedy 6 rokov, no bolo mi to trápne. Nakoniec vysvitlo, že nás všetkých oklamal a nedopadlo to dobre.

Ako to je s priateľmi? Má rada veľa ľudí a stále chce spoznávať nových, alebo jej stačí úzky okruh priateľov?

Je veľmi spoločenská. Zoznámi sa aj sama a kto sa jej páči, tomu povie všetko 😀

Takže každý priateľ je jej najlepší priateľ? 😀

Nie. Napríklad v škole sa prezúva v šatni a hocikoho sa spýta, ako sa volá alebo akú má učiteľku. No niektoré pani učiteľky sú jej najlepšie kamarátky. Je ich asi päť vrátane uja školníka. A úplne najradšej má moje tri naj kamarátky. Sú aj jej kamarátky. Ona tiež chápe, že kto čo hovorí. So spolužiakmi sa rozpráva ako s deťmi a s dospelými ako s dospelými.

Čo ju najviac baví? Má nejaké obľúbené aktivity alebo koníčky?

Najviac u nás boduje spev a tanec 🙂 Klasické, rómske, ľudovky, Spievankovo, Fíha tralala. Ale chytá sa aj na anglické a niekedy ich spieva správne. Momentálne jej obľúbený hit je: Padá vec, padá vec, hej Števo (Meghan Trainor - All About That Bass) 😀 Čo ma veľmi mrzí je, že zrakovú vadu jej zistili neskoro v šiestich rokoch a má veľké dioptrie, preto nechcela nikdy kresliť ani písať, nebavilo ju to. Odkedy má okuliare, tak aj píše a pekne kreslí.

Kreativita a záujem o umenie je u deťoch s DS spoločná?

Myslím, že áno.

Ako vyzerá hra s ostatnými deťmi v triede? Vedia sa spolu zahrať?

Áno, sú veľmi súdržní, treba ale prihliadať na niektoré diagnózy, alebo keď deti nechodia do kolektívu a zrazu sú v ňom. Ale Viki má aj skvelú pani učiteľku.

Vo svojom článku si písala aj to, že ste mali viaceré traumy v nemocnici. Čo sa dialo?

Zažili sme tam veľa zážitkov. Hneď prvý si pamätám ešte z pôrodnice, keď nám primár povedal, že nás nepustí domov, lebo deti s DS sú ako počasie v Tatrách, nikdy neviete, čo sa stane. To sa nás vtedy dosť dotklo. Z nemocnice si Viki takmer vždy priniesla nejakú traumu. Prvýkrát sme po návrate domov museli vymeniť všetky lyžičky, dudlíky a tanieriky. Druhýkrát si Viki zvykla na dudel a prestala chodiť na nočník. Najhoršie bolo, keď sme sa vrátili v troch rokoch a Viki úplne prestala kakať. Traumy však vo všeobecnosti postupne ustúpili. Vďaka Nutrivene-D (u nás nedostupné vitamíny z USA pre deti s DS) sa upravilo kopec vecí. Sme menej chorí, Viki je menej náladová a aj pokožka je zdravšia a chronická zápcha tiež zmizla. Vidieť svoje dieťa trpieť, keď si nechce dat pomôcť, nepomáha. Je to záťaž a stres pre celú rodinu. Vtedy radšej nikam nechodíme.

Takže vaše dovolenky sú viac také last-minute?

Ešte sme neboli na žiadnej dovolenke, aj keď po 10 rokoch by sa hádam aj patrilo 🙂 Ale návštevy a výlety plánujeme za pochodu.

Rozhovor bol autorizovaný. mystery1 v prepise nič nezmenila.

Prečítajte si aj moje ostatné články:

• Matka šiestich detí vladkap: Základ rodiny je vzájomne trávený čas všetkých členov (Prečítať tu)
• Fotoreportáž z pôrodu: Nešlo mi o nafotenie krvavého masakru (Prečítať tu)
• Fotoreportáž: Otec nafotil svojho syna autistu (Prečítať tu)
• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)

Robiť rozhovor s vladkap je ako čítať knihu o manželstve. Má päť synov a jednu dcérku a čakajú ďalšie. Počas materskej stihla diaľkovo vyštudovať vysokú školu, rada robí s drevom a na záhrade a chvíľa pre seba pre ňu znamená chvíľa s manželom, keď sa môžu sami porozprávať. Zažila už tri rôzne učebné osnovy a tvrdí, že školský systém sa mení, avšak k horšiemu. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Práve čakáte siedme dieťa. Očakávanie je stále rovnaké ako pri prvom?

V podstate áno. Prebieha to však trošku inak ako ostatné tehotenstvá. Siedme bábätko sme už neplánovali vôbec. Jednak kvôli môjmu zdravotnému stavu a zaskočilo nás to aj kvôli situácii, ktorá nastala ohľadom bývania. Všetko sa to tak trošku zamotalo. Nič na tom však nemení skutočnosť, že sa naň všetci tešíme 🙂 Samozrejme, ja to pri kopci povinností vnímam už trošku inak. Už nie je toľko času sledovať sa a zapisovať všetky zmeny tak, ako pri prvom.

Pri prvom zas nebolo toľko plnoletých posíl. Pomáhajú chalani?

To áno. Chlapci sú snaživí. Ja si ani neviem predstaviť, že by som ich nemala 🙂 Pomáhajú veľmi, čo sa to týka Benjamínka (najmladší syn) alebo aj inej pomoci. Niektorí vedia aj dobre navariť - a tomu sa povie už iná pomoc! Samozrejme, nemôžem nespomenúť aj Sárinku 🙂

Nový prírastok bude teda taký váš "spoločný rodinný".

Už Ben (2-ročný) je taký "spoločný". Starší súrodenci ho majú ako miláčika a toto bude niečo podobné. Myslím si, že práve pre Benjamínka to bude super mať skoro rovesníka/čku. Pre staršie deti - ako oni hovoria - to je super škola do života.

Koľko rokov má najstarší?

Samko bude mať v máji dvadsať rokov. Tento rok bude pre nás niekoľkonásobne jubilejný 🙂

Stíhate oslavovať všetky sviatky (narodeniny, meniny, výročia, apod.)?

Vo väčšom, teda so širšou rodinou, oslavujeme iba okrúhliny a významné sviatky. Ostatné prebieha iba v kruhu našej rodiny. Bežné meniny a narodeniny trávime spoločne s objednávkou pizze domov a upečením tortičky 🙂 Niekedy si posedenie odložíme na víkend, aby sme boli všetci spolu. Žiadne zvláštne "darčekovanie" sa nekoná. "Väčšie" darčeky sú iba k okrúhlinám.

Žijete zatiaľ všetci spolu? Alebo už chalani bývajú na internátoch?

Samko je od septembra na internáte, ale v piatok je doma už pred obedom a chodí na každý víkend. Ostatní sme zatiaľ doma.

Žijete v rodinnom dome či v byte?

Zatiaľ v 3-izbovom mestskom nájomnom byte, ale práve sa pomaly balíme a chystáme na sťahovanie do rodinného domu.

Existuje v takejto situácii aj "chvíľa pre seba"?

😀 Väčšinou až neskoro večer, keď už všetko utíchne. Potom sedíme s manželom dlho do noci a nevieme sa dorozprávať (samozrejme, pokiaľ je doma a nie je v práci). A niekedy aj cez deň, keď staršie deti zbalia Benjamínka a idú všetci von.

Stali sa pre vás s manželom takéto rozhovory dlho do noci už tradícou?

Každý večer prebieha u nás takmer rovnako. Keď je manžel doma a zaspí Ben, sedíme so staršími deťmi a riešime rôzne veci. Keď sa už všetci uložia, pokračujeme aj v niekoľkohodinových rozhovoroch a užívame si svoj čas pokoja. Niekedy hodiny uletia ako voda, už sme išli spať aj o štvrtej ráno 😀 Čiže, dá sa to nazvať tradíciou a samozrejme, spoločný čas je veľmi dôležitý. Neviem si ani predstaviť, že by to tak nebolo, keďže manžel má veľa služieb, tak jeho čas doma je obmedzený.

Považuješ to za základ pre tvorbu rodiny?

Základ, ktorý tvorí rodinu, je určite vzájomne trávený čas všetkých členov - je to budovanie vzťahov. Bez toho by to asi nešlo. Ale patrí sem aj určité naprogramovanie ostatných činností, záujmov, aktivít a riešenie kompromisov pre správne fungovanie.

Pojem "tradičná rodina" by teda mohol byť o neustálom budovaní vzťahov.

Podľa mňa sa vzťahy budujú už od útleho detstva a myslím si, že je dôležité stanoviť si, čo je pre mňa ako matku najdôležitejšie a z čoho sa dá ubrať.

Kde pracuje manžel?

Manžel je lekár, ale aby utiahol finančne rodinu, pracuje okrem ambulancie aj v nemocnici a v poobedných a nočných službách a cez víkendy a sviatky na záchrankách.

Čo je pre matku šiestich, čoskoro siedmych, detí najdôležitejšie?

Čo sa týka rodiny, hlavne detí, tak jednoznačne to, aby som tu stála pri nich vždy, keď to potrebujú. Môžem byť akokoľvek unavená alebo zaneprázdnená, moje dvojročné dieťa nepochopí takúto situáciu, musím sa mu prispôsobiť. Ono ma vníma ako osobu, ktorú chce mať stále pri sebe. Je mojou povinnosťou - povinnosťou matky - mu dať čo najviac lásky a svojho času. Takisto je to aj so staršími, ba aj dospelými deťmi. Tie si už tak čas pre seba nevyprosujú ako malé deti, ale majú svoje radosti, starosti a potrebujú ich zdieľať. Niekedy z nich nejaký problém treba vydolovať, ale bez času a lásky to nejde. Nenahradia to žiadne darčeky, televízia, počítač ani kamaráti. Vidíš to, stále sme pri čase a láske 🙂

Bez lásky to nejde 🙂 Preto sa žiada spýtať aj to, čo je najdôležitejšie pre teba ako manželku?

To isté plus dôvera 🙂 Manželstvo je veľmi zložitá inštitúcia, kde nastávajú rôzne situácie. Samozrejme, nie je to prechádzka ružovou záhradou, čiže bez lásky a niekedy aj sebazaprení by to nemohlo fungovať. Okrem lásky je tu dôležité aj vnímanie situácie, myslenia svojho partnera a rozprávanie sa o všetkom, čo sa dá. Niekedy sa cítim ako Maruška a potrebovala by som čarovné vrecúško 😀

Čiže vždy počúvaš intuíciu? Považuješ ju za prvoradú?

Ťažká otázka... Neviem, či za prvoradú, ale veľa je s ňou spojené. Mne by sa tu skôr hodilo slovo empatia.

A čo priestor na sebarealizáciu? Tú nachádzaš v čom?

Ja som veľmi aktívny človek, aj keď to už nie je to, čo bývalo 😀 Mala som obdobie počas materskej dovolenky (MD), kedy som cítila potrebu niekde vypadnúť, osviežiť si myseľ, nadobudnúť poznatky... Bolo to po narodení Jakubka (4. dieťa), diaľkovo som študovala vysokú školu. Bolo to náročné obdobie, ale dalo mi veľa. V súčasnosti sa venujem rôznym aktivitám na záhrade, ručným prácam, maľovaniu a som taký malý kutil. Rada robím s drevom - pílky a kladivá sú moji obľúbení kamaráti 😀 Po Benjamínkovi som si dala pauzu, ale písala som niekoľko rokov príspevky (dvojstranu) do kresťanského detského časopisu Dúha a viedla som rôzne aktivity s deťmi v práci. A dúfam, že v tom budem pokračovať aj po ďalšej materskej 🙂

Spávaš vôbec? 😀

Ale áno 🙂 Momentálne je to trošku v hluchom období, teraz riešime sťahovanie, ale nebráni mi to mať plnú hlavu riešení do budúcna. Ale čas na vzdelávanie alebo čítanie sa nájde - niekedy pri varení, v aute a podobne. Počas predchádzajúcich MD a pracovaní to bolo v plnom prúde a aktívne, teraz si to zatiaľ sumarizujem v hlave. Chcela by som vymyslieť nejaké záujmovo-náučné činnosti, ktoré by sa dali využiť aj pre ostatné deti v dedinke, kde budeme bývať. Poznám tam veľa detí a rodín. Chce to však čas.

Potreba socializovať sa a byť medzi ľuďmi je u teba zrejme silná 🙂 Internet ti to nikdy nedokázal nahradiť?

Niet nad osobný kontakt, podanie ruky, dotyk, objatie... Toto ti nenahradí žiaden internet ani nič podobné.

Na čo využívaš internet predovšetkým?

Pre mňa je internet doplnkom. Znamená to, že určitým spôsobom je sprostredkovateľom. Využívam ho najmä na komunikáciu so svojou sestrou cez Skype, ktorá žije v zahraničí. A tiež ako prostriedok na vyhľadávanie rôznych informácií.

A čo Modrý koník?

Modrý koník? Dá sa povedať, že ten nastupuje v čase relaxu 🙂 Nájdu sa tu skvelé články, príbehy, človek tu stretne ľudí s rôznymi osudmi. Počas MD to je určitý spôsob úniku do reality, ktorá je dostupná aj medzi štyrmi stenami. Páči sa mi, že je založený na komunikácii a nie je iba o predaji vecičiek.

Znie to tak, že materstvo si poriadne užívaš 🙂 Od koľkého dieťaťa to začala byť "úplná pohoda"?

Ono je to celé o stanovení si priorít. Osobne si myslím, že materstvo je veľmi zložité a určite to nie je dovolenka. Ja som si už pri prvom dieťati stanovila svoje pravidlá a snažila som sa ich dodržiavať, aj keď to nebolo vždy ľahké. Dieťa bolo na prvom mieste, samozrejme netreba zabúdať na manžela 🙂 Dôležité je vnímať pozitívum toho všetkého, nie hľadať negatíva. Vlastne si vytvoriť "vnútornú pohodu" a čistú myseľ, vnímať to tak, že dieťa je zverený dar, ktorý prostredníctvom vás môže vyrásť a vy ho môžete formovať. Je to ako keď zasadíš stromček na záhrade - striháš ho, polievaš a on potom vydá úrodu. Keď človek niekde urobí chybu, tak sa to na tom strome alebo úrode prejaví... A tak je to aj s deťmi a celým materstvom či manželstvom. Na otázku - od koľkého dieťaťa to začala byť pohoda - je ťažko odpovedať. Každým dieťaťom som sa naučila niečo nové, pochopila mnoho vecí, mnohé podstatné sa stalo nepodstatným a naopak. Je to všetko jedna veľká dielňa učenia 🙂

Veľa sebaspoznávania pri toľkých deťoch, že?

To určite áno. Je milé, že aj my rodičia sa od detí veľa naučíme. Niekedy vybuchneme, ale chce to nabrať silu a ospravedlniť sa dieťaťu, aj takéto situácie patria do rodiny. Zo začiatku to nie je ľahké. Ja som neskutočne vďačná mojim rodičom za všetko, čo nám dali a urobili pre nás a bolo to tiež iba o láske a čase, nie daroch. Veľmi mi chýbajú.

Čo bolo tým bodom, keď ste si povedali, že šesť detí už stačí?

Pôvodne sme chceli tri dcéry, ale keď bol chlapec za chlapcom, tak sme sa rozhodli, že skúsime dievčatko, s maximálnym počtom pokusov sedem 😀 Takže po narodení prvej dcérky Sarah (5. dieťa) sme to uzavreli. Ben a toto bábätko sú úplne neplánované, ale tak to malo byť... Nevymenila by som ich za nič, každý jeden je niečím výnimočný a každý má aj svoje mínusy, ale my sme presne takí istí. (Po Sárinke sa mi zhoršila reumatoidná artritída, kedy mi ďalšie tehotenstvá už neodporúčali, ale ja by som na potrat nikdy nešla, tak nebolo čo riešiť. Lekárka mi zakázala aj dojčiť, ale keď som dojčila päť detí, tak aj šieste a plánujem aj siedme - už mám odkojených 12 rokov a verím, že to zvládneme aj teraz.)

Po toľkých deťoch vieš hádam naspamäť aj školské osnovy. Mení sa ich kvalita?

Je to ťažká a rozsiahla téma. Školské osnovy a celý systém sú mi veľmi blízke a nielen vďaka skúsenostiam s mojimi deťmi 😀 Kvalita sa mení, učebnice sa menia. Bohužiaľ, mám pocit, že k horšiemu. Celý školský systém by sa mal prepracovať a zmeniť. Učebnice sú vypracované tak, že niekedy sa v nich nevedia orientovať ani rodičia, nie to ešte deti. Chýba v nich zvýraznená podstata dôležitosti. Mnoho učiteľov sa venuje získavaniu kreditov platných na sedem rokov, hodiny sú zastupované, deti strácajú systém odbornej postupnosti, ale na druhej strane, učitelia kredity potrebujú. To je jeden skrátený pohľad. A druhý je, že pri našich deťoch išli Samko s Dankom podľa jedných osnov, Matúško bol niečo "medzi", kedy sa vymýšľali nové programy a neboli ani učebnice, a Sárinka s Kubkom idú v ďalšej vetve. Ako bude vyzerať školstvo, kým nastúpi Ben a drobčiatko, necháme sa prekvapiť. Rozdiel od Samka po Sárinku je však v školskom systéme veľký.

Rozhovor bol autorizovaný, vladkap v prepise nič nezmenila.

Prečítajte si aj moje ostatné články:

• Fotoreportáž z pôrodu: Nešlo mi o nafotenie krvavého masakru (Prečítať tu)
• Fotoreportáž: Otec nafotil svojho syna autistu (Prečítať tu)
• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
• petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)

"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.

Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.

Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.

Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.

To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.

Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?

Pozastavili, to určite. No nemyslím si, že ich zaskočil muž fotograf pri pôrode. Skôr sa čudovali, že k cisárskemu rezu vôbec niekoho pustili.

Ako dlho trvalo, kým ste povolenie na fotenie získali?

To bola relatívne iba chvíľa. Napísal som e-mail vedeniu nemocnice a dostal som odpoveď, že sa to dá urobiť pod podmienkou, ak nebudem fotiť personál. Boli ústretoví a nemal som prakticky žiadne obmedzenia. Iba v prípade komplikácií pri sekcii by som musel sálu ihneď opustiť.

V ktorej nemocnici to bolo?

V Nitre.

Ako prebiehalo čakanie na pôrod? Mali ste posledné dni pred termínom stále "pohotovosť" a pobalený vak s fototechnikou?

Nie, v tomto prípade to bolo celé jednoduché. Mamička, ktorú som fotil, je moja kamarátka Tina a zároveň tiež fotografka. Sekciu mala plánovanú na konkrétny termín, s nemocnicou sme iba dohodli, že na sálu pôjde ráno ako prvá. Prišiel som v určený čas 7:30 a keďže neboli žiadne neočakávané okolnosti, prebehlo všetko podľa plánu.

Zažili ste nejaký pôrod už aj pred fotením?

Áno, mám tri deti. Moja manželka absolvovala dve sekcie a jeden klasický pôrod. Paradoxne, k sekciám ma nepustili 🙂 Ale to bude asi aj tým, že som vtedy ešte vôbec nefotil a zároveň mi ani nenapadlo, že pri operácií je možné byť prítomný. Ale klasický pôrod som absolvoval so všetkými detailami 🙂 

Takže predstavu o reportáži ste čiastočne mali už vopred? Písali ste, že ste chceli zobraziť pôrod tak, aby nebol zbytočne šokujúci, no zároveň aby v ňom bola zachytená intimita, strach, bolesť a radosť, ktorú prináša narodenie človeka.

Predstavu som mal, ale naozaj iba čiastočnú. Ako som už povedal, pri sekcii som ešte nebol, takže som nevedel, ako dlho to bude trvať, čo všetko mi na sále dovolia a tiež ako to tam bude celé riešené stavebne. Tým pádom som nevedel, aké budem mať obmedzenia v kompozícii. Veľkým a dôležitým obmedzením pre mňa bolo už to, že som nesmel mať v záberoch personál, a tým pádom každá fotografia bola komponovaná s touto myšlienkou. Čo sa týka môjho plánu zobrazenia pôrodu, ten vychádzal z môjho celkového pohľadu na fotoreportáže - zameriavam sa v prvom rade na to, aby som do fotografií preniesol atmosféru udalosti. Aby sa na toho, kto si fotografie pozrie, preniesla emócia a ostal tam zachovaný príbeh. Takýto bol teda približný plán. 

Boli zábery či okamihy, kedy ste mali prst na spúšti, ale povedali ste si, že to odfotiť nemôžete, alebo že to už je veľa, a spúšť ste nestlačili?

Boli, ale iba málo. Keďže som na to obmedzenie myslel, každý záber som komponoval tak, aby som s ním neskôr musel pracovať čo najmenej. Takže vznikli fotografie, kde síce je tvár personálu, ale iba niekde na okraji, a to som vedel neskôr pri spracovaní orezať bez toho, aby to narušilo celkový záber. Obmedzenia od Tiny som nemal žiadne, mohol som fotiť všetko. Ale to som nepotreboval robiť, pretože mi nešlo o nafotenie krvavého masakru a s tým súvisiacich detailov. Samozrejme, že vznikli aj fotografie, ktoré sme nezverejnili a budú uložené iba v rodinnom archíve Tiny.

Bol pri pôrode aj Tinin manžel?

Nebol, čakal však na chodbe. Keby sme veľmi chceli, pustili by tam aj jeho, ale s Tinou sme sa dohodli, že to lekárom a sestrám nechceme komplikovať a stačí, keď tam bude jeden človek navyše. 

Plnili ste teda sčasti aj úlohu manžela? Alebo ste tam "akože neboli"?

Nie, to nie. Pri reportáži je najdôležitejšie byť neviditeľný. Aj rozhodca na futbalovom zápase má najlepšie hodnotenie vtedy, keď si po zápase na jeho prítomnosť nikto nespomenie 🙂 Ja som tam bol pracovne, sústredil som sa výlučne na to, aby som zachytil udalosť správne.

Ale nejaké emócie sa zrejme vo vás odohrávali. Ako celú situáciu vnímate ako muž?

Nechcem, aby to vyznelo necitlivo, ale skutočne som celú situáciu vnímal v prvom rade z toho pohľadu, že mojou úlohou je fotografovať. Takže som sa sústredil iba na to, aby som nachádzal zaujímavé uhly pre záber, pozorne som musel sledovať všetko, čo sa deje, aby som tam zbadal niečo, čo je dôležité a pre niekoho možno neviditeľné. Nestál som na jednom mieste, presúval som sa. Zároveň som musel zvažovať, aký typ objektívu na danú situáciu použijem. Toto všetko vyžadovalo maximálne sústredenie a nebol priestor na to, aby som sa nechal uniesť momentom narodenia človeka. Našťastie, patrím k ľuďom, ktorí nemajú problém s pohľadom na krv, takže som sa mohol koncentrovať výlučne na svoju úlohu, kvôli ktorej som tam bol. Emócie mohli prísť až po.

Keď už ste spomenuli ten futbal, tak ono to znie, akoby ste fotili futbalový zápas.

Môže to tak znieť, ale ja som sa musel odosobniť. Opakujem, bola to práca, ktorú bolo potrebné urobiť profesionálne. Fotil som pôrod prvýkrát, takže som to nechcel pokaziť. Robil som to, čo doteraz pri každej reportáži a kvôli čomu sa aj v minulosti moje reportáže (hoci ich nebolo veľa) stretli s pozitívnym ohlasom. 

Ozvali sa vám po zverejnení reportáže ďalšie záujemkyne?

Ozvalo sa obrovské množstvo ľudí. S Tinou sme vedeli, že reportáž je kvalitná a že sa určite bude ľuďom páčiť, no to, čo sa dialo po zverejnení, prekonalo všetky očakávania. Cez Facebook sa to dostalo k tisíckam ľudí, malo to veľmi veľa zdieľaní a prebehli aj debaty s budúcimi mamičkami. Jednu ďalšiu reportáž som už takmer mal dohodnutú, avšak nakoniec manžel s fotením nesúhlasil. Je to citlivá téma a nie každému niečo také vyhovuje. 

A čo manželka? Neprejavila záujem o ďalšie dieťa, alebo nehovorila, že je škoda, že nemá taký záznam aj ona?

Nie, tri deti nám stačia obom. Máme dvoch chlapcov a dievčatko. A bude to možno niekomu znieť paradoxne, ale napríklad ja a moja manželka by sme s takýmto fotením a zverejnením asi mali problém. Ale hovorím to úprimne a úmyselne, aby bolo jasné, že naozaj rozumiem každému, kto povie, že to nie je pre neho a že jemu sa to nepáči.

Čo takému foteniu predchádza?

Musí s tým súhlasiť nemocnica, matka a aj partner. Keď sa partneri nad tým detailne zamyslia a budú s tým súhlasiť, musia rátať aj s tým, že pri pôrode je cudzí človek, ktorý chtiac-nechtiac uvidí aj intímne partie mamičky, a to je niečo, čo nie každý zvládne akceptovať. Ja to samozrejme chápem, preto je dôležité, aby voči mne mali dôveru a rozumeli tomu, že tam nie som kvôli ničomu inému, iba kvôli nim a kvôli tomu, aby som pre nich nafotil jeden z najsilnejších zážitkov, aké v živote môžu mať. Momentálne komunikujem s viacerými záujemkyňami, takže predpokladám, že čoskoro pribudnú ďalšie reportáže. 

Tentokrát už s cudzími osobami? Alebo stále v okruhu známych?

Tentokrát už s cudzími.

Plánujete sa s nimi pred pôrodom viackrát stretnúť a dôveru sčasti budovať?

Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Jedno osobné stretnutie je potrebné. Na ňom vysvetlím všetko, čo môžu odo mňa očakávať, dohodneme sa, čo môžem a čo nemôžem fotografovať. Najdôležitejšie sú však fotografie z tejto reportáže, ktoré podľa mňa veľmi jasne ukazujú, aký výsledok je možné očakávať. Keď budem fotografovať klasický pôrod, bude to ešte lepšie, pretože ten trvá dlhšie ako sekcia a bude možné urobiť viac záberov, na ktorých bude aj partner. Ten môže na mňa dozerať, či je všetko tak, ako sme sa dohodli 🙂

Má takáto reportáž aj snahu viac "sprístupniť" pôrod a "pozvať" k nemu aj mužov?

Nebolo to jej cieľom. A keby aj bolo, tak si nemyslím, že to je možné takýmto spôsobom dosiahnuť. Prítomnosť na pôrode je veľmi individuálna záležitosť. Častokrát som počul, že žena partnera pri pôrode nechcela, radšej tam mala kamarátku alebo svoju mamu. Taktiež zohráva úlohu, že veľa ľudí nemocničné prostredie alebo krv neznáša dobre a ich prítomnosť by pôrod iba komplikovala. Osveta v tomto prípade, podľa môjho názoru, zrejme veľa nezmení. Dnes už asi každý vie, že pri pôrode byť môže a je iba na dohode partnerov, či to chcú alebo nie.

Prečo ste sa rozhodli reportáž zverejniť?

Pretože sme to s Tinou nevnímali ako zverejnenie pôrodu, ale ako zverejnenie zaujímavej fotografickej práce. Obaja sme fotografi a pozeráme sa na to v prvom rade z tohto hľadiska. Zverejnil som to na svojom facebookovom profile, webovej stránke a vo facebookovej skupine Fotograf roku, kde je Tina administrátorkou. Vyvolalo to obrovskú vlnu záujmu a zdieľaní, videli to aj ľudia, ktorí fotografii nerozumejú a vnímajú iné jej aspekty a až sekundárne prišiel záujem médií s témou pôrodu a prítomnosti na ňom.

Stáva sa z takejto fotografie nový trend? V zahraničí som zopár podobných "projektov" už videl, u nás ste (pre mňa) prvý.

To uvidíme, no záujem sa ukazuje. Fotil som bez toho, aby som riešil, či to už niekto niekde robí alebo robil. Videl som dobrú tému, tak som po nej šiel.

Web fotografa: Igor Stančík

Rozhovor bol autorizovaný, Igor Stančík urobil v prepise úpravy bez zmeny zmyslu odpovedí.

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
• petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)
• decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)

elise  je na Modrom koníku od roku 2006, no začali sme spolu komunikovať až teraz. Napísala nám, že sa blíži Svetový deň povedomia o autizme a rada by si zmenila fotoportrét za symbolický modrý obrázok. Zdalo sa mi to málo, a tak sme sa hneď pustili do rozhovoru o jej synovi autistovi. O autizme sa informuje málo, pritom ním trpí jedno z 88 detí a celkovo je vo svete viac ľudí s autizmom ako s cukrovkou a AIDS dohromady. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Bývate v rodinnom dome či v byte?

Žijeme v malom rodinnom domčeku v blízkosti Piešťan.

Donútil vás k tomu autizmus a potreba mať súkromie a bezpečie?

Vždy sme chceli bývať v rodinnom domčeku a mať záhradku. Plánovali sme deti, tak sme chceli, aby si mohli vybehnúť von a boli na dvore, keď sa budú hrať. Autizmus ovplyvnil len zariadenie detskej izby.

Ako?

Syn chcel špecifické veci. Veci museli byť presne uložené a mať presnú farbu. Vyberal si nábytok aj doplnky. Vtedy sme ešte netušili, že je autista. Od 1,5 roka bol bez plienok, od 2 rokov rozprával a zaujímal sa o vesmír, dinosaurov a zvieratá a čítal výhradne encyklopédie. Všetci vraveli, že aký múdry a šikovný chlapec.

V akom veku ste zistili, že je autista?

Diagnostikovaný bol vlani v apríli, keď mal 7,5 roka. V škole si dlhšie zvykal a nesadol mu kolektív. Spolužiaci vycítili, že je iný. Jeden ho dokonca šikanoval, kopal, schovával veci a domov išiel veľakrát v papučkách, keďže sme nenašli topánky. Potom bol presunutý na inú školu. Pritom je nadaný a učí sa na samé jednotky.

Čo sa po diagnostikovaní zmenilo? Začali ste mu odvtedy viac rozumieť aj vy?

Ja som bola v šoku. Vyčítala som si to, že som na vine ja. Skúšala som hľadať príčinu. Dlho som to v sebe spracovávala. Našťastie manžel bol v pohode, on to zobral výborne. Odvtedy sa zmenilo v našej rodine veľa. Vieme, prečo reaguje na niektoré veci inak. Rešpektujeme jeho spôsob správania a zmenili sme komunikáciu. Musíme hovoriť úplne presne. Napríklad keď poviem synovi: "Hoď si kabát na chodbu," tak on to tam šmarí na zem. Musím mu povedať: "Choď na chodbu a zaves si kabát na vešiak." Musí presne vedieť, čo má robiť. Nemá rád prekvapenia ani zmeny. Tiež je zameraný na detaily a musíme dodržiavať sľuby a dohody.

Zvládaš to už lepšie?

Stále navštevujem psychológa, ktorý sa snaží so mnou pracovať, aby som to zvládala. So synom je ťažké aj učenie, aj keď to trvá len 10 minút. Musím ho dlho presviedčať a argumentovať, prečo to musí urobiť. Je to o to ťažšie, že okolie ho vníma veľmi zle. Myslia si, že je nevychovaný a nemáme systém. Pritom fungujeme presne podľa denného rozvrhu vrátane časov.

Je to tým, že okolie poriadne nevie, čo je to autizmus?

Áno, je to nevedomosťou okolia. Nevedia, kto je autista. Majú predstavu ešte z čias socializmu, že autista je ten, čo sa kýva zo strany na stranu, nerozpráva a búcha sa do hlavy a hlavou o zem.

Aký je najväčší predsudok, ktorý ľudia o autizme majú?

Boja sa, že autisti sú nebezpeční pre okolie. Ľudia sa vo všeobecnosti boja toho, čo nepoznajú a chcú sa toho zbaviť. Myslia si, že autisti nepatria do bežnej základnej školy. Ale na druhej strane, aj autisti sa musia naučiť spoločenské správanie. A to sa môžu naučiť iba v priamych situáciách, v kontakte s vrstovníkmi. Napríklad keď ukážeš vláčik a povieš, že toto je vlak a takto funguje, tak normálne dieťa začne hovoriť: "Ši ši ši vláčik hu huuu." Autista sa zameria na detaily a na to, ako funguje, aký má motor a podobne. Autisti sú preto často terčom šikany. Pre príklad môžem uviesť, čo sa odohralo v našej škole. Syn vidiel spolužiaka, že sa hrá s legom, tak sa pozeral a ten mu vravel, že sa nemá pozerať a strčil do neho, aby odišiel. A tak syn išiel preč bez slova a žalovania. Potom bola situácia, keď mal lego syn a ten spolužiak prišiel za nim. Syn len zopakoval situáciu, čo vtedy spravil spolužiak (oni kopírují správanie ľudí a nevedia zvážiť dôsledky, ani nevedia, či je to dobré alebo zlé). A spolužiak išiel žalovať. 

Ako to zlepšiť? Pokiaľ neviem, že niekto je autista, tak neviem, že mám prispôsobiť správanie.

Autisti nevedia povedať ani dať najavo, čo si myslia. Keď ľudia nevedia, že niekto je autista, tak povedia, že je nevychovaný a nevie sa správať. Problém v našej škole bol, že učiteľ odmietal deťom povedať, že autista inak rozmýšľa, inak chápe a inak vníma situácie ako iné deti. Autista je úprimný a nikdy neklame. Preto veľa ľudí nevie spracovať, že neklamú, lebo od nich dostanú pravdu do očí bez okolkov. Keď niekomu odstávajú uši, tak to úprimne povedia. Nechápu, čo je na tom zle a prečo to nemajú vravieť. 

V škole to nemôže byť jednoduché.

To nie. Okrem toho sú citliví na svetlo a hluk a v škole nechápu, prečo nemožu byť na veľkej prestávke. Hluk a "smrad" z desiat vnímajú 10000-násobne intenzívnejšie ako bežné deti. Každá zmena v rozvrhu je pre nich stres. Preto nemajú radi voľné hodiny a zastupovanie. Ľahšie to znášajú, keď sú o tom informovaní.

Takže autistu sa dá len prijať takého, aký je. Jeho sa meniť nedá.

Áno. Musí byť prijatý taký, aký je. Musíme ho skúsiť pochopiť. Meniť sa nedá, je to stav. Ale treba byť nápomocný a učiť ho sociálnym kontaktom. Neustále to treba opakovať. Napríklad vie, že má pozdraviť, ale treba mu to pripomínať vždy, keď treba pozdraviť. Nevie si dať do súvislosti, že sa zdraví všeobecne. On to viaže na konkrétnu situáciu. Často sa preto zdajú okoliu ako čudáci. Nevedia povedať, že chcem byť sám, z čoho može vzniknúť konflikt. Preto je potrebný citlivý prístup dospelej osoby, ktorá to vysvetlí obom stranám.

Sú v niečom rovnakí ako "zdraví ľudia"?

Túžia po úprimnom a čistom priateľstve. To veľmi chce aj môj syn. Myslí si, že priateľ je ten, kto ho trebárs pozdraví. Alebo keď mu dá spolužiak nálepku, vtedy je doma veľmi šťastný a považuje ho za najlepšieho kamaráta.

Vedia úprimné priateľstvo identifikovať? Vedia sa na človeka naviazať a mať ho rád?

Veľmi sa naviažu. Výrazne veria a nevedia rozlíšiť falošnosť. Pre mňa je najkrajšia vec, keď mi syn pred spaním povie, že: "Maminka, ľúbim ťa." 

Čo si sa od syna naučila ty?

Byť trpezlivá a pozerať sa na svet inak. Nesúdim podľa výzoru ani podľa správania. Som tolerantnejšia a som na ceste učiť sa odviazať od reality a ťažkostí. Syn napríklad ťažkosti vôbec nevníma.

Myslí aj na budúcnosť alebo minulosť?

Nie, pretože robíme to, čo on chce. Syn vníma len prítomnosť a nerieši budúcnosť. Ja som sa kedysi veľa pozerala do minulosti a bála som sa budúcnosti. A on ma naučil žiť v prítomnosti.

Začala si byť aj viac organizovaná a menej spontánna?

Áno, všetko plánujeme a nemôžeme robiť prekvapenia. Naše deti treba len pochopiť a neodsudzovať.

A čo darčeky? Má rád narodeniny či Vianoce?

Darčeky sú u nás kapitola sama o sebe 🙂 Na Vianoce máme poradie darčekov, ktoré treba dodržať a môže dostať maximálne 2. Narodeniny nemá rád, lebo je tam veľa ľudí. Preto ich robíme iba v okruhu našej rodiny. Pripraviť ho tiež musíme na prázdniny u babky. Chvíľu trvá, kým si u nej zvykne. Je to pre neho zmena miesta a problém je aj v strave. Má totiž rád len špecifické druhy potravín. Všetko cedíme cez sitko. V polievke nesmie nič plávať, ani petržlenová vnať. A nesmie byť zmiešaná ani ryža s mäsom. Má jednoducho svoje rituály, ktoré musíme dodržiavať. Na raňajky, nech sme kdekoľvek, musia byť guličky s mliekom. Na druhej strane, nemá rád kindervajká, z nich chytá amok, lebo nevie, čo v nich je. A keď je tam niečo, čo sa mu nepáči, je to zle. Vtedy hádže veci o zem. Keď amok utíchne, tak príde ako keby sa nič nestalo a nepamätá si, čo robil.

Je jedináčik?

Nie, máme ešte druhé dieťatko, sestru Julinku. Zbožňuje ju, no pripravovali sme ho na to celé tehotenstvo. Teraz jej niekedy berie veci či hračky. Julinka sa preto naučila ako prvé slová tieto: moje, padaj, nechaj. Okoliu sa zdá, že na ňu žiarli. Keď sme sa ho na to spýtali, tak povedal, že mamina, ja neviem, čo je to žiarliť. Niekedy pri rozhovore pritaká že áno, ale nerozumie, čo sa deje.

Dokáže byť samostatný? Dokáže pochopiť, keď mu poviete, že niekam idete a má ostať chvíľu sám a napríklad hrať sa?

Dokaže byť sám, ale musí mať presné pokyny a musíme sa vrátiť v presne určený čas. Ale nedokáže chodiť sám autobusom do školy. Mohol by sa dať zlákať zlou partiou alebo sa primiešať do niečoho zlého, čo nechápe. Vie sa aj zahrať, ale hrá sa iba sám. Málokedy sa zapojí do kolektívu a nevie prehrávať, pretože chce robiť všetko perfektne a prehru považuje za zlyhanie. Svoje zlyhanie. Síce túži byť v kolektíve, ale v škole sedí sám, z čoho je dosť smutný.

Je toho tak veľa, že aby spoločnosť chápala autistov, tak by na to trebalo školenie.

Možno by pomohlo aspoň byť otvorený informáciám. V škole "bojujeme" o to, aby sme mohli podať základné informácie o tom, čo je to autizmus. Preto je Deň povedomia o autizme doležitý. Autistov je na svete dokonca viac, ako ľudí s AIDS a cukrovkou dokopy. Je to rozšírenejšie, ako si vôbec predstavujeme. Veľa známych ľudí malo autizmus. Napríklad Einstein, Henry Ford, Isaac Newton, Nikola Tesla, Beethoven, Edison, Mark Twain, Woody Allen, Bill Gates a ďalší. Mne v tomto pomohol článok 26 zlatých pravidiel, ako zvládnuť problémové správanie dieťaťa s Aspergerovým syndrómom. Mám ho aj vo svojom profile, dá sa prečítať tu.

Čo je základ vo vzťahu s nimi?

Byť chápavý, vnímavý a vedieť vystihnúť situáciu, kedy začína byť nervózny. Tiež treba vedieť hovoriť presne.

A čo táto fotka? Ako to vzniklo? 🙂

Syn sa veľmi tešil na karneval a chcel vyrobenú masku. Napadlo mu, že chce byť Minecraft. Keď si masku obliekol, tak spolužiaci hneď že wau, aká parádna maska. Vtedy sa mu sebavedomie zvýšilo a bol šťastný, že mohol vyniknúť aspoň na chvíľku. On má kopec výborných nápadov a má aj zošit s tým, čo chce vymysleť.

Čo robí pri ňom najväčšiu radosť tebe?

Vie úžasne do detailov rozprávať o témach, v ktorých je doma, čiže vesmír a príroda. Teším sa, že chce veľa vedieť a veľa sa pýta. Ale najväčšiu radosť mám, keď sme zo soboty na nedeľu v jednej posteli a ráno sa tam všetci štyria zobúdzame. Vtedy Luky povie, že je rád, že je s nami a že ho chránime. Som rada, že má u nás pocit istoty. Uvedomila som si, že je to dar, že sa nám narodilo dieťa s autizmom, lebo vedelo, že všetko zvládneme, aj keď je to ťažké a občas si poplačeme. Ale veľmi sa mi páči veta, že deti s autizmom ťa neignorujú, len na teba čakajú, až vstúpiš do ich sveta.

Stíhate pri ňom a dcérke aj oddychovať? Necháva vám čas samým pre seba? 🙂

Ale áno, navyše máme prehľad, čo bude robiť. V tomto je iný ako normálne deti. Keď sa ide hrať, tak napríklad povie: "Idem sa hrať s Lego Baňa, potom si postavím Lego Starwars a nakoniec postavím aj Lego City."

Rozhovor vyšiel ako podpora Medzinárodného dňa povedomia o autizme. Viac info v mojom článku.

Rozhovor bol autorizovaný, elise v prepise nič nezmenila.

Pridajte sa

Ak chcete podporiť Medzinárodný deň povedomia o autizme, zmeňte si na tri dni (od 2. apríla do 4. apríla) svoju profilovú fotografiu na modrý obrázok, symbol autizmu. (Stiahnuť si ho môžete tu.)

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
• petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)
• decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)

Každá žena chce vyzerať dobre, bez kíl naviac, chce mať peknú postavu a tým aj vyššie sebavedomie. A je úplne jedno, či je bezdetná alebo odrodila 1, 2, 3... detičky.

Na internete je milión "overených" diét. No u nás v skupinke sa diéty nedržia. Ideme cestou trvalou - ideme cestou k našej premene so zdravou stravou a s cvičením. Zahoďte za hlavu heslo "cica nežer", ale schudnite a udržte si svoju váhu kvalitnou a zdravou výživou. 

Dnešný článok sa venuje chudnutiu, no pokúsim sa v ňom zodpovedať často kladené otázky (Frequently Asked Questions), s ktorými sa stretávam nielen v reálnom, ale najmä vo virtuálnom živote v našej skupinke Cesta k mojej premene.

15 stručných otázok a odpovedí

(čítaj nižšie)

Môžem cvičiť večer/ráno/na obed?

Áno, cvič kedykoľvek ti to vyhovuje, hlavné je, že sa hýbeš.

Kedy naposledy mám jesť pred cvičením a čo by to malo byť?

Ideálne je jesť 1,5-2h pred cvičením. Neodporúča sa mastné, ťažké a príliš sacharidové jedlo (napr. cestoviny), pretože Vás bude brať viac na spánok ako na cvičenie. Ak cvičíte doobeda - na raňajky si dať napr. vajíčka, vločky s ovocím a kokosovým olejom. Ak cvičíte po obede, ideálne je mäso so šalátom, ak po večeri - šunka, cottage, bielkovinový chlieb (to je len príklad). Niektorí fitness tréneri radia cvičenie "na lačno", resp. hladní. Každému vyhovuje niečo iné, treba si to otestovať na sebe. 

Môžem piť počas cvičenia?

Len ak je to nevyhnutne nutné, pitný režim treba dodržiavať celý deň, zvýšiť príjem najmä pred cvičením, aby boli zásoby na "potenie" a nemuseli po cvičení dobiehať resty. Človek by mal vypiť 30-40ml na 1kg svojej váhy. Odporúča sa čistá voda, neochutené minerálky, nesladené čaje. Káva sa do pitného režimu nepočíta.

Čo mám jesť po cvičení?

Ideálny je proteínový nápoj. Vďaka proteínu sa regeneruje svalstvo, zabezpečuje nárast svalovej hmoty. Nie, nechceme byť ako rambo, ale čím viac svalov, tým menej tuku, jednoducho povedané - viac svalov spáli viac tuku. A teda schudneme. Proteín treba vypiť cca do 30 minút po cvičení.

Aký proteín je najlepší?

Vždy treba pozerať na obsah bielkovín, mal by obsahovať aspoň 80g na 100g výrobku (pozri nutričné hodnoty). A potom nie je zlé, ak neobsahuje napr. Aspartam. 

Koľko proteínu môžem denne zjesť a do čoho si ho môžem zamiešať?

Riaďte sa odporúčaným dávkovaním na obale svojho proteínu (pri niektorých značkách si dávkujete 2 odmerky, pri iných 1 odmerku). Rozmiešať ho môžete vo vode, mlieko sa neodporúča. Vo vode je lahšie stráviteľný a ľahšie vstrebateľný. Ak ho dáte do mlieka, telo musí "spracovávať" mlieko. Z rovnakého dôvodu sa neodporúča primiešavať proteín do tvarohu/jogurtu. A takisto by sa nemal zahrievať (napr. proteínové palacinky, kaša varená s proteinom), pretože tým strácajú bielkoviny na kvalite. 

Môžem nahradiť proteínom jedlo (desiatu, olovrant)?

Neodporúča sa použivať proteín ako náhrada jedla. Po pravde ale - je tak sýty, že ja osobne už do seba nič iné nedostanem.

Čím nahradiť proteín?

Banán, tvaroh, mlieko - mix. Odporúča sa v doobedných hodinách pri redukcii (čiže aj cvičiť doobeda)

Môžem piť kávu?

Áno, dokonca sa odporúča dať si malú kávu pred tréningom, slúži ako spalovač. Neodporúča sa (vo všeobecnosti, nielen pri redukcii) piť kávu s mliekom, pôsobí to toxicky na žlčník. Naopak - káva bez mlieka je vhodná, zlepšuje hodnoty TAG (zlé tuky v krvy) a pomáhá vyrovnávať pomer HDL a LDL.

Môžem jesť orechy?

Áno, sú skvelým zdrojom dobrých tukov, najvhodnejšie su mandle, kešu a para orechy. Osobne preferujem aj slovenské vlašské, i keď nemajú až tak kvalitný pomer nenasýtených kyselin.

Môžem jesť chlieb/pečivo?

Áno, ideálne je domáce ražné (=žitné) kváskové pečivo, či chlieb. Na večeru je vhodný bielkovinový chlieb (recept naň nájdete v mojom prvom článku alebo na FB stranke MOJE JEDLO)

Koľko kalórií mám za deň zjesť?

Každý človek má iný odporúčaný denný príjem, treba si ho vypočítať napr. na kaloricketabulky.cz

Potrebujem schudnúť len z brucha (zadku/ramien). Aké cviky mám cvičiť?

Schudnúť len z jednej problémovej partie sa nedá. Treba cvičiť cviky na celé telo, posilňovať všetky partie, ale pokojne pridať na záver aj cvičenie na rizikovú partiu. Potom nám zlezie aj bruško a ako bonus budeme mať vyformované a spevnené aj ostatné partie tela. Za účinné považujem 30 minútové cvičebné programy od americkej trénerky Jillian Michaels. Rozdiel medzi fotografiami je 90 dní. 

Tento mesiac som neschudla ani pol kila, ako je to možné? Demotivuje ma to!

Jednoducho. Stratila si trošku tuku a pribrala si trošku svalov. Jednoducha matematika: -2kg tuku a +2kg svalov rovná sa 0 🙂 Preto treba do ruky vziať meter a sledovať cm, nie kg 🙂

Čo mám jesť, keď chcem schudnúť?

Prečítaj si môj článok Chcem schutnúť: http://www.modrykonik.sk/blog/luciferova/article/chcem-schudnut-ale-neviem-co-mam-jest-jnd97b/

Čo nájdete v našej skupine:

• Denne pridávame mnoho receptov na všetky jedlá dňa počnúc raňajkami, končiac večerou nevynímajúc ani zdrave dezerty, či rýchle snacky (napr. do kabelky). Na svoje si prídu aj ľudia s alergiami či intoleranciami na isté potraviny.
• Denne pridávame rôzne typy cvikov na rôzne partie tela, cvičíme aj spoločne dokonca hravou formou - o srdiečka. 
• Denne pridávame motivačné fotky reálnych premien, ktoré Vás presvedčia, že keď to dokázali iné, dokážete to aj vy.
• Spoločne chudneme, či tvarujeme postavu v projekte Premena do leta, v rámci ktorého plníme aj čiastkové úlohy. Tie nám pomáhajú ľahšie dosiahnuť svoje ciele...
• V skupine nájdete aj odkazy na články, ktoré vám pomôžu zodpovedať základné otázky o chudnutí, zorientovať sa, ale aj poradiť, keď už neviete ako ďalej.
• V skupine nájdete vždy odpovede na svoje otázky, či už od moderátoriek alebo skúsených členiek.
• A čo je najdôležitejšie - a tým sa odlišujeme od iných skupín - vždy sa nájde niekto, kto vás povzbudí, podporí vo vašom snažení a keď je treba, aj vám trošku vynadá, aby ste sa opäť nakopli tým správnym smerom. Stále máte pocit, že na vás niekto dáva pozor a svedomie vám nedovolí zradiť seba a tým aj ostatné členky skupiny.

Chceš aj ty nájsť cestu k svojej premene? Pridaj sa k nám: http://www.modrykonik.sk/group/6855/detail

petra_isteze  je na Modrom koníku od roku 2011, no prvýkrát som si ju všimol mimo neho. Má dve deti, tetovacie štúdio, venuje sa pečeniu a celá rodina sú vegetariáni. "Stretli sme sa" večer na čete, ja som dával otázky a ona popri tom piekla. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Čo robí petra_isteze takto večer o 21:00?

Pečie 😀 A varí deťom obed.

Bežne si po večeroch v kuchyni?

V kuchyni začínam pracovať vždy večer, keď deti pospia 🙂 Variť musím každý deň, keďže Šimon je vegetarián a v škôlke vege stravu nemajú.

Celá rodina ste vegetariáni?

Áno, všetci. Muž už skoro 20 rokov, ja takmer 10 a deti od narodenia.

V škôlke toto rozhodnutie rešpektujú?

Zatiaľ áno. Šimon chodí do súkromnej škôlky a tam sa dá dohodnúť. Musíme ale dodržiavať určité pravidlá kvôli hygiene. Uvidíme, aké to bude v štátnej škôlke, ale verím, že sa bude dať dohodnúť 🙂

Pravidlá pri varení doma, alebo v rámci škôlky?

V rámci škôlky. Musí mať označené dózičky menom, presný zoznam, čo má nabalené, dóza musí byť úplne uzavretá a tak.

Čiže len dohoda medzi vami a škôlkou? Žiadna official hygiena?

Úprimne, mať dieťa vegetariána je ťažké. Málokto je ochotný a schopný to rešpektovať. Nielen v škôlkach a u lekárov, ale aj v rodine. Hygiena povoľuje priniesť dieťatku jedlo v prípade, ak má lekárom určené diétne jedlo. Takže len v prípade, ak má nejaké zdravotné problémy.

Čiže v tomto prípade je to na vaše "vlastné riziko".

Ak to myslíš tak, že vege strava pre deti je riskantná, tak áno.

Je riskantná?

No z pohľadu väčšiny ľudí áno. Podľa nás samozrejme nie. Nikdy by sme neohrozili ani jedno z našich deti 🙂 Preto strave venujeme zvýšenú pozornosť a preto každý deň varím.

Čo vás k tomu viedlo? Prečo ste prestali jesť mäso?

Za muža hovoriť nebudem. Pre mňa je vege strava ľahko stráviteľná, krásne pestrá a má to aj morálny rozmer. Nechcem kŕmiť svoje telo "jedlom", ktoré musí zomrieť.

Čiže žiaden odstrašujúci zážitok zo zabíjačky? 😀

Och, to nie 😀 Ja som chvalabohu nikdy nič také neabsolvovala. Ale úprimne, domáca zabíjačka je pre mňa menej zlá ako bitúnky, hromadné chovanie kurčiat na mäso a podobne. Ale nie som ten agresívny vegetarián a nevadí mi sedieť pri stole s niekým, kto je mäso. Nech si každý papá ako uzná za vhodné 🙂

Neskúšala si to obmedziť najskôr na mäso so "známym pôvodom"? Od rodiny a podobne.

Pri deťoch?

Aj aj. Ty aj deti.

Ani nie. Keď som ja začala s vege stravou, jedla som mäso veľmi málo. V podstate iba slepačí vývar od maminy a tuniaka 😀 Takže ten "prechod" bol veľmi prirodzený. Necítim potrebu jesť mäso. A pri deťoch vôbec. Samozrejme, veľa sme študovali a zisťovali, ako je možné vychovať zdravé a spokojné vege dieťa a vyšlo to 🙂 Šimon má o pár týždňov tri roky a je to super zdravý a happy chalan. Emília má o pár dní rok a aj keby sme mäso jedli, ešte by som jej ho nedávala.

Ale sladkostí musí byť dostatok, nie? 🙂 

😀 Sladkosti. Ja radšej upečiem. Sladkosti nekupujeme, aj keď musím priznať, že Šimon miluje horalku 😀 Takže občas horalka - ale skôr je odchovaný na sušenom ovocí, orieškoch, ovocí a domácich koláčoch.

Keď som videl tvoje koláče, tak aj mne slinka stiekla.

Ďakujem. Stále sa učím, skúšam, zisťujem... Ale ľuďom chutia a to je pre mňa najdôležitejšie 🙂

Vnímam ťa hlavne cez tetovanie, piercing, pečenie a deti, a teraz už aj vege. Ešte niečo ťa tak výrazne charakterizuje?

Asi to, že som dosť "open-minded" a som veľmi akčná 🙂 Nevydržím byť chvíľku v pokoji. Neviem moc oddychovať, preto som musela opustiť svoju pôvodnú profesiu. Takmer som si uhnala burn-out.

Zdroj: Inked&Hitched

Podarilo sa ti rozbehnúť tetovacie štúdio, v pečení sa ti darí a to máš dve malé deti. Koľko hodín má tvoj deň?

Občas aj 25 🙂 Ale zase viem si nájsť čas aj na seba a leňošenie. Muž ma necháva pravidelne, vždy v nedeľu, vyspať sa, chodím raz za mesiac na pedikúru, pravidelne na kozmetiku a do kina 🙂 Keď som pracovala ako produkčná, môj deň mal snáď aj 40 hodín a nebolo to dobré.

Čiže muž výrazne pomáha?

Áno, muž je pre mňa najväčšia opora. Všetko riešime spolu. Myslím tým aj biznis, rohodnutia ohľadom deti, bývania a podobne.

Nepotrebujete si niekedy od seba oddýchnuť?

To máme zariadené tiež 🙂 On má svoju prácu, ktorej súčasťou je aj časté cestovanie do zahraničia. Vtedy nastúpim na režim "superžena" a všetko riešim sama.

Okrem toho, že si akčná, zažívaš niekedy aj presný opak, že sa ti úplne nič nechce?

Pravidelne, aj dnes. Väčšinou to trvá len pár minút, keďže mám dve deti, ktoré stále niečo potrebujú.

A čo tetovanie? Ešte sa mu venuješ?

Ja netetujem 🙂 To by nedopadlo dobre. Prevádzkujem tetovacie štúdio, v ktorom zamestnávame troch tatérov a piercing a ostatné zložitejšie modifikácie robí môj muž. Venujeme sa aj afro účesom, ktoré robí veľmi šikovná baba a ešte máme skvelú recepčnú, ktorá sa o štúdio stará. Na začiatku som to robila ja, no po rozbehnutí som spokojne odišla na materskú.

Vyzerá to tak, že "na počkanie" dokážete zmeniť celého človeka 😀

🙂 Och, keby to bolo také easy. Ale áno, zjednodušene je to tak.

Čo je na tom najťažšie?

Na menení človeka?

Na podnikaní v tejto oblasti.

Je to práca s ľuďmi a tá je ťažká v ktorejkoľvek oblasti. Takisto je potrebné starať sa o hygienu, zásobovanie, zamestnancov, administratívu a podobne. Ale naši zákazníci sú super 🙂 Aj keď občas sa nájde výnimka, ale nás táto práca teší. Máme to radi. Okrem "biznisu" robíme aj osvetu medzi ľuďmi, akcie, premietania, diskusie, párty. Je to s mužom naša vášeň. Tetovanie a všetky ostatné "body mods" ľúbime.

Stačí sa na vás pozrieť a hneď to vidieť 🙂

🙂 Tak stále je kam sa posúvať.

Zdroj: archív Body Gallery

Ako sa malo tvoje tetovanie počas tehotenstva? Nezničilo sa?

Nie nie, koža je zázračný orgán, vydrží neuveriteľne veľa.

Nebodaj to je blud, že natiahnutím kože a spätným "scvrknutím" sa tetovanie pokazí?

Ono záleží, na akom mieste je. Ak má baba potetované bruško a počas tehotenstva sa jej spravia strie - samozrejme kvalitu tetovania to môže ovplyvniť. Takisto, ako keď začnú chalani veľa cvičiť alebo rýchlo vyrastú. Ale nejaké zásadne poškodenia tam nie sú. Horšie je to napríklad s dierkou po piercingu v pupku. Po vybratí ostane dierka a tá ak zarastie, ostane jazva a tá sa zväčšovaním bruška rozťahuje. To sa dáva "dokopy" roky.

V akom veku je už "ok" dať sa potetovať?

Tetovanie je na Slovensku legálne od 18 rokov. My však odporúčame počkať aspoň do 21, respektíve kým si človek skúsi prvé zamestnanie. Hovorí sa, že deti voči svojim rodičom rebelujú, aspoň čo sa týka tetovania.

Kedy to dovolíš svojím deťom?

Snáď to nebude potrebné dovoľovať alebo zakazovať 🙂 Ja som sa dala prvýkrát potetovať, keď som mala 15 a nebol to dobrý nápad.

A prečo tetovanie až po prvom zamestnaní?

Na Slovensku zamestnávatelia tetovanie stále úplne neakceptujú. Už sa to zlepšuje, ale stále to nie je nič moc. V službách sú kerky takmer neprípustné. Pre mňa je to nepochopiteľné, lebo v Nemecku vás pokojne v banke obslúži chalan s dredmi, piercingami a kerkami.

Okrem tetovacieho salóna sa však venuješ aj pečeniu. Obom úspešne. Čo je ten správny recept na úspech?

To je ťažká otázka. Podľa mňa kľúčom je dobre si všetko zrátať, nerobiť unáhlené rozhodnutia, mať parťáka, keďže nie každý vie všetko, trošku šťastia a pracovitosť. A niekedy treba proste riskovať a využiť príležitosť či dieru na trhu.

A čo neúspechy?

Neúspechy podľa mňa prichádzajú spolu s úspechmi. Samozrejme, nie všetko, čo si predstavujem, sa podarí. Aj v štúdiu, aj v pečení. Ale niečo zásadné sa zatiaľ nestalo.

Ako si sa dostala ku komerčnému pečeniu? Nestačil jeden biznis úspech v tetovaní?

Odkedy som na materskej, štúdio riešim iba z domu. Sú to hlavne administratívne veci, personálne, objednávky, účtovníctvo a tak. Chýbalo mi niečo akčné a pečenie mi to umožňuje. Ono je to také polokomerčné pečenie, keďže zatiaľ na ňom nezarábam. Za "zisky" si zariaďujem kuchyňu, nakupujem vychytávky, absolvujem kurzy.

Zdroj: archív Little beans bakery

Piekla si aj pred materskou?

Áno, ale len pre nás a rodinu. Varila som, lebo to milujem. Hostiť ľudí je môj koníček, vždy keď máme návštevu, chystám kompletné menu a veľmi sa na tom vybláznim. Som šťastná, keď u nás doma ľuďom chutí a cítia sa u nás dobre.

Ono je to s tým vegetariánstvom asi aj trochu prepojené, že? Doma si varí väčšie percento vegetariánov ako "mäsožravcov". Či nie je to tak?

Myslím si, že áno. Branko chodí do práce, každý deň potrebuje obedovať a reštauračné "menučko" na vegetariánov príliš nemyslí a obedovať celý týždeň zlé rizoto alebo pizzu, tak to by som nedopustila 🙂 Už keď sme sa zoznámili, tak som varila. Domáce jedlo je podľa mňa super dôležité, hlavne kvôli energii, ktorú do neho človek vkladá. A je jedno, či je s mäsom alebo vegetariánske.

A čo koník? Prečo si sa naň zaregistrovala a prečo si ostala?

Zaregistrovala som sa, keď som prvýkrát otehotnela a zisťovala som tu vlastne všetko. V tom čase neboli tehotné žiadne moje kamošky, tak to bol pre mňa zdroj informácií a tiež ho používam ako archív. A nakupujem na ňom deťom oblečko. Aj keď sa mi väčšina mojich známych smeje, ja koníka ľúbim 🙂

Niet sa čomu smiať. Stačí si nájsť vlastný kútik 🙂

Asi hej 🙂 Aj keď je to sociálna sieť ako každá iná, takže občas sa človek musí postaviť "hejterom". Ale zase som tu "spoznala" kopec super mamín 🙂

Stretávate sa aj naživo?

Nie, ale párkrát sa mi stalo, že sa mi prihovorila "cudzia" kočka, že jéééj, ja ťa poznám z koňa. To sú veľmi milé stretnutia.

To mám rád aj ja 😀

Moja mamina sa na tom strašne baví, lebo maminy z koníka sú úplne iní ľudia ako tí zo štúdia. A keď občas stretneme "pankáča" a občas maminu s detičkami, tak je to veľmi milé. Ja mám ľudí veľmi rada 🙂

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)

#rozhovor​

Na Modrom koníku je už dlhšie, no nick decode si vytvorila len ako pseudonym pred necelým mesiacom. Chcela napísať príbeh, no nebola si istá, ako bude prijatý. Plánovala ho vymazať hneď na ďalší deň, no nakoniec sa príbeh uchytil a má už viac ako 30 častí a stovky pravidelných čitateliek 🙂 Najradšej ho vymýšľa pri umývaní riadu a pri písaní počúva drum and bass alebo dubstep. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Prečo si začala písať svoj príbeh?

Lebo som sa večer nudila. Muž sa hral na xboxe a v telke nebolo nič. Tak som si pustila hudbu a nejako to na mňa prišlo. Keďže som bola na koni, vytvorila som článok. Popravde, hneď na druhý deň som ho chcela zmazať, no keď som videla ohlasy, skúsila som pridať pokračovanie a už to išlo 🙂

Príbeh vzniká spontánne, alebo ho vymýšľaš spontánne?

(ticho)

Počkať 😀 Ešte raz 😀 Príbeh vzniká spontánne, alebo vopred máš naplánované, o čom budeš písať?

😀 Spontánne. By si sa čudoval, ale najviac mi toho napadne, keď umývam riad. A keďže mám úchylku pri každom pití a jedení použiť nový a nový riad, tak umývam pomerne často 😀

Tak už mi je jasné, prečo tak rýcho príbudajú nové časti 🙂

Od časti 15 som si už začala po každom napísaní v odrážkach zaznačovať, čo by asi malo ísť ďalej. Ale veľakrát mi niečo napadne a úplne to zmením.

Ovplyvňujú ťa pri tom aj čitateľky? Majú možnosť zasiahnuť do príbehu? Alebo budú mať?

Ani nie. Ovplyvnili ma iba v tom, že som zvoľnila tempo a dala tam trošku romantiky. A nad ostatným som ešte neuvažovala. Baby mi radili happyend, ale na tie ja nie som. Ale napísala som im, že ak sa nájde dobrý nápad, ktorý sa mi bude hodiť, použijem ho 🙂

Nemôžeš prezradiť, ako to skončí 🙂

Však som ani neprezradila, len som im povedala, že šťastne až do smrti a lásky kopec na konci nebude. Je už iba na ich fantázii, čo budú od konca očakávať.

Máš predstavu, koľko ľudí to číta?

Nemám ani šajnu 😀 Mne to prezrádzajú iba lajky na príbehoch. Tak počítam asi 100. Keďže tie sa väčšinou aj pod príbeh zapájajú. Ty vieš? 😀

Ja viem a je to omnoho viac 🙂

A nechceš mi to prezradiť? 🙂

Jasnačka 🙂 Prvú časť si už otvorilo 2100 ľudí, ale dôležitejšie sú ostatné časti. Tie priemerne číta 700 až 800 ľudí.

Wuaauu... No nemám slov. A ja že mi napíšeš tých 200, v dobrej viere 300. Uff... Tak to ma teda prekvapilo a poriadne. Ďakujem za tajomstvo 🙂

A to si začala prednedávnom. Aj pre nás je to zázrak 🙂

No ani neviem, čo napísať. Asi len, že ďakujem. Som červená nielen vo vlasoch, ale aj v tvári 😀

Aké príbehy máš rada ty?

Realistické až veľmi. Tam, kde si autor nedáva servítku pred ústa a rád povie na rovinu, ako sú veci. Viem, že románov o láske je veľa, ale románov o láske, kde je aj smrť, bitky, násilie, to je málokde. Myslím si, že ľudia to obľubujú aj skrz americké filmy. Tam už na začiatku vieš, ako to skončí, lebo láska zvládne všetko. Ale nie je to tak. Ak príde choroba, smrť, alebo čokoľvek negatívne, už sa príbeh mení. A ja práve také knihy aj filmy milujem. Kde po pozretí mám husiu kožu. Príbehy, ktoré zanechajú v tebe myšlienku, nie presladenosť 🙂

Snažíš sa dostať myšlienku aj do svojho príbehu? Niečo, vďaka čomu si čitateľky príbeh zapamätajú?

Snažím sa tam dostať to, aby si každý uvedomil, že všetko negatívne, čo sa nám v živote deje, má svoje opodstatnenie, aj keď sa nám to v danú chvíľu nezdá. Na koňovi je veľa žien, ktoré prežili dosť ťažký život, ale som tu, zdá sa mi, 3 roky a veľa žien, čo som poznala na začiatku a mali to fakt zlé, teraz sa majú dobre a o tom to je.

Kto si teda prečíta celý príbeh, sčasti spozná aj teba.

Sčasti áno, ale nevedia z ktorej 🙂

Je to ale dobrý začiatok, ako ťa spoznávať a tešiť sa na ďalšie tvoje výtvory 🙂

V prvom rade ma udivilo, že si sa mi ozval. Bol to taký šok, že ááá chlap a ešte aj admin to čítal 😀

Admin musí mať prehľad 🙂 Ako vnímaš koníka v rámci pomoci? Dokáže pomôcť veľa?

Pomoc vnímam ako rozšírenie cez viac čitateliek. Napr. keď to hodíte na facebooku, alebo o tom napíšeš príspevok na tvojom fotoblogu. Iná pomoc mi nenapadá.

Ešte si pamätáš, prečo si sa sem rozhodla zaregistrovať?

Bola som tehotná 😀

Aha, na to sa nedá zabudnúť 😀

A kamoška ma furt nabádala, aby som sa zaregistrovala. Ale mne sa nechcelo. A raz v noci, keď som nevedela spať, reku skúsim to a uvidíme. A tak som sa namotala, že tu kvasím každý deň.

Naplnil tvoje očakávania?

Naplnil. A možno aj viac. Spoznala som tu skvelé ženy a aj takú jednu, za ktorú môžem ďakovať koňovi. Samozrejme, ponadávam si nad niektorými ženami a konfliktom sa vôbec nevyhýbam, hlavne na mojom starom nicku. Ale som proste taká a už sa s tým niektoré moje koňo kamošky zmierili 😀

Ako vnímaš hádky? Tiež tak, že všetko zlé je na niečo dobré? 🙂

Ja som hádavý typ človeka, takže veľakrát mi padne vhod vyventilovať sa týmto spôsobom 😀 Ale je pravda, že veľakrát som kvôli nim koňa aj vypla a to som v tých hádkach ani nemusela figurovať. Niekedy je to prehnané a veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog.

Čo robíš v okamihu, keď ti to udiera na mozog?

Ospravedlňujem sa manželovi 😀 Chudáčik je v prvej rane a ak sa mi nepodarí dohádať sa tu, dokončím to doma 😀 Ale takmer vždy vypínam koňa. Ponadávam si a o dvadsať minút zapínam znova. Je to namotávka.

Stačí mi v takom okamihu napísať 🙂

🙂 Na Teba by som bola milá 😀

V tom prípade dokážeš byť na všetkých 🙂

Možno sa pokúsim 😀 Ale nie, hádavá som bola skôr na začiatku. Teraz vynechávam témy, ktoré ma predtým dali do varu a je mi lepšie.

Každopádne, výborný ventil musí byť aj samotné písanie.

To áno. Píšem už dlhé roky a veľakrát som písala, aby som sa dostala do pohody. Je to taký môj útek od reality.

Vždy si písala len do šuflíka? Alebo si už niekde svoje príbehy zverejňovala?

Doslova do šuflíka. Toto je prvýkrát, čo nepíšem na papier, ale do notebooku. Preto som chcela ihneď zmazať svoj článok. Som v tom dosť hanblivá, alebo akoby som to napísala, snáď ma pochopíš. Pár úvah a básní som uverejnila, ale jedine v školskom časopise a toť vsio.

Chápem, začiatky sú ťažké, treba získať istotu.

To áno. Predsa ideš s kožou na trh a neuvážená kritika dokáže veľmi demotivovať.

Nakoniec z toho bude kniha 🙂

Hah, to neviem. Nepredbieham udalosti a neverím tomu natoľko. Ale samozrejme, skákala by som dva metre dvadsať, keby sa mi to podarí.

Budem držať palce 🙂

Ďakujem 🙂

Akí sú tvoji obľúbení autori?

Matkin, Evita, Philip Carlo, Donna Wiliams a E.L James.

A hudba, pri ktorej píšeš?

Drum and bass a dubstep 🙂 A samozrejme Ludovico Einaudi. On je taká moja srdcovka.

Chcela by si niečo odkázať čitateľkám?

Že ich zbožňujem a ďakujem im veľmi pekne za podporu. Ani jedna netuší, ako veľa to pre mňa znamená. A samozrejme, ďakujem aj tebe a ostatným z tímu 🙂 

Prečítajte si aj predošlé rozhovory s:

• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)
  
  

Prečítajte si aj ďalšie príbehy na pokračovanie od:

• vivian27 (Prečítať tu)
• mykaellle (Prečítať tu)

tina1982 rada varí, pečie i šije, vymyslela u nás vedomostnú súťaž o srdiečka, no mne je z koníka najviac známa svojími zážitkami s rodinkou. Pri ich čítaní sa vždy usmievam, zábavam a je mi dobre. Ešte zábavnejšie znela, keď sme sa stretli v Považskej Bystrici a chvíľu sa rozprávali. Náš rozhovor vychádza aj z tohto stretnutia, no pýtal som sa aj na to, čo má najradšej alebo ako sa zoznámila s manželom.

Koľko vtipných zážitkov sa ti denne prihodí?

Ja ani neviem, lebo niekedy je ich kopec a niekedy ani jeden. Ale mne sa to celý život akosi lepí na päty, tak ja ich mám, aj keď nechcem 😀 Ale väčšinou sú len náhodné.

Ako si sa zoznámila s manželom? Tiež z toho vznikol vtipný zážitok?

No tak tomuto veru neuveríš, ale my sme sa zoznámili u nás v dedine na Silvestra, ked išli na chatu ako skupinka oslavovať a zrovna zapadli autom medzi naším mostom a potokom v napadnutom snehu 😀 Už to bolo jasné znamenie. Môj nastávajúci manžel ešte do toho stratil kdesi mobil, tak sme ho v tom snehu spolu kutrali 😀 No a samozrejme, popri hľadaní sme kecali a hneď si aj padli do oka 😀

No tak to som naozaj nečakal 😀 Aj pri zoznamovaní s jeho rodičmi si zažila niečo špeciálne? 😀

Nie, nie 😀 Držala som sa civilizovane s rešpektom a držím sa aj dodnes 🙂

Čo berieš v živote vážne? 🙂

Všetko 😀 Ale ja som optimista, takže všetko "to vážne" viem nejako vždy upraviť 😀 No niekedy sa mi to vráti, lebo je dobré byť v prvom rade realista a to ja moc nie som 😀

Čo máš najradšej?

Najradšej mám asi "svätý pokoj" - ako už raz napísal môj syn v domácej úlohe do školy 😀 No samozrejme, že naj-najradšej mám svoju rodinku, a ešte zbožňujem lentilky 😀

Pri čom sa najlepšie odreaguješ?

Pri šití, to je môj balzam na dušu. Zapnem "mašinu" a tvorím 😀 Len niekedy netvorím, len obšívam diery na domácich veciach a to už veru nerelaxujem, len nervačím a mrmlem si pre seba, že: "No zas to došklbali jak psy." 😀

A behať, ako si mi spomínala, už nechodíš?

Jáj, také behanie 😀 Som ráno spravila 3 kolečká okolo našej uličky a okoloidúce babky sa ma pýtali, či bežím do obchodu na chleba, aby sa mi ušiel 😀 Tak som s tým skončila. Šak ja sa nabehám denne dosť 😀

Ako vnímaš seba na koníku?

Ako každú jednu obyčajnú mamičku tu na koni, šak aj tak sme každá niečím výnimočná a určite super mama 😀

To bezpochyby 🙂 No predpokladám, že príspevkami rada zabávaš ostatné mamičky.

No veď to je jasné, nech majú krajší deň spolu so mnou 🙂

Spomínala si mi, že si nerozumela nejakým slovám, keď si sa zaregistrovala na koníka. Akým?

Preboha, ani sa nepýtaj, šak ja som sa učila 8 rokov nemčinu 😀 Počítač sme nemali a po anglicky som okrem "bay bay" a "yes" nič nevedela 😀 No a tu keď ktosi napísal OMG, BTW a neviem už aké, tak som si myslela, že to píšu o nejakom novom tehotenskom teste alebo čo. Šak ani KET som donedávna nevedela, čo je. Taký som tiež nemala 😀 Potom som dlho nevedela, čo je napr: 23tt alebo mm. Ale už som hádam poprichádzala na všetky, a keď náhodou zas neviem, tak už mám uja googla, čo mi všetko povie 😀

Ale to OMG by sa na tehotenský test aj hodilo 😀

Hehe, no to veru hej 😀 Myslím, že aj ja som to 1x použila, pri 3. teste. Ale po slovensky 😀

Väčšinou máš profilovú fotku, no chvíľu si nemala. Prečo?

Lebo bola na nútenej dovolenke 😀 Ale už sa všetko vrátilo do starých koľají, tak už ju mám späť. No a teraz vážne: momentálne nestíham chodiť na PC a keď som na mobile chcela nahrať fotku, tak mi to nešlo, tak som sa na to na chvíľu vykašľala. Po druhé, chcela som inú, ako som mala, a keďže sa ja neviem sama poriadne odfotiť, tak ma musia moji chalani 😀 A to je z 30 fotiek možno jedna dobrá 😀 Okrem toho som (teraz vážne) mala pár IP, čo neboli moc vtipné, a aj to je jeden z dôvodov, prečo som si ju dala preč, že: "akože šak na čo, vie sa o mne a to stačí." Keď mi nebudú vidieť do tváre, v prípade, že sa objavím na ploche, nebude ich to tak dráždiť 😀 No ale ja tu mám na MK veľmi skvelé žienky, ktoré ma nakoniec k tej profilovke predsa len ukecali 🙂

Už je dobre?

Áno, zatiaľ 😀

Viackrát som si všimol, že tvoji chalani vedia veľmi originálne zareagovať, keď ťa nahnevajú. Či už je to srdce z cibule alebo slovo "Prepáč mi" z gaštanov. To odkukali od manžela? 😀

Vieš čo, od oboch 😀 Lebo my žijeme taký zábavnejší život, vychovávame ich v srande a keď manžel napríklad zarýpe do mňa nejakým vtipným spôsobom, vrátim mu to nápodobne, takže naše deti sa majú od koho učiť 😀 No a už sa aj dosť naučili, niekedy až moc 😀

To treba, smiech je dôležitý 🙂

U mňa je na 1. mieste, lebo je jednou z podivuhodných ľudských vlastností. Raz som čítala, že jedna minúta smiechu predlžuje život o rok, tak dúfam, že ja sa dôchodku v pohode dožijem 😀

Aké zamestnanie by si chcela mať, keby si môžeš vybrať?

Mojím snom bolo vždy robiť si nejaké módne návrhy a ušiť ich podľa seba, a dnes, asi vekom a deťmi (😀), je to stále sen o šití, no bavia ma skôr kreatívne veci, nejaké originálne 🙂 Lenže na to momentálne nemám prostriedky z viacerých dôvodov, tak asi ostanem len pri bežnom zárobku, a budem čakať, keď raz vyhrám v športke a kúpim si rovno celý krajčírsky závod 😀

Keby bola v našom bazári sekcia na predaj ručných prác, vyskúšala by si to?

Keď budem stíhať, tak určite 🙂

Keď sme sa stretli a povedal som ti, že by si so svojimi zážitkami mohla robiť "stand-up", tak si sa ma spýtala, že čo to je, že či máš skákať do výšky. Medzičasom si si to nerozmyslela?

To som ti povedala? 😀 Šak som si zas musela vygoogliť, čo je to "stand-up" 😀 Si fakt nepamätám. Ale momentálne na to čas naozaj nemám, no ak sa raz rozhodnem konečne odísť z tej "našej" slávnej firmy, určite už začnem písať tú knihu, lebo to mi bolo navrhnuté tisíckrát a nielen tu na MK 😀

Už máš aj premyslené, o čom by bola?

No jednoznačne "Zo života mojej rodinky" 🙂

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)