Ako máme riešiť náš nefungujúci vzťah?

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom mojej situácie. S partnerom sme spolu už 8 rokov a zatiaľ sme sa nezobrali. Máme štvorročnú a dvojročnú dcéru.

Keď sa pozerám na náš vzťah, tak nefunguje správne. Zároveň však nemám odvahu sa rozísť. Aj partner uz viackrát nadhodil, že nám to nefunguje. Aj sa o tom rozprávame. On aj navrhne, že nejako na tom musíme popracovať. Ja sa snažím vysvetliť, čo ma trápi a čo od neho potrebujem. Len neviem sa úplne presne a otvorene vyjadriť.

A aj to, čo mu poviem, tak väčšinou neberie vážne a neskôr sa podľa toho nespráva. Prípadne ma vysmeje, že to sú tie naše ženské dôleťité blbosti. On mi tiež povie, čo odo mňa potrebuje, ale neviem ako mu to mám dať. Je to hlavne po tej sexuálnej stránke. V sexe potrebujem hlavne predošlú vzťahovú pohodu a a lásku. Bez toho jednoducho na sex ani nepomyslím. Keď mu to poviem, tak som vysmiata a že keď cítim, že nemám z jeho strany lásku, mám sa najprv pozrieť na seba ako sa správam.

Neteším sa, keď navrhne sex. Cez deň bývam nervózna a podáždená. Keď príde z práce, tak ho otravujem inými povinnosťami okolo domu. Dostavali sme pred rokom a dokončujeme. Príde domov a najradšej by mal kľud a celý čas sedel pred nejakou obrazovkou (PC, mobil). Keď mu vyhodím na oči, že je stále pri počítači, tak sa na mňa osopí, že si potrebuje oddýchnuť. Alebo mi povie ako má depky z celého jeho života.. Musel sa kvôli mne presťahovať do iného mesta, bývať v dome niekoľko rokov (platili sme len energie), potom stavať drahý dom a mať na krku hypotéku. Sex je o ničom, práca tiež nič moc, len ho tam všetci jedujú a ja doma tiež.

Staršie dieťa ho vie ľahko vytočiť len tým, že mrnčí za maličkosti. Niekedy mám pocit ako by dcérku nemal rád. On očakáva, aby sa správali pomaly ako dospelí a hovorí "veď už je veľká, musí vedieť". Chce, aby počúvali na slovo, nekričali, dopredu mysleli na následky toho, čo robia. Už mi aj sem tam povedal, že to je moja zlá výchova a treba prísnejšiu výchovu.

Nemyslám si, že som na ne málo prísna, ale zase nechávam im aj voľnosť, aby sa mohli realizovať a vyjašiť.

No a prečo som často nervózna ci ubrechaná ako on vravi? Vie ma vytočiť jeho názormi, ktoré niekedy podľa mňa sú úplne mimo rozmýšľania normálneho človeka. Alebo ma vytočí tým, čo neurobí. Príde domov, sadne si k PC a neurobí nič. Keď prejde okolo papiera na zemi, nezdvihne ho aj keby tam bol mesiac. Očakáva, že mu pripravím večeru, ale s deťmi sa zatiaľ nepohrá. Deti behajú okolo mňa, alebo ich odbieham kontrolovať. Na jeho obranu, sem tam sa im venuje. Keď je čas kúpania či uspávania, niekedy ma nechá v tom samu. Deti spia v iných izbách.

Keď staršia dcéra zvykla plakávať a mať ukričané záchvaty cez noc, tak to bola katastrofa. Vtedy som k nemu cítila vyslovene nenávisť, že ako môže byť taký egoista a nemať žiadnu empatiu voči tomu malému dieťaťu.

Mám pocit, že ma nikdy nepodporí a to vraví aj on mne. Ak sme mali ísť k rodine na návštevu, často som išla sama, lebo on nemá návštevy a moju rodinu rád. Viacmenej už som si zvykla, že chodím bez neho a aj na otázky od rodiny, že kde je.

Rozmýšľala som aj navštíviť psychológa, ale ak by som isša sama, asi by som nechcela, aby to niekto vedel. Keďže mám 1 dieťa doma, nie je ani kedy ísť. Do partnerskej poradne ísť nemôžme. Vysmial by ma,l že je to blbosť. Nikto cudzí mu radiť nič nebude. On vie všetko najlepšie.

Rozchodu sa však obávam. Na jednej strane by mi bolo ľúto, že deti budú mať rozdelených rodičov a neviem si akosi predstaviť, že by som bola aj bez môjho partnera. Asi kúsok lásky stále niekde je. Nechcem zobrať deťom prostredie, kde bývajú. Rozchod by znamenal predať dom a ísť do bytu, čo je pre mňa odstrašujúca predstava. Vyplatiť by som ho nemohla, lebo ešte máme skoro celú hypotéku. Neviem ako by sa o deti staral, keby ich mal v opatere.

Vypadnúť z domu na dlhšiu kávičku či nákup s kámoškou je len výnimočne, lebo predstava, že by mal byť s deťmi sám niekoľko hodín je pre neho odstrašujúca.

Aký je Váš názor na náš vzťah?

Ako sa mám správať k partnerovi?

Za odpoveď ďakujem