Má zmysel zachraňovať manželstvo bez vzájomného rešpektu?

Dobrý deň,

s manželom žijem približne desať rokov a máme spolu troch synov vo veku 6, 7 a 10 rokov. Na začiatku nášho vzťahu začal podnikať. Krátko nato som otehotnela a nasledujúcich osem až desať rokov som bola prevažne doma s deťmi. Celá starostlivosť o domácnosť, deti, ich výchovu, lekárov, škôlku, školu, choroby, nákupy aj všetky každodenné povinnosti zostali na mojich pleciach. Manžel chodil do práce, prišiel domov a nemal potrebu zapojiť sa do fungovania domácnosti. Často som ho musela prosiť aj o úplne bežné veci, ako vyložiť umývačku alebo pripraviť deťom desiatu. Keby som mala vymenovať všetko, s čím som zostávala sama, bolo by toho veľmi veľa.

Najťažšie obdobie bolo počas pandémie a vždy, keď boli deti choré. Jedno dieťa sa uzdravilo, ochorelo druhé, potom tretie a nakoniec som ochorela aj ja. Nemala som priestor oddýchnuť si ani sa poriadne liečiť. Manžel jednoducho odišiel do práce a za zatvorenými dverami akoby prestala existovať realita nášho domova. Nikdy sa nezaujímal, ako mi je, či niečo nepotrebujem alebo či mi môže pomôcť.

Raz sa situácia vyhrotila natoľko, že som skončila so zápalom pľúc. U lekárky mi hneď podali infúziu, namerali veľmi zlé hodnoty dýchania a povedali mi, že môj stav je vážny. Posledné dni som už nedokázala ani spať v posteli a prespávala som posediačky na sedačke. Keď som prišla domov, manžel mi povedal, že zápal pľúc určite nemám, pretože keď ho mal on, mal vysoké horúčky. Keďže môj priebeh nevyzeral rovnako ako jeho, podľa neho moja diagnóza nemohla byť pravdivá. Nezáležalo na tom, že som mala lieky, inhalácie ani pravidelné kontroly. Jednoducho tomu neveril.

Takto to fungovalo celé roky. Pri každom jeho zlyhaní, nezáujme alebo sklamaní som bola nakoniec ja tá, ktorá si jeho správanie ospravedlnila a išla ďalej. On nikdy nemusel prevziať zodpovednosť ani sa zamyslieť nad tým, čo mi urobil. Keď som ho konfrontovala, tvrdil, že nevie, čo od neho chcem. Pritom som mu vždy veľmi jasne a otvorene hovorila, čo potrebujem a čo ma trápi.

Počas našich rozhovorov ma často ani nepočúva. Pozerá do mobilu, do notebooku alebo robí čokoľvek iné, len aby sa mi nemusel pozrieť do očí. Mám pocit, že moje slová k nemu vôbec nepreniknú.

Roky sa mu snažím vysvetliť jednu jednoduchú vec. Nepotrebujem, aby robil to, čo on sám uzná za vhodné. Potrebujem, aby urobil to, o čo ho prosím ja. Keď som ho naozaj potrebovala, prosila som ho o pomoc, niekedy som už bola zúfalá, ale práve v tých najťažších chvíľach mi nepomohol. Naopak, robí iba tie veci, ktoré vyhovujú jemu. Potom mi povie, že sa mi nič nepáči. Lenže problém nie je v tom. Problém je, že nerobí to, čo od neho potrebujem a o čo ho prosím.

Dostala som sa do štádia, keď vážne uvažujem nad rozvodom. Keď som mu to povedala, odpovedal mi: „Tak podaj žiadosť o rozvod, nech mám od teba konečne pokoj.“ Táto veta vo mne niečo definitívne zlomila.

Počas rokov si vybudoval kariéru, zatiaľ čo ja som sa naplno venovala našim trom deťom. Napriek všetkému som na ne nesmierne hrdá. Sú láskavé, empatické, citlivé a úžasné deti. Dala som do ich výchovy celé svoje srdce.

Posledná situácia ma však presvedčila, že náš problém je oveľa hlbší. Povedala som mu, že nechcem, aby išiel so mnou na lekárske vyšetrenie. Chcela som termín zrušiť a ísť inokedy. Poprosila som ho, aby zavolal starej mame a povedal jej, že deti zajtra neprídu.

O niekoľko hodín sedel oproti mne a zavolal starej mame. Oznámil jej, že na druhý deň prídu, privedie deti a ja idem na vyšetrenie. Rozhodol o tom napriek tomu, že veľmi dobre vedel, čo som mu povedala.

Keď som sa ho spýtala, či si uvedomuje, že opäť rozhodol za mňa, odpovedal mi, že mi chce iba dobre. Tvrdil, že sú dovolenky a na nový termín by som dlho čakala. Keď som sa snažila vysvetliť, že nejde o termín, ale o rešpektovanie môjho rozhodnutia, povedal mi, že mám konečne dať pokoj, lebo podľa mňa vraj nikdy nie je nič dobré.

Keď som odchádzala z miestnosti, povedal mi ešte, že do Popradu aj tak pôjde a deti vezme so sebou. Pritom sám tvrdí, že má veľa práce a vôbec sa mu to nehodí. Mám pocit, že by to urobil iba preto, aby presadil svoju vôľu. Nebolo by to potrebné, nedávalo by to zmysel, ale bolo by to jeho rozhodnutie.

Mám pocit, že celé roky sa opakuje ten istý vzorec. Ja niečo poviem, vysvetlím alebo si niečo želám, ale konečné rozhodnutie urobí vždy on. Už neviem, ako s ním komunikovať, pretože mám pocit, že moje slová preňho nemajú žiadnu váhu. Som psychicky aj emocionálne vyčerpaná a neviem, ako ďalej.

Ďakujem.