Pred pár dňami som bola svedkom jednej zvláštnej scénky na ihrisku. Klasická naťahovačka o kúsok svojho „piesočka“ medzi deťmi. Môj syn si niečo stavia, keď tu k nemu príde cudzí chlapec, o čosi väčší a začne tie jeho kôpky búrať.
Ešte pred tým, ako sa nadýchnem a zasiahnem do deja, jeho mamička, sediaca kúsok povedľa, mi s úsmevom vraví: „Ja to nechávam na ňom, nech si vyriešia konflikty medzi sebou, tie deti. Keď to budeme riešiť za nich stále my, nikdy sa to nenaučia.“
Aha, aké múdro.
Vidím, že aspoň postaršia dôchodkyňa, ktorá je tu s vnučkou, sa pobavila.
Chvíľu teda ešte strpím, ako to „riešia“ medzi sebou, „tie deti.“ Frustrácia na strane môjho dieťaťa sa ale stupňuje, a nedá mi to.
„Poď sem,“ hovorím synovi, „my sa budeme hrať tu, na tejto strane, tu si môžeš stavať,“ a lopatkou vyznačím hranice do piesku. „Môže sa s nami hrať aj tento chlapček a pomáhať nám. Ak sa s nami nechce hrať, tuto má ešte dosť miesta.“
Ukážem na celé voľné pieskovisko, ktoré má k dispozícii. Nič. Chlapček ignoruje hranicu, ďalej atakuje, matka to ešte vždy necháva na ňom.
„Ak sem budeš hádzať piesok, zoberiem ti tú lopatku a dám ju tvojej mame,“ pozriem na neho škaredo.
Vyplazí mi jazyk a povie: „Ja ťa nebudem počúvať, ty nie si moja mama.“
Uff.
Zaberie to tak na dve minúty, letí k nám ďalšia spŕška piesku. Už nečakám. Vytrhnem malému agresorovi z ruky jeho nástroj a vyrážam k jeho mame.
„Daj mi tú lopatku, lebo ťa zabijem, ty krava,“ začne po mne vrieskať celý bez seba. Vybuchuje od zlosti, toto si k nemu asi ešte nikto nedovolil.
„No fuj, to ako rozprávaš? Nehanbíš sa?“ oborí sa na neho babička dôchodkyňa, ktorá bola dovtedy ticho
Aspoňže matku to vyburcovalo, už sa valí k synovi. „Nikolas, si nahnevaný? Vidím, že ťa niečo veľmi nazlostilo. Celú tváričku máš červenú a ruky zvieraš do pästí. Si nahnevaný?“ pýta sa ho, akoby práve pristála na Marse.
„Tá krava mi zobrala lopatku,“
kričí a udiera päsťou do mamy, aby si uľavil.
„Ty si ale zlý chlapec, tete nadávaš, mamu biješ, to čo si dovoľuješ, sopliak jeden?“ komentuje dôchodkyňa.
„Nechajte nás, prosím, my si to vyriešime medzi sebou,“ hovorí jej matka chlapca. A jemu: „Vidím, že ťa to veľmi rozrušilo, Nikolas. Teta to nemyslela zle. Budeme spolu počítať do desať, kým sa upokojíš...“
Sledujem tento výjav ako obarená. Dôchodkyňa sa chytá obďaleč za hlavu a „panebožekuje.“
Výchova na voľnobeh
Matka počíta do desať, do dvadsať, snaží sa chlapca v amoku objať, aby zmiernila náraz jeho pästí, nič však nepomáha. Už neviem, ktorý z nich je frustrovaný viac. Nakoniec ho bude musieť fyzicky odniesť preč. Lopatku nechávajú na pieskovisku.
„To je tá moderná voľná výchova,“ neodpustí si dôchodkyňa. „A v puberte ju zmláti, fagan. Za našich čias by mu už taká letela...“
Na chvíľu sa odmlčí a zase spustí:
„Ale to aj ja mám takú dcéru. Keby som malej dala jednu po zadku, urazila by sa. Vraj je to týranie dieťaťa. Tak po vnučke v kuse len vrieska a je z nej na nervy. Nezvláda to. Celá je šťastná, keď prídem a zoberiem ju na chvíľu von.
Ani mne nebolo ľahko so štyrmi, to vám poviem, ale platil nejaký poriadok. Občas som musela streliť niekomu facku. Mrzelo ma to a určite ma to bolelo viac ako ich. Ale neminulo sa účinkom. Už si viac nedovolili.
Ale vtedy sa o tom neviedlo toľko zbytočných rečí. Či to je alebo nie je správne. Teraz sú okolo výchovy samé cirkusy. Rodičia nevedia, čo majú robiť. Myslia to s deťmi dobre, ale dopadne to takto,“ ukázala rukou za mamou, ktorá musela odísť.
Dopadne to zle, dávam babke za pravdu.
Vidím toho okolo seba príliš veľa. Rodičov, ktorí neurčujú pravidlá a nechajú to na deťoch. Tie majú zrazu toľko moci, ale nevedia, čo si s ňou počať. Všemocní a zároveň bezmocní.
Ony predsa potrebujú naše vedenie, my ich musíme naučiť vzorce toho, ako sa správať. My to musíme s nimi nacvičovať v každodenných situáciách. Nie „nechať to na tie deti, nech si to vyriešia medzi sebou,“ keď nemajú šajnu, ako na to.
Za takých okolností nerešpektujú nikoho, nikto pre nich nie je autorita.
Rešpektujete aj ich negatívne pocity? Fajn
Nestačí im len naša láska „v dobrom aj v zlom.“ Nestačí im, že prejavíme pochopenie, že sú teraz nahnevaní, mrzutí, agresívni a potľapkáme ich po pleci „áno, viem, že si nahnevaný.“
Keď raz chlapček zbije alebo zabije v hneve svoju mamu, povie si, aha, no tak som bol nahnevaný. Ešteže ma mama naučila pomenovať svoje pocity (!). Len škoda, že ma nenaučila, že nie som stredom vesmíru a že aj ona a iní ľudia tiež majú, tak ako ja, svoje pocity.
Rodičia, buďte k svojim deťom empatickí a buďte pri nich, aj keď ich ovláda hnev a zúrivosť. Ale zároveň jasne vymedzte, že ich emocionálne rozpoloženie nie je ospravedlnenie pre to, aby v afekte kohokoľvek atakovali a ubližovali mu.
„Si nahnevaný? Napriek tomu, toto sa nerobí. Ak v tom budeš pokračovať, pôjdeme ihneď domov.“
Keď to nebudeme riešiť tu a teraz, nikdy sa to nenaučia. Nerobte z nich bohov, nedopadne to dobre.
Toto mi pripomina jednu pani,co som tu citala....radila sa,ako postupovat.jej dieta vraj dokopalo macku a ona jej dookola vysvetlovala,ze to nesmie,ze to macicku boli....a na druhy den ju dokopala znova a pani bola cela nestastna,ze kde je chyba,ved sa snazi ju vychovavat dobre....cele zle toto proste ☹