Rýchlo ešte hľadám v pamäti nejaký dátum, kedy som mala poslednú menštruáciu. Prichádzam na to, že najbližšia by mala prísť zhruba o päť dní. To ešte nie je dôvod na paniku. Stále sa však neviem rozhodnúť, či o tom poviem Adamovi teraz, alebo až po vyšetrení. Určite bude odo mňa vyzvedať kam som šla, a teda neutajím to, že som bola u lekárky. Nemôžem mu klamať, že idem za nejakým klientom, všetky stretnutia som si kvôli Anne presunula do kancelárie. Bože, čo mám robiť?

Odhodlávam sa a píšem Adamovi sms-ku.
Máš teraz veľa práce?
Obratom mi nazad prichádza jeho odpoveď.
Mám sedenie. Deje sa niečo súrne?

Do prčic! Čo mu odpísať? Musím s pravdou von. No, nemôžem mu to napísať do sms. Píšem teda neutrálne.
Keď skončíš zastav sa u mňa 🙂
Do pekla! Ten smailík bude asi mätúci pri tom, čo sa mu chystám oznámiť. Prichádza mi ďalšia sms.
Nasadám do auta. O desať minút budem v práci. Hneď prídem za tebou. Nechceš mi povedať, čo sa deje?

Ťažko hľadám nejaké slová, ktorými by som mu situáciu opísala tak, aby vôbec prišiel a nekúpil si jednosmerný lístok na Bahamy a už by som o ňom nikdy nepočula. Nie, Adam nie je taký. To by nikdy neurobil. Myslím...
Píšem teda rozpačito.
13:20 mám byť u gynekologičky. Nechceš ísť so mnou? Vieš, ak by niekde vonku číhal nejaký blázon.
Prichádza okamžitá odpoveď. Veľmi stručná.
:D

Sedíme v aute a smerujeme na druhú stranu mesta k mojej gynekologičke. Sme takmer potichu. Nebyť rádia a ženy, ktorá vymenúva dopravné nehody, hliadky a radary, to ticho by bolo ohlušujúce. Zrejme tuší nejaký zádrheľ. Nedá však na sebe nič znať. Iba sedí a hľadí priamo pred seba. Takmer nebadateľne sa mu len dvíha hrudník, ako dýcha. Buď je až príliš pokojný a jeho tep je v normálnej hladine a teda aj dýcha pomaly. Alebo je totálne na nervy, rovnako ako ja, a takmer nedýcha. Neviem...
Na semafore si neskoro všimol červenú. Prudko stúpil na brzdu. Chvála bohu za nami nešlo žiadne auto.

„Čo to má byť?“, pýtala som sa šokovane.

Niekedy si neuvedomujem čo sa okolo mňa deje a čo pre mňa robia iní ľudia. Ako napríklad teraz. Adam kúpil dom pri mori, len preto, lebo videl ako sa z neho teší moja dcéra. Je úžasný ako priateľ a aj ako náhradný otec. Úplne ho zbožňujem.

Dovolenka prešla veľmi rýchlo, kľudne by som tu ešte nejaký čas ostala. Veľmi sa mi tu páči, veľmi sa mi páči more, veľmi sa mi páči náš dom. Teda dom, ktorý kúpil Adam.... No je čas vrátiť sa do reality a naspäť do práce. Čo mi pripomenulo, že niektorých klientov musím vybaviť prednostne, lebo začína školský rok, tak aby deti nemuseli meniť školu v strede roka. I keď im je to asi jedno. Škola ako škola, i tak tam skoro žiadne dieťa nechce chodiť a je jedno či je to v Bratislave alebo v Snine.

Pobalili sme si teda posledné veci a vydali sa na cestu nazad. Počkali sme na trajekt, previezli sa nim na pevninu. Prešli sme Chorvátsko, celé Maďarsko krížom až na Slovenské hranice. Po návrate k Adamovi bolo znovu všade čisto, dom vyzeral ako vystrihnutý z obrázku. Na stole v jedálni boli dokonca nové kvety. Pred tým som si ich tam nikdy nevšimla. Možno pre to, že sme tam netrávili veľa času. Vyniesla som svoj kufor na poschodie, aby som sa vybalila. Na moje prekvapenie tu neboli ostatné moje veci. Kam sa podeli?

„Adam!“, zakričala som, „Nevieš kde sú moje veci?“

Prišiel za mnou hore, porozhliadal sa ale ani on ich nikde nevidel. Otvoril kúpeľňu, tam bol tiež poriadok. Prešiel cez izbu k šatníku a otvoril ho. Všetky moje veci boli pekne poukladané v komínikoch na poličkách, šaty zavesené na vešiakoch a topánky poukladané v samostatnom regáli. Dokonca aj spodné prádlo, ktoré tu ostalo bolo pekne poukladané v zásuvkách. Všetko bolo pekne potriedené podľa farieb. Bolo to tak dokonalé, že to mohla urobiť len jedna žena – pani Zuzana.

„Myslím, že keď sem donesieš všetky svoje veci, budem musieť postaviť väčší dom.“, zasmial sa Adam.

Obliekla som si svoje obľúbené krémové, puzdrové šaty. Vlasy som si len vyčesala do vysokého chvostu.

Mala som zlé tušenie. Taký ten nepríjemný pocit na duši. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že niečo robím zle. Ale čo? Keby som tak mala niekoho kto by mi povedal, čo sa to so mnou deje. Mala by som zrejme navštíviť nejakého odborníka. Pripadám si ako blázon, keď sa takto rozprávam sama so sebou.

Šla som do kúpeľne, zapálila som jemné svetlo a zavrela za sebou dvere. Oprela som sa rukami o kraj umývadla a prišlo mi nevoľno. Pustila som vodu a trochu si opláchla tvár. Studená voda trochu zmiernila ten nepríjemný pocit. Zodvihla som oči a pozrela sa na seba v zrkadle. Stále nejako vnútorne bojujem s tým, že to, čo vidím nie je pravda. Buď je realita lepšia a ja si ju vykresľujem ako horšiu, alebo je horšia a ja si ju vykresľujem ako krajšiu. Pustila som umývadlo a narovnala som sa. Navonok možno vyzerám dobre. Pekný účes, pekný make-up, pekné oblečenie. Ale čo tie prepadnuté lícne kosti, kruhy pod očami, ovisnuté plecia... Narovnala som si chrbát a zodvihla plecia. Málo sebavedomia? Ale kam sa stratilo? Vari snáď usúdilo, že ho nepotrebujem?

„Ideme?“, vošiel dnu Adam.

Odtrhla som pohľad od zrkadla a prikývla. Prišiel ku mne, chytil ma okolo pása a pobozkal na čelo.

„Si nejaká smutná.“, povedal.

Spredu dom nevyzeral nejako veľmi draho. Mal polkruhovú vyčnievajúcu chodbu s piatimi úzkymi ale vysokými oknami. Vonkajšia fasáda bola niečo medzi žltou a maslovou farbou, taká príjemná, letná farba.  Dom bol veľký, dvojposchodový a zozadu bolo počuť šum mora a vlny narážajúce o skaly. Po vstupe do predsiene sa pred nami objavila obrovská spoločenská hala, ktorá prepojovala obývaciu izbu s kuchyňou. Zadné steny boli presklené s výhľadom na more. Z kuchyne sa vychádzalo na zastrešenú terasu s kamenným grilom. Za záhradou už bolo len more. Na jej okraji bolo mólo a pri ňom odstavená malá jachta. Z druhej strany móla boli na lane uviazané dva vodné skútre. Bola som v nemom úžase, na takýto život by som si zvykla veľmi rýchlo.

Deti hneď pozhadzovali oblečenie, obliekli si plavky a skákali z móla do vody. Obaja vedia plávať, tak si hádam dajú pozor na seba. My s Adamom sme sa vrátili nazad dnu. Bolo tam príjemne chladno, zrejme vďaka klimatizácii.

„Tu ti už budem musieť variť ja.“, podpichla som Adama.

„Kľudne si niekoho zaplatím ak ti to robí problém.“, zasmial sa.

„V žiadnom prípade!“, vykríkla som, „Variť ešte viem.“, tvárila som sa urazene, i keď som nebola.

„V tom prípade by sme mali ísť nakúpiť.“, zobral ma za ruku a ťahal von.

„Páčilo.“, poobzerala sa okolo seba, „Samozrejme, že by sa nám tu páčilo.“

Adam by chcel, aby sme sa presťahovali všetci k nemu? Ale čo potom s mojim bytom? Predávať ho určite nebudem, možno ho dám do prenájmu.

Po raňajkách Adam povedal deťom, aby si šli zbaliť nejaké veci, že o hodinu budeme vyrážať. My sme sa tiež šli hore pobaliť. Po chvíli dobehla Karin.

„Mami, ale ja tu nemám žiadne plavky, ani Matúš nie.“, povedala.

„To veru nemám ani ja.“, povedala som a pozrela som sa na Adama, ale ten len mykol plecami.

„Budeme sa musieť zastaviť doma.“, povedala Karin a pozerala pri tom na Adama

Toto len tak nenechám. Začala som vymýšľať ako im to oplatiť. Nič ma však teraz nenapadlo. Ale mohli by sme im to oplatiť niekde na kúpalisku...

„Kam by ste chceli ísť?“, opýtala som sa.

„Mohli by sme ísť niekam do prírody stanovať.“, navrhol Adam.

„Len to nie!“, hneď vykríkla Karin. Bojí sa všetkého hmyzu.

„A čo tak nejaké kúpalisko alebo aquapark?“, navrhla som.

Deti hneď začali vyskakovať a vykrikovať, že áno.

Pobalila som si veci do kabelky a pomaly kráčala k Adamovej kancelárii. Pozerala som sa na podlahu a rukou som sa snažila zakryť si oči pred denným svetlom. Zastala som pred Adamovou kanceláriou a zaklopala. Vyšiel takmer okamžite, akoby čakal za dverami.

Vyšli sme von na ulicu a takmer som odpadla. To slnko mi vážne nerobilo dobre. Ani neviem ako sme prešli do garáží k autu. Nasadla som a zavrela oči. Adam mi dal sako aby som si ho preložila cez tvár. Asi po dvoch minútach som zaspala. Prebrala som sa až keď mi Adam skladal sako dolu z tváre pred domom.

„Poď, pôjdeme. Oddýchneš si v posteli.“, povedal.

„Už mi je lepšie. Asi som bola len veľmi vyťažená.“

„Lepšie bude, keď sa v kľude vyspíš.“, hovoril prísnym tónom.

Radšej som neprotestovala. Spánok mi určite prospeje.

„Dobrý deň.“, pozdravil ma starší muž v sivom obleku s takmer bielymi vlasmi.

„Dobrý deň, pán Richard.“, odzdravila som riaditeľa školy, do ktorej nastupujú Karin s Matúšom, „Ako sa máte?“

„Ja výborne. A vy? Deti sa už tešia do školy?“, opýtal sa.

„Karinka už nakúpila všetky potrebné veci do školy.“

„To je dobré. Ona je veľmi svedomitá a dôsledná. A jej prospech je ohromujúci. Určite bude jednou z našich najlepších študentiek.“, jeho slová ma hriali pri srdci.

„Osobne sa o tom postarám.“, zasmiala som sa.

„To naozaj nie som pre teba nič viac?“, opýtal sa.

„Samozrejme, že si. Adam, keby si bol pre mňa iba riaditeľom, tak by som tu nebola s tebou.“

„Ja viem, že sme spolu krátko, ale ja už proste viem, čo chcem a viem, že chcem byť s tebou.“, pozeral mi priamo do očí.

„Tak, čo teda, podľa teba, si?“, opýtala som sa ho s úsmevom.

„Ja som ťa predstavil ako svoju priateľku, rád by som bol aj ja tvojim priateľom.“, pohladil ma po líci.

„Tak dobre, ale budeš ním všade, aj v práci.“

Keď odišli bola som oveľa pokojnejšia. Vrátila som sa do domu až keď úplne zmizli z dohľadu. Adam ešte šiel za nimi zavrieť bránu. Vrátil sa a silne ma objal. Vedela som, že už je všetko v poriadku a že aj on je oveľa pokojnejší.

„Mohla by som si vziať pár dní voľna?“, opýtala som sa ho.

„Samozrejme.“, odpovedal.

„Dnes mám ešte dve schôdzky a potom už celý týždeň nič. Dnes tam ešte pôjdem a potom by som chcela pár dní stráviť s Karin niekde mimo mesta. Ďaleko od tohto všetkého.“

„Chceš ísť sama?“, opýtal sa možno trochu sklamane.

„Budem rada ak pôjdeš s nami. Aspoň na toto všetko zabudneme.“

Čakali sme na príchod polície. Nevedela som sa ich dočkať, kým si ju už konečne odvedú a nám dá pokoj. Stále som sa jej pozerala do očí a snažila sa pochopiť, čo jej na mne tak strašne prekáža. Nedokázala som prísť na nič, čím som sa voči nej mohla previniť. Nech som sa na ňu pozerala akokoľvek a z ktoréjkoľvek strany, nikdy v minulosti som sa s ňou nestretla.

Brčkavé, ryšavé vlasy jej viali vo vetre. Z jednej strany jej zakrývali polku tváre. Nebola upravená, žiaden make-up, žiadne očné tiene, ani riasenka. Aj tak mala krásnu porcelánovú pleť a dlhé mihalnice. Mala ten najhorší pohľad aký som kedy videla. Pohľad do jej prísnych, hlbokých očí plných nenávisti bol ako pozerať sa priamo do očí samotnému satanovi. No i tak som musela. Niečo v nich ma priťahovalo tak silno ako magnet. Toľko hnevu a nenávisti. Prečo vlastne?

Peter ju priviazal o lavičku okolo pása a zviazal jej ruky.  Nemohla mi nijako ublížiť a nemohla ani újsť.  Išla z toho zošalieť. Stále so sebou mykala a trhala, ale nepodarilo sa jej vyslobodiť. Pozrela na mňa videla som v jej očiach slzy. V žiadnom prípade ma neobmäkčí.

„Čo som ti urobila?“, opýtala som sa jej.

„Zničila si mi celý život.“, odpovedala.

„Nikdy v živote som ti nijako neublížila.“, oponovala som.

Zobudila som sa na svitaní s hlasným výkrikom. Prebral sa na to aj Adam.

„Čo sa deje?“, opýtal sa.

„Snívalo sa mi o Anne. Mierila na mňa zbraňou.“, povedala som mu vystrašená a ledva som dýchala.

„Neboj sa bol to len zlý sen.“, utešoval ma a hladkal ma po pleci.

Ležala som a pred očami som videla jej červené pery ako na mňa niečo hovoria. Videla som ako ju zasiahla guľka, ako sa napla, ako na mňa pozrela so strachom v očiach a potom spadla na zem k mojim nohám tvárou k zemi. Nikdy som takéto sny nemala. Asi by som mala navštíviť nejakého odborníka. Alebo by ho mala navštíviť ona? Zavrela som oči a videla ju ako predo mnou stojí a usmieva sa na mňa. Nechcela mi ublížiť, jej pohľad bol mierny, milý a vľúdny. Teraz som sa jej nebála. Vyzerala ako by na mňa bola hrdá. Nemohla som spať. Nemohla som ju vidieť pred sebou stále, keď zavriem oči.

Vstala som a aj keď bolo ešte málo hodín išla som dolu. Zdalo sa mi,  že som niekoho videla za oknom v kuchyni ako sa skryl za stenu. Zastala som asi v polke schodiska a v rýchlosti sa otočila a vybehla hore. Snažila som sa prebrať Adama.

Ani po vynikajúcom jedle a ani po víne som nedokázala úplne zabudnúť na tú šialenú ženskú. Sedela som pri pultíku v kuchyni a pozerala niekam do blba. Zamerala som sa na vzduch asi meter predo mnou. Darmo som sa snažila nájsť v ňom niečo. Nebolo tam absolútne nič. Stále som mala pred očami jej tvár. Vždy keď som zavrela oči, hoci len na sekundu bola tam. Dostala sa mi do hlavy a ja neviem ako ju mám z tadiaľ dostať von.

Adam mal pravdu, keď je Peter doma ani sem nepáchne.

„Prečo sa Petra tak bojí?“, vyslovila som nahlas svoje myšlienky.

Adamovi takmer zabehlo.

„Kto? Anna?“, opýtal sa.

„Ak je Anna tvoja šialená bývalá tak áno.“

Poobede sme sa boli prejsť okolo plotu. Nikde, naozaj nikde nebol nijako poškodený. Jediným vysvetlením bolo teda to, že sa nejako dostáva cez bránu. Ibaže tu nastáva ďalší zádrheľ. Brána sa automaticky otvára iba keď pred ňou zastane auto. Potom sa automaticky uzavrie a otvoriť ju z vnútornej strany je možné len pomocou čipu v diaľkovom ovládaní, ktorý nie je možné vyrobiť bez Adamovej osobnej účasti. Ak by teda zaparkovala auto pred bránou a počkala kým sa otvorí, vošla dnu už by sa nemala ako dostať vonku. Ďalšou možnosťou je, že by bránu niečím zasekla, aby sa dostala vonku, no brána nie je nijako poškodená, ani len škrabnutá a tvrdý predmet na podoprenie by  na nej nechal aspoň niečo. Ďalší problém je ten, že keď na mňa strieľala, pred bránou nestálo žiadne auto ani brána ničím nebola zaseknutá. Otvorila a zavrela sa za nami úplne normálne a pritom ona už na pozemku bola a nejako sa z neho dostala aj preč. Nechápem tomu, nikto tomu nechápe....

Adam spomínal, že Petra sa bojí ako čert svätého kríža. Prečo vlastne? Je naozaj pravdou, že by jej bez milosti dokázal streliť guľku medzi oči? Prečo? Až teraz som si uvedomila, že včera vytiahol z auta brokovnicu, z ktorej dokonca vystrelil a vôbec sa nebál. Z akého dôvodu vôbec všetci, čo tu bývajú majú zbrane? Deje sa tu naozaj niečo veľmi divné...

„Nemáš hlad?“, prerušil moje myšlienky Adam a zdalo sa, že už nie je taký nahnevaný ako na obed.

„Niečo by som si dala.“, odpovedala som s úsmevom.

„Čo niečo, láska moja?“, zoširoka sa usmieval.

Prišla som k nemu, aby som ho objala. Pritúlila som sa k nemu. Silno ma objal a ja som vedela, že už je všetok jeho hnev preč.

Našťastie bolo na ulici veľa ľudí. Akurát šiel okolo mňa starší manželský pár, ku ktorému som sa pridala. Pani na mňa pozerala ako na blázna. Nechcela som, aby začala robiť rozruch, tak som zastala a tvárila sa, že niečo hľadám v kabelke. Bola som otočená chrbtom v autu, určite ma nemohla spoznať. Vlasy mi takto zakrývali podstatnú časť tváre. Pomaly som sa blížila ku vchodu, pri schodoch som vytiahla z kabelky kľúče a vbehla dnu. Okamžite som vytočila Adamovo číslo.

„Je tu!“, vykríkla som hneď ako zodvihol.
„Kde?“
„Pred mojim domov. Stojí pri mojom aute.“
„Čo robíš doma?“
„Mám schôdzku, cestou. Tak som sa tu zastavila, aby som skontrolovala deti.“
„Ty si nedáš povedať. Nemala si nikam chodiť sama.“
„Nemôžeš ma predsa sprevádzať všade kam sa pohnem.“, oponovala som mu.
„Idem si pre teba.“, povedal nahnevane, „Už, prosím ťa, ostaň tam kde si.“, a zrušil hovor.

Mala by som ho začať počúvať. Vždy, keď som niekde sama objaví sa tam ona. Ako to len vie? Vážne ma sleduje dvadsaťštyri hodín denne? Nie som však malé dieťa, mám rodinu, o ktorú mám tiež strach a tiež mám prácu, ktorá vyžaduje, aby som sa presúvala po meste a niekedy aj mimo neho.

Pozorovala som ju cez malé okienko na schodišti. Stále sa obšmietala okolo môjho auta. Sem-tam sa o neho oprela a čakala. Zrejme čakala kedy prídem. Ale čo by urobila? Veď je biely deň a všade veľa ľudí. Možno sa chcela len porozprávať.

Videla som prichádzať Adamove auto. Prudko zabrzdil pri mojom aute, vystúpil a začal kričať na tú ženu. Nepočula som, čo presne. Na to boli steny príliš hrubé a vzdialenosť medzi nami priďaleká. Videla som ako zlostne rozhadzuje rukami a pár krát na ňu ukázal prstom. Dokonca sa na ňu zahnal, žena sa podvedome uhla s hlavou na bok, no on ju neudrel. Po pár minútach hádky žena odišla. Keď už bola dosť ďaleko, zišla som dolu.

„Prečo si mi nepovedala, že ideš domov? Poslal by som tam niekoho.“, vybehol na mňa hneď ako som sa priblížila.

Adamov brat sa vybral smerom, z ktorého sa ozval prvý výstrel. Po chvíli sa vrátil, no nič nenašiel. Hore schodmi sme vychádzali všetci spolu. Adam po mojej ľavej strane, Nina po mojej pravej strane a Adamov brat za mnou. Nebola žiadna šanca, aby sa mi v tejto chvíli niečo stalo. Ale prečo ma tak strážia? Má to na svedomí Adam? On to od nich vyžadoval? Alebo je to ich slobodné rozhodnutie? Príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí.

„Ďakujem vám.“, povedala som so sklonenou hlavou.

„Nás nechce. Nám sa nič nestane. Ide po tebe ako besná. Nikdy na nikoho tak nelovila ako na teba. Urobila si z toho dokonalý nereálny film. Vidíš Adam? My sme ti hneď od začiatku vraveli, že nie je v poriadku a ty si nám nechcel veriť. To máš za to, že veríš nesprávnym ľuďom.“, povedal Adamov brat a silno ma objal, „Mimochodom, ja som Peter a moju Ninku už poznáš.“

Usmieval sa na mňa chlap o čosi starší od Adama. Mal vysoké čelo a na ňom mal tri výrazné vrásky. Kde – tu mu bolo spod šiltovky vidieť šedivé vlasy. Oči hnedé, temné ako najtmavšia noc s malou iskričkou nádeje, ktorá žiarila viac ako najjasnejšia hviezda v noci. Neupravené strnisko skôr vyzeralo, že uplynulé dva týždne asi nemal prístup k holiacemu strojčeku, nie ako zanedbané. Čo bolo pozoruhodné mali s Adamom na vlas rovnaké pery.

Prestala som sa obávať, viem, že ak sa niekde neocitnem sama, nič sa mi nestane. Ak príde k najhoršiemu viem, že sa na nich môžem absolútne spoľahnúť. Postavia sa predo mňa aj keby na nich mierili zbraňou rovno pred nosom.

Sadli sme si na lavičku pri fontáne a rozprávali sa. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že nás tá mrcha sleduje. Že je stále niekde tu. Poprosila som teda Adama, aby sme šli dnu a aby som nevyzerala neslušne povedala som, že som unavená, že by som si rada oddýchla ešte pred prácou. Adam sa len usmieval.

Nemala som chuť sa s ním baviť o nej. Nahnevalo ma však, že mi o tom nič nepovedal. Hnevá ma to, že nejde s pravdou na rovinu von. Keby som bola vedela, že tu niekde pobehuje a nikto nevie s určitosťou povedať či je alebo nie je nebezpečná, určite nepôjdem dolu sama. Sedela som s rukami preloženými na hrudníku a pozerala von bočným okienkom. Vôbec mi nevadilo, že som takmer nič nevidela.

Na príjazdovej ceste sme stretli auto. Šlo rovnakým smerom ako my. Adam na sekundu vypol svetlá, zapol výstražné a blikol smerovkou doľava. Auto za nami urobilo presne to isté. Pozrel do spätného zrkadla a usmial sa.

„To je môj brat.“, povedal, keď zastavil pred tou veľkou kovanou bránou.

Teraz som si všimla plot. Vyzeral ako v nejakej väznici. Vysoký asi tri metre a na vrchu bol obohnaný ostnatým drôtom. Premýšľala som ako sa niekto môže cez neho dostať na pozemok a jediné rozumné čo mi napadlo bolo, že ho stačí len preštiknúť kliešťami. Podkopávať sa ani ho preliezať nemá veľký význam. No stačia obyčajné kliešte a dostane sa sem ktokoľvek.

„Kontrolovali ste niekedy ten plot?“, opýtala som na moje myšlienky.

„Prečo?“