Čo si pomyslíte, keď vidíte dieťa s Downovým syndrómom? Z diskusií tu na koňovi vyplýva, že množstvo žien si pomyslí
a) chudáci, zistili to neskoro
b) nezodpovedná matka, ako to mohla tomu dieťaťu, svojej rodine, spoločnosti urobiť, že dobrovoľne porodila postihnuté dieťa

A potom tie isté ženy, v iných diskusiách, píšu o tom, ako je rozhodnutie o potrate slobodnou voľbou každej ženy a nikto jej nemá právo do toho kecať.

Slobodnou? Určite? Moja voľba by teda rozhodne nebola slobodná. Bola by poznačená silným tlakom spoločnosti, opovržlivými pohľadmi matiek, ľútostivými pohľadmi doktorov. A hoci by som dokázala z lásky k nášmu dieťaťu tento tlak a strach ustáť, moje rozhodnutie by nebolo slobodné, ale vybojované. A to ešte pre mňa by bolo "ľahké", lebo za 1.mám skúsenosť vzťahu s ľuďmi s DS aj s iným mentálnym postihnutím, 2.som extrovert, ktorý rád búra tabu, a mýty, a je v mojej prirodzenosti ukazovať prijatie a lásku k ľuďom, ktorými spoločnosť pohŕda (napríklad Rómom či bezdomovcom) - pre nich samých, aj pre okolie a za 3.mám okruh priateľov, ktorým by to nielen že nevadilo, ale tešili by sa, že ich deti budú mať špeciálneho kamaráta/kamarátku.
A aj tak by mi nebolo jedno, ako budú ďalší ľudia na nás pozerať. Ako budem musieť bojovať s lekármi, že naozaj nechcem potrat, a potom s ďalšími, že prečo som nešla na potrat... Neviem si ani len predstaviť, aká ťažká musí byť voľba matky, ktorá je napríklad utiahnutý introvert, ktorý má až bolestivý stres, keď je stredom pozornosti. Nazvala by som to všelijako, ale slovo SLOBODNÁ by som s takou voľbou rozhodne nespájala.
Našťastie sú stále aj mnohé tolerantné mamy. Tolerantné k jedinečnosti svojho dieťaťa, ktorá pre ne nie je dôvodom ukončiť jeho život.

Dnes som videla nezávisle na sebe dve deti s DS. A prišlo mi ľúto, že ich je tak málo. Že ich vidno len občas.