🔒 Čo ak nie ste stratení, len príliš dlho držíte veci pevne?
🧩 Menej istoty, viac reality. Realita nie je proti vám. Len nie je povinná zapadať do vašich predstáv.
🌫️ Je večer. Všetko „by malo byť“ hotové. Úlohy splnené, správy vybavené, deň prežitý. A predsa si sadnete na gauč a cítite napätie, ktoré sa nedá presne pomenovať. Nie je to panika. Nie je to ani smútok. Skôr tiché vnútorné zvieranie, akoby ste celý deň niečo držali a neviete to pustiť.
Hlava ide ďalej: Mal/a by som byť vďačný/á. Iní to majú horšie. Prečo mi to nestačí?
A tak pokračujete. A stojí vás to priveľa energie.
⚡ Čím viac sa snažíte mať veci pod kontrolou, tým viac sa myseľ zužuje. Rozhodovanie je ťažšie. Telo je napäté.
Vnútorný dialóg sa mení na spor:
Násilník nie je zlý človek. Zlé je jeho správanie
Máme pomáhať aj tým, ktorí ubližujú?
🆘 Pomáha vám vaša myseľ alebo vás drží v strehu?
🛑 Ak stále zbierate informácie, ale vnútri máte chaos, nie ste nepozorní. Ste preťažení.
Relaxácia nie je únik. Je to aktualizácia systému.
A predsa si ju mnohí dovolíme až vtedy, keď „bude hotovo“. Keď sa dočíta posledný článok. Keď si hlava ešte raz prejde všetky možnosti. Keď sa uistíme, že naozaj robíme dosť.
🌆 Sedíte večer na gauči. Telefón v ruke. Scrollujete – článok o produktivite, video o nervovom systéme, tipy, ako „lepšie zvládať stres“. Všetko dáva zmysel. A predsa máte pocit, že vo vnútri je ešte hlučnejšie než predtým. Telo je unavené. Myseľ ide ďalej. A niekde medzi tým sa stráca schopnosť cítiť, čo vlastne potrebujete.
➡️ Premýšľate viac, ale necítite sa jasnejšie. Fungujete, no stojí vás to priveľa energie. Vnútorné „buď – alebo“ vás tlačí do rohov:
oddýchnuť si alebo byť zodpovední, pustiť kontrolu alebo zlyhať.
Trošku inšpirácie v januári 😊
Ako tu spolu žiť a nepohlušiť sa navzájom?
Čo je to liberalizmus? Ako tento prúd vznikol? A aké sú výzvy, ktorým čelí dnes?
😟 Čoho by ste sa báli najviac, keby ste na chvíľu pustili kontrolu?
👀 Nechcete pokoj. Chcete mať pravdu. A to je presne ten moment, kde sa väčšina z nás zasekne.
Deň bol „normálny“. Práca hotová, povinnosti splnené, všetko pod kontrolou. A predsa si sadnete na gauč a namiesto úľavy príde vnútorný dialóg, ktorý sa nedá vypnúť. Prehrávate rozhovory. Argumenty. To, čo ste mali povedať. To, čo by ste mali cítiť inak. A vo vašom vnútri začína súd.
⚠️ Nepríjemná pravda?
Pokoj neprichádza vtedy, keď vás svet konečne pochopí.
Ale keď prestanete trvať na tom, že musí. Rigidné presvedčenia fungujú ako vnútorný diktátor. Sľubujú poriadok, logiku, istotu. V skutočnosti však držia nervový systém v neustálom napätí, v stave „buď alebo“.
🔥 Potreba mať posledné slovo (aspoň v hlave). Neschopnosť vypnúť premýšľanie. Pocit, že ak povolíte, niečo sa rozpadne. Únava, ktorá nejde prespať.
Vďaka ranným komunitám žiaci doma neriešia známky ale vzťahy
Žiaci vedia ráno začať deň bez stresu a otvorená diskusia na rôzne témy je pre nich dôležitá. Ako vie učiteľ vytvárať bezpečný priestor na zhováranie? Prečo sú vzťahy dôležitejšie ako známky?
🤺 Bojujete so svetom?
🔍 „Ľudia sú nezodpovední.“
„Nikto ma neberie vážne.“
„Všetci sú povrchní.“
Znie to ako fakty. Ale veľmi často sú to projekcie, nie vedomé klamstvo, skôr tichý obranný mechanizmus mysle.
🧩 Sedíte v kuchyni, mobil položený vedľa šálky kávy. Čítate správu, ktorá vás podráždila viac, než by „dávala zmysel“. Niekto niečo neurobil. Zasa. Cítite napätie v hrudi, stiahnuté čeľuste. V hlave sa spustí známy monológ: „Prečo sa na nikoho nedá spoľahnúť?“ Odpíšete slušne. Všetko zvládnete. Lenže vnútri rastie únava. Tichá. Dlhodobá.
⚡ Začnete si všímať, že vás ľudia iritujú rýchlejšie než kedysi.
Násilie na ženách: Problém vo vzťahu vzniká, keď je správny len jeden názor
Žiaden vzťah nie je jednočiary, a je prirodzené, že partneri majú na mnohé veci rozdielne názory. Dokonca aj spôsob hľadania konsenzu v partnerstve býva iný, či už je to pokojný rozhovor alebo niekedy to vyzerá ako „v talianskom“ manželstve.
Dôležité je ale to, aby obaja partneri si boli v konflikte rovný, pretože každý má právo povedať svoj nesúhlasný názor a byť pri tom vypočutý.
Problém nastáva vtedy keď iba jeden názor je ten správny a iba jedno riešenie je prípustné, a pritom ide o názor a riešenie stále tej istej strany. Zaznelo to na na prvom podujatí, ktoré pripravil Miestny odbor Živena Bratislava pod názvom Násilie na ženách: trvalý fenomén spoločnosti?!
O bipolárnej poruche: Každý máme právo cítiť sa zle
Vyrástla ako najmladšie z piatich detí v rodine dvoch slávnych rodičov. Talentovaná šansoniérka, herečka a performerka hovorí o tom, ako sa u nej začali objavovať zdravotné problémy - najprv cukrovka, kvôli ktorej skončila dokonca aj v kóme, a neskôr bipolárna porucha.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s Katkou o tom, ako vyzerajú príznaky bipolárnej poruchy, čo boli kritické momenty v Katkinom živote a ako ich Katka zvládla. “Keď som upadla do depresívnej fázy, rozmýšľala som nad tým, ako by som odišla z tohto sveta. Aká som zbytočná a ako moja prítomnosť a iba prekáža iným ľuďom. A bola som o tom tak presvedčená, že keď umriem, tí príbuzní a priatelia budú chvíľočku smutní, ale nakoniec sa im uľaví, keď tu nebudem,” hovorí Katka.
Rozpráva tiež o tom, ako jej pomohla terapia a pobyty na psychiatrii, ako sa naučila lepšie rozumieť, čo sa v nej deje a súcitiť sama so sebou. “Každý máme právo cítiť sa zle. Porovnávať svoje problémy s problémami iných ľudí nie je dobré, lebo výčitky svedomia nás potom smerujú k ešte hlbšej depresii,” dodáva Katka.
Hovorí tiež, ako sa cítila ako dieťa, ako ju v škole vytrápila šikana a ako vníma obraz, ktorý o nej v dospelosti vytvoril bulvár.
🍽️ Hádka, ktorá nebola o riade. A možno ani tá vaša nie je
👩🍳 Dvaja ľudia. Večer. Kuchyňa.
Na linke zostali taniere. Jeden z nich si to všimol. Druhý nie. A potom sa to spustilo. Nie ticho. Nie únava. Ale 40-minútová hádka, ktorá mala zvláštnu chuť, ostrejšiu než špinavý príbor.
Nebola o tanieroch.
Bola o neviditeľnej vete, ktorá zaznela medzi riadkami: „Ak ma máš rád, urobíš to tak, ako ja.“
A tu sa niečo láme. Pretože to nie je fakt. To je vnútorné pravidlo, ktoré nikdy nebolo vyslovené. Nikdy nebolo dohodnuté. A predsa sa podľa neho súdi vina aj láska.
🧠 Myseľ začne zbierať dôkazy: „Vidíš? Zase.“
🐷 Čo nás učí (A)Sociálne prasa. Tajomstvá spoločenskej pohody
😶 Predstavte si situáciu: ste na večierku, chcete zapadnúť, ale slová akosi nechcú prísť. Ticho je trápne. Srdce búši. A vy si hovoríte: „Čo je so mnou zle?“
Denis Kováč v knihe (A)Sociálne prasa vysvetľuje, že nie ste sami. A že trápne ticho nie je chyba vás, ale signál, ako funguje sociálna interakcia.
📖 Kniha je príbeh o tom, ako ľudia prechádzajú od úzkosti, neistoty a prehnanej sebakontroly k prirodzenej charizme. Nie k „dokonalému spoločenskému ja“. Skôr k autentickému uvoľneniu, kde sa dá byť sebou a zároveň zapôsobiť.
💡 Čo si z nej môžete odniesť do bežného života?
🐽 Úzkosť z kontaktu nie je prekážka, je to signál, kde vaša pozornosť a energia unikajú.
🐽 Sociálna charizma nie je naučená póza, ale vedomé uvoľnenie a hranice.
🐽 Humor a sebairónia sú mocné nástroje, ako zmeniť trápnu situáciu na príležitosť.
🐽 Byť „primitívne“ autentický znamená prijať svoje impulzy a emócie, nie ich potláčať.
📖 Vidím veľkú hodnotu pre tých, ktorí sa trápia v spoločnosti alebo majú pocit, že ich ľudia „nevidia“.
Kniha Vám ukáže, že cesta k charizme je praktická, zábavná a ľudská, nie formálna a náročná.
💬 Po prečítaní budete vedieť, že trápne ticho je len začiatok príbehu a že ho môžete premeniť na prítomnosť, kde vás ľudia vnímajú presne tak, ako chcete.
#charizma #socialnainteligencia #sebapoznanie #koučing #mindatelier #psychologia #asociálneprasa #sebadôvera #komunikacia
👁 Svet je jednoduchší a vy ťažší
🧠 Ráno otvoríte oči a ešte skôr, než vstanete z postele, mozog už hodnotí:
– buď to dnes zvládnem, alebo sa rozsypem.
– buď som dosť, alebo zasa zlyhávam.
A pritom sa nič dramatické nedeje. Len bežný deň. Len vy. Len únava, ktorá sa ťahá už príliš dlho.
🚶♀️ Sedíte v aute na parkovisku. Motor zhasnutý, ruky na volante.
V hlave si prehrávate poslednú poradu, vetu, ktorú ste nepovedali, mail, ktorý ešte musíte napísať. A myseľ ponúkne „logické“ riešenie: Buď pritlačím viac… alebo to celé nemá zmysel.
Ako vzniká nevera?
Téma nevery sa v nejakej podobe dotýka každého. Možno s ňou máme osobnú skúsenosť a boli sme v pozícii neverného, nevernej, alebo sme boli v pozícii podvedeného či podvedenej, a možno sme sa ocitli v roli milenca či milenky.
Nevera sa nás dotýka aj vtedy, ak sme vyrástli v domácnosti s neverným rodičom. Alebo ak pozorujeme rozpad vzťahu pre neveru vo svojom blízkom okolí. Alebo ak sme napríklad bútľavou vŕbou človeku, ktorý sa ocitol v neverníckom trojuholníku a nevie ako z neho von.
Prečo sú ľudia neverní? Aké majú očakávania od paralelných vzťahov a ako potom vyzerá realita?
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva o nevere s dvojicou odborníkov - Lenkou Pavukovou Rušarovou a Norbertom Uhnákom. Obaja sú klinickí psychológovia, psychoterapeuti a venujú sa aj párovej terapii a Lenka tvorí popri psychologickej praxi aj podcast Prítomie zameraný na zdieľanie príbehov a podporu vo vlastnom prežívaní.
„Stretávam sa napríklad s tým, že ľudia objavia prostredníctvom nevery akúsi svoju romantickú stránku, ktorej dovtedy venovali vo svojom živote málo pozornosti,“ vraví Norbert v podcaste. „A pravda je, že v našej kultúre sa ľudia po tejto stránke ani veľmi nekultivujú.“
„Časť ľudí si myslí, že vo vzťahu, kde cítia bezpečie, pokoj, lásku a starostlivosť, nemôžu zároveň cítiť a budovať dobrodružstvo, riziko, túžbu, vzdialenosť, a novosť,“ vraví v podcaste Lenka. „A jasné, že sa o to treba aj trocha snažiť a robiť to zámerne, ale možné to je. Ľudia si však často myslia, že zo vzťahu sa stratila iskra a už to tým pádom asi nie je ten pravý vzťah - berú to veľmi fatalisticky,“ dodáva.
Tému nevery rozoberieme až v dvoch dieloch podcastu, v tomto prvom Lenka a Norbert vysvetlia, ako zvykne nevera začať a aké podoby môže mať, a o týždeň sa postavíme do topánok všetkých ľudí v neverníckom trojuholníku.
Porozprávajú aj o tom, za akých podmienok dokáže primárny vzťah neveru zvládnuť - tak, aby sa v ňom obnovil pocit zmyslu, lásky a dôvery. A ako je možné nevere predchádzať - ak vernosť považujeme za hodnotu, ktorá je pre nás dôležitá.
⚠️ Je to tak a hotovo!
🌀 Táto veta neznie dramaticky. Neznie ani emocionálne. A predsa ju často počuť tesne predtým, než sa niečo vnútri človeka začne lámať.
🧩 Je utorok večer. Byt je ticho uprataný, všetko má svoje miesto.
A predsa je v tele napätie. Myšlienky sa točia okolo toho, ako by veci mali fungovať a prečo zase nefungujú. Partner reaguje „nesprávne“. Kolega to pochopil „inak“. Svet akoby odmietal spolupracovať.
🧠 Známy mi raz povedal: „Keď sa veci nerobia poriadne, nedokážem sa upokojiť.“ Myslel tým svoj poriadok. A ukazoval prstom na celý svet, ktorý mu ho odmietal potvrdiť.
⚡ Čím viac trváte na jedinom správnom výklade reality, tým viac energie míňate na kontrolu. Na vysvetľovanie. Na vnútorné hádky, ktoré nikto iný ani nepočuje. Rigidné pravidlá v mysli dávajú ilúziu bezpečia. Ale realita nefunguje ako prepínač buď/alebo. Skôr ako spektrum pravdepodobností. A nervový systém v ňom potrebuje pohyb, nie zovretie.
🧠 Mozog v neistote nehľadá pravdu, ale úľavu.
Na Slovensku stále nie sme schopní zdieľať svoju vnútornú bolesť ani s našimi najbližšími, tobôž sa o ňu podeliť s odborníkmi
Pre mladých je témou číslo jedna osamelosť. Nehovoríme o tom, čo nás naozaj trápi a čím vnútorne žijeme. Namiesto toho nosíme masky a snažíme sa napĺňať očakávania tých druhých. Tvrdí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Podľa neho, my dospelí mládež sklamávame pretože im nevieme poskytnúť istoty, ale ani nádej a preto sa deti utiekajú k pochopeniu v online priestore. Výsledkom je prehlbujúca sa radikalizácia mládeže, ktorá môže vyústiť až do opakovania fatálneho násilia.
😮💨 Keď je svet príliš ostrý
🌫️ Budík zazvoní o niečo skôr, než by ste chceli. Správy v mobile sú plné napätia. V práci niekto povie vetu, ktorá by inokedy prešla bez povšimnutia, dnes však zareže. Reagujete ostrejšie, než ste zamýšľali. Alebo sa stiahnete a mlčíte. A niekde v pozadí ide tichá myšlienka: „Niečo so mnou nie je v poriadku.“
⚡ Počas dňa sa to zbiera.
Malé podnety majú veľkú váhu. Svet sa začína deliť na správne a zlé, ja a oni, zvládam, nezvládam. V tele je napätie, v hlave zrýchlené myšlienky. Oddych si odkladáte, lebo „teraz na to nie je čas“.
Lenže bez oddychu sa myseľ prirodzene vracia do extrémov. Nie preto, že by ste boli slabí. Ale preto, že nervový systém ide na hranici kapacity.
🔹 Keď je nervový systém dlhodobo preťažený, mozog uprednostňuje rýchle, zjednodušené hodnotenia. Čiernobiele myslenie nie je postoj. Je to obranný mechanizmus.
🔹 Oddych nie je útek. Je to prevencia extrémov. Keď ste oddýchnutí, zvyšuje sa tolerancia na neistotu a rozdiely. Svet prestáva byť taký ostrý.
Niečo zaujímavé na zamyslenie
Prečo u nás všetko mešká a stojí viac - od diaľnic po renovácie bytov
Prečo u nás verejné projekty vždy meškajú a sú ešte aj drahšie, ako sa plánovalo? Dá sa s tým niečo urobiť?
Dánsky profesor Bent Flyvbjerg ukázal, že áno. Či už ide o diaľnice, električku, národné divadlo, alebo galériu - výsledky sa dajú zlepšiť všade, ak sa naučíme zopár overených princípov.
Kniha profesora Flyvbjerga s názvom How Big Things Get Done (Ako robiť veľké veci) nás môže posunúť vpred, ak pracujeme pre štát, ale aj pre súkromnú firmu, a naše uvažovanie zlepší aj vtedy, ak sledujeme kroky vlády či samosprávy z občianskej pozície, ale lekciu si z nej vieme zobrať aj do vlastných životov - napríklad keď prerábame byt alebo píšeme knihu.
V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s analytikom Útvaru hodnoty za peniaze Martinom Kmeťkom o tom, ako poznatky z knihy How Big Things Get Done využívajú analytici a analytičky v práci pre štát.
Rozprávajú sa o zlých odhadoch, ktoré urobili oni dvaja v bežnom živote a o tom, ako ich hodnotia spätne po prečítaní knihy.
Preberú príklady vlád, tvorivých ľudí a súkromných firiem z rôznych častí sveta, ktoré sa spomínajú v knihe profesora Flyvbjerga a mohli nás všetkých inšpirovať.
😖 Čo na druhých nedokážete vystáť a prečo to možno bolí
👀 Sedíte v aute, niekto pred vami ide príliš pomaly.
V práci kolega opakuje tú istú vetu a vám sa sťahuje žalúdok.
Blízky človek povie niečo „nevinné“ a vo vás to exploduje.
Nie je to len podráždenie. Je to neprimerané. A presne to vás na tom zneistí.
🔥 Napätie rastie. V hlave sa spustí tichý monológ:
„Ako môže byť taký…“
Od šimpanzov po Tinder: čo vieme o histórii a evolúcii ľudskej sexuality
Sexualita je výborným príkladom interakcie prírodnej a kultúrnej evolúcie. Svoje záujmy si jej prostredníctvom presadzovali a presadzujú rôzne náboženstvá, cirkvi, ale i politické sily. Objektom vedeckého výskumu sa sexualita stala v polovici 19. storočia, 20. storočie prinieslo sexuálnu revolúciu a naše 21. storočie zasa sociálne siete, rapídne sa meniacu intimitu a zoznamovacie aplikácie, ktoré akoby menili všetko, čo sme doteraz poznali.
🎶 Hudba hrala. A telo si konečne nemuselo pýtať povolenie.
✋ Ruky sa hýbali skôr, než hlava stihla zasiahnuť. Bez kontroly. Bez opráv. Bez otázky, či je to v poriadku.
🎧 Niekedy nepotrebujete ďalšie pochopenie. Potrebujete ticho. Nie ticho, ktoré tlačí. Ale ticho, v ktorom nemusíte vysvetľovať, prečo ste unavení.
🎨 Nemaľuje sa pre výsledok. Maľuje sa preto, že hlava je preplnená a telo už nechce čakať, kým si to „rozumovo vyriešite“. Čiary môžu byť chaotické. Farby nepohodlné. Rytmus mimo tempa, na ktoré ste zvyknutí fungovať.
🌫️ Nebolo treba nič dokazovať. Ani byť pokojný. Ani byť „v pohode“. Práve vtedy si človek uvedomí, ako často je napätie už normou a uvoľnenie pôsobí podozrivo.
Papier vydržal via. Hudba odniesla to, čo slová dlhšie nezvládali. A ticho medzi ľuďmi nebolo prázdne. Bolo úľavné.
#artekoucing #vedomestisenie #relaxaciavpraxi #maľovaniepredušu #pracasemociami #ticho #zastavsa #bezvykonu #preťaženie #nervovysystem #vnimanie #spomalenie
💸 Extrémne myslenie je pohodlné. A drahé
🧩 Sedíte pri stole, mobil odložený bokom, hlava ešte stále beží.
V práci „oni“ zase niečo pokazili. Doma „ja“ zasa nezvládam.
Buď som silná, alebo som slabá.
Buď mám pravdu, alebo prehrávam.
Je to zvláštny pokoj. Všetko je jasne rozdelené. A zároveň únava, ktorá sa nedá dospať.
🔥 Čiernobiele myslenie má jednu veľkú výhodu. Nemusíte niesť zodpovednosť. Keď je niekto celý zlý, nemusíte hľadať svoju časť.
Je sexbiznis práca? Alebo zneužívanie žien?
Od pouličného sexbiznisu cez masážne salóny až po online sexuálne služby - v súčasnom nastavení sveta to funguje tak, že niektorí ľudia predávajú sex a niektorí si ho kupujú.
Ako sa má k tomuto obchodu postaviť demokratický štát? Je pravda, že v sexbiznise ide o zneužívanie moci zo strany mužov, ktorí majú peniaze, a zároveň o zneužívanie žien v slabej finančnej a sociálnej situácii? Ako má štát rešpektovať právo ľudí viesť svoj život podľa svojich predstáv, ale zároveň posilňovať postavenie ľudí tak, aby nerobili niečo, čo nechcú?
V tejto epizóde sa Barbora Mareková rozpráva s riaditeľkou občianskeho združenia Odyseus. Dominika je psychologička a terénna pracovníčka a so svojím tímom sa venuje skvalitňovaniu života ľudí z ohrozených komunít.
Barbora sa pýta, či je správne, a nápomocné, považovať dobrovoľné poskytovanie sexuálnych služieb za prácu. Dominika približuje, ako by vyzerala podpora žien v sexbiznise, ktorá by bola postavená na aktuálnom vedeckom poznaní a rešpektovala by ľudské práva a ľudskú dôstojnosť.
Preberú aj, čo skúsili v téme sexbiznisu spraviť rôzne vlády v zahraničí - a ako to dopadlo.
🧭 Ak máte pocit, že sa vám svet posledné dni zužuje, možno je to signál
🌪️ Predstavte si obyčajnú situáciu. Niekto vám napíše správu, ktorú ste nečakali. Alebo povie vetu, ktorá sa vás dotkne presne tam, kde je to citlivé. A zrazu je všetko jasné. Príliš jasné.
Buď má pravdu on. Alebo vy.
Buď ste zlyhali. Alebo zlyhal niekto iný.
Buď je to celé zle. Alebo sa s tým nedá nič robiť.
🖤 Stiahne sa hrudník. Myšlienky sa zrýchlia. A vnútorný hlas začne hovoriť tvrdo a bez odtieňov.
🛑 Keď si všimnete, že idete do extrému, skúste si potichu položiť túto otázku: Čo ešte môže byť pravda, aj keď sa mi to nepáči?
O ozdravnej sile umenia a o dlhodobej terapii
“Pomáhalo mi myslieť si, že môj syn ma odniekadiaľ vidí. Posúvalo ma to v tom, že musím žiť pekný život, lebo on nemôže vidieť zosypanú mamu.” Hovorí výtvarníčka Zuzana Medzay v druhej časti rozhovoru o traume a uzdravení.
Zuzana prežila autonehodu, pri ktorej prišla o manžela a 14-mesačného syna. Rozvinuli sa u nej viaceré symptómy traumatizácie, ktoré si kompenzovala závislosťou na práci, či alkohole.
V predošlej epizóde podcastu sa Barbora Mareková pýtala na začiatky psychoterapie, ktorá Zuzane pomohla zastabilizovať jej ťažký psychický stav. Dnes v rozhovore pokračujú. Rozprávajú sa o smútení a o tom, čo potrebuje človek, ktorý práve smúti.
"Moja skúsenosť bola taká, že ľudia nevedeli reagovať na smútok, báli sa toho. Máme tendenciu smútok vytesňovať a schovávať."
Zuzana sa v procese vlastného uzdravenia stala arteterapeutkou. V podcaste vysvetľuje, ako funguje arteterapia a skupinové stretnutia, kde ľudia tvoria a kde môžu zároveň zdieľať, čo potrebujú.
“Robila som napríklad sebaspoznávacie skupiny a dala som tam tému hnev. Stvárnite svoj hnev. Ženy sa poprechádzali po ateliéri, povyberali si materiály a každá si spustila svoj proces tvorby. Tá, čo potrebovala búchať, búchala, tá čo potrebovala pustiť slzy, pustila slzy.”
Barbora sa pýtala, ako začať s takouto tvorbou, a či arteterapia pomáha aj ľuďom ktorí nemajú výtvarnú talent. “Toto nie je o výsledku. Ak človeku záleží na výsledku, opäť je to jeho vnútorná téma, že prečo si nedovolí pustiť emóciu, ktorú potrebuje.” vraví Zuzana.
👊 Keď so mnou nesúhlasíš, ideš proti mne
Možno túto vetu nikdy nepoviete nahlas. Ale telo ju pozná veľmi dobre.
👥 „Keď mi partner odporuje, cítim sa ohrozená.“ Nie preto, že by kričal. Nie preto, že by ju zhadzoval. Ale preto, že jej nervový systém v zlomku sekundy vyhodnotil: Nie je na mojej strane.
Sedeli v kuchyni. Večer. Únava po celom dni. On povedal len: „Ja to vidím trochu inak.“ A v nej sa niečo stiahlo. Brucho. Hruď. Dých.
⚠️ V tej chvíli už nešlo o názor. Telo preplo do režimu ohrozenia.
Myseľ sa zúžila. Rozdiel sa zmenil na útok. A čiernobiele myslenie povedalo: Buď so mnou súhlasíš, alebo si proti mne.
Výsledok? Obrana. Napätie. Mlčanie, ktoré bolí viac než hádka.
Zopár silných myšlienok na zamyslenie
🖍️ Začalo to krátkou meditáciou
Nie preto, aby som sa „upokojila“, ale aby som si všimla, čo už tam je.
Potom prišla imaginácia – obrazy, ktoré sa objavia, keď ich netlačím preč.
Nasledovala tvorba. Čiary, farby, pohyb ruky. Bez zámeru.
A nakoniec reflexia – tiché pomenovanie toho, čo sa počas procesu vynorilo.
Nie všetko potrebuje význam.
Nie všetko potrebuje riešenie.
Niekedy stačí prejsť celým cyklom:
zastaviť sa – predstaviť si – vytvoriť – pozrieť sa späť.
A nechať to tak.
#artinprocess #imaginacia #tvorba #reflexia #emocie #vedomapozornost #kreativita
Bola som plachý človek, no situácia so synom ma zmenila
Ako byť dobrým rodičom, keď nám dieťa oznámi že je gej, lesba či transrodový človek? A ako sa v tejto situácii postarať aj o seba?
Dve mamy - Lenka Martinčoková a Zlatica Maarová založili pred pár rokmi Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí s cieľom podporiť nielen svoje deti, ale všetkých queer ľudí na Slovensku.
Do ich združenia postupne pribudlo veľa ďalších rodičov a nedávno vydali spolu knihu s názvom Niečo ti chcem povedať. Prinášajú v nej 15 príbehov, ktoré zachytávajú moment oboznámenia sa s queer identitou blízkeho človeka a zmeny, ktorými si musia blízke vzťahy prejsť.
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva s Elenou Martinčokovou - jednou so zakladateliek združenia o momente, keď jej syn oznámil že je gej.
"Rodičia potom takisto absolvuju coming-out," vraví Elena v podcaste. "A keď ho chcete absolvovať vo vyrovnanosti a v presvedčení, nedá sa to bez toho, aby ste si naštudovali informácie, ktoré vás dovtedy nikto nenaučil."
Hovorí o tom, ako sa počas rokov vyvíjal jej vzťah so synom a ako začala v strednom veku - aj vďaka nemu - osobnostne rásť.
"Ja som bola vyše 40 rokov veľmi utiahnutý a plachý človek a táto nová situácia ma odrazu zmenila, vnútorne aj navonok. Začala som vystupovať nebojácne, otvorene a už som sa za nič neskrývala, lebo som cítila, že sa chcem ozývať," vraví Elena.
