Láska na prvý pohľad... Poznáte to? Jedni vravia, že neexistvuje... druhí ju stretávajú niekoľkokrát denne...

Šiel po chodbe, idol z mojich dievčenských snov... vedela som, že tu ostanem, aj keby ma nechceli... Bola to výzva, mala som sladkých 18 a odišla som do "veľkého sveta"... nehovorím, že by som nemala nejaké vzťahy, ale z môjho pohľadu - nič uspokojujúce... pri mojich 1,80m a 80kg sa mi v našom malom mestečku chlapci vyhýbali... a tí, ktorí boli vyšší, kukali po 1,80m ale do 60kg... skúsilo to aj pár menších odo mňa (takí divní típkovia), no akože uznajte, ja mamu nikomu robiť nebudem... chcela som niekoho, kto sa mi vkrádal do snov... múdry, zrelý a pohľadný muž...

Šiel po chodbe a bol to on... láska na prvý pohľad a chvenie motýľov v žalúdku... ostala som, ktovie prečo?...predniesol fakty (pre mňa ani nie veľmi zaujímavé), súhlasila som... hlavne mu byť na blízku, hlavne ho spoznať... boli to nové pocity veľkého sveta, láska taká čistá, že ani nežiadala opätovanie... možno sa teraz smejete, ja to tiež dnes nechápem... celý vesmír sa spojil a mala som pocit, že to tak má byť, že tam proste patrím...

A láska bola opätovaná, no inak... adoptovali sme si jeden druhého... on sa stal pre mňa otcom, ktorého som ako dieťa nepoznala a presne takéhoto som si vysnívala... ja som sa preňho stala dcérou, ktorá odišla s jeho prvou manželkou a síce udržiavali vzťah, no ani jeden z nich nebol s tým vzťahom spokojný... ja 18, on 40, ja slobodná, on druhýkrát ženatý... dnes už viem, že určite vedel, že ho ľúbim... bol to zrelý muž a ja som to asi nevedela zakryť... a ja viem, že ma mal rád... inak ako ostatných kolegov, bolo to niečo medzi nami, o čom sa šepkalo...

"Si hlúpa naivka," počula som odvšadiaľ "kde máš napísané, že keď sa s tebou ožení, nerozvedie sa aj tretí raz..." Usmievala som sa, podľa niektorých možno priblblo, ale len my dvaja sme vedeli, že o manželstvo nám nejde...

Bolo veľa pokusov, ako nás "rozoštvať"... neúspešne, veď vlastne nebolo čo rozoštvávať... 

K napísaniu tohto článočku ma popravde vyprovokoval ani nie tak prvotný nepríjemný  zážitok, ale ľadová sprcha, ktorá po pár dňoch nasledovala... Takže začnem ľadovou sprchou, aby bolo všetko uvedené na pravú mieru...

Po niekoľkých mesiacoch sme sa dohodli s kamoškou, že dáme v meste sľúbenú kávu... Šla som aj s malým a celkom fajn sme posedeli a pokecali. Vlastne skoro celkom fajn... Celé to narušila kamoška, keď obdivovala malého šikovnosť a akosi mi začala rozprávať:

"Je to strašná nespravodlivosť. Ty si taká starostlivá mama a nemôžete mať vlastné detičky. A kadejaké socky rodia a chľastajú súčasne a to tie úrady nevidia? Kde v pekle je tá sociálka vtedy? Vás preverujú ako násilníkov a zlodejov a čo ja viem akých a také kdejaké socky chodia s deckami ožraté ako dogy a nič... je to nespravodlivé." uzavrela to.

Tak jej vravím : "Vieš, ono to nie je také jednoznačné, niektorí ľudia nemôžu za to, že patria k sociálne slabým a aj tí majú predsa právo mať deti...pokiaľ je to dieťa nakŕmené a čisté, čo na tom, že je z chudobnej rodiny." argumentovala som, my tiež nepatríme k smotánke. Nato sa kamoška rozohnila a spustila:

" Hej, ty sa ich stále zastávaš, ty si taký dobrák, ale minulý týždeň mi kolegyňa rozprávala, ako sa na zastávke strepala ožratá ženská s kočiarom z mestskej...no vravím ti, ožratá bola, špinavé rifle, tričko za europäťdesiat od číňana, cigán v kočiari... akože kamoška hovorila, že zrejme aj v buse pýtala prachy, lebo chodila hore-dolu, potom sa schytila a trésk na betón aj s kočiarom...ten sa prevrátil, ale čo tam po nejakom cigánskom zasranovi...no ale chápeš to? A musela to byť nejaká fakt socka, lebo že ani šofér nič neurobil, zavrel dvere a odišiel... Že až potom jej pomohla nejaká baba, asi z nejakého súcitu, keď k nej nikto nešiel...veď kto by aj, ešte ti vynadá... a že keď ich sledovala, že fakt socka, čosi tej babe vykladala a ani zuby nemala! Akože fakt des..." Nemala som chuť to ďalej počúvať, tak som ju prerušila: "Kedy to bolo?"

"Nó, vravela to tento týždeň v pondelok, že v piatok, keď šla z práce..." Svitlo mi...tak vravím:

Minule som niekde čítala pár riadkov čiernej kroniky o tom, ako chovateľka psa vyhodila šteniatka niekam pod plot, lebo jej čistokrvnú fenku „zbuchol“ dajaký pouličný miešanec... Nakoľko by si urobila veľmi zlé meno darovaním nečistokrvných šmudlov, rozhodla sa takto... Pustili sa do nej všetci od polície, cez rôzne spolky na ochranu zvierat i obyčajní ľudia... Vypisovali sa listy o zastavenie chovu, o neprofesionalite a bola z toho celkom slušná kuca-paca. Aj psík má právo na život... aj keď sa narodil ako nedôstojný potomok dôstojnej psej dámy... Záver? Havkáči putovali pod plot, lebo ešte nikto nevymyslel a nenamontoval k veterinárnym ambulanciám „šteňabox“... Obyčajné malé šteňa zburcuje stovky ľudí...

A teraz z iného súdka... dvíha ma zo stoličky, „zrušme babyboxy“ ozýva sa z OSN... vedia, o čom hovoria??? Áno, chápem argument, že každé dieťa má právo na identitu. Je pravda, že pokiaľ sa matka neprihlási, identita je nemožná... ale... nemalo by sa trošku prihladnuť aj na nejaké poradie dôležitosti?

 Za úvahu stojí :   Zo života chlapčeka

18.7.2009    Tak už som tu, ale kde je mama? Nechala ma v pôrodnici a odišla... Ostalo mi po nej len PRIEZVISKO, ani neviem, či mi meno dala  ona alebo personál...                  

krátko nato   Tak už som v detskom domove...dali ma jednej tete domov...dobre sa o mňa stará, ale všetci hovoria, že je to len prestupná stanica...čo je to prestupná stanica???...

28.1.2010   Boli tu nejakí ľudia, vraj by ma chceli a mal by som mamku a ocka...ale ja som iba plakal...bojím sa, lebo mama pre mňa nie je zrovna synonymom dobra a pohody.

20. mája to bude rok, čo som odišla z práce a stala som sa maminou vtedy 10-mesačnému opusteniatku. Napriek tomu, nie všetci zákazníci, ktorých som obsluhovala, ma obíjdu na ulici bez pozdravu... Tak sa stalo aj v sobotu. Stretla som pani, možno do 60-tky nemá ďaleko, milá zákazníčka, spokojná so všetkým, čo som jej položila na pult... Hneď sa mi prihovorila :

                "Jáj, zlatko moje, toto je ten váš krásavec... jáj, ako vás obdivujem, do takejto doby dieťatko a ešte k tomu z domova... "

Rozhovor pokračoval, podebatili sme a šli sme každá svojou cestou... Malý driemal v kočiari, kde-tu vykukol, keď ho dačo zaujalo a mňa tak napadlo... Aká doba, dokelu... Veď  vždy je dajaká doba...

Moja babička mala prvé dieťa v roku 1945, ďalšie 1946, dvojičky 1948, a ďalšie 1950... a to tiež na tú dobu bola DOBA... Babička ešte žije, má krásnych 86 rokov, pochovala 2 deti a nikdy si na žiadnu dobu nesťažovala... Má 87-ročnú kamarátku, o ktorú sa tak trošku moja mama a moja teta starajú. Hlavne jej nosia nákupy a chodia platiť účty, nakoľko tetuška už cca 15 rokov je schopná chodiť len po svojom bytíku... Nebola v obchode, telka nič moc... A smejeme sa na jej prosbách... "Majka, keď príde mäso, kúp mi kúsok" alebo "Keď bude pekná zelenina, kúp aj mne" alebo " Evka, keď pôjdeš stáť na mandarinky, vezmi mi pol kila, keď sa ti bude dať" ... a mohla by som pokračovať... život, aký si mladšie ročníky pamätajú len z rozprávania. A možno o tom ani nepočuli. A tetuška v tom žije dodnes... A nevie si predstaviť, že sú prepchaté obchody nielen potrebným tovarom, ale aj kravinami, bez ktorých by ľudstvo určite nevyhynulo... Tetuška si stále pamätá, že bola DOBA, keď sa hovorilo NEDÁ SA, a pritom všetci vedeli, že je to inak... DOBA, keď niekto na pozícii povedal NEMÁME, tak nemali, aj keby mali... DOBA, keď bolo počuť NEBUDE, ale pritom u vyvolených už dávno bolo...

A tak ma napadlo, vtedy sa nikto nepozastavoval, keď si niekto vzal dieťa z detského domova. Bolo to normálne, niečo bolo, niečo nie, niečo bolo hneď a niečo len spod pultu a na niečo sa čakalo roky... A preto možno ľudia nechápu, že si niekto dnes vezme opusteniatko... Žijeme v takej dobe, nie je v Bille, ideme do Tesca, nie je v Tescu, ideme do Kauflandu, nie je v Kauflande, ideme do Lidlu... a hlavne rýchlo, lebo to treba hneď...  peniaze vládnu svetom a všetko sa dá kúpiť... (bohužiaľ)... a nikoho nenapadne, že sú skutočne ešte situácie, ktoré sa tak veľmi podobajú tej minulej dobe... NEDÁ SA, NEMÁME, NEBUDE, ... a potom čo... je úplne jedno, kadiaľ budeme chodiť a koľko peňazí ponúkať...

Proste existujú páry, ktorým nikdy nebude dopriate mať spoločné dieťa... NEDÁ SA... a keď sa pýtajú, "máme nejakú nádej", odpoveď poznajú v hĺbke duše... NEMÁME... a keď sa pýtajú, "kedy bude aj u nás detský smiech", odpoveďou im je  NEBUDE... a ako z toho von?  Proste si vziať opusteniatko z detského domova...  Mnohí nás riešili : čo keby si šla na liečenie (jeden z mylných predpokladov, že vždy je chyba u ženy)... skús dať doktorovi obálku... doktori vedia a bez obálky neurobia nič... tak choďte k tomu liečiteľovi... a tak ďalej dookola... proste dnešná doba... vezmeš peniaze, ideš vybavíš, zoženieš, vezmeš mobil, vytelefonuješ...

Týmto článkom by som sa chcela poďakovať Zuzke Valovičovej...

Všetko to začalo 2.4.2011, keď sme v Maxe stratili opicu... Poviete si, banalita... áno, pre nás dospelých zrejme záležitosť, ktorá nestojí za povšimnutie. Pre nášho malého koniec sveta... Opica prišla s ním z profirodiny, odkiaľ sme si ho doniesli. Bola to jeho súputníčka v ťažkých časoch opusteného dieťaťa, ktoré matka nechala v pôrodnici... Naviazal sa na ňu tak, že jedna z prvých komunikácií po "dame ham, dame čají" bolo "opica sami" (s nami)... a naozaj, bez nej sme neprešli z kuchyne do obývačky, nevyšli z domu... a vždy sme sa vrátili, až na tú nešťastnú sobotu...

"De je opica"...celé dni vydržal smútiť... sedel v kresle a nič ho nezaujalo... ideme von : "opica sami", ideme spinkať : "opica sami"... a opica nikde... zháňali sme, v obchodoch, na nete, všade... v obchode bol zlatý, každú hračku pomojkal, pritúlil a vrátil do regála... predavačky z neho nemohli, že aký zlatučký, to iné decká chcú všetko a on nič... ako im povedať, že on svoje "všetko" stratil... vlastne ja som stratila... nie priamo, ale neustrážila som... dostali sme sa do potýčky s jedným chlapíkom, ktorý praštil vozík tak, že malému tresol do nožičiek... samozrejme, že to nebolo bez slzičiek a strachu, takže som riešila ako prvé malého a tašku s nákupom a akosi som zabudla na opicu... či ostala na vozíku, príp. mu vypadla za mojím chrbtom, neviem... domov sme prišli dvaja... a napriek pýtaniu sa, proseniu a neviem čomu, nik ju nevrátil... nechápem to... ľudia museli vedieť, že to najskôr stratilo dieťa (a určite bude mama hľadať), tak nechápem, prečo to niekomu podávalo paprče... no ale stalo sa...

Po pár dňoch sa na oznam o stratenej opici tu na koníkovi ozvala Zuzka. Vymenili sme si pár odkazov s informáciami a včera prišiel balík s veľmi podobnou opicou... Rozžiarené detské očká a úsmev sú tým najkrajším ocenením dobrého skutku...

Takže, Zuzka, Ešte raz veľké ĎAKUJEME... a tu sú fotky, ako sme rozbaľovali...

                                                                   Prišiel mi balík, kuk, čo je v ňom ???

Ak niekto viete niečo o tejto opici, dajte mi vedieť do IP... som ochotná vymeniť za iného plyšáka, nakoľko náš Šaňko iného neche... Bola to súputníčka v jeho ťažkých časoch opusteného dieťaťa a dodnes je preňho všetkým... Som strašná mama, neustrážila som jeho poklad, tak sa snažím aspoň takto...