Veľa mám na MK mi začalo písať, kde som začala a ako pracujem. Chcem Vám napísať, že som jedna z Vás. Z Vás mamín, ktoré tápate a hľadáte, čo - kde - ako. Som jedna z Vás, ktorá sa dostala do takejto čudnej situácie a ani neviem ako. Všetko, čo viem, o čom píšem, som získala väčšinou čítaním alebo radami získanými od ostatných mamičiek. A 3/4 práce, čo robím so svojim dzecom je o intuícií, jednoducho pokus-omyl. Celé svoje know-how Vám tu dávam, nič netajím a fakt si to do budúcna nemienim dať patentovať. Nikdy som totiž o tomto nechcela písať. Vždy som si myslela, že svoj prvý blog budem písať o super IT-čkárskych veciach, o radách na pracovný pohovor, o mojom milovanom SQL, o niečom, čo som dovtedy považovala za super dôležité a užitočné a v čom som sa "cítila" ako doma.

No, ale človek mieni, Pán Boh mení a teraz tu píšem o sebe a dcére a našej ceste od PAS.

Ak, to však niekomu pomôže, zhrniem tu pár prvých bodov, ktoré by ste mohli skúsiť a kde Vám možno aj druhí ľudia (odborníci) poradia. 

1. CVI (centrum včasnej intervencie) 

V niektorých mestách je to už celkom pekne rozbehnuté, najmä BA a ZA, tam robia aj diagnostiku aj nejaké tie komunikačné terapie alebo prácu so špeciálnym pedagógom a pod. V tt zatiaľ skôr len sociálna podpora, ale aj to pomôže v prvých mesiacoch.

2. CPPP (centrum pedagogicko-psychologického poradenstva)

Toto je kapitola sama o sebe. Mať dieťa, ktoré krásne priberá, krásne papká, vždy sa teší na ponúknuté jedlo je fakt zázrak. 

Ja som mala take 50%ntné štastie pri synovi. Ten síce jedol pekne, len tá váha nenaskakovala. 8 kg v 1 roku bol náš rekord. Už som si myslela, že to nikto neprekoná... ALE pozor nikdy nehovor nikdy, lebo ti Pán Božko nadelí ďalšie dieťa, ktoré nebude mať v jednom roku ani tolko🤦‍♀️

S jedením je to u nás o držku od začiatku. Aj keď som si myslela, ze kojenie sa mi pri dcére konečne podarí, váha hovorila o niečom inom. 100g za mesiac🙈A ja ťava sprostá som to ešte vypeckovala, že to “chcem” vydržať aspoň ešte jeden mesiac bez príkrmov. Stoj čo stoj som to chcela podchytiť, až som možno ohrozila svoju dcéru a jej ranný vývin. Práve vtedy, keď potrebovala najviac tekutín, som ja vedome odmietala prikrmovanie a chcela som zostať len na mlieku. Za toto mám veľké výčitky, pretože si teraz spätne uvedomujem, že potrebovala vtedy zo seba dostať čo najrýchlejšie bilirubín a dávkami, čo dostávala odomňa to trvalo veľmi dlho a možno práve ja svojim hlúpym presvedčením som jej nechtiac poškodila vývin nervovej sústavy. Toto je iba moja teória, jedna z možných, prečo moja raketa ešte nerozpráva, tak to neberte ako vedecky podloženú teóriu. V kažom prípade už by som postupovala inak.

Príkrmy boli tiež jedna veľká katastrofa. Každý deň som sa vyzliekala do pol pásu a išla ju krmiť. Zápasník sumo by mohol byť zo mňa, všetky chmaty som vyskúšala, len aby som do nej niečo dostala. V tomto je možno “šťastie”, že som začala "riešiť" dcéru, lebo mi pani z CVI na prvom stretnutí dala čudnú otázku: Ako mala prežúva? Myslela tým, či používa jazyk, všetky zuby a pod. Fakt ma to zaskočilo, lebo ja som moju raketu vlastne tvárou v tvar jesť ani poriadne nevidela🙈 Sedieť v stoličke nechcela, tak som ju mala vždy chrbtom na svojich kolenách. Tak som začala nad tým premýšľať. Ako ona vlastne je?

Začala som si ju dávať vedľa seba alebo pred seba a jedlo som do nej prestala pchať. Nielen z dôvodu, že som chcela vidieť ako prežúva, ale chcela som ju postupne učiť jesť samostatne. A poviem Vám, fungovalo to na 100%. Zrazu prestali byť boje. Ja som síce musela zatnúť zuby, že všetko na začiatku jedla rukami, čistučké bodinka v súčasnosti už žiadne nemáme a dlážku po každom obede zametám a utieram, ale podstatné je, že začala jesť. Rad radom každé ponúknuté jedlo, sedieť pri stole a dnes už aj používa (vo väčšine prípadov) lyžičku. Teraz zostavá posledná pri stole a dojedava všetko z tanierov🙈 Špinavá jak prasatko pepa, ale z 5 jedení je kritická už len večera, keď neviem ešte presne odhadnúť, či je už dostatočne najedená za celý deň alebo by si niečo dala.  Niekedy sú problematické ešte raňajky, kedy si stále "pýta" (ukazuje) svoj obľúbený čokoládový puding. Ten by jedla aj 5x za deň, takže boje ostali aj v dni, keď jej dám iné raňajky, ale už sa nenechám vydierať. Moja drahá nechceš, ďalšie nedostaneš 😘  Obed si potom nájdem vždy pekne vypapaný, takže niekedy sa oplatí byť krkavčia matka😂🙈

Dnes sa nám ranné jedy vyhli, navštívili nás až na večer, aj keď musím sa pokarhať, trochu som si pokašľala zabehnutú prácu za stolom. Skúšala som ju učiť aj na koberci, myslím také ľahké úlohy ako triedenie a priraďovanie, lenže tym pádom sa jej z “free” štýlu, nechce ist do stoličkovej "kazajky", tak sa tomu do budúcna určite vyhnite, nech nezačínate odznova ako my🙈 Interakcia s loptou sa zlepšuje, len si to musím nejakým spôsobom natočiť, lebo mi to zase logo neuverí, keďže typujem, že tam nebude chcieť spolupracovať ani za nič. Slová nemáme žiadne, jedy ostávajú a mimochodom už ma z nich riadne šlak tráfa, tak sa modlím cez deň oveľa častejšie, nielen večer,lebo niekedy ju mám chuť už fakt vystreliť do vesmíru. Keď už som ju dnes ignorovala a začala som si robiť svoje, zase na mňa vybafla tu svoju poločudnú funknčnú hru. Ona si jednoducho zrazu okolo kuchyne začala jazdiť na autíčkovom odrážadle s mackom vpredu a s hasičkou prilbou na hlave. To Vám bol pohľad, hneď mi srdce zapišťalo, ako sa tam vozila pekne po dome. Neviem, či toto dáva nejaký zmysel, keďže mi svoju "hru" nevie skomentovať, mne sa to tak či tak páčilo a môže to byť kľudne aj nefunkčná hra... Za toto má moja raketa dnes plusový bod...

To Vám bol zas deň. Mojej malej rakete akosi v poslednom čase šibe a hneď zrána vie byť pekne jedovatá. Už fakt neviem, či je to chorobou, bolavými ústami alebo rastúcimi zubami, v každom prípade mi to príde ako jeden začarovaný kruh. Ráno ju vidím postávať v postielke, tak ju ospalo pozdravím a boom-najeduje sa... Tak si hovorím: no jo, to zas bude deň, keď ju rozčúli ešte aj pozdrav. Ako správna matka to skúšam znovu a pýtam sa, či ju zoberiem hopa, ale znovu boom do postele späť a jedy... Reku ej asi si dnes otvorim flašku vína, nech mi je s ňou veselšie. Bolo presne 8:15 a za 15 minút som ju dokázala rozčúliť asi 5-6x. Vytočilo ju aj to, že som sa bola "vycikať", tak ručala pri mne na záchode ako tur... 8:17 som už ručala s ňou. Akosi sa mi nedá pozitívne naštartovať deň s takýmto privítaním. Ale, čo už s ňou pustila som sa teda do dnešného "boja" a ignorovala som jej zlú náladu...

Pri plienkovaní som si začala pospevovať jej obľúbené pesničky z nášho "Fíha-repertoára", čo ju celkom upokojilo a už som zase mala svoju malú raketu späť. Keďže teraz idem "monte" cestou všade ju vláčim so sebou a ukazujem jej čo robím. Ako robila som to aj predtým, aj so synom, aj s ňou, ale dnes som si povedala, že začnem byť dôslednejšia, však aj tak nemáme čo "robiť". Umývačku už tradične večer nevyložím, lebo viem, že mi pekne krásne podáva poháriky a taniere, okrem toho samozrejme 5-6x lupne gombíkmi, ale mohla som si dať "check", že sme to zvládli spolu. Myčka vyložená/naložená, prišla na rad sušička a pod... takto sme sa vliekli do nejakej poldesiatej. Pokračovali sme dali našim tradičným učením a hraním, ale potom som chcela aspoň 10-15 min ticha bez mrnčania a bez toho, aby som musela myslieť, tak som sa uchýlila k telke a zapla jej fíhu... No lenže tento môj malý upír sa dnes rozhodol, že ani telka z mojej veľkej veľkorysosti jej dnes neni dobrá, tak mi mrnčala za zadkom všade, kde som sa pohla. Začala som premýšľať, či moja malá opica nie je naozajstný energetický upír a premýšľala prečo som si nekúpila ametystový kameň aj pre seba🙂 Ale podľa mňa deti  nevedia brať vedome ani podvedome energiu. Premýšľala som však nad všetými auti deťmi, ktoré si aj 2 hodiny skladajú 158756 kusové puzzle a moja nevie byť sama ani 2,2 sekundy. 

Celý deň mi dnes prišiel ako v "Nechcelanoch nad lopatou" (ak čítate deťom "Škriatok v pyžame" asi viete o čom píšem). Proste v tejto dedinke sa nikomu nič nechcelo a každé ráno sa tam len plače a nejaký ten stav unormálnosti tam nastane až niekedy cez deň. Aj u nás prišiel stav unormálnosti až niekedy okolo štvtej, potom to už bolo s ňou ok. Hadam po týchto pochmúrnych dňoch, prídu zase tie slnečné...

Ale napodiv sa s ňou celkom dobre pracuje aj v jej zlej nálade. Aj vtedy je celkom ochotná robiť úlohy, len si viac pýta odmeny dokonca aj zato, začo som jej už nedávala. Zdá sa mi, že veľmi dobre pochopila ABA princíp a teraz neurobí "zadarmo" ani prd.

Ale pobavila ma dnes jednou srandou, čo vymyslela. V mobile mám appku hovoriacej mačky TOM a tam si malá občas ťuká ako mačka tancuje a spieva. A má tam jednu takú dlhú pesničku, kde si vyspevuje a potom začne dávať árie: "áááá-ááá" v rôznej výške...Normálne dnes začala aj ona spievať a jej hlas znel presne ako ten hlas mačky a pritom sa na mňa kukala a smiala, takže zrazu bola celá zlá dnešná energia fuč. Toto moje kura vie presne ako ma "odmäkčiť"...

Este pred týždňom si moja mala raketa so mnou ani za svet nechcela “kotúľať” loptu. Max mi ju raz dokotúľala a hotovo. Ona ti to na mna vytiahla zrovna dnes, ked nam zacina tyzden bez vychádzok😂  Kedže mame ponorku z toho, ze musime byt zatvorené, vsetky hry sme prešli asi 2x, knizky asi 3x a ked sme boli uz v úzkych mala vytiahne loptu, kukne na mna, ze “am”.... reku ty ludra, zadarmo by to nemohlo byt😏🙈nevadi, hrali sme sa spolu, to je podstatne👍 Kotulanie loptou sa stalo našou poslednou možnosťou hry, asi ju budem privadzar do “úzkych” koncov castejsie, nech jej neostava pred znudenim a zblaznenim nic ine iba sa so mnou hrat😊 Uz som však neni taka štedrá, odmeny uz znižujem alebo ich nedam za jedno “sugnutie”, ale minimalne za 5. Zajtra to dam za 7😋

Prekvapilo ma to, ze sa to rozvíja “pocas” choroby a v ponorkovej atmoske, kedy ani nemyslite nato, ze sa Vam ju nieco podarí naucit. Fakt dufam, ze si zo mna robi “Dobry den” aj s tou rečou a jedneho dňa ma vysokuje svojou prvou vetou alebo stačilo by poriadnym slovom, ked to budem najmenej cakat. 

Dnes ma sokla aj svojou vlastnou vymyslenom hrou, kedy si sadla na odrazadlo a zacala si po dome voziť babiku, ktorú mala pekne pred sebou a ona zodpovedne soferovala👍😱 to bolo tiez uz hra vymyslená za “5min12”, ked uz bola total unavena a mala ist spat. 

Tak takto si tu dnes zo mna robi “srandicky” moja mala raketa🙈

Ovčie kiahne - part 2 - dostala ich aj malá raketa!!

Takže to znamená super dlhý, náročný týždeň, bez možnosti vychádzok... Fúú tak tento týžeň si užijem. Typujem, že už v piatok budem mať vlasy šedivé, muž dostane 3-4x denne vynadané len tak a fíhu tralala povolím aj dooobeda🙂

Snažím sa to brať optimisticky a nenechať sa odradiť podráždením a nervozitou, ktorú musí chúďa malé zažívať. Nieje to nejaký rapídny rozdiel, medzi tým, keď je zdravá a keď je chorá. Vlastne som dnes rozmýšľala, aká by bola moja malá raketa, keby UŽ rozprávala. V súčasnosti sa mi zdá, že je veľmi vzdorovitá, tvrdohlavá, nerozumná alebo ozaj PAS? Fakt neviem.... Nie, nemá dlhotrvajúce jedy, keď niečo nedostane, len proste pri každom zákaze/príkaze to potrebuje oznámiť a zaprotestovať. Ale za pár sekúnd už aj zabudne, že sa na niečo hnevala. Stačí ju zaujať niečim iným a hotovo. Aj môj malý bol taký, len akosi s tou rečou týchto scén ubúdalo. Tak ma dnes napadlo, či to postupne začne ubúdať aj pri nej a hlavne KEDY. 

No a do tohto súčasného stavu "vzdorovitosti" ešte choroba...

Vymýšľam plán na tento týžeň, aby som sa nezbláznila a aby som moju malu raketu nevystrelila do vesmíru. Tento týždeň preto zasvätím asi iba hrám, hrám a hrám. Lebo z toho ma NAJVIAC poráža ako sa nevie zahrať. Nemá nejaké auti tiky, ktoré by ju zabavili na hodiny, skôr všetko strieda a mení činností a nič ju nevie zaujať. Pobehuje po izbách, motká sa, hrabe sa v zásuvkách, niečo nájde, asi 5 min sa zabaví a ide ďalej. Do hier sa celkom vie zapojiť, ale fakt najdlhšia naša dnešná spoločná aktivita bolo 10 minútové hranie s plastelínou a 7 minútové "kotúlanie" lopty za odmenu. Choroba nám jednotlivé mikrohry ešte akosi skrátila, takže sa musím na tento týždeň obrniť trpezlivosťou a nápadmi na aktivity a hlavne držať si "kludové tempo". To odporúča aj metóda O.T.A., pri deťoch ktoré rýchlo menia aktivity. Fakt neviem, či tento bod v metóde O.T.A. dosiahnem, lebo tomu celkom nerozumiem. Podľa metódy mám pri dietati držať pohodičkový tón, trochu unudený a lenivý a naladiť tak aj moje dieťa na toto tempo. Mne sa to podarilo teda hlavne večer, keď pekne skoro hodinku sedíme spolu so synom v izbe a kreslíme si alebo pečiatkujeme alebo sa hráme s plastelínou. Ale pri hre a bežných denných aktivitách je to ešte sakra ťažké ju spomaliť.

Dnes ma však potešila naozaj peknou "idylickou" hrou s loptou. Dokonca ju aj sama začína aj keď nezabudne povedať "am". Z "povinných" úloh sa jej veľmi páčia zvieratká a ich priraďovanie k obrázkom. Toto je cesta, ktorou sa budem s malou raketou uberať. Pôjdem si aj ja asi monteštýlom, z ktorého som si doteraz robila "srandičky". Zas ma tá moja karma dobehla...🙂

Nestíham ani prd.... Odkedy riešim raketu, tak mi všetko ostatné ide bokom. Ešte v septembri, keď mi malý nastupil do škôlky som si od rána len upratovala a čistila dom, kým sa malá zobudila. Čistila som špáry po 100 rokov, papiere a záručné listy som si zorganizovala, kuchyňu, špajzu, všetko vyčistené tip-top.... Dnes? Z rýchlika povysávam stred domu, kdesi-čosi poutieram, okná, čo som sa snažila umyť pred 2 týždňami sú v pôvodnom stave, termíny prác mi horia a ja som nejak s tým všetký ok.... 

Naučila som sa žiť aj v polovično-upratanej domácnosti, variť rýchlo a  (využiť všetky zásoby domácnosti, zatiaľ aj so stresujúcich dôvodov🙂)... Asi aj toto ma mala naučiť moja malá raketa. Už mi je jedno, keď svokra príde a nájde tri mikrošpinky na zemi, ktoré som sa predtým za daných okolností snažila, čo najrýchlejšie upratať, aby sme prešli "hygienickou" kontrolou. Je mi to jedno, lebo teraz sú moje deti čislo jedno. Teda vždy boli, ale akosi som si dávala záležať aj na takýchto "nepodstatných" veciach. 

Dnes som si chcela pozametať okolo domu a boom, pozriem na raketu ako sa štverá na môj bicykel a mňa napadlo, prečo ich vlastne nejdem povoziť? Samozrejme okrem toho ma napadlo aj to,ako ju ten bicykel môže prizabiť, a tak som odhodila metlu, zavolala syna, vysadila som si ich oboch na bicykel a išli sme. Nelutujem, dobre bolo s tými mojimi "kumpánmi". Pozametám niekedy inokedy..... 

Všade v dome mám teraz poodtlačané malé ruky, kde-tu aj kvapky džúsu, občas aj chrumka, malý sa hrá na vianočného rybára, tak aj "ryby"v sáčku, malú teraz bavia zvieratká, tak v každej miestnosti, nejaké nájdem... no proste to u nás žije a ja nič nestíham... Eštelen teraz som dokončila "ďalšie" úlohy pre malú, aby som jej ich mohla v pondelok predviesť v plnej kráse. Mala by som celú domácnosť upratanú, keby išlo všetko podľa "plánu". Ale asi by som nebola pre moje deti 100%-ná mama, pretože by som mala stále tie svoje pôvodné priority, kde by čistá domácnosť bola častokrát na rovnakom stupni. 

Tieto dni nám to celkom ide s raketou. V izbe nám začína fungovať miniinterakcia raz ty-raz ja, ale je to malý "vychcanec" za každé zakotúľanie lopty chce "ham", takže ešte sme v štádiu, že to nerobí nezištne. Ale nezištne ma napr. ponúkne malinovkou alebo jahodami. Ja to totiž skúšam na všetkom, a keď ju vidím napr. piť z flašky, nadhodím: "a teraz ja" a fakt to začína fungovať a toto poločudné deco ma ponúkne. Dnes som ju videla napchávam jahodami a stačilo sa len "zohnúť" na jej úroveň a už som mala jahodu v ústach. To však naozaj funguje iba v známom prostredí, pretože akonáhle sme niekde v novom neobkukanom prostredí, mama bye bye, mám ťa v péčku, idem si svoje....  Takže sa z tohto môžem tešiť zatiaľ iba ja v mojej neupratanej domácnosti🙂

Asi tri tyzdne dozadu ma logopedicka na prvej navsteve nazvala matkou s nedoslednou výchovou. Moja raketa tam totiž zacala predvádzať rodeo, ktoré vraj nie su auti crty, ale dôsledky mojej “slabej” výchovy🤦‍♀️ Poviem Vam v tom okamihu ma to skor urazilo a zranilo, pretoze som tam prisla o pomoc, o radu a este som dostala naložené aj ja🙈

Tak som sa naštvala na mna, na raketu, na cely svet, preco kurnik nemozem mat kludne dieta, nebehat po doktoroch a “uzivat” si matersku tak ako so synom. V ten den som malej zobrala zo sekundy na sekundu dudel a mala sa po chlebe. A ja s nou. Tak som sa zaťala, ze bezdudlenie nam ostalo💪🙏 chcela som vsetkym ukazat, aká viem ja byt prísna.

Na jednej strane ma to nakoplo, na strane druhej, viem ze za crty malej rakety nie som 100% zodpovedná a moja výchova podla mna nie je spúšťačom “verejných cirkusov”. Uz totiž pri malom som sa naucila zvládať situacie, kedy zacal jačať a v jeho pripade aj grcat, jednoducho neriešiť. On to však nikdy, ale fakt, ze nikdy nerobil na verejnosti. Vsetko sme si “vybavili” doma a vonku fungoval, ako vychovane, slušne trochu prehnano naviazané na matku decko. Inak sa totiž vychováva pokojne dieta, s ktorým mozete nakupovať aj 5 hodin denne a inak s dietatom, s ktorým nemôžete ani vstúpiť do obchodu. Je to stale pre mna stresujúce ist s nou niekam, lebo viem, co vsetko moze byt pre nu spúšťačom hnevu. Naucila som sa na verejnosti nic neriešiť, nekomentovat, rychlo sa zbaliť a zutekat. Par situácii sa mi uz podarilo zvládnuť, prechadzky sa scivilizovaoli a uz ideme ruka v ruke vsetci (aj so synom), čakanie a obliekanie maleho v skolke je uz skor pre mna príjemný zážitok, kde sa tesim ako bude mala reagovať na deti, odchod z ihriska tiez uz v pohode... zostávajú “len” lekári, obchod a škôlka 🙈🙏 to je Challenge moj najväčší. Makam na vsetkych frontoch, od hrubej k jemnej motorike, rozvíjanie porozumenia a slov, zvládanie emocii, zdieľanie pozornosti, slušne spravanie,  vytrvalosť a sústredenie pri činnostiach, ale kurnik tych ludi stretnem snad vzdy len ked tej mojej malej sibe🙈 

Preco o tom dnes pisem? Dnes sme mali zase jednu luxusnú scénku v obchode, kde chcela vsetko “lustrovat”. Jooj obchod s drobnosťami, to bol raj pre nu a peklo pre mna🙈 Ale kedže musím fungovat ako normoclovek, potrebujem ju stale “ucit” normosituaciam. Dnes to nevydalo😏 a to som si na obed myslela, jaky fajny dnik my mame🙈 Dned mi sama zakotulala loptu, interakciu inicializovala aj pri kreslení, ked mi podala ceruzku, dokonca bolo aj spolocne stavanie veže, maleho hned vypusinkuje, place jak na povel s nim, chytí ho za ruku po ceste k autu.... nekonečne raz ty-raz ja, prináša prve zasadené semienka. Este by to chcelo trochu “lepšej” výchovy a par slov navyse a bude z nej bomba raketa😘

Presne tak vyzeral dnes náš den. Uz o desiatej som bola z malej a jej nefunkčnej hry na sra*ky a normalne som bola rada, ze moj štvorročný syn mi s tym pomohol. Zacal iniciovať hru a vykrikovať: chyt ma chyt ma. Mala dnes akosi maleho mala na haku, co ma este viac zabolelo. Tak som sa uz na*rala a zacala sa hrat iba so synom. Do 5 sekund  bola aj nasa mala raketa pri nas a naháňala sa s nami😊

Vtedy som v srdci citila, ze som synovi vybrala to správne meno do života. Moj syna sa vola Šimon a krestansky význam tohto mena je Šimon - pomocník. Sama som od tom to význame nevedela, povedal mi to az kňaz, ked som ho isla dat krstiť. Povedal, ze som vybrala krasne meno. Ze Šimon pomáhal Jezisovi niesť kríž. Dost trúfalé, sa prirovnávať k Jezisovi, preto to berte skor metaforicky.  Moj maly syn je moj najväčší pomocník, ktory mi moj “kríž” pomáha niesť. Ani muž ani nikto iny, mi tak nepomáha ako on a ja ho zato neskutocne milujem. Dnes to bol on, kto ma “zdvihol” zo zúfalstva a povzbudil k ceste dalej. Plac premenil na smiech. Ja neviem kedy sa mu v zivote za tuto jeho pomoc odvďačim, tak sa fakt kazdy vecer modlim nielen o zdravie mojich deti, ale aj silu pre seba, nech som im dobrou a trpezlivou mamou.

Interakcia raz ty-raz ja, je stale v štádiu: ja-ja-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-ja-ja.  Tych 5-6x sa nam to podarí vymenit, pri jasnom svetle slnka, strete Marsu a mesiaca a pri jemnejšom severozápadnom vetre 🤷‍♀️Dnes som skusala asi vsetko mozne, pri prechádzke som jej jemne stlačala ruku. Urobila som to viackrát AZ prislo stlačenie aj mojej ruky. Jemne detské, ale bolo. Pred spanim pri hre varila myšička kasicku, som si vypytala hru aj na svojej ruke. Zatial len s mojou pomocou, ale s jej rukou (bez protestu). 

Co ma dnes však mrzi je, ze z malej sa stal moj “cecek”, nikto nic, len ja. A fakt uz neviem ci je to žiarlivosťou, dnes to schytal aj syn, ked chcel vedla nas napr. Lezat alebo peciatkovat s jej pečiatkami. Mne dovolila, jemu nie. Zeby mu zacala vracat, to co jej robil par mesiacov dozadu on?🤔 Moze jej prekážať objatie, ale pusu, jedenie vedla neho, objatie pri naháňacke uz su ok?Fungujú takto normalne súrodenci? Ja som v štádiu antinormalnosti, a fakt uz neviem co je normalne a co nie🙈

Niekde som čítala, že ak vidíte neželané správanie svojho dieťata nemáte prejaviť absolútne záujem, úžas, úľak, nič, čo by dieťa zaregistrovalo. Či už Vás to šokne, ide šlak trafiť, musíte situáciu vyriešiť s kľudom Angličana a nesmiete ukázať dieťaťu, že Vás to nejak vyviedlo z miery alebo prekvapilo alebo nahnevalo. Toto som si začala všímať u mojej malej rakety minulý týždeň. Zhodou okolností som ten článok čítala týždeň predtým, tak som si to zase akosi privolala....

Malá je ešte stále v akomsi "objaviteľskom" mode, tak mi lustruje šuflíky a vylieza kade-tade, skúša žalúzie a podobné srandičky. Teraz sa to snažím ignorovať, proste sa tvárim, že to, že mi behom 10 minút rozhádže pol domu vôbec nevadí, pohodička. Akosi som sa však pozabudla a keď vytiahla veľkonočné ozdoby, ktoré jej spadli z ruky, tak som čosi zašomrala alebo som nejako zhíkla, už fakt neviem. Ale odvtedy mi tá moja malá raketa raz za deň, keď som v kuchyne príde k tomu inkriminovanému šuflíku a vytiahne tie ozdoby a položí (nehodí) ich na zem a kuká na mňa, či to vyvolá vo mne rovnaký efekt úžasu. Dnes mi to spravila opäť, už som sa v duchu musela smiať, jak čaká reku: "čo nato poviem", ale držala som sa statočne a ani mäkké f som nepovedala. Túto metódu mi odporúčila aj klinická logopedička, keď je napr. malá už znudená a pýta si pozornosť, napr. keď sa s niekym rozprávam alebo niečo robím, proste ju mám chvíľku ignorovať resp. keď vidím neželané správanie, neriešiť nechať tak. Mysleal to aj na tie divadelné scénky v obchode, proste nepovedať ani slovo, nekomentovať nič. Držím sa tejto rady a asi sa mi zdá najrozumnejšia z tých mojich všetkých otestovaných. Keď sa už cítim vypeckovaná, žeby som malú vystrelila na mesiac, tak sa radšej niekde odpracem na 5 min hodím si jeden otčenáš a idem ďalej. Vidím na sebe aj na deťoch a aj na mužovi, že keď ja vybuchnem, vybuchne celá rodina. A keď ja škaredo rozprávam, rozpráva škaredo celá rodina. Je to veľké bremeno matky toto podľa mňa, byť stále dokonalá a dobrá, lebo v takejto situácií sa cítim hociako inak, len nie dobrá a trpezlivá a milá...

Dnes to bol však celkom fajn deň. Malú som oblbla s tými hlúpymi zajacmi a motýlmi a premenila som toto zadanie na vkladačku do krabice, pričom pri každej dierke na vkladanie som spravila ešte jednu dierku a tam vopchala špajdlu, na ktorú som nalepila motýlika alebo zajaca. Myslím, že táto forma sa jej páči viac, ako ukladanie do misky. Musím vymýšľať stále nové zadania, priraďovanie nám ide ľavou zadnou, triedenie ešte drilujeme, začnem zajtra s asociáciami. A musím sa priznať, že som sa vrátila k mobilu, ale len z "edukačných" dôvodov, kde som si stiahla Vami odporúčanú appku: "Výučbové kartičky". Malá natom celkom fičí a malého zase natom drtím čísla, ktoré mu, ale že fakt nejdu... Moju milovanú matiku, moje dieťa úplne neznáša🙂

Alfou a omegou je však stále hra, ktorú malej musím stále nejak vymýšľať a ja som teda neni veľmi kreatívny typ. Kávičku si síce vypijeme, ovocie zjeme, aj bábo nakŕmime, ale všetko to stihneme akosi za 5 min a potom už mi došli nápady, čo s ňou ďalej, takže musím si naštudovať ako sa hrajú dvojročné deti, dlhšie ako 5 min.

Popravde, keď vyslovila psychologička o mojej malej rakete, že má zážitkovú pamäť tak som si pomyslela, že to je zase jasný rizikový znak AUT. Zabudla som sa jej opýtať, či to je dobré či zlé a doma som sa neodvážila o tom ani čítať  až do dnešného dňa, keď som si všímla na mojej malej rakete, že ona sa k tým zážitkovým "situáciám" rada vracia. Celá veda zážitkoch predstavujú novú formu vzdelávania, ktorá sa dostáva do popredia, pretože dnešní žiaci sú zahlcovaní stále väčším množstvom informácií, z ktorých si aj tak nič nepamätajú. Avšak, ak to prežijú a precítia, vryje sa im to do pamäte.

Tak to bolo aj s mojou malou raketou. Na diagnostike som ukazovala jedno z domácich videí, kde sa moja malá "rehnila" na mojej mame, tak že sa až "zadúšala", mala s ňou krásny očný kontakt a dokonca si dávali aj "zvukový ping-pong": Raz ty, raz ja. Počas toho, ako som toto video ukazovala psychologičke, moja malá pobehovala po miestnosti a obkukávala hračky, ale zrazu ako začula známy zvuk z videa, dobehla a začala sa zase rehotať a vydávať smiešne zvuky na telefón. 

Fakt neviem, či je to dobré či zlé, či je to auti/neauti črta. Viem len,  že to je cesta, ktorou môžem vzdelávať svoju malú raketu aj ja. Píšem o tom práve dnes preto, lebo ma dnes prekvapila tým, že na stôl v detskej izbe pripravila pracovné zošity pre ňu a pre malého, tak ako to robievam ja každý pracovný večer, keď si dáme spoločné "učenie". Sadneme si za stolík, malému zadám jednu stranu a malá sedí oproti nemu a buď si "kreslí" alebo s ňou robím plastelínu alebo hocičo iné. Podstatné však je, že sa ju snažím udržať za stolom v pokoji, bez behania aspoň počas toho, kým si syn napíše zadanú úlohu. Poviem Vám bola to fuška, lebo prvé dva mesiace plakal malý, že sa mu nechce, že ho to nebaví, malá plakala, lebo chcela len behať, ale teraz sú tie večera tak krásne, že mi chýbajú cez víkend, keď máme od nich "oddych". Krásne si večer sadneme do izby, už sa nikto nehnevá, nikto nejeduje.Je to taká naša spoločná chvíľa, keď sme v "tichosti" bez hnevu a jedov. Jooj som veľmi rada, že sa mi "toto" podarilo s nimi doladiť a som ešte radšej, že pre malú je to príjemný zážitok, ktorý si chce sama zopakovať aj cez deň.

S malou raketou nám to ide striedavo-oblačno, ale pokroky sú stále nejaké. Dnes sme trénovali interakciu raz ty, raz ja pri naháňačke. Syn je fantastický komunikačný a playpartner a ani o tom nevie. Vedie a ťahá a volá a kričí na ňu a ja vždy s malou dušičkou dúfam, že to raz bude u nich 100%-centné. Nemôžem povedať, že ho ignoruje, fakt sa vedia už pekne blázniť, len tam chýba ešte tá väčšia interakcia, dlhšie trvanie a iniciatíva z jej strany. Dúfam, že to je stále iba nízkym vekom malej. Dnes som im teda trochu pomohla a začala som ich naháňať aj ja. Raz jedného, raz druhého a potom som zakričala "a teraz ty". Malý povel samozrejme splnil, aj malá pochopila, že chcem nejakú zmenu, ale ešte nechápe príkaz "chyť ma", tak vlastne nevedela, čo spraviť. Tak som zobrala jej rúčky a chytila som sa sama. Hádam sa to zlepší a bude vedieť vymeniť role spontánne a sama.

Vcera som mala zase “opustaky” tak som sa rozhodla, ze radsej nebudem ani pisat a šíriť negativizmus. Nejako som sa príliš sústredila iba nato zle na mojej rakete a zabudla som oceňovať, co uz vsetko dokáže oproti nasim začiatkom. Hlavný zdroj negativizmu je moje vecne študovanie a prezeranie videii a porovnávanie mojej rakety s auti/neauti detmi, co by mala robit, co nevie a pod. Vcera mi moj muž povedal múdru vetu( po dlhšej dobe😂🙈): keby som ju namiesto toho prezerania videii, radsej isla polubit. A ma pravdu. Končím s prezeraním a hľadaním deti s diagnózami, len aby som sa utvrdila, ze co? Je aut alebo nie aut? Budem na nej pracovať tak ci tak, aj ked strašiak A tam v podvedomí bude stale. Budem sa ho však snazit co najviac potlačiť a mysliet hlavne na posuny.

Vcera ma dozrala tou svojou manipulačnou hrou, vecným stukanim a zapínaním gombíkov na autách. Pritom som zabudla oceniť to,ze popritom do auta vklada aj zvieratká, aby ich aspon mikrocentimetre odviezla. Nevedela som oceniť,  ze sice nam funkčná hra trva krátke chvíle, ale velmi pekne napodobňuje mnou predvedené manipulovanie s hračkou. Nevedela som oceniť, ze sice triedenie motýľov a blbých zajacov nam este nejde, ale zato ukazovanie na predmety v knižke sa zlepšuje. 

Proste som sa sústredila len na to zle a myslela nato, ze toto bude urcite predvádzať aj na diagnostike. Moj vecný strach z budúcnosti z mojej aj jej ma zožiera a ja som mu opäť podľahla. Drzim si palce, aj vsetkym ostatným maminám prajem, nech vidime na svojich detoch hlavne to pozitívne.

Píšem tu už dlhšiu dobu a vlastne som zabudla napísať ako to celé začalo. Ako som si začala všímať niečo iné na mojej dcére. Po videách a čítaní z diskusií začnem vetu klasicky.

Do 18 mesiacov som si nič nevšimla.  Bola úplne v pohode, mala síce blabot slabší, ale však "ona sa rozhovorí".

Lenže mne to práve okolo 18 m začalo veľmi chýbať, pretože ona síce nehovorila, ale nepoužívala ani žiadnu náhradnú komunikácie ako sú gestá či ukazovanie. To už ma trochu vydesilo a tak som si utekala po radu sem na MK. Začala som hľadať nejaké podobné prípady a neskôr som založila  diskusiu o tom, či je normálne, že moja mi v 17 m nepoužíva žiadne gestá ako "pa-pa", "aká bude vysoká" resp. používala ich tak občasne. 

https://www.modrykonik.sk/forum/staram-sa-o-dietatko/ziadna-komunikacia-minimalna-interakcia-u-18-mesacneho-dietata/

Opísala som ju tam hrozne, keď si to teraz spätne čítam, fakt ako čistého autíka, ale jednoducho vtedy to tak bolo. Zhrniem to:

- slabšie reagovala na meno, 

Už som písala o tom, že moja malá raketa mala problém nielen komunikačný, ale aj s výberom z viacerých možností. Keďže nevedela ukázať ani nič povedať na moje "zbytočne" položené otázky som zbytočne čakala odpovede. Musela som ju aspoň nejak naučiť vyberať z ponuky. Našla som jedno šikovné video, kde som pochopila základný princíp. Video je v angličtine, ale fakt sa toho nezlaknite, ani ja ju nemám perfektnú, podstatu určite pochopíte. 

Robenie rozhodnutia, výber:

https://www.youtube.com/watch?v=KuTprDxaU98

Na začiatok treba začať s ponúkaním vecí, ktoré má vaše dieťa najradšej. Ja som začala s maličkými kúskami čokolády. Zahrnula som to v rámci práce za stolom. Keď splnila úlohu, už som jej nedala odmenu len tak, dala som jej na výber. V jednej ruke som jej ukázala čokoládu a v druhej som jej ukázala niečo úplne nelákavé napr. papriku alebo surový zemiak. Opýtala som sa: "čo chceš". Jasné, že čokoládu, to som vedela aj bez jej pohybu k čokoláde, ale už ho jednoducho musela spraviť. Urobila výber, prvú komunikáciu a ani nevedela ako. Takto som to skúšala pár dní možno dva týždne kým si to zabehla. Dnes jej to funguje celkom dobre, keď jej ponúknem dve veci. Problém nastane, ak netrafím veci a ona chce niečo iné. To skúšam vyriešiť zatiaľ tak, že na A4 som si vytlačila všetky základné jedlá ako yougrt, banán, výživa, polievka, zemiaková kaša...a keď som v stave zúfalstva podstrčím jej to. Väčšinou ťuká na obľúbený yogurt, tak jej ho zatiaľ vždy dám, aby vedela, že jej gesto/výber urobilo čin/akt. Aby vedela, že keď niečo chce, musí mi nejak ukázať. 

Ešte pred štyrmi mesiacmi, keď som jej bachla na stôl tri predmety nech mi ukáže jeden z nich, ktorý som chcela, tak to ani náhodou neurobila.  Predmety nepoznala a otázke nerozumela. Úlohu teda nevedela splniť. Dnes som si ju však otestovala a celkom jej to už ide. Dám pred ňu citrón, krtka a bublifuk a poviem nech si zoberie krtka. Toto bol boj, lebo najskôr mi prvé mesiace predmety brala hlava nehlava, skúmala alebo ich zhodila zo stola. Jednoducho musela najskôr predmety poznať a naučiť sa vyberať z ponuky. Dnes mi 3x za sebou pekne vybrala správny predmet, čomu sa veľmi teším. Postupne jej budem úlohy sťažovať a výber trochu znáročním, aby sme to ešte viac vyladili kým nenabehne reč.Okrem práce za stolom si ju overujem pri hocičom čo má v ruke. Dnes ma to napadlo napr. na penovej kocke, na ktorej boli zvieratka: lev, zebra, žirafa, koala, opica, hroch. To moje malé šidlo mi všetky zvieratká na požiadanie dokázalo ukázať a k niektorým vydala aj správny zvuk. Kocku si krásne točilo v ruke a keď našla "opýtané" zvieratko, začala po ňom ťukať a usmievať sa na mňa... Bola dnes veľmi šikovná...

Ak by sa Vám páčilo vyššie zdielané video, ďalšie užitočné nájdete tu:https://www.youtube.com/channel/UCy5zXH3vzKktuRgFYpLyylg

Dnes som ani nechcela písať, zase som zbytočne lustrovala youtube a som z toho akurát demotivovaná, keďže moja malá stále nerozpráva a má ešte také svoje "šlehy", takže všetko vidím na nej AUT. Ale možno niektoré tieto videá pomôžu rodičom, ak uvažujú či sú ich deti AUT/NEAUT, ako to diagnostikujú. Väčšina je v angličtine, ale reálne z deja to všetko pochopíte. Hlavne sa neopúšťajte pri nich ako ja a nevidte zajtra všetko na svojich deťoch🙂

1. Diagnostika a vysvetlenie problematiky

https://www.youtube.com/watch?v=3w1c4sF4ZTg

Pekné a jasné video, kde sú hlavné deficity PAS detí. Komunikácia, Sociálna interakcia, Záujmy a stereotypy.

2. Domáce video o dievčati s PAS

https://www.youtube.com/watch?v=rm7W_LJ2qKs

Nebudem tu písať odborný článok o ABA metóde. Opíšem Vám to ako laik, ako mamka, čo sa s ňou stretla cca pred 3-4 mesiacmi a praktizujem ju každý deň. Aj keď to nebude s odbornými definíciami myslím, že podstatu zachytím a nevynechám. 

Kľúčovou myšlienkou tejto metódy je motivácia a odmeňovanie. Mne to trošku príde ako výcvik psa, pretože rizikové dieťa začínate odmeňovať za všetko: za pohľad, za súhlas, za pekné sedenie pri stole, za interakciu pri hre, za splnenie hry...

Na začiatku si musíte zistiť, čo má dieťa rado, ale fakt, že rado, čo ho bude neskutočne motivovať: hračka, sladkosť, TV, bubliny z bublifuku, spievanie pesničky obľúbenej, štikolenie...

Ja som začala s touto metódou trénovať očný kontakt, ktorý bol pred 4 mesiacmi veľmi biedny až žiadny, hlavne keď som sa jej pýtala niečo, ukázovala či chce piť a pod. Vtedy na mňa vôbec nepozerala. Keď som jej napr. ukazovala pohár a pýtala som sa, či chce piť a ona po xy dňoch na mňa konečne pozrela, hneď som povedala ako pekne pozrela a dala odmenu. Musela som vysloviť "pekne si pozrela", aby vedela začo konkrétne dostala odmenu. Naozaj sa to prvé dni nedarilo, takže treba určite vydržať a potom to príde. Kombinovala som to s tým, že som si predmety dávala na čelo, aby som ju "donútila" na mňa pozrieť. 

Teraz už cca po 3-4 mesiacoch pochopila princíp, že keď niečo spraví dostane odmenu. Napr. pri WC mám škatulku so sladkosťami a keď sa pekne vyciká už vie, že dostane odmenu. Odmenu však už znižujem. Už nedostane taký veľký kus ako na začiatku a niekedy jej už za "zabehnuté" činnosti ani nedám. Dávam jej fakt veľké kusy len za nové veci. Naposledy zato, že sa prešla na odrážadle asi 10 metrov, potom zase za ďalších 10 metrov. Teraz to skúšam na hre: "Raz ty raz ja", ak mi "šúgne" loptu, dostane odmenu. Dá sa to aplikovať na hocičo. Naposledy som si touto metódou vypýtala niekoľko giest, ktoré som s ňou chcela "preopakovať". Fúkla som bublinu a keď chcela ďalšiu, musela mi ukázať vypýtané gesto.

Občas to aplikujem aj na môjho normo syna, ale s dcérou mi to ide lepšie. Pretože ona buď spraví vypýtanú aktivitu alebo ma odignoruje. Syn začne jačať jak pavián, keď nedostane odmenu, aj keď nesplnil úlohu. Neviem, či ho chytá už puberta, ale riadne ma dnes skúšal a u neho dnes ABA vôbec nefungovala🙂 Na normo decko platí podľa mňa niečo iné viac fyzického charakteru🙂 Ale nie, ja som dobrá matka...

Este pred rokom som riešila situaciu ako si vyčleniť určitú čiastku penazi na svoje haby, ktoré som si pravidelne kupovala. Samozrejme radsej bez manželoveho vedomia, aby ho netrafil slak. Tento rok kupujem a platím vsetko len pre svoju malu. Este aj k 30-tke som si vypytala tlačiareň, len aby som jej mohla tlačiť nove ulohy🙈skromná som ja matka, co uz so mnou. Pravdou však je, ze som skor ušetrila pri mojich nákupných horuckach ako pri nej.

Vitaminy, kososove mlieko, bezlepkovy chlieb, múka,  bez caseinove yogurty a ine potraviny, edukačné hry a hracky, kurzy, navstevy lekárov, nafta... a to este nechodim na žiadne terapie, len co ju doma učím, takze som “časť” penazi ušetrila, ale stale  je toho pozehnano, co by bolo treba. Obcas ma napadne, ako by som riešila situaciu bez manžela. Žiaľ je v súčasnosti hlavný zdroj prijmu a bez neho by som jej nemohla kupovat toľké veci. Manželstvo po 5 rokoch naberá ine grady, sme viac utužení a pracujeme ako tím a tak to ma byt. Raz potiahne jeden raz druhy. Je to tak fajn, naozaj si neviem v súčasnej situácii predstavit rozvod a výchovu bez jeho pomoci. O tom aky vplyv by to malo na take male decka si neviem ani nechcem teraz predstavit.  Drzim palce vsetkym párom a manželom nech ich takéto skúšky posilnia a nie rozdelia. 

V kazdom pripade da sa kopec veci kupit lacnejsie cez bazar, aliexpres, vyrobiť si kopu veci doma,  ucit sa z internetu napr. ABA terapiu a pod. Budem vam postupne davat typy, videá,  ktoré pomohli mne alebo ušetrili par EUR.

Dnes bol fajn den. Malu mi konecne niekto vrátil a uz nemala dnes žiadne jedy🙏🥂 Maly však dovliekol ovcie kiahne, tak namiesto vyučovania som bola u pediatra. Moj normo syn samozrejme nezabudol zavijat ako pavián len co na neho doktor prehovoril, ale co je podstatne☝️Mala prestala pobehovať po ambulancii a postavila sa pred doktora kukala na neho, ze ho ocnym kontaktom mohla zrentgenovat a zacala solidárne simulovať plac aj ona😂 očný kontakt sa nam výrazne zlepšil, lebo ho vypliestala aj na sestričku, ked jej chcela otvárať suflik, doslova sa očami pytala: “co ty nato, mozem ti to tu rozhádzať?”

sranda bola dnes a urcite ma caka este minimalne 2 tyzdne, ked dostane kiahne aj ona🙈

Stale premýšľam nad tym, čo všetko to mohlo mojej malej rakete spôsobiť.

- Klinická logopedička povedala, ze syndróm modrej masky a silnejšia zltacka🤷‍♀️ Tie su najčastejšie dôvody dysfázie alebo NKS, ale skôr tej NKS...

- Klinická psychologička si vedie osobnú štatistiku o svojich pacientov s PAS a viac ako 80 % pacientov prekonali silnejšiu žltačku.

- Pediater prepokladá, že to nabehne všetko spontálne a teda, že je dôvod nedozretá CNS

My este nevieme načom presne sme, ale myslím si že toto všetko mohlo výrazne ovplyvniť vývoj mojej malej.Teraz ma to dosť štve, lebo vlastne zase som "ďalší" pôrod zbabrala. Pri prvom pôrode som si malého pridusila, lebo som nevedela tlačiť, pri druhom som dieťa vytlačila príliš rýchlo. Pasujeme mi tu jediné porekadlo: "Ani peši, ani na voze".

Paradoxom je, že mi lekári a doktori nakladali viac pri prvom pôrode, ako sa mám modliť a že som mu to spôsobila iba JA, len svojou neschopnosťou tlačiť. Vtedy som prežívala kruté popôrodné obdobie, kedy som malého veľmi dlho nechcela ani vidieť☹ Pri druhom pôrode, na ktorý som sa vyzbrojila silou a statočnosťou to zvládnuť, nepovedal nikto ani mäkké f, max len prekrútili oči, že príliš rýchlo tlačím. Popravde tlačila som o 106, len aby mi nestihli "skačkať" po bruchu, pretože to som už fakt nikdy v živote nechcela zažiť. Aj napriek tomu, že som ich žiadala o to, aby mi to určite nerobili, stále mi hovorili, že keby bolo potrebné, asi to aj tak urobia. Ľudské práva im asi nič nehovoria, takže nabudúce si nezoberiem manžela k pôrodu, ale rovno právnika a notára k tomu, aby mi dosvedčili moj zdravotný psychický stav a slobodné rozhodnutie. Tak či tak, druhý pôrod bol úplne ok a boom - na moju malú raketu sa to začalo potom akosi lepiť. Všetko, čo mohli poctivejšie kontrolovať pôrodníci, pediatri, neurológovia či už to boli následky modrej masky lebo silnejšej žltačky, záväzlosti na železa, ktoré som brala počas tehu, sú teraz zrazu ticho a nikto nepovie ani pol slova. Mám im to všetko teraz vrátiť aj ja?

Dalsim bodom, ktory pomáha metoda ota vyriesit je zdieľanie pozornosti. Na tomto pracujete uz v predchádzajúcich krokoch ako je napr. Smiech na požiadanie alebo pomenovanie. Potom zacina ta kľúčová fáza, kedy by vam malo dieta nieco ukazat a vy az potom pomenujete. Asi by bol úspech dosiahnuť uplne typické zdieľanie štandardných deti, co je vlastne klasické ukazovanie napr. Na nejaku situaciu alebo lietadlo na oblohe. To musi rizikové dieta este velmi dozrieť, aby vam to niekedy prirodzene ukázalo. Touto metódou podla mna dosiahnete aspon to, ze si bude pytat od vas interakciu, pomoc, pomenovanie.

Nam to trvalo 2-3 mesiace od samotného zaciatku oty. Najskor sa musela pri mne smiat, potom som sa musela dostat k jej záujmom, tie som potom iba pomenovávala a az nakoniec nastal deň D, ked som prestala a CAKALA. Moja mala raketa si najradšej listovala knihy, co bolo podla mna velke plus, lebo som jej vsetky obrázky mohla pomenovavat a nemusela vymyslat opisy, pri nejakej stereotypne hre. Moja mala nevedela ani ukazovať prstom, tak ked mi uz dovolila s nou citat knizky, vzdy som mala jej prst a chodila nim po knižke a hovorila názvy. Prve razy som cakala márne, ale pomaly sa to rozbehlo aj spontánne, a ani neviem kedy to presne bolo, zacala ťukať na obrázok a pozerať na mna a vtedy som pochopila, ze ho mam pomenovať. Ale hovorim to typické štandardne spontánne ukazovanie napr. Na ulici, ked uvidi nieco zaujímavé, to este nemame. 🤷‍♀️Mozno aj to pride...

Dnes som si overila zdieľanie pozornosti na kocke, kde mi pekne ukazala 5 zvieratiek zo 6 tych... takze podla mna dobra bilancia nie?🤷‍♀️😊 zato jedy stale pretrvávajú, dnes sa mi pekne krasne povalala na ulici pred par super slušne vychovanými rovnako starými deti a ich rodičmi... uz ani neviem aku taktiku mam zvoliť, ci ju zbiť ako hada, ignorovať ako odporúča logopedička alebo zrkadlit ako hovori o.t.a. Metoda🙈 ohucana som z nej riadne, vonku bez debaty ked zacne pistat odchádzame, doma ignorujem alebo napodobnujem, ale to sa mi zda, ze sa jej paci, lebo si z toho potom robi srandu a zacne sa jedovat iba tak, aby som ju napodobnila... fakt vam neviem v tomto odporučiť, ktorou cestou ist🤦‍♀️ Hlavne nech tie jedy netrvajú dlho🙏

Asi pre mna najčudnejšie rada, ale vraj velmi účinná. Je to aj jedna z komunikačných stratégii, pri ktorej nerobíte nic ine len komentujete. A komentujete vsetko, co dieta vidi, robi, počuje, chytá, je... žiadne otazky, len oznamovacie vety, nieco na štýl komentátora športového zápasu, ktory komentuje dej, teda s výnimkou Merciaka, ten okrem komentovania uvedie aj celu históriu klubu a osobné štatistiky každého hráča.

Ja mam pritom pocit, ze nic nerobím cielene s dietatom, využívam to najmä v dňoch, ked sa mi nic nechce alebo mame s raketou blby den. Ale kopu veci som si vsimla, ze vie na základe toho, ze som komentovala. Komentovala som napriklad hru s babikou:

-mama robi haji-haji babovi

-mama da papať babovi

-mama da pit babovi.

Toto som jej ukazovala a komentovala. Dnes, ked poviem pohojdaj babo, tak ju potuli a pohojda, ked poviem daj ham babovi, tak da lyžičku k ustam, takze to asi celkom funguje, aj ked vysledky sa ukazujú az po velmi dlhej dobe.

Každá mama v rovnakej situácii sa citi raz hore raz dole, ked nevidi vysledky alebo vidi dieta v rovnakom veku alebo staci utrúsiť nejaku poznámku, co ju rozruší a je opäť este nižšie ako dole.... v take dni si na vas zgustnú aj najblizi z rodiny, vsetci odborníci a niekedy aj obyc predavačky v obchode. Su to jednoducho tak na prd dni, ze nechcete ani odist z domu, ukazat sa svetu, odpovedať na otazky, hanbit sa za scény svojho “nevychovaneho” decka...

Ja mam dnes presne taky den a prero som statočne preplakala cely den. Vsetko sa to nabalovalo uz dlhsie, take ticho pred búrkou, ktorá ma teraz najblizsie caka😞 vsetko co som robila doteraz,  dalsi odborník  skritizoval a usmernil ma uplne inou cestou😞 uz mi z toho všetkého sibe, chcem mat zdrave dieta, s ktorým to ide Easy a vsetko ľavou zadnou, lebo viem ake to je. Lebo jedno mam a je to 100 a jedno ucit takéto  dieta, hrat sa s nim, komunikovat😞nebavi  ma tato situácia, toto obdobie, tento boj😞nezvladam to vsetko ...

vzdy na konci dňa sa snažím najst nejaky pozitívny príbeh, pripad, kedy to rodičia “dotiahli” do šťastného konca🙏 Velmi casto si púšťam toto video, kde je veľmi krasne vidiet progres z rizika PAS do normo stavu.

http://m.autismus-screening.eu/metodika-prace-s-detmi-s-podezrenim-na-pas/reference/

Mne takéto šťastne konce dodávajú energiu a nádej, ze mozno to ma predsa sancu. Viem, mozno nie a urcite postupne budem hladat  aj pekny zivot s pas dietatom, zatial si však chcem udržať pozitívny nadhľad, ze to s mojou malou raketou dotiahneme do konca...

Dnes to tak veru nevyzeralo. Ani u logopedicky sa nepredviedla v “najlepšom” svetle a vsetko, co som tvrdila, ze dokáže, tam ani náznakom neukázala😞 do toho stupňujúce jedy🤷‍♀️Cely den o drzku, viac preplakany ako usmiaty...  nieco “male” pozitívne na záver: logopedička povedala, ze rozpravat zacne🙏  Bozinku vyslis jej slova, nech to je este tento rok, lebo sa zbláznim 😞 

Jeden z bodov metódy O.T.A je pozitívne hovorenie. Namiesto negatívnych zákazov "Nie", Nerob", "Nechytaj", "Nelez" poviete vetu inak, nejak kladne. O tomto spôsobe komunikácie som vedela už dávno a riešila som to už pri synovi, keď mal obdobie "vzdoru"... Vtedy som sa snažila ho neupozorňovať v štýle "Nechod po ceste", ale radšej som použila vetu "Choj po trávičke"... Potom som ako si nato zabudla, však našťastie obdobie prešlo, až som opäť narazila na túto formu komunikáciu, ktorá je extra dôležitá pri rizikových deťoch, ktoré akoby boli na zákazy extra háklivé. Pri mojej malej to platí asi 200 násobne. 

Keď poviem, nechytaj to, čo urobí? - Chytí to.

Keď poviem, nelez tam, čo urobí? - Vylezie tam.

A takto to spraví s každým zákazom. Je to veľmi ťažké  hovoriť v takýchto pozitívnych vetách, lebo keď vidíte, že sa ide dieťa prizabiť alebo robí nejakú sprostosť, nenapadne Vám zrovna ukážkové asertívne komunikačné riešenie. Na tomto musím fakt pracovať. Zatiaľ robím aspoň to, že ju za každú dobrú vec chválim. Napr. ak ide pekne vedľa mňa za ruku, celý čas ju chválim ako krásne ide vedľa mňa, aké je to úžasné, že ide vedľa mňa. Dôležité je povedať nielen pochvalu, ale pochvalú za konkrétnu činnosť.

-Krásne pestuješ bábätko..

-Krásne si sa vycikala...

Byť ženou je podľa mňa super. Aj keď vždy som inklinovala skôr k mužskému kolektívu a v detstve som chcela byť "čolito", ako žena som sa cítila vždy fajn... 

AŽ do obdobia, keď som sa nestretla s nálepkovaním a to hlavne žien a to napr. na pracovnom pohovore. Najskôr začínate ako "čerstná absolventka", potom ako "potenciálna matka", pokračujete statusom "matka = častá OČR" alebo "matka 40+" a záver je úplny odpis v žien "50+". Poviem Vám som čím ďalej tým znechutenejšia, lebo sa dokonca medzi sebou osočujú ženy, ktoré ako keby niektorými "štádiami" života ani neprechádzali alebo boli večne mladé alebo naopak zabudli, aké to bolo v začiatkoch ťažké. Keď sa k tomu všetkému pridá nálepka "prepnutá a domýšľavá matka" - hotovo koniec. Už Vás neberu vážne ani doktori, ani pediatri a musíte začať bojovať s celým svetom, aby ste si obhájili svoje prípadné "podozrenie".

Ja som si týmto prešla aj na pohovore aj pri synovi, kde som riešila jeho zdravotné problémy, pri ktorých mi tiež nikto neveril. Doktor ma označil za "precitlivelú" matku, čo mu môj výzor 12ročnej študetky len potvrdzoval. Teraz som znovu v situácií, kde si myslia doktori o mne svoje. A ako tak z diskusií zisťujem, aj ostatné mamy a ženy sú natom tak isto. Nielenže sa snažíte vyrovnať s niečim takým ťažkým ako je riziko PAS, oni Vás ani neberú vážne. Častokrát ani vlastní muži nie su v prvých chvíľach schopní uveriť našej "intuícií". Preto Vám chcem všetkým dobrým mamám na MK poďakovať. Ja som tu našla veľa spriaznených duší, múdrých a skúsených mám, ktoré sa tu neosočujú a fakt si tu dokážu pomôcť a to sme sa prakticky nikdy nevidela. Ani "najlepšie" kamošky ma tak nepodržali ako tu mamičky, ktoré si prežívajú alebo prežili podobné situácie. Predstavujem si nás ako "bojové" lietadlá, ktoré bojujú za jeden tím, proti všetkým nástrahám a preto veľmi ťažko znášam, ak sa niektorej mame u jej dieťaťka potvrdí "PAS", lebo viem, koľko nádejí v sebe každá z nás má. 

Dnes som však prišla nato, že som dlho na svoju dcéru nepozerala ako na AUT. Neviem, čím to je, proste som to akosi prestala riešiť, čo je aut a čo nie, pri každom jej kroku. Možno je to tým, že som si začala s ňou rozumieť aj, keď nie je "dokonalá" alebo tým, že keď s ňou pracujem vidím drobné posuny a verím, že to bude fajn, či už s diagnózou alebo bez... Neviem. Ale musím sa priznať, že dnes mi to zase napadlo, keď som videla ako to moje malé motovidlo začalo "žrať" blato. Normálne pobehovala s detskou kosačkou po dvore a potom zbadala na svojej topánke blato a okoštovala ho. Ako chvalabohu, nechutilo jej to🙂 a chvalabohu, bolo to iba blato (nakoľko máme aj psa🙂, len to bolo také divné. Reku tak toto môjho normo syna fakt nenapadlo. Nenechala som sa vyviesť zmiery, a snažila som sa nájsť niečo pozitívne na tomto dni, a tak keĎ sme pri obede šaškovali, všetci sme si vyplazovali jazyky a vydávali rôzne smiešne zvuky, tá naša opica malá sa k nám pridávala a dokonca sa po týždni naučila vyplaziť jazyk... Od stola neodišla a radšej šaškovala s nami.

Dnes som ešte skúsila aj malý sentimentálny experiment a zaviedla som ju na vlakovú stanicu, kde som bola s mojím malý, keď mal cca rok aj 4 - 5 mesiacov. Zobrala som mu ruku a ukázala odkiaľ ide vlak a kam pôjde. Potom mi na otázku vedel ukázať odkiaľ ide a kam ide. Dnes som to teda skúsila s mojou 22 mesačnou a prisahám vačku, ako keby som zažila DEJA VU. Ona normálne na otázku zdvihla ruku. Niekedy ju tak podceňujem, že ona toto určite nedokáže a potom mi nejakým tým svojim gestom, vytre kocúra... Len tak ďalej raketa... 

O tom, ci ist do druheho dieťaťa som velmi dlho rozmýšľala. Dost na mňa tlačilo okolie aj manzel, aky bude uz stary. Aj keď to nevyslovil nahlas, vedela som to. Chcel si to “odbiť” a potom mat uz pokoj.... Ja som nevedela vôbec, čo chcem. Chcela som sa veľmi vrátiť do prace, so synom to bolo všetko lahke a super, ale niekde vo mne driemala túžba dať mu súrodenca, parťáka. Podľa mojich prvotných kalkulácií som chcela ísť do druhého tak o 5 - 6 rokov, niečo si zzase odrobiť, zmeniť stereotyp, a druhé si užiť. Ale stále mi to nevychádzalo, všetko stihnúť do 30 tky🙂 A tak prišla zase jedna opilá noc, muž to hneď využil a "pustili" sme sa do práce...

Musím povedať, že teraz po skoro dvoch rokoch som mu vďačná. Nie je to syn, ktorému ten súrodenec prospieva, je to práve moja malá raketa. Akosi som stále myslela vždy nato, aby môj starší nebol sám a tak... Nenapadla ma tá spätná väzba toho druhého súrodenca.  Teraz je to super. Niekedy náročné, niekedy unavné, ale je to super, je to fajn. Môj malý mi s ňou pomáha a pritom si to ani neuvedomuje. Formuje a driluje ju tým jeho chlapčenským, súrodeneckým štýlom, ktorý nikto iný nenahradí. Vôbec mu nevadí, že tam je riziko "PAS" a že by mal na ňu brať ohľad.

- Volá ju skákať na postel a vôbec mu nevadí, že tam je riziko PAS.

- Naháňajú sa po dome a vôbec mu nevadí, že tam je riziko PAS. 

- Šmýkajú sa po škyklávke a on ju s kludom angličana odsotí a môže si celé PAS schovať do vačku.

Keď ich vidím spolu, pripomína mi to film Nedotknuteľný, keď ten černoch podal telefón tomu ochrnutému pánovi od hlavy po päty, lebo jednoducho zabudol nato. A poviem Vám takýto prístup je proste fajn. Nenásilný, kamarátky, taký obyčajný hravý detský.

Moja malá raketa ma v tomto smere mala vždy na háku. Mohla som si dušu vyplakať pred ňou, ona si v pohode "čítala knižku".  Ešte teraz si pamätám, ako sme sa raz s mužom veľmi hádali, bola to jedna extra burlivá hádka, pri ktorej sme využili to, že malý nebol doma a malá nevie ešte rozprávať. Ja som ju neskôr opisovala kamoške, ako sme sa s mužom divoko pohádali, už len taniere lietajúce chýbali, ale v tomto kriku a hneve a neviem v čom ešte, si moja malá na mojich nohách kľudne jedla piškóty a pozerala rozprávku. Mohli okolo nej aj bomby padať, ona vyzerala ako divák, ktorý si tam priniesol popcorn a je v kine. V tomto bol môj syn úplne iný. Niekto len zvýšil hlas na mňa a už plakal. Keď som plakala ja, plakal so mnou, utieral mi slzičky, no proste to bolo také úžasné a citlivé, že som si to ani neuvedomila, že mi to moja dcéra nedáva. Ani utešiť, ani spolucítiť, nič to moje deco nevedelo po emocionálnej stránke. Tak som sa pustila aj do tohoto a to opäť vďaka O.T.A. metóde.

Jeden z bodóv je "prebudenie emócií", pretože človek môže byť iba natoľko empatický, nakoľko rozumie svojim citom. A moja malá očividne ničomu nerozumela. Podstatou tohto bodu v O.T.E je to, že dáte dieťaťu spätnú väzbu t.j. keď začalo plakať v hneve, začali ste to robiť aj vy. Samozrejme najlepšie sa to trénuje doma, pretože vonku by ste vyzerali divne. Keďže moja malá škriekala okolo 18 - 19 mesiacu pomerne dosť, nebol problém "vychytať" tieto momenty. Ani predstierať som to prakticky nemusela, pretože to boli pre mňa čierno-sivé dni, takže poplakať si s ňou bolo v pohode. Okrem hnevu, som sa snažila ju napodobnovať aj pri radosti. Vedela som, že sa teší, napr. čítaniu alebo keď si pozerala autíčko, tak som prišla k nej a BEZ DOTYKU som začala "výskať" a "híkať" aké má krásne auto alebo ako si krásne číta...

Tento bod budem s ňou určite ešte trénovať, ale vidím, že sa začala chytať na synové emócie. Keď plače, tak ona teatrálne s ním, keď zvískne od radosti, ona s ním.Už ho ide aj sama mojkať a dať mu pusku, keď plače, ale predtým som ju vždy volala, nech ho ide pomojkať, nech mu dá pusku, má to také naučené, ale vidím, že na tie jeho slzičky a nárek oveľa viac reáguje ako na dospelých. A teda aj dievčatko, keď uvidela plakať v škôlke synovej, tak išla k nemu a akosi ju "mojkala", či čo to robila.  Moje city má ešte čiastočne na háku, ale príde ma tiež pomojkať, ak ju požiadam napr. ak predstieram, že plačem, ale to mi príde ešte také naučené. Takže hádam bude časom citlivejšia aj na moje náreky....

Dnes to nebolo idylkové "učenie", syn bol s nami celý deň, tak sa malá nevedela ani poriadne sústrediť, keď je s nami v izbe. Ale môže to byť aj tým, že je celá zasoplená a umrnčaná. Snažím sa jej vymýšlať nové hry, rôzne priraďovanie, ale trochu sama cítim, že poľavujem, tak musím byť viac precíznejšia... Hlavne ma hnevá to, že som začala používať mobil pri jedle. Ale, keď si predstavím ten polhodinový boj pri jedle, vyberám si zatiaľ menšie zlo. Dnes guláš zjedený za 2,36 minút. Pri synovi som ho používala bežne do 3,5 roka, kým som mu ho nezatrhla, ale pri mojej rakete som ako na tŕňoch, či sa niekedy v živote naučí jesť aj bez neho... Ak jej nabehne lepšie porozumenie, toto bude prvé, čo ju odnaučím..

Asi každý, kto sa dostane do kontaktu s nejakou čudnou chorobou, či už mentálnou alebo fyzickou, hľadá a lustruje, čo najefektívnejší a najrýchlejší spôsob vyliečenia. Inak to nie je ani s nami - mamičkami rizikových detí. Ja som tiež začala "googliť" a hladať ako vyliečiť autizmus. Je však nad slnko jasné, že neexistuje ŽIADNY liek na PAS. Nevedia ani len príčinu, nie to ešte liek. ALE pri tom celom vysedávaní za PC som našla kopu vecí, odkazov a diét, ktoré by mohli pomôcť. A tak som zo svojej dcéry spravila "pokusného králika"...

1. Rybí olej

 Toto som skúsila ako prvé. Nabehla som však najskôr do lekárne, predsa len "referencie" z MK neboli dostatočné nato, aby som išla bezhlavo do takéhoto niečoho. Ale prakticky použitím rybieho oleja dieťaťu nijak neublížite. Teda aspoň ja som nenašla žiadnu referenciu, žeby mali deti pri užívaní rybieho oleja nejaké nežiadúce účinky. Môžte ma kľudne vyvodiť z omylu. Tak som prvý kúpila v lekárni. Viem, že už prvý týždeň som videla výsledky. Malá bola ako zobudená, ale musím povedať, že som zdvojila dávky - keďže to nemohlo uškodiť a ona mi niekedy 3/4 vyplula, ale zároveň som v tom čase vysadila aj laktózu, takže moje výsledky o rybom oleji môže byť skreslené. Až neskôr som zistila, že nie je rybí olej ako rybí olej a treba si všímať hlavne zloženie a prítomnosť kľúčových látok Omega-3 mastné kyseliny: EPA a  DHA. Ale teda, ja som mala pozitívnu skúsenosť aj s rybím olejom kúpeným v lekárni. 

2. Karnozín

Fuu tak na toto som vsádzala, lebo som čítala o tom veľmi veľa. Dokonca tým vraj jedna psychologička lieči deti z autizmu. Myslím, že niekde v Španielsku. Tu je odporúčané až od troch rokov (čo je skoro pri všetkých liekoch), tak tu som chvíľu váhala. Pchať chémiou decko, zas nie som sadista. Ale veľa veľa som čítala pozitívnych skúseností, ako nabehlo lepšie sústredenie a dozretie CNV, ale veľa veľa som čítala aj o tom, ako sa deťom zhoršil spánok a zostali hyperaktívne. To ma odraďovalo najviac, lebo moja už bola dostatočne raketová, a ten spánok mala celkom fajn, aj s poobednajším šlofíkom. O to som fakt nechcela prísť. Tak som sa rozhodla, že to vyskúšam a keď neuvidím výsledky do týždňna ako pri rybom oleji, okamžite to nechám. Ale výsledky som videla. Bola naozaj sústredenejšia a vnímavejšia najmä voči svojmu okoliu. Tak som to ponechala... zatiaľ... ale končím a uvidím, či sa niečo zmení vysadením. Dám Vám vedieť. Ale z mojej skúsenosti je dôležité nedávať určite karnozín pred spaním, keďže dieťa sa "sústreďuje". Najlepšie hneď ráno pri raňajkách. Ale opäť treba sledovať zloženie, lebo nie všetky doplnky s názvom karnozín ho skutočne aj obsahujú v dostatočnom množstve.

3. GFCF

Ďalšou čudnou zvláštnosťou mojej malej rakety bolo to, že sa doteraz nevedela poriadne hrať. S pojmom "Funkčná hra" som sa stretla oficiálne eštelen pred dvomi mesiacmi, dovtedy som pri nijakom dieťati neriešila funkčnú/nefunkčnú hru. Proste sa hralo a ja som mala chvíľu pokoj...

No, ale vďaka mojej dcére som sa zase niečo nové naučila. Ona totiž namiesto funkčnej hry s hračkami len manipulovala. To, čo ja som považovala, že "objavovanie" a "samovzdelávanie", ona považovala za hru. Všetky hračky len pochytala, poskúmala, pootvárala okná/dvere, postláčala tlačidlá a hotovo -  išlo sa ďalej. Dom bol akosi stále rozhádzaný a ona znudená za 5 min. Vrcholnou hrou bolo listovanie knižiek alebo stavanie vežičiek z kociek. Spomenula som si nato, ako sa môj malý už v dvoch rokoch vedel hrať na mäsiara, murára, opravára či farára. Porovnávať ju však s ním by bolo nefér, lebo také decko ako je môj starší syn som ešte nevidela. On má totiž neuveriteľnú fantáziu a dokáže do nej vtiahnuť všetky deti z ulice. Vždy je to on, čo vymyslí hru a zrazu všetky deti okolo neho a to bez ohľadu nato, či majú 12 rokov alebo 3.  Ale odhliadnuc od toho, asi by sa už mohla nejak zahrať tá moja raketa, aj keď nie na "predstieranie", ale aspoň trochu funkčne. Tak som sa pustila aj do tohoto "boja" a začala som ju učiť funkčne hrať.

Vyskúšala som tri jednoduché hry:

1. Zobrala som auto a jazdila po koberci, po posteli, po stole, po skrini, po jej chrbátiku a hlavičke a zase po zemi. 

2.Postavila som z lega domček pre štyri zvieratká, ktoré som odviezla na nákladnom aute po celej izbe a potom som ich uložila do domčekov.

3. Pre bábiku som vytiahla "staré" bábätkovske oblečenie a začala som ju prezliekať, krmiť lyžicou, kočíkovať po dome, uspávať, dokonca aj prebalovávať.

Toľko ospevovaná a zatracovaná FÍHATRALALA je v súčasnosti moja najobľúbenejšia  TOP celebritná speváčka. Priznám sa, pred dvomi rokmi som ju bezmilosti vyškrtla a nahradila Mášou a Medveďom, pretože som bola jej pesničiek napočúvaná viac než dosť. Pri prvom synovi mi však akosi unikol ten pravý edukačný podtón pesničiek. 

Pred pár dňami som písala o tom, ako sa mi malá začína "chytať" na gestá. Avšak nielen na tie mnou naučené, ale aj tie videné práve od tejto "megahviezdy". Keďže čakáme na termín u logopedičky a jediná osoba, ktorá s ňou pracuje som ja, začala som v dlhých chvílach opäť púšťať Fíhu. Viem, ešte pred týždňom som hrdinsky vykrikovala ako som deťom zakázala tablet a limitujem im TV, ale pri pesničkách od FÍHY som urobila výnimku. 

Niekde som totiž čítala, že aj logopedičky odporúčajú jej pesničky a ja si až teraz uvedomujem prečo. Jej pesničky sú úžasné a jednoduché a používajú veľmi jednoduché slová striedané s citoslovcami "Bác", "Bum", "Ťap-ťap", "Tani-Tani", "Kva-kva", "Bim-Bam"...a veľa veľa krásnych ľahkých slóv.

Cítim v kostiach, že práve vďaka tejto ženskej alebo škriatkovi alebo komu povie moja malá svoje prvé slovo. V tom prípade jej porád vykúpim celé turné na rok dopredu.

Zatiaľ nič nepovedala, to je jasné. Myslím, že to rýchlo zistíte podľ

a nadpisu článku na mojom profile. Bude niesť totiž názov: PRVÉ SLOVO -  Dnes pijeme na mňa. Ale späť k drobným pokrokom. 

Zo všetkého najviac, čo som doteraz skúsila som najväčšie pokroky dosiahla práve s toutou metódou. Ide o veľmi jednoduchú metódu, ktorú by mali mať "vycapenú" na každých dverách pediatrie, hocikde, kde sa k nej môže rodič dostať. Ja som sa k nej dostala náhodne, cez jednu maminu na MK, čo opäť potrvrdilo, že na MK sú úžasné a vzdelané maminy, ktoré majú častokrát lepší prehľad ako pediatri, neurológovia...

Moja malá raketa mala typické spoločné znaky s PAS, dysfáziou a NKS, ktorými sú:

- slabší očný kontakt,

- nereagovanie na meno,

- nezdielanie pozornosti,

- slabé reagovanie na emócie,

Najväčšou “nevýhodou” mojej malej rakety je, ze je stale v pohybe. Vsetko skúma, skúša, obchytáva a hotovo. Uz sa nudi - Mama zabav ma🙄🤦‍♀️ Uz len ruky naťahuje hore alebo sa mi smodlika pri nohach alebo  rovno vymysli nejaku volovinu a mam rozhádzaný cely dom. Zacala som teda s nou trénovať TRPEZLIVOSŤ. Ako keby som ju mala na rozdávanie🤦‍♀️ale pustila som sa teda do toho...

Vsimla som si, ze ma rada vkladacky, kde priraďuje zvieratká alebo hocičo do “predkreslenych” otvorov. Este ma rada navliekanie obruci na tyč. Tak som teda zacala s tymito úlohami. Chvalabohu aspon pri tychto úlohách vedela zotrvať, tak som medzi takéto úlohy vzdy vopchala nejaku menej atraktívnu hru ako napríklad triedenie kociek a loptičiek. To nema rada doteraz, tak jej s tym musím stale pomahat alebo ju lepsie motivovať. Dnes som to skusila s malymi drevenými zajačikmi a motylikmi, ale tiez tomu neprisla na chut. Ale pokial to nebude mat zmaknute dovtedy to bude v rámci “učenia” zaradené... Medzi tieto nase zaciatocnicke úlohy som vkladala aj ukazovanie predmetov alebo obrázkov, ktoré pomenovávam. Napríklad obrázky zvierat alebo bežných veci nafotené ako osoby (mama, tato,baba..), ďalej tie najzákladnejšie veci ako auto, dom, postel... Takto to striedam a zatiaľ nam to funguje. Začínali sme na takých 10-15 min, teraz tie lepsie dni dame aj 30-40 min... treba však mat úlohy pri sebe, vsetko po ruke, a davat jednu za druhou spolu s odmenou za splnenú úlohu (aj ked s pomocou)... 

Vysledky sa však úkazu az hodne hodne neskoršie obdobie a nie kazdy den sa nam dari udržať pozornosť 40 min. Dnes bola tiez ako prastena mechom a nove ulohy nie a nie pekne spravit. Tak som ich skusala podstrčiť aj cez den bez stolíka len tak na koberci, ked sme sa hrali, vytiahla som motýľov a zajacov, dve misky a pod ho deliť... nebolo to zle niektorých aj podelila, ale ci to bolo cielene a s porozumením este neviem s istotou povedat.  Chce to veľa trpezlivosti. Nám sa napríklad až teraz darí napodobniť zvieratká... Naozaj sa snaží po dvoch mesiacoch, čo som jej o hlavu plieskala obrázky ovce, kravy, psa..., vysloviť zvuky zvieratká. Neviem, či dlho, či krátko, v tých ťažkých dňoch určite celé nekonečno, ale dnes mi srdce pišti, keď sa snaží tú kravičku zamúkať, aj keď je to len "mmm" alebo "bu.."

Dnes som celý deň premýšľala práve nad jej porozumením. Ma ho urcite este veľmi slabé, aj ked bez prace pred 2 mesiacmi sa to neda porovnať. Vidim, ze chápe otazky ohladne zvieratiek, všíma a chce vediet názvy obrázkov v knižke, aj základne príkazy -daj, zatvor, zdvihni, svetlo,ruka, noha, ideme von/hore... a kopu jednoslovnych príkzov rozumie, ale také to interaktívne porozumenie podaj mi to a to, poloz to tam a tam, gúľajme si loptu", to nam urcite este absentuje.  Vsetko pochopí az po ukážke gestom🤷‍♀️Musim zistit, ako jej to porozumenie rozbehnúť, pretoze bez toho zostaneme stale na základnom leveli😞

Dnes máme za sebou posledné vyšetrenie na ORL, ktoré potvrdilo, že malá počuje super. Ako každá mamina som si obehala povinné "kolečko"  - neurológ, ORL, psychológ... Tak sa pýtam, čo teraz? Všetci všetko zhodnotili a zvyšok je na nás - mne a dcére? Všade sa len ukazovať, ako sme pokročili?

Naraziť na niekoho skutočne užitočného, kto Vám s tým Vašim čudným dieťaťom pomôže je zázrak. Hlavne teda na Slovensku. Obzvlášť v Trnave. CVI síce funguje, pani boli u mňa do týždňa, ale v podstate nič nové mi nepovedali. Všade termíny, všade čakačky a samo CVI v TT má ešte podľa mňa, čo doháňať oproti ostaným CVI. Z písania s inými mamičkami najmä z okolia BA a ZA viem, že tam sa im dostáva oveľa viac možností a podpory.

Nie nelutujem sa, to nie, len je to proste fakt. Ostala som nato s malou sama. Starí rodičia a ostatní príbuzní tomu nerozumejú, čo vlastne s tou dcérou stváram (pracovne vyťažení, časovo vyťažení a blá blá), muž príde domov okolo 17:00, kde-nič-tu-nič chvíľu je s malou a už je večer, špeciálna pedagogička je na dlhodobej PN bez zástupu... Až teraz si uvedomujem, aký nepodstatný odbor som študovala a čo som si všeličo myslela o babách, ktoré idú študovať "len" pedagogiku. Ja majster sveta, informatiku, s ktoru si teraz môžem ísť handry fajčiť a nie "učiť" moje dieťa. Faktom však je, že ma nebavila biológia, ale veľmi závidím doktorom užitočnosť povolania. Ten význam a výsledky, ktoré za sebou môžu vidieť. Ja som akurát tak v práci videla hotový report a spokojného odberateľa.  Fakt niečo "zmysluplné a užitočné." Ani kamarátky nemám vo svojom okolí, s ktorými by sa dalo o deťoch pokecať, nie to ešte o stave"rizikových" detí. Teraz si uvedomujem, že to boli slabé odvary skutočného priateľstva a skutočných priateľov spoznávam až v tomto náročnom období. Sú to tí, pred ktorými sa nielenže nehanbím hovoriť o svojej malej rakete, ale nehanbím sa byť v ich prítomnsti s mojou dcérou. 

Nie neschovávam ju pod vankúš, musím s ňou fungovať... Tak ako dnes na Kramároch alebo všade inde. Na mojej malej rakete nie je nič vidieť, ešte keď si ju vyčačkám do tutusukničiek, tak všetky doktorky odpadávajú.. ALE ich to hneď prejde, keď ju začnú vyšetrovať🙂 Krik, rev, plač. Popravde ja už ani neviem, ako sa má chovať 2ročné dieťa u doktora, lebo mne u doktorov scény robil aj starší syn. Ale, čo už. Hlavne, že to už máme za sebou. Dnes bez "učenia", ale s krásnym zdielaním pozornosti cez obrázky v knižke... Ťuká-kuká-usmieva sa. Juj teším sa tomu a nakupila som od radosti ďalších 17 knižiek.Už sa snaží aj psíka napodobniť, ale ešte to nie je typické "hav", skôr taký pazvuk, ktorý vydáva čivava alebo podobný malý krpatý pes. Aj kravičku už dáva "mmm" Ja to už beriem ako "mu", lebo vydáva tie isté zvuky na rovnaké zvieratko. Teším sa z toho, hádam sme už len krôčik od prvého skutočného citoslovca - slova...