Zvoní budík. Rezonuje v striedmo zariadenej izbe. Odráža sa od smotanových stien a prebodáva ušné bubienky. Svoju tvár ponára hlbšie do podušky a nahlas zastoná. Poťažky vystrie ruku k telefónu a vypína ten otravný, uši trhajúci zvuk.

V tej chvíli má pocit, že v jej hlave niečo vybuchlo a tlaková vlna jej nadvihne „dekel“. Bolesť pulzuje do spánkov a odtiaľ sa po povrchu preplazí až na temeno hlavy. Pomaly si sadá, podvihne si vankúš za chrbát, hlboko sa nadýchne a vyfúkne vzduch do dlaní, v ktorých má zaborenú porcelánovo bielu tvár. Natiahne sa po pohár odstátej vody, ktorú si nechala večer na nočnom stolíku. Presne pre tento prípad.

Malý glg priezračnej tekutiny stiekol hrdlom a príjemne ho osviežil. Zrazu má pocit, že kým prišiel do žalúdka, zmenil sa na vytečenú kyselinu z tužkových bateriek. Dýcha plytko a modlí sa, aby si „nepokrstila“ čisté návlečky. Pozná tento stav. Zažila ho po akcii, na ktorej sa menej hovorilo a viac pilo, a ktorá bola tak super, že si z nej nikto nič nepamätá. Ach to mládí!

Kedysi by sa pomaly, plynulo, hlavne bez prudkých pohybov, zviezla späť do postele a prespala tú nelichotivé rozpoloženie, no dnes musí vstať, obliecť sa, odšoférovať to do práce a ešte sa aj tváriť, že je jej super.

Nacvičenými ťahmi zo seba spraví človeka, vlasy zopne do konského chvosta, keby sa ten glg vody predsa chcel vrátiť hore, a sadá za volant. Vedľa rýchlostnej páky si pokladá tyčinky a opatrne, s rešpektom, zahryzne do prvej. Začína mať pocit, že dnes to nebude až také strašné...

O pár minút stojac v kolóne pozerá do roztvoreného igelitového vrecka a cíti na sebe pohľady zo všetkých áut naokolo. Jasné, pohoršujte sa, určite mám zostatkový, aj tri promile... Asi by som nesadla za volant! Predýchala to, zelenú farbu z tváre pomaly vytlačila červeň. Spomenula si na video, čo videla na nete. Ako sa chameleón prechádzal po slnečných okuliaroch rôznej farby a vždy sa prispôsobil tým, na ktorých práve sedel. Dnes už vystriedala minimálne tri.

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?

Prišla domov. Pokladá nákup na zem a pomedzi ušká igelitky na ňu pozerá ružová krabička. „Sprav si ma! Je to len chvíľka.“ Pretočí očami a zaženie toho pokušiteľa v sebe. Je ešte skoro, nič sa neukáže.

Aj keď logika vraví nie, ona zrazu hypnotizuje ten malý prúžok pijavého papiera a čaká... Vedela to. Zbytočne vyhodené peniaze. Tak to bolo aj s ďalšími troma kusmi, ktoré minula hneď na druhý deň. Myslela, že na obed bude tehotnejšia ako ráno a večer tehotnejšia ako na poludnie... Definícia šialenstva vraj spočíva v tom, že robíte dokola to isté a očakávate iný výsledok. No tá viera v zázrak je to posledné, čo ju ešte drží nad hladinou. Tú veľkú vieru a ešte väčšie sklamanie dôverne poznajú všetky snažilky.

Každá z nás má za sebou inú cestu, kým sa stala matkou. Jedna po tom túžila, druhej sa pritrafilo. Jedna ani nevie ako, druhá si to všetko odmerala, odtestovala, odsledovala a odmakala... Tretia možno ešte kráča. A čaká. A verí že večer bude tehotnejšia ako na poludnie. A tie „koľajnice“ sa na tom pijavom papieriku objavia. A čo ak nie? Koľko je vlastné únosné čakať a veriť. Ako dlho sa snažiť a kedy to zabaliť a hľadať pomoc?

Plodná žena by mala pri pravidelnom pohlavnom styku otehotnieť do 3-6 mesiacov. Ak sa nedarí rok, máte zníženú plodnosť, ak dva, ste neplodná. Alebo váš partner.

A bodka. Koniec. Alebo tri bodky a začiatok? To je už na každej žene. A na mužovi. Kam až sú ochotní zájsť, čo všetko podstúpiť. Lebo poviem vám, nie je to vskutku ľahká cesta. Poslednou zastávkou je IVF – In vitro fertilizácia alebo oplodnenie v skúmavke.

Petra má 27 rokov a zatiaľ žiadne deti. Po ročnom neúspešnom snažení začali s manželom šípiť, že bez pomoci to nepôjde. Absolvovala základné vyšetrenia u gynekológa, ktorý tvrdil, že u nej nevidí žiadny problém. „Ani som nevedela, kedy sa môj manžel objednal na spermiogram. On bol ten, kto nahlas vyslovil dosť. Ideme to riešiť s odborníkmi.“ Niekedy si pár vlastne ani neuvedomí, že môžu mať problém s počatím. Jana nikdy neužívala antikoncepciu. Po 4 rokoch vzťahu sa s partnerom vzali. „Až potom mi dokleplo, že sme sa nechránili, a už som teda mala byť dávno tehotná,“ dodáva. Absolvovali mnohé vyšetrenia a zistili, že problém je u oboch. Má 29 rokov a jej manžel 35. @kikuska_wedge sa so svojim manželom o bábätko snaží už 15 rokov. „Prirodzene sa snažíme celú dobu. Prvé IVF sme podstúpili po 6 rokoch,“ upresňuje.

Maaaam, Maaaam, Mamaaaam,.. Kričí z postieľky. Už je hore.. Bože, koľko je vlastne hodín?! 6:17. To je celkom fajn. Fuuu, ale aj tak.. Skúsim ju vziať k sebe, keď si ju pritúlim možno zaspí. Prd. Metá sa ako kapor. Našla ponožku, super, chvíľu sa s ňou prehrá. Ešte chvíľku chcem mať zatvorené oči.

Nesmiem zaspať, lebo sa scápe z postele. Stačí keď sa budem aspoň milimetrom dotýkať niektorej časti jej tela. Musím cítiť, kde je. Kde je??? Bože, nezaspala som? Uf, nie, tu je. Pritiahnem ju k sebe a pritúlim si ju. Aaaauuuu. Mám tržnú ranu. Zase ten jej prst prieskumník. Vystrčí ten krpatý ukazovák a zadrapí špeciálnym pohybom do nosnej dierky. Pre spresnenie, vopchá ho do nosa, z vonkajšej strany pridrží palcom, zadrapí necht (už viem, že som ich chcela konečne ostrihať) a potočí. Systematické týranie matky svojim skoro ročným dieťaťom schované za zvedavé bádanie. Je to môj malý sadista. Teraz ma šticuje za mihalnice... Ok, dobre dobre, mier.

Vstávam, ideme hore. Beriem ju na ruky. Ideme spolu odostrieť žalúzie a otvoriť okno. Polahnem ju späť a idem prebaliť. Riť mi otrčí asi 20 krát, vytlačí polovicu rybacej pasty na paplón, čo som včera prezliekla, kopne ma do sánky a ešte aj plače. ONA plače. Mňa behom 10 minút knockoutovala asi 5x a ona si plače. Tak raňajky. Odkrojím krajec mäkučkého chlebíka, natriem maslom, nakrájam na kocky a dávam do pusy. Nie! Keby takto vychytával brankár každú loptu, tak ho svoj team velebí, ako ona dokáže pravačkou vychytať každé sústo, ktoré sa jej snažím vložiť do úst. Ona musí sama. Chcelo by to taký ten chemický skafander  WHO, pretože keď chce papať sama znamená to, že do každej rúčky vezme minimálne jednu kocku chleba, žmýka ju v ruke, útržky chleba vypadávajú pomedzi prsty a maslo sa topí a steká čoraz nižšie k lakťom. Nakoniec si prehrabne vlasy. Úžasný WET LOOK.  To že každý hlt mlieka precedí pomedzi zuby na čisté bodyčko nerátam...Pod stoličkou je omrviniek pre malú farmu.

Vyberiem ju. Ideme do kúpeľne umyť ruky. Kým sa mi to podarí, tak mi 3x zastaví vodu a snaží sa vopchať prsty do zástrčky vedľa umývadla.  Musím konečne kúpiť tie záslepky. Pohodím ju do priestoru, nech sa trošku prebaví, idem spáchať očistu, aspoň vylupnem karpiny a skočím na malú. Stojí pri linke, pod rúrou, cápe po nej rukami a oblizuje sklo, ktoré som tiež včera vyleštila. Tri minúty a je ako ovracané. Počujem pípanie, zapína vysávač, robot vycúva z domčeka a ide po nej. Neskutočný rev a uteká za mnou do kúpeľne, berie sa na ruky. Vysávač vypnem, zaparkujem späť do domčeka. Malú položím na zem v detskej a dám do ruky slúchatká, tie sú u nás teraz TOP. A rýchlo  to sľúbené WCko. Ani sa nenazdám a o chvíľu sa snaží nakŕmiť toaleťákom, zapiť ho Domestosom a srdcervúco sa dožaduje na ruky. Ja sa jej vyhrážam hniezdom záchrany. Zvládli sme to. Tak si chvíľu posedela na kolenách aj na WCku, no veľká veda. Berie hrkálku a urputne sa snaží urobiť s ňou dieru do novej telky. Vlani nám ju doniesol Ježiško. Podľa odporúčaní môjho muža ju hreším a capnem ju po rukách. Rehot a berie na telku drevenú kocku. Ja ju beriem radšej do inej miestnosti. Kŕmi sa pexesom. Vyberám z úst kúsky papiera a na prste mám komplet otlačok zatiaľ len dvojzubého chrupu. Je 7.17...