Kapitola tridsaťdeväť

Po piatich rokoch...

Rita

„Helou, na koľkú si objednaná?“ pýtam sa Lujzy nedočkavo.

„Na desiatu. Ty?“ 

„Trištvrte na desať. Pôjdeme spolu?“

Kapitola tridsaťosem

Lujza

Po dôkladnom sledovaní pracovného diania, som si tú pobláznenú mladú slečinku odchytila cestou z práce. Áno, bolo pod moju úroveň otravovať ju, ale chcela som sa dostať Dominikovi pod tú jeho hrošiu kožu a vypudiť ho z firmy, aby nepáchal ďalšie zlo, a aby som uľavila svojmu svedomiu. Trápili ma neodbytné výčitky a bála som sa, že sa z toho zbláznim.

„Ahoj, Soňa? Vravím správne?“ tvárila som sa, akoby som ju stretla prvý raz. Pritom som ju už mesiac sledovala ako dravec svoju korisť. 

„Áno, dobrý deň.“ Aj keď možno bola prekvapená, že som sa k nej ozvala, nedala to na sebe poznať. 

„Môžem vám nejako pomôcť? Už som na odchode, ale ešte sa môžem vrátiť.“ Povedala ochotne ako pracovník mesiaca, čo chce prémiu za každú cenu. 

Kapitola tridsaťsedem

O dva mesiace...

Rita

Cítila som sa znovu ako na strednej. Paľo mi posielal zaľúbené SMS-ky a ja som po nociach nemohla spať a myslela iba naňho. Niekoľko krát bol so mnou a Sárkou na výlete, aby sa oťukali. 

So Sárkou sme občas prežívali preplakané noci, kedy sme spotrebovali tonu vreckoviek, aby sme si uľavili na duši. No postupne sa rany zaceľovali, každý jeden deň, keď sme vstali a čelili novému dňu. Sárke sa zapáčilo, že má dve izby a keď sa nevedela rozhodnúť, v ktorej sa jej spinká lepšie, vedela som, že je jej dobre. Nie tak úplne, ale aspoň bola v poriadku. Brávali sme ju aj k psychologičke. Tá konštatovala, že to nie je len nejaká fáza popierania a zmierenia zároveň, ale proste, ak má oboch rodičov stále nažive, nehádajú sa a ona ich navštevuje, je jej takto dobre. 

Na jesenné prázdniny nás Paľo pozval k sebe domov do Talianska. Sára sa tešila ako blcha v psom kožuchu. Skákala na posteli, spievala a pišťala od radosti. 

Kapitola tridsaťšesť

Rita

Keď Paľo vyšiel tými dverami, niečo sa vo mne zmenilo. Zrazu mi tak veľmi chýbal. Vedela som, že bude musieť skôr či neskôr odísť, ale keď mi to povedal, veľmi ma to zabolelo. Viem, že odo mňa neodišiel navždy, povedal to, ale mala som pocit, že to odlúčenie nevydržím. Ani mi na slová ľúbim ťa nič nepovedal! A vraj ženy sú komplikované.

S divným pocitom na duši, som odišla do práce. Karol bol ako na gumičke. Celý vysmiaty, s tým svojím neodolateľným šarmom, koketoval s dievčatami a vytváral hravú a veselú náladu. Na chvíľu som aspoň vypustila svoje trápenie. Doniesla som mu darček. Nič výnimočné, ale ten kvet mi tam skrátka dizajnovo pasoval a hádam naň nie je alergický. Celý vytešený si ten jasnočervený kvetináč tristo krát otáčal v rukách, kým mu našiel ideálnu polohu. Zahrnula som ho papiermi, ktoré som nestíhala spracovať. On sa toho hneď ujal a fičal ako včelička. Kým neskončil svoju robotu, ani mi len nezaklopal. 

Na konci týždňa som myslela na Paľa viac a viac. Vôbec sa mi neozval. Žiaden telefonát, žiadna správa. Ani ťuk. Stáli pri mne všetky moje obavy a poctivo držali stráž. Len som dúfala, že je uňho všetko v poriadku. Prečo som mu sama nezavolala, vôbec netuším. Možno som ho len nechcela obmedzovať.

Bola sobota a v sobotu sa oddychuje. To je skrátka rodinné pravidlo. V pyžame môžete byť aj celý deň, pokiaľ sa nechystáte niekam do mesta. A ja som sa rozhodne nikam nechystala. Uchlipla som si kávu z horúceho hrnčeka a vybehla von skontrolovať poštovú schránku. Až na zopár reklamných letákov, tam boli už len dve obálky. Obe adresované mne. Jedna bola od Paľa, ktorá ma prekvapila tak veľmi, až som začala poskakovať na mieste, ako taký zajačik. 

Kapitola tridsaťpäť

Paľo

Doma som bol ešte len pár dní, už ma z práce volali naspäť. Stále bola sezóna, lebo ľudia sa chceli v lete udržať vo forme. Priatelia ma bombardovali telefonátmi či sa ešte ukážem v meste, alebo som nadobro odišiel. 

Aj tak by som sa skôr či neskôr musel vrátiť. Je tam celý môj doterajší život, domov a priatelia. Len som to musel ešte oznámiť Rite. Akurát sa to medzi nami začalo uberať správnym smerom. Bojím sa, že si to vysvetlí tak, že od nej utekám. Zajtra za ňou zájdem, poviem jej to a potom na pár dní odídem. Aj tak som tu prišiel len na niekoľko dní. Mala to byť taká spontánna dovolenka a tak to berú aj v práci. Netušia, že som odišiel za ženou svojho života, ktorú milujem už od detstva. 

Spal som nepokojným spánkom a ráno keď som vstal, nevedel som čo skôr. Zbalil som si svoj ruksak, rozlúčil sa s mamou, ktorá sa ešte poriadne nespamätala z toho, že som sa jej ukázal pred dverami a už som bol na odchode. Plakala a stále sa ospravedlňovala za to, že ma pred rokmi poslala s otcom do Talianska, ale vtedy sa tej to zdalo ako skvelý nápad. Neustále opakovala, aký sa zo mňa stal úžasný človek, ale vôbec netuší koľko trápenia a bolesti ma sprevádzalo. 

Odišiel som s ťažkým povzdychom. Odpustil som jej, ale stretnúť sa s ňou zoči voči a baviť sa s ňou o tom, bolo nad moje sily. Chápal som, že sa Rita hnevala na svoju mamu. Keď je pravda, že jej moje listy zatajila a úmyselne skryla, tak je ešte horšia ako moja mama. Nasilu nás rozdelili, ale našťastie sme na seba znovu narazili. Asi to tak malo byť. 

Kapitola tridsaťštyri

Rita

Sadla som si doma k počítaču, zahryzla si do jablka a pustila sa do práce. Najskôr som na internete našla nový pracovný stôl, ktorý by sa hodil namiesto recepčného pultu, lebo ten som sa rozhodla okamžite vyhodiť. Opodstatnene. Ako som tak chrúmala jablko, sledovala prijaté správy, hneď som odpísala dvom nádejným kandidátom, aby prišli zajtra na pohovor. 

Zdvihla som mobil a zavolala Gizke, ako sa im vodí na prázdninách. 

„Ahoj Gizka. Ešte to zvládaš?“

„Och, ahoj Rita, ale pravdaže. Máme sa báječne. Sára je anjelik ako vždy.“

Kapitola tridsaťtri

Lujza

Kráčala som chodbou k svojmu stolu, keď som to zbadala. Presnejšie ich. Dominika a jednu našu kolegyňu, ktorá na chvíľu robila aj moju robotu, kým som bola v Taliansku. Milé dievča Soňa, tuším a zrejme čerstvá absolventka, lebo som ju ešte neregistrovala a bola mladučká. Domino sa k nej síce nepriblížil, ale spacifikoval ju pohľadom. A ona? Bolo zjavné, že ju má v hrsti. Milo sa usmievala, trochu silene, ale bolo na nej vidieť, že je z neho celá preč. 

V hlave sa mi točili kolieska a do hrdla mi stúpal žalúdočný obsah. Otočila som sa na päte a bežala na záchod, kým ma nezbadajú. Sklopila som záchodovú dosku a sadla si na ňu. Zišlo by sa mi papierové vrecko, do ktorého by som fúkala svoj teplý dych a znova ho vdychovala, ako to robia herci vo filme na upokojenie. Neviem koľko žien stihol Dominik poblázniť, kým som tu nebola, ale hrá to v môj prospech.

Nie len, že mi dá pokoj (aký-taký), ale možno získam spojenca, aby ho odtiaľto vyhodili, ak teda tá dievčina v tom nelieta až po uši a nebude ho chcieť za každú cenu brániť. Fakty, fakty, fakty... najdôležitejšie je všetko si dopredu premyslieť a naplánovať.

Vypadla som zo záchoda, lebo hodinová obedňajšia pauza by bola veľmi podozrivá. Prešla som k svojmu stolu, vzala si nejaké papiere a na telefóne zapla nahrávanie zvuku. Schovala som si ho do vrecka na saku a vošla som do Dominikovej kancelárie. Plánovala som zbierať potrebný zvukový materiál, kým ho nebude dostatok.

Kapitola tridsaťjeden

Lujza

Dnes som od rána mala fakt skvelý deň. Stihla som zjesť celú ovsenú kašu a nie iba jej menšiu polovicu, dokonca som si dala aj bezkofeínovú kávu, aby som si v práci mohla dopriať ešte ďalšiu, už normálnu. S Leom som sa ako každé ráno poškriepila kvôli obliekaniu, ale dostavila ho do škôlky načas a nie desať minút po stanovenom čase. Do práce som prišla s polhodinovým predstihom, paráda. Na tvári sa mi usídlil blažený úsmev. Pripravila som si podklady na schôdzu v Borisovej kancelárii a zvŕtala sa v našej miniatúrnej kuchynke, aby som si pre seba a šéfka prichystala životabudič. Len tak pre radosť. Šéfko sa na mňa musel vždy dvakrát pozrieť, ako by sa uisťoval, že som to ozaj ja. Pochválil ma za to, že som mu počas dovolenky pomáhala na diaľku, a že zmena mi fakt prospela. 

Prvý krát, odkedy som sa vrátila, sa stretnutia zúčastnil aj Dominik. Vôbec mi tu nechýbal, no keď sa nám stretli pohľady, vyschlo mi v ústach. Ostal zaskočený a dlho-predlho si ma obzeral, až som musela odvrátiť pohľad ako prvá. Uvoľnil si golier na košeli, slastne a vzrušene si vzdychol, navzdory tomu, že sme boli v preplnenej zasadačke. Do pekla s ním. Stiahlo sa mi lono (podotýkam samo od seba) a na líca mi vyšla červeň, ktorú som si v odlesku čiernej obrazovky telefónu skontrolovala a našťastie pôsobila celkom prirodzene. 

Zasadli sme k dlhému stolu a Boris spustil dlhý monológ o ďalších postupoch firmy. Na sebe som cítila Dominikove oči, ale tvárila som sa, že ma Borisove slová fakt zaujímajú, no po chrbte mi stekala kvapka potu, nasiaknutá biliónmi častíc vzrušenia. Už len z jeho prítomnosti som bola vedľa ako jedľa.

Problém bol v tom, že som sa dostala len cez polovicu agendy, takže niektoré veci pre mňa boli ešte stále nové. Áno, mohla som sa na to opýtať Dominika, lenže to by znamenalo, tráviť s ním v jednej miestnosti až priveľa času. Ja som si však všetko zisťovala sama a odolávala tak jeho šarmu, dokiaľ...

Kapitola tridsať

Rita

Mysľou sa mi mihlo milión vecí, čo asi môže dotyčný za dverami chcieť, keď ma prekvapil Paľo stojaci na koberčeku Vitajte. Ostala som prekvapene civieť na svojho kamaráta, ktorý a to sa podržte, mal oblečenú košeľu, športové sako a čierne rifle, čo mu obopínali jeho sexi zadok. S úsmevom na perách, som sa nakláňala poza neho do strán a tvárila sa, že ho nevidím a na niekoho čakám.

„Má prísť môj priateľ, nevideli ste ho?“ žartovala som.

„Po telefóne som dostal túto adresu, no možno sa pomýlili.“ Usmial sa hanblivo.

„Ale kde. Tak poď tréner a vitaj u mňa.“ Už som ho ďalej netrápila.

Kapitola dvadsaťdeväť

Rita

Keď ma Lujza vyhodila pred domom a odfrčala, doľahla na mňa znova smutná nálada. Vnútri som rozsvietila svetlá, aby dom nevyzeral ako veľká čierna diera a pustila som rádio, lebo priestorom sa ozývali iba moje kroky.

Strčila som nos do chladničky, kde až na zopár potravín a misku s lazaňami, sídlila fľaša vína. 

„Skvelá večera.“ Vravím pre seba, lakťom zaklapnem dvierka, ústami vyťahujem zátku fľaše ako to robia v telke a obraciam ju do seba. Poriadne si upijem a položím ju na prázdny stôl. Až ma striaslo, lebo bolo príliš studené.

Prešla som späť do obývačky, odkiaľ sa tóny hudby rinuli do zákutí celého domu. Vtedy sa ozval moderátor. 

Kapitola dvadsaťosem

Rita

Okolo povieval jemný vetrík a vysúšal mi prepotené veci. Mala som chuť zavrieť oči a spať naveky. Lenže, tam ďaleko v meste, na mňa čaká moja milovaná Sára. Zaslúži si len to najlepšie. Ničím sa neprevinila, aby už v takom mladom veku musela trpieť. Ešte celkom neviem, ako jej to s jej otcom vysvetlím, aby sa čo najmenej stresovala. Asi zavolám psychologičke a poradím sa, potom jej to poviem.

Do nosa mi udrela silná vôňa orgovánu, v ktorom sa zhlukovali včely. Všetko okolo bolo zelené a on, celý ružový, svietil ako maják. Preniesla som sa spomienkami v čase, k babke na dedinu. Celým dvorom sa niesla vôňa kysnutých koláčov a babkin živý smiech. Darmo napomínala moju mamu, aby ma nechala hrať sa v tom blate, lebo vyparatím niečo ešte horšie a určite ju z toho trafí šľak. Neurobila to. Zakaždým chcela, aby som bola upravená a čistá, čo sa celkom vylučuje s obdobím detstva a musím sa nad tým pousmiať. Babka mala vždy pravdu. Teraz mám s mamou vzťah na hovno.

Myšlienky na detstvo vystriedal Lujzin nákazlivý smiech. Neviem na čom sa smiala, ale pridala som sa. Zavolala ma k sebe, lebo ku mne sa pridať nemohla. Nás dve dokopy by sieť neudržala, ale určite sme na to na sekundu pomysleli, keďže sme na seba vrhli veľavravné pohľady a potom sme sa rozosmiali. Nakoniec sme si sadli do príjemného chládku pod čerešňu. 

„Majo sa ti už ozval?“ vyzvedala Lujza.

Kapitola dvadsaťsedem

Lujza

V noci som sa prehadzovala a myslela na Ritu. Dúfala som, že po včerajšku nezíde na zlé chodníčky. Viem, že to čo teraz prežívala, bolo doslova naprd. Chápala som to, ale nevedela som jej dať žiadnu radu. Nedalo sa len šibnúť čarovným prútikom a vec by bola zažehnaná. No chcela som byť s ňou, aby vedela, že pri nej stojím. Vytočila som jej číslo, dnes už druhý krát. Naspäť mi nevolala a bol už večer, tak by už mohla fungovať, ale človek nikdy nevie. Keď som ju včera opúšťala, ešte žila a chcela sa zabávať.

„No konečne. Máš sa?“ zvolala som, keď som si myslela, že mi už ani nedvihne.

„Už mi bolo aj lepšie, ale celkom to ujde. Pracujem z domu.“

„Preto nedvíhaš telefón? No pekne. Čo takto výlet na dedinu? Prídeš na iné myšlienky.“ Navrhla som jej a držala si prsty.

Kapitola dvadsaťšesť

Rita

Keď teraz precitám, oči mi páli jasné doobedné svetlo. Hlavu mám ako časovanú bombu a ešte k tomu boľavú. V ústach vyprahnuté ako na Sahare. Otáčam sa na posteli a s hrôzou zisťujem, že v nej nie som sama. Miesto vedľa mňa bolo obsadené, čo by nebolo divné, keby tam ležala taká Lujza a nie „cudzí“ chlap.

„Ježiši!“ syknem a rýchlo sa odvraciam, no zamotaná v perinách padám s hlukom na zem a sťahujem so sebou nočnú lampu.

„Doriti!“ potichu zakľajem a bojujem s obliečkami. Keď sa vymocem, trošku vykuknem smerom k posteľovej spoločnosti. Už sa na mňa díva pár rozospatých, no zato nádherných čokoládových očí. 

„Dobré ráno.“ Povie Paľo, čím ma len utvrdzuje v tom, že sa mi to nesníva a usmeje sa. 

Kapitola dvadsaťpäť

Rita

Ráno ma zobudila šťastná Sárka. Skočila mi rovno do postele a nadšene vykrikovala mamičkááá. Na chvíľu som zabudla na starosti, ktoré mám a tešila sa z prítomnosti spolu s ňou. 

„Mamička, priniesla si mi darček?“ opýtala sa zvedavo.

„Samozrejme, celú kopu. Sú tamto v škatuli.“ 

Pojašene poskakovala a ja som sa tešila a usmievala ako šťastný blázon. Jej nálada bola nákazlivá. Po chvíli sa už hračky, maškrty a oblečenie povaľovali po celej spálni.

Kapitola dvadsaťštyri, alebo bohužiaľ, vraciame sa domov

Rita

Prepotené a celkom zničené z cesty, sme sa konečne spolu s Lujzou dotrepali do Košíc, kde nás už čakali Karol s Leom. Po zvítaní sme sa napchali do auta a Lujdži s Karolom si celú cestu vymieňali zamilované pohľady. Malý Leo zaspal v sedačke, len čo sme vyrazili z parkoviska.

Aspoň bol ten výlet fakt na niečo dobrý. Im dvom odlúčenie rozhodne prospelo, pomyslela som si a spokojná som si oprela hlavu o chladné okno dverí.

„Karol, prosím ťa,“ vravela som tlmene, aby som nezobudila prísediaceho v sedačke, „nehodil by si ma ku mne do práce?“

„Ty nejdeš domov?“ divila sa Lujza.

Kapitola dvadsaťtri

Rita

„Dobre dievčatá.“ Prehovoril Paľo po anglicky, ako vždy, keď sme mali tréning. „Blížime sa ku koncu našej spoločnej cesty. Vlastne už sme na jej konci. Obe ste boli perfektné a dosiahli úžasnú premenu. Vaši muži odpadnú keď vás zbadajú.“ Usmieval sa na nás spokojne.

„To je hlavne aj tvoja zásluha. My dve, by sme to možno dokopali do nejakého konca, ale aký by bol to neviem.“ Skonštatovala Lujza.

Ja som len prikyvovala. Mne totiž po rozume chodila len jedna vec. To, že sa vrátim na Slovensko a Paľa zase neuvidím. Veľmi rýchlo sme si s Lujzou zvykli, aj keď nám chýbal domov, rady by sme tu ostali o niečo dlhšie. 

Lujza vyzerala fakt nádherne. Za mesiac dosiahla takú zmenu, že ty kokso. Z nej bude Karol rozhodne na mäkko. A moje tehličky sa skrývali pod funkčným tričkom.