Tomica sa ponáhľa z venčenia psíka. Vraj: Rýchlo, rýchlo, nech nezmeškáme televízne noviny.
Hovorím: Tie dnes ozaj nemusíme pozerať, presne viem, čo tam bude: Ohňostroje v rôznych veľkomestách sveta – isto Moskva, Londýn, Sydney, plus nejaké iné, ukážky z chorvátskych námestí, ako sa slávil Silvester,...prvé narodené deti po polnoci a následné bedákanie, že Chorvátov stále ubúda, reč prezidentky, príhovor Pápeža...Prezidentka bude gratulovať a pápež spomenie potrebu svetového mieru a lásky. A nakoniec, aby sme nevyšli z cviku zvyčajnej morbidity televíznych novín, ukážu pár odstrelených prstov, popálených rúk a opileckých výčinov, ktoré skončili zle...
Začali správy a ako som to vymenovala, jedno za druhým, len v inom poradí, išli tie reportáže.😂
Tomi hovorí: wooow, ty máš ozaj nejaké nadriprodzené dary 😀 ...
(Lebo vôbec nevysielajú každý rok na chlp presne to isté 😀 )

Rok 2016 bol hrozný. Život ma unášal prúdom ako divá rieka a ja som cítila, že nemám absolútne nič pod kontrolou. Bola som úplne stratená. Pochybovala som a bála sa. Nevedela som, čo chcem. Hoci sa mi kopu ľudí snažilo pomôcť, cítila som sa strašne osamotená a nemohla som nájsť to pomyselné vnútorné svetlo. Nie som nejaký extra nábožný typ, čo pokorne ďakuje aj za nezdar. Furt breptám a pindám a stále chcem niečo viac. No na konci predminulého roka som došla do štádia, kedy človek stratí aj posledný kompas. A tak som si povedala, asi prvý raz v živote: „Bože, už mi je to jedno nech sa stane, čo sa má. Buď vôľa tvoja...(Ale pošli už konečne to bábätko...Oh a ak by si vedel vybaviť, nech bez diety schudnem, bola by som ti vďačná. Aspoň 10 kilečkov... Ďakujem“ )
2017tku som začala s prázdnou mysľou, bez záväzkov, bez očakávaní. A viete čo? Neschudla som tých desať kilečkov, 😀 ale aspoň som ich ani nepribrala 😀 Bábo tiež neprišlo, no stala som sa tetou toho najkrajšieho blonďavého dievčatenka na svete. A mama konečne prestala do mňa hustiť, že chce byť babka. Svokor začal byť dobrý, skoro ani nemám o čom písať 😀 A Tomi je ešte lepší ako hocikedy predtým. Zahŕňa ma láskou a pozornosťou. Aj keď sa vieme zvadiť, naše hádky nebolia v srdci, iba pália na jazyku. No i v zápale jedu vieme, že sa rýchlo pomeríme.
Mali sme krásnu a naozaj požehnanú sezónu. Za celý čas sme nemali v našom dome ani jednu jedinú skupinu zlých hostí. Leto sme začali charizmatickou rodinkou, zakončili sme ju nádhernou rodinou a celé štyri mesiace medzitým sa u nás striedali samí príjemní ľudia. Užili sme si veľa grilovačiek, smiechu, zábavných rozhovorov a pozitívnych recenzií. Bolo to také leto, kedy som sa pri našich hosťoch aj sama cítila ako na dovolenke. Dokonca aj Angličania po sebe upratali (na svoje pomery) a boli príjemne veselí a priateľskí. 🙂
V auguste sa mi navyše splnil detský sen. Tomík mi kúpil karavan. Pomenovala som ho po obľúbenej speváčke, Esme Redžepovej a zvyšok leta sa zabávala zháňaním malých boho gypsy doplnkov. Ešte som sa ani poriadne nevyradovala z mojej Esmy, už sme boli na ceste do vysnívaného Rumunska. Tak dlho som sa tam tešila..no v skutočnosti to bolo ešte lepšie, než v predstavách. Tie tri týždne boli doslova magický zážitok. Náhodou sme našli rodnú dedinku mojich predkov a bola rozprávkovo nádherná vo svojej starobylej opustenosti v strede transylvánskych hôr. Čo som ale nevedela je, že prekvapenie života ma čaká v susednom Maďarsku, kde som nielen našla dedinu, ktorú sme tentokrát cielene hľadali, ale aj rodinu mojej prababky. To, čo sme našli tam, navždy zmenilo tak veľa. Už nikdy nebudem ako predtým. Zrazu mi boli jasné toľké veci...🙂
Záverom roka mi nečakane zomrela teta. Tá, ktorú som mala z celej rodiny najradšej. Veľmi ma to zarmútilo a každý deň si na ňu spomeniem. Mala krásny pohreb, snežilo ako v perinbabe a v reštaurácií, kde sa konal kar bola už vianočná výzdoba. Bratranec v príhovore povedal, že si máme predstavovať, že to nás Anička pozvala na kapustnicu, aby sme sa konečne všetci stretli. Ešte aj po smrti nás rozosmiala spomienkami na jej večné anekdoty a srandičky, ktoré vždy rozprávala, niekedy aj v dosť nevhodnej chvíli. Mala ten dar humoru, čo v každej situácií vykúzlil ľahšiu atmosféru. Po tomto trpko-veselom pohrebe, som sa vrátila do Zagrebu. Vonku ma dočkal Tomi so psíkmi, ani som nevedela, kto sa mi potešil najviac. (Asi Goričko 😀) ...A ja som si prvý krát, odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, uvedomila, že som tu doma. Teraz aj tak naozaj.
A tak rok, v ktorom som nič neplánovala, bol nakoniec jedným z najčarovnejších v mojom živote. Bol plný splnených prianí, radosti a vnútornej harmónie. Konečne som našla, čo som tak dlho hľadala.. vnútorný pokoj. Spoznala veľa dobrých ľudí a prežila som tie najkrajšie chvíle.
A tak nám všetkým do 2018tky želám toto: Bože, nech si nám milostivý a nech sa stane vôľa tvoja. Všetko zlé od nás odožeň, nikoho nám neber a daj nám veľa takých rokov, ako bola 2017tka pre mňa.

Tak prišiel ráno vetchý starček a vkuse niečo prúdil. Kapustnica je kyslá a štipľavá, diery v jazyku mu vypáli, rybu chcel oslića a nie tresku, stromček je prezdobený, darčeky som mohla aspoň zabaliť, teraz vidí, že dostane knihu a pripravila som ho o radosť z rozbaľovania (lebo Ivanko maličký má 5 ročkov a očičká mu kvôli mne nezažiaria pod jedličkou.) (A veru nezažiaria ani nám, keďže obaja sme od neho dostali pravé nefalšované každoročné nič 😀 )
Tým som sa však nenechala znechutiť, pravila som tradičné jedlá, naaranžovala stôl, zapálila sviečky...(On to ani jesť nebude, má lepšej roboty.. Nechápe prečo sa musíme prispôsobovať slovenským zvykom. V Chorvátsku po Chorvátsky!) ...Ale v čom sú iné tie chorvátske zvyky, to už nepovedal. No mojim 6 ročným pozorovaním som vyzistila, že v ničom, starý len chce vyrypovať. Tak hovorím: Barba a viete o tom, že u nás je taká povera: kto je na štedrý deň nevďačný, tomu v Novom roku uletia všetky peniaze? 😀 ...
„Ale nehovor?!“ vydesil sa poverčivý Vrag. „A aké máte ešte povery?“
„No, napríklad, kto nepochváli večeru, toho budú po dedine ohovárať...Kto sa nepoteší darčekom, ten o rok nič nedostane.. A kto prvý odíde od stola, ten z rodiny najrýchlejšie umrie....“
„Úuuuha, to máte kruté zvyky v tých karpatských horách.“
Už je hodinu po večeri. Starý všetko pojedol, nahlas pochválil, koledu s nami zaspieval a od stola som sa musela prvá postaviť a potvrdiť svojim Balkáncom, že už ozaj môžu odísť, lebo sedeli ako zarezaní, vychvaľovali každý hlt a ani náhodou sa nechceli zdvihnúť zo stoličky“ 😂
Výhodou cudzinca v zahraničí je, že si môže „starobylé“ tradície vymýšľať sám podľa potreby. 😂

Ženice, k najkrajším sviatkom roka Vám všetkým želám krásne Vianoce plné radosti, harmónie a šťastných rodinných okamihov. V novom roku nech Vám Pán požehná zdravie a zdravé rodiny, príjemnú prácu, peňazí toľko, aby aj vetchý starček povedal, že to je už dosť 😀, veľa veselosti, smiechu, bezstarostnosti. Aby sa Vám plnili malé želania, aj sa diali veľké zázraky, aby všetky vaše cesty boli bezpečné a aby ste stále mali čas na svojich milovaných a oni aby mali čas na Vás. Nech sú Vaše dni plné lásky a spokojnosti. Nech sa Vám darí všetko, na čom Vám záleží. Veselé Vianoce.
🎉

Išla som do mesta kúpiť strúhanku a sušené hríby do polievky. Tuto v centre majú takú tržnicu pod holým nebom a tam v stánkoch ľudia predávajú čo doma dopestovali, alebo vyrobili. Najčastejšie potraviny, ale sem tam sa nájde niečo aj niečo iné. Rada tam chodím, lebo je to pravé balkánske multi-kulti miesto, kde je vždy hlučno a veselo. Tety núkajú svoje vajcia, syry, či koláče a žiarlivo sa prekrikujú, kto má kvalitnejší tovar. Ujo s albánskym prízvukom sa ťa snaží presvedčiť, že tie banány nie sú dovezené, to on sám ich istotne dopestoval na terase. Postarší Róm nemá síce stánok, ale chodí hore dole s taškou plnou termoponožiek a šarmantne sa ich snaží každému vnútiť, ak vezmeš troje, pravý šanel 5 máš k tomu za 20 kún 😀. Tu pani predáva štipce, musím si kúpiť, zas mi všetky popadali, keď som vešala prádlo. Trvá mi tak mesiac, kým stratím celý balík 😀 Vezmem rovno aj medovníky pre dedúcha, nech nepindá, že som nenapiekla „domáceho“?
Ľudia sú tu plní života. Niektorí sa handrkujú o zľavy, iní berú plné tašky, akoby sa neblížili Vianoce, ale hladomor.. A aha tu sa nejaké deti snažia koledovať. Mutujúci chlapci len občas trafia noty, na entuziazme im to však neuberá. 😀 Pomaly vychádzam von, keď mi pri pohľade pred seba stisne srdce. Hneď vedľa brány, v kúte na zemi, len na rozprestretej šedej plachte, sedí slabo oblečená babička a pred sebou má vyložených niekoľko starých, ošuntelých, plyšových medvedíkov. Nevykrikuje, nenúka, len tam sedí potichu, na periferií tejto nákupnej veselice a čaká, kto si ju všimne. No nikto akoby nevidel starenku ani jej žalostne chudobný výpredaj. Nakupujúci aj predávajúci sa hnali, všetci vo svojom rytme, akoby tam ani nebola. Taká osamotená a zabudnutá v centre miliónového mesta ☹ Chcela som niečo duchaplné povedať, alebo sa jej aspoň prihovoriť, ale nemohla som. V krku mi navrela guča ako rugbyova lopta a musela som odísť. Sadla som si na prvú lavičku, vyhrnula si šál až po čapicu, nech ma nikto nevidí a plakala dobrých desať minút. Nemohla som si pomôcť, v nič tak smutné som dlho nevidela.
Zrazu som začula vedľa seba hlas: „Termoponožkyyyy, originál z Turecka dovezené! Nekradnutééé!“ Trochu mi to rozohnalo chmáry. Utrela som si kilometrový sopel 😀 a hovorím, Dajte troje, šanel nechcem, vezmite žene. Zobrala som balík, vrátila sa na tržnicu, podala ho s nejakymi drobnými starenke a rýchlo utekala preč, lebo zas sa mi slzy tlačili.
Nikde nekontrastuje chudoba tak dobre, ako keď sa zjaví na vyzdobenom sviatočnom mieste. ☹ Bože, nikomu viac nedopusť, aby takto skončil. Kiežby mal každý niekoho, kto sa o neho na staré kolená postará.

Byt uprataný, stromček ozdobený, koláče objednané, psíky vyvenčené, drahý k svojmu tatičkovi na návštevu vystrojený ...a ja mám čas podaromnici sediet a venovať sa povestnému NIČ - tj. neidentifkovateľnej internetovej činnosti 😂 V snahe neuviesť sa do pokušenia gúgliť skoré príznaky tehotenstva a následne ich hladať na sebe 😀 som sa chvíľu radšej zabávala "zmysluplnými" fb testami a tu som si spomenula, ako sme si kedysi robili ten Harry Potter triediaci klobúk test a na moje zhrozenie a Tomicinu velikú škodoradosť mi vyšiel Biflomor 😅
Rozhodla som sa, že si to spravím ešte raz, šak neni možné, aby som zo všetkých možností bola zaradená k biflošom 😅 Založím si teda nový účet, v sekunde sa otestujem, s nádejou očakávam ... a ....😂😂😂
(Tuším má Tomi pravdu, keď tvrdí, že človek, čo aj naozaj čítal povinnú literatúru, si iný osud ani nezaslúži)..😂

Ked muž zaplati upratovačku, aby ti nemusel pred sviatkami pomáhať, to je také chorvatske 😀
A ked cely den pred jej prichodom upratujem, aby som nemala hanbu, to je také slovenské 😀 😀

ten pocit, ked nájdeš svokríkov totemový kvet 😀😂

Ešte chvíľku a ideme na vklad. Neviem, prečo nás vždy objedná až tak večer, no trpezlivosť nebola nikdy moja silná stránka a čakanie ma doslova zožiera. Už tri dni na nič iné nemôžem ani pomyslieť. Bez ohľadu na to čo robím, kde som a kto je so mnou, stále ma prenasleduje ten pocit. Je zvláštny... neviem či zlý, či dobrý, no strašne dotieravý... cítim ho v bruchu, aj pri srdci. Úplne, ako keď sa ráno zobudíte a viete, že dnes musíte ísť na dôležitú skúšku, na ktorú ste sa ale moc neučili. Máte strach, že pohoríte...logicky je to tak najpravdepodobnejšie... no stále sa odmietate vzdať nádeje, že vytiahnete akurát tú z mála otázok, ktorú ste si čítali a že to slávne dáte na prvý pokus. Okolo vidíte ľudí, ktorým sa to podarilo na tretí, 4ty, 9ty raz a všetci svorne hovoria, že to tak ľahko nejde...ale vy ste mali na skúškach vždy šťastie a dúfate, že tá sila, čo vyrovnáva vlny v mori vášho života, aby ste mali hladkú plavbu, sa vám neotočí chrbtom ani teraz...No strach je neodbytný a vtiera sa.
Tomiho pozornosti to neuniklo a pýtal sa, čo mi je. Hovorím: „som hotová od strachu, že to nevyjde a budem sklamaná...“
No on sa prekvapil. Vraj: Moja ženica, že sa bojí? Nie, ja poznám svoju ženu a ona sa veru ničoho nebojí. Prvá stojí na mojej strane a bráni ma od každého nepriateľa a neprajníka. Nebojí sa brániť ani svojho malého psíka pred pittbullom, ani skočiť kvôli nemu do zamrznutého bazéna...aj keď je to nerozumné. Nemá strach spať v strašidelnom sídle a búrka s víchricou je jej najobľúbenejšie počasie. Nebojí sa tmy, ani babských povier a nebojí sa priznať si chybu...na čo má odvahu len málo ľudí. Nebojí sa experimentovať a nikde sa nebojí vycestovať. A vieš, kde som ju videl najšťastnejšiu? V transylvánskych lesoch, kde by som bez nej nikdy ani nešiel, lebo by som sa bál. Tak taká je moja ženica... Vlastne, odkedy som s tebou, ani ja z ničoho nemám strach. Lebo keď vidím teba, aká si veselá a bezstarostná, mám pocit, že sa nám nemôže nič zlé stať.
To bolo asi to najkrajšie, čo mi kedy kto povedal. ..neviem, či nám iui vyjde dnes, alebo až inokedy. Ale viem, že s týmto človekom deti chcem mať, lebo on je ten pravý.

Ako malé sme dostávali krásne darčeky na Mikuláša. Mama s tatom nám nabalili mandarinky, arašidy, adventný kalendár, také zlaté čokoládové dukátiky, teplé ponožky, pár keksíkov a maličkú bábiku. Neskôr, v puberte, sme si našli v čižme aj nejaké šminky, z čoho sme mali ohromnú radosť. Úplne si pamätám, ako som dostala svoju prvú linku na oči a rúž. Taká som bola pyšná, že ma naši už považujú za dosť veľkú sa maľovať 🙂
Každú sobotu sme chodili na dedinu navštíviť deda. On nikdy nemal peniaze, no z malej penzie vždy našetril na pomaranč a nejaké lacné čokoládové figúrky. Keď sme prišli, schoval si za chrbát tie dva pokrkvané balíčky v červenom vrecku a slávnostne nám ich podával s tým, že: „Mám tu niečo... jedno...aj niečo druhé..., pre moje dve Cinky. To vám doniesol Mikuláš. A aby ste nehovorili, že dedo je starý lakomec, toto vám k tomu pridávam ja.“ (A každej dal ešte 20 korún).
Potom sme si zjedli slivkový koláč s mrveničkou, ktorý piekol každý piatok, lebo vedel, že druhý deň prídeme a že ho máme najradšej, povyprával nám pár svojich obľúbených etno príbehov a pobrali sme sa domov. Často som ho prehovorila, aby mi potajomky dal aj taký mysteriózny časopis, čo sme obaja radi čítali. Volal sa Bosorka a ja som ho vždy prečítala na jeden dych, ale mama sa hnevala, že nám to dáva, lebo potom som to rozprávala sestre a spolu sme sa báli v noci spať 😀

Keď som mala 15, dedo zomrel. Už pekných pár rokov sme vedeli, že Mikuláš darčeky nenosí a 20 korún bola dosť patetická suma, ale aj tak sme sa na stále rovnako tešili, ako keď sme mali 5. Bohatý, krásne vyzdobený darček od rodičov mi bol celkom rovnako vzácny, ako pomaranč a figúrka od deda. Lebo obidva balíčky boli z lásky.

Ženice, je úplne jedno, či dáte svojim deťom hŕby sladkostí, alebo len nejakú drobnosť. To, čo zostane, je pocit z atmosféry, ktorá vládla, keď ste darček venovali. Áno, sviatky sú aj o konzume a každý má rád veľké dary, ja tiež, ale aj s malými môžete vykúzliť spomienky, ktoré budú hriať pri srdci navždy a vyženú vám slzu dojatia aj po mnohých rokoch.

Nemozem tomu uverit, vcera j*bnuty sused len videl, ze tomi kupil nove stereo a dnes na nas uz volal policiu, lebo vraj bučime viac nez zvycajne...a to sme ho este ani nespojili 😂😂😈 pritom moze byt stastny, ze ma takych susedov ako sme my, sak pol roka sme na pagu, mesiac a pol sa flakame po svete a tie zvysne tri a pol mesiaca nevie zniest obycajny chod domacnosti dvoch dospelych ludi. ma nas*re a prisam vacku na cele leto prenajmeme byt hrbe ozratych anglicanov. 😈

Nevesta mozno nevie upiect tortu, ale za to ju vie objednat 😎 😂 Tomica chcel aj prekvapenie, tak k nám na večer pozval pár svokrovych bývalých kolegov a pažskú rodinu, čo sa momentálne náhodou vyskytla v Zágrebe... že mu spravíme maličkú party, nech sa cíti milovaný a potrebný. Tomi natešený, ako to dobre vymyslel, ja si v duchu hladkám ego, aká som šľachetná, že to organizujem ...😂😂😅 tešíme sa na radostný výraz vetchého starčeka...a odozva? bedákanie, že míname peniaze na zbytočnosti a pre podobné vrtochy vyjdeme na žobrácku palicu..navyše takéto americké drísty on neuznáva....😅
niektori ludia sú tak vdační ... 😂

Aký pekný sen som mala dnes 🙂
Že som išla do mesta na vianočné nákupy. Všetko bolo pekne vyzdobené, hrali koledy, voňala škorica, ľudia sa trepali s taškami. Ja som ešte nič nemala kúpené, keď ma zrazu obklopila skupina cigánčeniec a pýtali peniaze. Povedala som im, že nemám a oni teda odišli k niekomu ďalšiemu. Všetci, okrem jedného. Asi 4 ročný ušmudlaný chlapček, s veľkými čiernymi očami a strapatými vlasmi zostal stáť a kukal na mňa. Tak mu opakujem: "Naozaj nemám kuny, zobrala som si len kartu." a on mi, že: Ale ja nechcem kuny, hľadal som teba mama...❤
Potom mi podal ruku a ja som zrazu vedela, že je to môj synáček. 🙂 Hned sme sa vybrali spolu do obchodu, kúpila som mu žltú teplú bundu a červené čižmičky a odišli sme na električku domov 🙂.
Zobudila som sa taká veselá, že som od radosti išla svokrovi na narodeniny tortu objednať 😀 . Snáď to bol prorocký sen a už to dlho nepotrvá, kedy sa nájdeme 🙂

Že logika babičiek (nielen) na dalmatínskych ostrovoch 😂 😂 ale vystihnuté je to úplne presne 😂 😂

(Najskôr sme sa na tom rehúňali, ale v podstate je to skôr na zamyslenie, že ako sa ľudia radi hrajú na Boha a rozhodujú nielen o tom, či je niekto "dosť nábožný", ale dokonca aj či si zaslúži chorobu, alebo akékoľvek iné nešťastie v živote 😅 a väčšinou tak rozmýšľajú tí, ktorí sami seba považujú za vip veriacih, no akosi zabúdajú, že aj pýcha je hriech 🙂 )

V Zágrebe pomaly začali prípravy na advent a celé mesto má takú príjemnú predvianočnú atmosféru. Samozrejme, niektorí ľudia pizúkajú, že je ešte priskoro, ale úprimne: môže byť vôbec na Vianoce priskoro? 😀 Keby slávime celý rok, furt by mi nebolo dosť. Každopádne, svokrík sa rozhodol, že si pôjdeme idylicky užívať predskokana programu – dni malých chorvátskych hospodárstiev. Tetule a ujcovia v stánkoch, čo vyzerajú ako malé domčeky, núkajú svoje domáce klobásky, syry, medové výrobky, ale aj štrikované ponožky, sušené figy, koláče... no starého najviac zaujali „veselí hudobníci v oranžových sukniach s farebnými bubnami“...navyše, jeden z nich nehrá, niečo rozdáva. „Rýchlo tam poďme, aj sa zabavíme na chytľavých rytmoch, aj niečo dostaneme zadarmo...“....ale barba, to nie sú hudobníci...to sú Hare Krišna...“Hare čo?“...a už ho nebolo...len dym a čára za ním zostala, čo sa tak ponáhľal pre svoju domnelú bezplatnú serepetičku... 😀

Rýchlo sa však vrátil znechutený. Vraj: „Myslel som si, že dávajú suveníry...a oni, že: "vysloboďte sa z otroctva materializmu. Zrieknite sa majetkov! Uvoľní vám to dušu z okov..." Lebo keď budem hladný a nebudem mať z čoho účty platiť, budem slobodný a šťastný! Do mojej duše nech sa nikto nestará a do mojich majetkov ešte menej! Nič nedám! Nikomu! A teraz poďme domov, stratil som chuť míňať na predražené klobásy...“

(Poznatok dňa: duchovné smery Indie očividne nie sú nič pre nášho vetchého starčeka.)

som umyvala .. 😂 😎 😂 PS. už viem, prečo segra obracia tie hrnce hore dnom ....😅😂🙏 .a nie, nie je to ziadny pateticko-pedantny dovod 😂

Josephine Cochrane bola americka domaca panicka s velikym domom a ešte vacsou rodinou. Podla dobovych pikosiek vraj, po jednej slavnostnej veceri, vybehla na ulicu a s ocami podliatymi krvou od jedu vykrikovala: "Ak nikto nevynajde stroj na umyvanie riadov, prisaham, že to spravim sama!" 😂
Tak sa aj stalo. V roku 1887 si Josephine pripisala svoj prvy a jediny vynalez - automaticku umyvacku riadu. Potom zili vsetci stastne, az kym nepomreli 😂
A dnes, o slabych 130 neskor, nemozem uverit, ze mam konecne tu radost a cest, tesit sa zo svojej vlastnej, zmodernizovanej, varianty Josephininho spasonosneho objavu 😂
Niektore zeny su proste hrdinky 😂

Oberačka olív deň 1.
Ráno pršalo a kmeň je ešte klzký, tak stojím na strome rozkročená sťa Tarzan so zapareninami a chytám balans. Teplo by bolo aj na kraťasky, ale vzhľadom na agresívnu povahu našich olivovníkov, mám na sebe rifle, mikinu s kapucňou, rukavice a v mysli sa pohrávam s ideou, že na budúcoročnú berbu si zaobstarám burku. Viete, takú tú, čo má sieťku aj na očiach. Strom je totiž nemilosrdný, pichá do uší, do očí, škriabe tvár a nie je nič prekvapujúcejšie, než keď sa ideš nahnúť pre olivu a do nosa sa ti vrazí konárik. 😀 prvý raz som v šoku skoro z rebríka zletela.
Kúsok opodial, môj drahý balkánsky manžel pindá, že mu treba lyžiarsku masku, lebo je celý vyšticovaný. Začína viesť filozofickú debatu o tom, či by to na dnes nestačilo, veď dobrú hodinku už „maká“.... Veru, keď Pánboh pracovitosť rozdával, obaja sme asi stáli vo fronte na kebab. Oberať však treba, lebo od nedele má pršať a takú úrodu sme ešte nemali. Olív je prisámvačku viac než listov. Normálne jak rozprávkový hrnček var. Zbierame, zbierame, kýble sa plnia, ale zo stromu neubúda... V hrubom oblečení mi je poriadne teplo a muž začína spomínať írečite p*čky materine, ale roboty je furt rovnako.
A do toho príde drahý svokor, pátosne prehodí pár viet o liečivom pobyte v lone prírody a rozloží si deku na lehátku. Tomi začal pohoršene pofrflavať, že nepomôže a ešte sa pred nami na drzaka ide na more kukať. No vrag otočil lehátko k moru chrbtom, čelom k nám, kráľovsky sa usadil a skonštatoval: „Pffff...more, to som už videl veľakrát...ale pohľad na pracujúcu nevestu a synka by bol hriech prepásť.“ ... A tak tam sedel až kým slnko nezašlo, pospevoval dalmatínske ťahavé a občas čosi spokojne pomrmlal o radostiach starého muža.
Záverom – 50 kíl olív obratých, unavení sme jak keby nás palicou bili, no ak pôjdeme takýmto tempom, do nedele nemáme šancu to obrať. 😅

Našla som tento obrazok, že ako spolu vychádzajú západní, východní a južní slovania a nemôžem sa naň vynadívať 😂 😂 ....

Tomi ráno: "Dnes budem pracovitý, kopu toho porobím.."
...pol hodinu neskôr prídem z obchodu a....
(*upozornenie pre prudérne povahy - lechtivý materiál 😀 muž vo vani 😂 )
PS tá kopa peny je jedine, čo dneska "porobil" 😅😂 milujem svojho balkánca, je tak krasne ukážkovo lenivý, celkom ako z učebnice stereotypov 😂

Tohoročné horúčavy tuším dobre spravili olivám a urodili sa hojne.. ešte tak týžden a jesenné galeje môžu začať 😂😅

Ženice, ale teraz sranda bokom 😅😅 suseda ma poprosila, že ked mam stroj, ci by som jej neprisila kozusinku na golier. Ja, milovnik psov, ex dlhorocny-vegetarian, bojovnik proti testovaniu na zvieratach a ich zneuzivaniu pre modu...atd. som akosi automaticky ocakavala umelu kozusinu..ked tu pani na mna vytasi tuto zdochlinu, ze to je po babicke, original a velka vzacnost 😨😅😅 ze keby mozem, bola by mi vdacna...pride pre to vecer....

lenže 😅😅 jak to pani nechala na gauci polozene, tak to našla Mora a v sekunde si na tom zgustla...načala jej papulku aj jednu z noh 😅
a tuto mam par otazok:
1. neviete, ako to nejako zakamuflovat? 😅😅
2. neni to preparovane niecim, z coho sa mi moze pes otravit?
3. ako by ste podobnu ujmu susedke, keby sa to zamaskovat nepodari? 😅
4. kolko moze stat takato vypchata kuna, ci kery fras to je? 😅😅

Dnes v obchodnom dome: Mlada pani, musim vam povedat, ze mate naozaj vynimocnu plet. take nieco som este nevidela...
* ...eeh..dakujem?
- ....na cele uz vidim prve naznaky buducich vrasok a na brade este stale pubertalne vyrazticky. plet je bleda, snad az prilis, ste chora, ci to je obvykly stav?... silno na vas vidiet tie cervene vystipane lica a kruhy pod ocami.... a ta leskla T-zona..AAALE! nemusite zufat, aj na taku katastrofu mam pomoc! tento krem z mrtveho mora moze byt vas iba za 555 kun...
- Vdaka slecna, krem si mozete nechat...len by ma zaujimalo, kolko ste ich od rana uz predala?
- Vlastne, ani jeden...asi kvoli tej cene, je dost drahy.
- Skor kvoli takejto prezentacii 😂 Mali by ste na tom zapracovat, lebo teraz krem nekupi nikto. Polovica ludi si kvoli vasim odporucaniam pojde domov poplakat ako hrozne vyzera...a ta druha si pomysli, ze ste krava.
- Naozaj??? a vy si pojdete poplakat?
- Nie, ja som v tej druhej skupine 😂😅

Oh, ako mi nechybal zagreb a jeho galantni obyvatelia 😂😅

Keby mam jazykom prostym len par slov vyrieknut, ako sa mi v Sighisoare paci, povedala by som: wooow, ty kokooos to je naaadhera. 😍 😍 😍v zivote som nevidela krajsie mesto, nielen v Ro, ale na celom svete 😍 😍 od krasy som vyskala nadsenim.

Zážitok dňa: Keď sa ťa pani v obchode so suvenírmi opýta ako dlho už nežiješ v Rumunsku, lebo máš nejaký cudzokrajný prízvuk 😎 😎 😎 ...Skoro som pukla od pýchy a budem z toho žiť ešte mesiac 😂
Ozrejmila som jej, že som len rumunský nadšenec, čo ju veľmi potešilo a od samej radosti povedala, že si môžem vybrať niečo zadarmo 🙂 Chcela som nejakú knihu a ona, že mi dá tú najkrajšiu, čo majú.
V Sibiu, dňa 27. septembra, som dostala zadarmo Bibliu. Len tak, lebo mám rada túto krajinu 🙂

Za návštevu Korvínovho hradu by som si zaslúžila bobríka odvahy minimálne 😅 Krásna, väčšinou gotická stavba, stojaca na vysokých pilieroch a vypínajúca nad riečkou je nepochybne jeden z najkrajších architektonických skvostov histórie... avšak pre človeka, čo sa potí hrôzou aj vo výťahu po ceste na tretie poschodie, je to úplne iný level zážitku 😅😅
Priekopy, prepadliny a hlboké zrázy preklenuté len drevenými mostami a schodkami hrôzostrašne vrzgajúcimi a desivo vibrujúcimi pod ťažkým telom ženy z hôr spôsobili, že moje pozadie sa stislo sťa oceľová päsť a každý pokus o selfie dopadol čistým failom 😂 Zato sa mi však podarilo odfotiť tvár mojej fóbie 😅
Tomica sa pýtal, kde sa mi najviac páčilo ...V mučiarni 😀 (lebo bola na prízemí 😅 )
Príjemný bonus: pod hradom, v predajni suvenírov, som kúpila svokrovi hrnček s jeho autenickou podobizňou 😂

Dnes mi Rumunsko pripravilo to najkrajšie, najsentimentálnejšie a takmer neuveriteľné prekvapenie. Kvôli opravám na diaľnici sme museli ísť lokálnymi cestami a vďaka banálnej chybe (keďže madam v rýchlosti nerozoznáva pravú a ľavú stranu 😀), sme sa ocitli v dedinke Ilia, odkiaľ pochádzal môj posledný predok, ktorého sme dokázali vystopovať. Volal sa Mihai de Ilia a dnes som sa ja, jeho 6xpravnučka a prvá menovkyňa po tristo rokoch, úplnou náhodou vrátila na miesto, odkiaľ odišiel. 🙂
A tak Drakula bude musieť počkať, predkovia dostali prednosť. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale viem, že toto nič neprekoná. Vybrali sme sa navštevovať najznámejšie turistické atrakcie, no osud, alebo čo ja viem...ma zavial do zahmlenej, starobylej, v hustých lesoch jesenných Karpát sa čupiacej dedinky, ktorá sa úplne dotkla môjho srdca.
Ženice, bola som doma. A nie naposledy..

Ked sa snažím urobit rozkošnú fotku svojim psom, ale tak dlho sa štelujem, až jeden zíva a druhá to má totálne v péčku 😂