Naša najnovšia séria nešťastných akcií a reakcií 😅

Predvčerom sa Tomicovi začal kývať implantát, tak išiel k zubárovi na utiahnutie šróbika. V Novalji mu to však spraviť nevedeli a v Zadare pýtali "za opravu" 2500 kuna. (tragikomické). Rozhodlo sa teda, že skočíme do Záhrebu. Tomica večer povedal, že vyrazíme tak o dva-tri dni. Cez noc mu to ale opuchlo a kým som spala, on si gúglil "opuch implantátu." Ujo gúgl nesklamal a od septických šokov, cez mozgové príhody, po rakovinu, oboznámil môjho muža s nevyhnutnými následkami uvoľneného zubu.

Tomica v panike Balkáncom vlastnej, strhol ma zo spánku o 6,30. Vraj musíme vyraziť okamžite, lebo Peri-Implantitis je taká nebezpečná vec, že Bohvie, či dožije do zajtra. 🙄 Na polovicu rozospatá, zbalila som len laptop, psíkov a nič viac. Z nečakaného budíka som bola vypleštená a dezorientovaná. O siedmej sme boli síce spakovaní, ale zmeškali sme trajekt, lebo Tomica deň predtým nenatankoval, s odôvodnením, že "času jak čečiny." Každopádne, o 13.15 chlap už sedel u zubárky v Záhrebe a riešil svoj život ohrozujúci stav.

Keď sme po zákroku prišli domov, zistila som, že som v tom zhone na Pagu zabudla kľúče od domu, od vchodu aj diaľkové od garáže. Tomica mi teda odopol svoje kľúče z karičky, nech odnesiem psy do bytu a on ide loviť parking. Bol mrzutý, lebo nájsť tu voľné miesto je malý zázrak. Z parkovania sa vrátil ešte mrzutejší. Vynervovalo ho autami zapratané sídlisko, bolelo ho zapálené ďasno +bol hladný, ale nemohol si nič dať, lebo dostal na dve hodiny zákaz. Nasledovali výlevy uboleného chlapa: "Jáááj, ženica, to ma bolíííí." "Potreboval by som liek", "Spravíš mi čaj?", "Možno by sa mi uľavilo, keby mi pomasíruješ nohy."...Keď mi večer povedal, že by radšej nešiel venčiť psov, lebo mu robili zub, vyletela som, že mu predsa nevyškrabovali zápal okostnice a nech prestane robiť cirkus. (Ja viem, bola som nesenzitívna voči mužským boliestkam, ale pripomínam váženému čitateľovi, že som tej noci veľmi málo spala a bola som podráždenejšia, než je u mňa bežné.)

Tomica sa rozhodol, že bude teda heroj mačovitý a pôjde na venčenie aj s čerstvo utiahnutým implantátom!! Spravili sme pár koliesok okolo bloku, vraciame sa domov a ....Tomi síce zobral kľúče, ale zabudol, že tie od domu a od vchodu mi poobede stiahol z karičky. A tie zostali ležať na botníku! Boli sme vymknutí.... A nielen to. Von sme si so sebou zobrali iba vrecká na psie babovečky - tj. všetko ostatné, vrátane peňaženiek, mobilov, kabelky...zostalo v byte. Div sa nám krvi nebol dorezal! Začali sme sa vadiť, čo budeme robiť a hlavne, že čia je to vina. (Lebo v napätých chvíľach sme obidvaja majstri konštruktívnej diskusie...😀)

Našťastie, Tomica mal v bunde kľúče od auta a svokor nám ráno k riadiacej páke položil kľúče od svojho bytu, aby sme mu opísali čísla z vodomera. Nič lepšie nás nenapadlo, než na blinc sa odviezť k svokrovi a hľadať, či nemá niekde rezervu od nás. Spoliehali sme na jeho prirodzený reflex škrečkovať dôležité veci. Ak má -super, ak nemá, aspoň nebudeme musieť spať v aute. Bez vodičáku (a okuliarov), viezli sme sa na druhý koniec mesta. Aby nám nebolo nudno, celú cestu sme sa vadili na tému - Koho je to chyba - II. diel. Zdarne sme došli do Gorice, len aby sme zistili, že cez leto menili zámok od vchodu...

Zvonili sme susedom. Bolo už poriadne cez desať večer. Ospatá teta nás ľúbozvučne poslala u p*čku materinu, ale hlavná vec, že otvorila dvere. Po horúčkovitom hrabaní sme rezervu našli... Situácia by bola podstatne elegantnejšia, ak by sme mohli starému zavolať a opýtať sa ho, či existuje vec, ktorú hľadáme a ak áno, kde ju drží... Naveľa, vrátili sme sa k nášmu paneláku.... Aby sme aj tu zistili, že sa nedostaneme cez vchod do bytovky. (Nasleduje zvonenie susedom a neverelé komentáre číslo dva - teraz bola už skoro polnoc.) A tu príbeh šťastlivo končí...
....
Neviem, čo nám nachystá piatok 13teho, ale dúfam, že horšie ako štvrtok 12teho to nebude. Na pozitívnej strane, Tomica celkom zabudol, že ho bolel zub.