Rok 2016 bol hrozný. Život ma unášal prúdom ako divá rieka a ja som cítila, že nemám absolútne nič pod kontrolou. Bola som úplne stratená. Pochybovala som a bála sa. Nevedela som, čo chcem. Hoci sa mi kopu ľudí snažilo pomôcť, cítila som sa strašne osamotená a nemohla som nájsť to pomyselné vnútorné svetlo. Nie som nejaký extra nábožný typ, čo pokorne ďakuje aj za nezdar. Furt breptám a pindám a stále chcem niečo viac. No na konci predminulého roka som došla do štádia, kedy človek stratí aj posledný kompas. A tak som si povedala, asi prvý raz v živote: „Bože, už mi je to jedno nech sa stane, čo sa má. Buď vôľa tvoja...(Ale pošli už konečne to bábätko...Oh a ak by si vedel vybaviť, nech bez diety schudnem, bola by som ti vďačná. Aspoň 10 kilečkov... Ďakujem“ )
2017tku som začala s prázdnou mysľou, bez záväzkov, bez očakávaní. A viete čo? Neschudla som tých desať kilečkov, 😀 ale aspoň som ich ani nepribrala 😀 Bábo tiež neprišlo, no stala som sa tetou toho najkrajšieho blonďavého dievčatenka na svete. A mama konečne prestala do mňa hustiť, že chce byť babka. Svokor začal byť dobrý, skoro ani nemám o čom písať 😀 A Tomi je ešte lepší ako hocikedy predtým. Zahŕňa ma láskou a pozornosťou. Aj keď sa vieme zvadiť, naše hádky nebolia v srdci, iba pália na jazyku. No i v zápale jedu vieme, že sa rýchlo pomeríme.
Mali sme krásnu a naozaj požehnanú sezónu. Za celý čas sme nemali v našom dome ani jednu jedinú skupinu zlých hostí. Leto sme začali charizmatickou rodinkou, zakončili sme ju nádhernou rodinou a celé štyri mesiace medzitým sa u nás striedali samí príjemní ľudia. Užili sme si veľa grilovačiek, smiechu, zábavných rozhovorov a pozitívnych recenzií. Bolo to také leto, kedy som sa pri našich hosťoch aj sama cítila ako na dovolenke. Dokonca aj Angličania po sebe upratali (na svoje pomery) a boli príjemne veselí a priateľskí. 🙂
V auguste sa mi navyše splnil detský sen. Tomík mi kúpil karavan. Pomenovala som ho po obľúbenej speváčke, Esme Redžepovej a zvyšok leta sa zabávala zháňaním malých boho gypsy doplnkov. Ešte som sa ani poriadne nevyradovala z mojej Esmy, už sme boli na ceste do vysnívaného Rumunska. Tak dlho som sa tam tešila..no v skutočnosti to bolo ešte lepšie, než v predstavách. Tie tri týždne boli doslova magický zážitok. Náhodou sme našli rodnú dedinku mojich predkov a bola rozprávkovo nádherná vo svojej starobylej opustenosti v strede transylvánskych hôr. Čo som ale nevedela je, že prekvapenie života ma čaká v susednom Maďarsku, kde som nielen našla dedinu, ktorú sme tentokrát cielene hľadali, ale aj rodinu mojej prababky. To, čo sme našli tam, navždy zmenilo tak veľa. Už nikdy nebudem ako predtým. Zrazu mi boli jasné toľké veci...🙂
Záverom roka mi nečakane zomrela teta. Tá, ktorú som mala z celej rodiny najradšej. Veľmi ma to zarmútilo a každý deň si na ňu spomeniem. Mala krásny pohreb, snežilo ako v perinbabe a v reštaurácií, kde sa konal kar bola už vianočná výzdoba. Bratranec v príhovore povedal, že si máme predstavovať, že to nás Anička pozvala na kapustnicu, aby sme sa konečne všetci stretli. Ešte aj po smrti nás rozosmiala spomienkami na jej večné anekdoty a srandičky, ktoré vždy rozprávala, niekedy aj v dosť nevhodnej chvíli. Mala ten dar humoru, čo v každej situácií vykúzlil ľahšiu atmosféru. Po tomto trpko-veselom pohrebe, som sa vrátila do Zagrebu. Vonku ma dočkal Tomi so psíkmi, ani som nevedela, kto sa mi potešil najviac. (Asi Goričko 😀) ...A ja som si prvý krát, odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, uvedomila, že som tu doma. Teraz aj tak naozaj.
A tak rok, v ktorom som nič neplánovala, bol nakoniec jedným z najčarovnejších v mojom živote. Bol plný splnených prianí, radosti a vnútornej harmónie. Konečne som našla, čo som tak dlho hľadala.. vnútorný pokoj. Spoznala veľa dobrých ľudí a prežila som tie najkrajšie chvíle.
A tak nám všetkým do 2018tky želám toto: Bože, nech si nám milostivý a nech sa stane vôľa tvoja. Všetko zlé od nás odožeň, nikoho nám neber a daj nám veľa takých rokov, ako bola 2017tka pre mňa.