Nádherný sen svojej maminky,

vykročil tak skoro z perinky.

Nenatiahne už ani dupačky,

záujem stráca aj o kačky.

Čo za sebou v rôčku ťahala

a spievala pri tom la-la-la.

Život je ako obrovské jablko, no len málokto sa môže pochváliť zdravým, šťavnatým plodom.
Mnohí doň zahryzli, keď bolo ešte nezrelé, a pretože bolo kyslé, nedojedli ho.
Iným sa podarilo dopestovať pekný zrelý plod, no boli naň takí pyšní, že si ho dali na skriňu, kde po čase zhnilo. Ďalší ho neuchránili pred krupobitím, a tak na plode zostali odtlačky, ktoré ho znehodnotili.
Na niektorých sa vytvoril pre nevhodné prostredie uskladnenia malý kaz, no keďže sa zdalo bolestivé vykrojiť ho, zdĺhavé váhanie spôsobilo hnilobu celého plodu.
Zopár starostlivých chránilo svoju úrodu pred škodcami, no len raz sa pozabudli a škodca rozhlodal krásne jablká.
Boli aj takí, ktorým niekto krutý vzal nôž, pokrájal jablko na tenké plátky a jednoducho ich tak nechal na slnku. Cítili krivdu a bolesť z neprávosti, no odpustili...

Po čase bolo z týchto plátkov chutné sušené ovocie a stalo sa úžasným občerstvení v zimnom čase.

Text a foto: Andrea Ággová

Nesie si v sebe naše gény,

po tebe uši - po mne vnemy.

Je naše.

Z teba a zo mňa

- to najlepšie z nás.

Len na určitý čas

Skloním sa ti k hrudi,

kde krv v srdci prúdi.
A cez ten hluk vodopádov,

zrátam počet tvojich kladov.

Po vráskach na čele,

po brázdach na tele...

Po ranách na duši,

Skláňam sa nad deťmi, poslami nehy, keď spia

a čítam z ich tvárí nevinný pokoj ich duše

mám chuť sa stratiť v tom sne spolu s nimi

tak krásne mi srdce plesá.

Ten moment, keď blúdia a predsa poľahky 

nachádzajú spletité cesty v labyrinte snov

Rybičky zo sklených akvárií,

keď sa im voda vyparí,

život im v zreničkách vyprchá.

Aj človek je mŕtvy bez Ducha.

Pes, čo túla sa v uliciach,

z hladu a palice máva strach,

Potešenie

Dostala som potešenie na každý deň,

malú krabičku z dreva v nej motýľ sedel schúlený.

Pustila som ho lietať,                                                                    

unavený si sadol na suchý konár                                                        

a strom rozkvitol.

Na materskej tretím rokom
cítim sa byť už otrokom.­
Každé ráno pripravená,
že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím,
že to bol deň zas ten istý:

Plienky, hračky, kašičky
a dve zlaté detičky.

Starší o pol šiestej vstáva,
pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí,
ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko,
veľa roboty má tatko.
Mamička má času more,
pozri sa, už vstala hore!"­
Ja strapatá, pomalá,
nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať,
iba cicík cumľovať.

Manžel zdrhá: "Láska idem.
Navar niečo, hladný prídem!"­
Tak bez seba od radosti,­
začnem plniť povinnosti.

V ruke nočník, v druhej plienka:­
"Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď,
malého prebalím hneď."

Tvár umytá, zúbky čisté,
musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne,­
cestou otvárajú skrine.

Šaty, šperky, knihy, spreje,
zrazu nič na mieste nie je.
Dve stoličky, podbradníky,
k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť,
pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli
a čajík vraj strašne páli.

Po raňajkách hrôza čistá,
na vychádzku oboch chystám.
Obliekaciu vojnu zvediem
a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti,
nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy,
pos... sa až pod pazuchy!

Druhý pokus upotená,
zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam,
"Kam ich dneska zobrať?" hútam.

"Už viem, k rieke pri kačičky,
to je ten raj pre detičky!"
Ubieha nám rýchlo cesta,
na sedačkách divo vreštia.
O hračku sa naťahujú,
zvyšných dvesto ignorujú.

V parku je to čistý des,
holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá
môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí,
do jazera by hneď skočil.

Z kočíka sa rev ozýva,
celý park sa na nás díva.
Malý mi chce zvestovať,
že ho musím pestovať.

Na rukách ho teda vláčim,
ťahám tašku,kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam,
nech nespadne na preliezkach.

Keď lavičku voľnú zbadám,
od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky,
vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky,
veď majú hlad veliký.

Po desiatich minútach,
dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí,
výlet sa ku koncu chýli."

Cestou domov - radosť veľká,
zaspia obe strašidielka.
Do postieľok ich vyklopím,
varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny,
varím zo dve hodiny.

Priebežne periem a suším,
upratať nestihnem, tuším.
A hľa - už sú krpci hore,
musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia,
snáď len požiar nezaložia.

Vo dverách sa manžel zjaví:
"Hotový som" smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru,

Kým papá ja kŕmim deti,
umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím,
že po chvíľke kľudu bažím.
Chápavo mi hlavou kýva,
do novín sa pritom díva.

Vytratí sa nenápadne,
na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať,
počujem ho z gauča chrápať.

Chalanov do vane súrim,
"Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia,
do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú)
chcú sa hrať a kukať telku.
O polnoci, chvalabohu
nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička
a kamoška žehlička.

O pol druhej zbitá líham,
vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen,

NECH PREŽIJEM ĎALŠÍ DEŇ! 🙂

Anjeličku, môj strážničku,
uzamkni predo mnou chladničku,
opatruj moju telesnú schránku vo dne, v noci,
no najmä po 18-tej hodine buď mi na pomoci.
Vtedy sa končí idylka,
som ako pažravá kobylka...
Opancieruj všetky hrnce a pridaj ostnatý drôt,
ochraňuj ma od dobrôt.
Večermi dostávam záchvaty hladu,
hrozí, že budem mať dvojitú bradu.
Zatiaľ mám váhu ešte v norme,
radšej už o tom nehovorme...
Dovoľ mi zjesť len ovocie či zeleninu,
nie hranolky, čipsy či inú gebuzinu.
Z dosahu vezmi kešu oriešky,
nech nemám stravovacie prehrešky.
Nech ich radšej mravce zožerú,
ja ešte nechcem ísť do zberu...
Anjeličku, môj strážničku,
nezabudni na mrazničku.
Hoc aj prežijem ukrutné muky,
nedovoľ mi chúťky na nanuky
Roztop všetky zmrzlinové kornútky,
odplaš hriešne pohnútky.
Zbav ma zlého lízania sladkostí,
nech ma telo poslúcha a nezlostí.
Už teraz som ako v treťom mesiaci,
nevidím zhora ani svoj pipík visiaci.
Túžim mať tehličky a nie vankúš z tuku,
drž nado mnou svoju ochrannú ruku...
Anjeličku, môj strážničku,
ustráž predo mnou i špajzičku.
Zatvor ju aspoň na tri zámky,
číhajú tam samé mňamky.
Čokolády, čipsy, keksy,
po ich zbagrovaní prestávam byť sexi...
V plavkách musím vtiahnuť brucho,
nejde to celkom jednoducho.
Tento krycí manéver je nebezpečný,
keď na kúpku namotávam krásne slečny.
Zadržiavaním dychu môžem stratiť vedomie,
ber to prosím na vedomie...
Nauč ma piť neperlivé minerálky naše,
a nie osladené farebné žbrndy z fľaše.
Anjeličku, môj strážničku,
vylepši moju kondičku.
Pomocnú ruku mi daj,
na gauči pred telkou ležať nenechaj.
Presvedč ma, že na dráhe desať vytrvalostných koliesok viac dá mi,
než desať koliesok trvanlivej salámy.
Osvieť ma, nech si idem občas zahrať tenis,
pri sexe predsa nestačí len veľký...kreativita.
Zakáž mi tučné syry a klobásku,
nech aj vonkajšou krásou zabojujem o lásku.
Posaď ma častejšie na bicykel,
do jedálnička zaraď strukoviny a kel.
Ukáž mi občas čaro fitka,
nech nevyzerám ako trasorítka.
Anjeličku, môj strážničku,
vyslyš túto modlitbičku.
Chcem mať štíhlu figúru,
na baby pôsobiť jak guru.
Vycikaný som a zúbky umyté,
napriek tomu ako vlčiak snorím po byte.
Hľadám, čo mi mama napiekla,
viem viem, nemal by som...
Pôjdem za to do pekla.
Schovaj predo mnou misu,
kam uložila tiramisu.
Pokušenie nech horko zaplače
a ja do hlavy pred spaním už nenatlačím žiadne koláče.

Hľadám...

...druhý koniec dúhy,

kvapky dažďa padajúce nahor.

Hľadám...

...život plný lásky, nehy,

vo večnosti isté blaho.

Dosť už bolo o hádaní,

čakaj príchod bielych saní,

nových ľudských odhodlaní,

čas splnených tajných prianí.

Pomaličky ale iste,

blížia sa k nám sviatky čisté,

Biela

tu
vo vybielenej miestnosti
biela mama
pečie chlieb

vidíš ako sa otvárajú
dlane
ako sa deň
odráža v dúhovke oka

a tvoja mama
modrooká
odháňa z bielej sivú
odháňa zimu
deň dozrieva
mlieko sa vlieva k chlebu –

po dúškoch
k namieseným brehom

tu doma
zem
preráža snehom.

* * *

Maľujem ti
za oči
svoje obrazy

úsmevy
čo sa
ľahko stratia

Čo sa z nich odrazí

vpletiem medzi prsty

aby bolo nití

(keby si
zabudol cítiť)

na teplé svetre
na objatia

* * *

najviac sa bojím
kvitnutia

že moje telo
ľahko spáliš
ako čerešňové drevo

oheň sa vyšplhá
po vetre
červený a rozpálený

jazyk ma utíši
neznámym jazykom

budem sa
dívať zhora
ako zhorím
do t(e)la