Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Krása je to, čo nás tu spája. Krása prírody, ktorá nás každým dňom niečím prekvapí aj očarí. A nielen príroda ale i všetko živé. A tým "najživším" sú naše deťúrence. Hravé a veselé, no zároveň nežné a jemné.

A taká je aj moja  Jarná handmade KVETINOVÁ KOLEKCIA 2017 inšpirovanú hravosťou, spontánnosťou a nehodou. Nehou, ktorú nám prinášajú deti. Cez pohľad detských očí vidíme až do duše - zahreje, poláska.

Ich čistá duša je odzrkadlená v každom kvietku, ktorý som s láskou a citom starostlivo vyberala. Dôraz som kládla na jemné farebné odtiene jarných a letných kvetov.

Pozrite si kolekciu detských čeleniek, ktoré si však pokojne môže požičať aj mamička. Veď detská hravosť a radosť je v každej jednej z nás, bez rozdielu veku. 

                                              "Mami, chcem byť princezná...." 

Pre mamičky je tu kolekcia kvetinových náhrdelníkov. 

Ako správna matka začiatočníčka s vlastnou mamkou na opačnom konci republiky visím po väčšinu dňa na nete a obzerám fotky cudzích detí: "tu má 6 mesiacov a stojí, tu má 9 mesiacov a behá, tu má 12 mesiacov a dokončuje diplomovku, tu má 14 mesiacov a odchádza na stáž do CERNu..." Hodím očkom na Matúša. Nič netušiac kope nožičkami a obhrýza diaľkový ovládač. Uhniezdi sa vo mne nepokoj. Vyzvem muža: "Mojko, kde je ten papier od tvojej mamy, kde si zapisovala, čo si v akom veku už vedel?" Spolu zisťujeme, že od štvrtého mesiaca sedel a od desiateho chodil. Upodozrievam svokru, že falšovala záznamy nevinného dieťaťa. Následne vyrývam do muža, že či ako fakt musel byť také strašne šikovné decko. Aj v mužovi sa uhniezdi nepokoj. Googlime si psychomotorický vývin kojenca. Je toho strašne veľa a sme čím ďalej tým úzkostnejší. Aby sme mali pocit, že robíme niečo užitočné, objednávame knižku poprednej českej odborníčky p. Kiedroňovej Rozvíjej se, děťátko. 

Děťátko o pár dní dorazí na pobočku kníhkupectva v našom meste. Jupí, dôvod na rodinnú prechádzku! Možno sa budeme aj fotiť, treba doladiť vizáž (vzhľadom na stav vlasov volím mladistvý look - vrkoč a čiapka, a v súlade s pravidlom zvýraznite, čo je na vás pekné, domaľujem aj dramatické obočie). Uviažem nášho už čoskoro rozvíjaného Matúša a ideme. V kníhkupectve si knihu preberáme u milej slečny, náhodou mužovej študentky. Má krásne ryšavé vlasy a žiarivý úsmev. Kým hľadá v počítači našu objednávku, stihnú si dohodnúť termín konzultácie bakalárky... Otočí sa a zohne sa po našu knižku. Obaja jej civíme na tangá. Spod dramatického obočia zazerám na muža. Ryšavka nás vyprevádza, ja sa tvárim osudovo a sťahujem brucho a v tej istej chvíli si uvedomujem, že je to úplne jedno, lebo aj tak mám na bruchu Matúša a v spoločnej vetrovke vyzeráme ako dvojhlavý vorvaň. 

Doma listujeme knihu a hľadáme nejaku útechu. Je plná obrázkov. "Aha, aké zlaté deco, celkom jak Matúš," veselo ukazujem mužovi chlapča na brušku. Pod obrázkom čítame, že je to ukážka nedokonalého prvého vzpriamenia u dieťaťa so slabými brušnými svalmi. Veselosť opadá. Plačem, že som si asi svojimi síce láskavými, no neodbornými úchopmi nadobro zhumpľovala dieťa. Takzvané druhé vzpriamenie s vystretými rúčkami sme teoreticky mali mať už za sebou. Kiedroňová odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Muž sa snaží odľahčiť situáciu a vtipkuje, že aspoň niečo iné sa u nás v domácnosti vzpriamuje, či sa nechcem pozrieť. Zazerám na neho a nesmejem sa. S vidinou útechy volám mamke. Zisťujem, že ja a moji súrodenci sme boli v súlade s vtedajšou módou nosení vo zvislej polohe, posadzovaní medzi vankúše a na dorážku obesení v chodítku. Ja som navyše kvôli bedrovým kĺbom nosila remene a chodiť som začala až v dvoch rokoch. Nasucho preglgnem a už si to v hlave fatálne spájam s bratovými krížmi, sestrinou migrénou a mojou skoliózou. Mamka mi vynadá, že stresujem. Muž skrýva knihu na hornú policu. Revem. Vyťahujem knihu z hornej police. Na obrázkoch veselé mamičky gúľajú svoje fit deti na fitlopte. Posielam muža nafukovať fitloptu. Iné tiež fit deti sa hrajú s takou mini fitloptou, tzv. overballom. Muž fúka a ja cez net objednávam overball. Šesť eur plus štyri poštovné. Ech, veď je to pre dieťa, kašľať na peniaze. Kladieme Matúša na fitloptu. Plače, tak mu spievam. Muž sa rehoce. Spievam veľmi rada, ale veľmi zle. Hľadáme na YouTube videá na cvičenie s detičkami. Mužovi sa to páči, lebo aj mamičky vo videách sú fit. Vypínam počítač, na dnes stačilo. 

Po pár dňoch zvoní kuriérka. Muž nafukuje overball. Nadšene ukazujeme Matúšovi, že aha, Matúš, loptička, a hádžem ju jeho smerom. Chyba. Matúš strašne plače a vyzerá cca ako na svojej prvej fotke. Zhúžvaný a fialový. Kde je ten krásny chlapček, ktorému pravidelne šepkám do uška, že nechápem, podľa akého modelu Michelangelo maľoval anjelikov v Sixtínskej kaplnke, keď Matúš ešte nebol na svete? Nasledujúce dni nenechávame Matúša v jednej miestnosti s overballom, lebo pri pohľade naň usedavo plače. Keď má dobrú náladu, túlim sa k overballu a bozkávam ho, aby videl, že ta blbá lopta nie je nebezpečná.

Matúš svoj strach po pár dňoch prekoná. Hrá sa s loptou a celkom mu to ide. Ja čítam a zisťujem, že tá kniha je fajn. Každé zdravé dieťa má v sebe predprogramované, že skôr či neskôr dosiahne konkrétne vývinové míľniky. Len neinformovaní rodičia ho môžu nevedomky, s dobrými úmyslami brzdiť napríklad tým, že ho nenechajú hrať sa na zemi a umiestňujú ho do pohodlného lehátka, odkiaľ všetko vidí. Zvedavému bábätku potom chýba ten motivujúci zážitok frustrácie, že chcem vedieť, čo sa deje, a preto sa snažím hýbať. Iní rodičia v snahe dodržať termíny v tabuľkách inštalujú bábo do polôh, na ktoré ešte samo nie je pripravené. Rušíme teda lehátko, je v ňom už len počas desiaty a obeda. Nosíme ho v polohe klbko. Gúľam ho na fitlopte. Väčšinu času trávi hrou na chrbátiku alebo na brušku na penovej podložke. Obľúbené hračky (aktuálne kelímok od jogurtu a opasok z mužovho župana) mu každý deň položím o centimetrík ďalej a teším sa, ako sa nemotorne ošíva, keď sa na ne snaží dosiahnuť. 

Uvidíme. Mala by som si začať zvykať, lebo tuším, že takto nejako sa už budem o Matúša strachovať do konca života. 

Vďaka moderným technológiám dokážeme "nahliadnuť" do maternice a detailne vykresliť, ako sa dieťatko vyvíja a rastie od jeho prvého okamihu až po príchod na svet. A aj to, ako si kráti dlhú chvíľu objavovaním svojich prštekov.