„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Ahojte kamaráti,

 Musím vám hneď na úvod povedať, že toto bol veľmi rušný mesiac a mám kopec noviniek a viem kopec nových vecí. Ani chytro neviem, čím začať.

 Mama stále trvá na tom, že musím papať aj niečo iné ako mliečko. Tak dobre, ale kŕmiť sa chcem sama!, povedala som. Mama poslúchla, dala mi do ruky brokolicu, mrkvičku a zemiačik a aha, ako parádne mi to išlo.

Ako ďalší chod malo nasledovať kuracie stehno do ruky, ale tu mama porušila našu dohodu o samostatnom kŕmení a mäso mi pomixovala aj so zeleninou. Tak som to odmietla. Teda vypľula, prostestovala, bránila sa. To ste mali vidieť aké finty na mňa vymýšľali aj s Alibabkou. Že idú mi dať akože dudu a šup lyžička do pusy, alebo ma klamali mojou malou hrkálkou, ktorú som chcela oblizovať. Tak keď už som to mala v puse, tak som to zjedla, však ono, zlé to nebolo, ale princíp je princíp. Ja som už veľká a nikto ma tu nebude kŕmiť ako malú! A potom zdá sa, že to pochopili. Pekne ma posadili za stôl do stoličky ako veľkú a dali mi hračky. A keďže mám len dve ruky a tie potrebujem na hranie, tak som mame dovolila, že teda ma môže kŕmiť, keď tak veľmi chce.

Len občas ma musí nechať siahnuť do misky, nech si overím, čo za konzistenciu mi to dáva. Papám samé výživné veci a minule som čítala, že čo je dobré na tanieri je dobré aj na pleť. Vyskúšajte to ako ja. Pleťová maska z batatu či brokolice sú skvelé na pleť. Budete ju mať ako bábätko. U mňa to platí.

Tento mesiac som zahájila bazénikovú sezónu. Prečo aj nie, keď všade kde som prišla ma čakal exkluzívny súkromný bazén? Aj na záhrade u babky Lidky, aj u Alibabky, aj u sesterničiek. A najväčší u Jurka. Teda vraj to nebol bazén, ale akýsi Dunaj.

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

Ahojte kamaráti,

už mám 7 mesiacov, čo je viac ako 6 a keďže moje dudulky boli iba pre 6 mesačné béby, tak som slávnostne postúpila do vyššieho levelu a mám tri nové: ružovú a dve modré, ktoré mi idú k očiam.

 Tento mesiac som si opäť vymyslela nejaké nové hry, nech sa na tomto svete nenudím:

 Hra na zajka: Ako prvé som si nechala narásť dva hlodáky. Prvý som si načasovala na tatove meniny, aby teda mal odo mňa nejaký ten darček /29.6./ Poviem vám, žiadna sranda to nebola, lebo potom mi celý deň všetci pchali prsty do úst a chceli ho vidieť. Druhý som si narástla o nejaký ten týždeň aj kúsok neskôr. Do konca mesiaca mi pekne vyrástli a už ich je dobre vidno, keď sa usmejem. Koniec ďasienkáčika, nech žije zubáč!!

Skúsila som mamu uhryznúť /18.7./, že čo na to povie a takú hubovú polievku a štipanec do líčka som dostala, že už radšej nehryziem. Len chrumku a rožtek, ale o tom neskôr.

A ako taký správny zajko aj hopkám. Dám sa na štyri /áno, to je moja nová zručnosť/ a hojdám sa a hojdám /zlé jazyky tvrdia, že som to odkukala od rodičov/ a občas aj trošku priskočím kolienkami vpred. Iný spôsob posúvania sa vpred som ešte neobjavila.

Minulý rok som napísal poviedku. O koníkovi. Našiel som totiž pracovnú ponuku adminovať na koníku, ktorá zakazovala posielať životopisy, ale žiadala len jednoducho predstaviť sa. Neváhal som, napísal som poviedku a poslal. Zverejňujem v 100% znení. Prajem príjemné čítanie 🙂

--

Maľoval som. Ako malý chlapec som veľa maľoval a kreslil. Miloval som vodové farby, s voskovkami mi to nešlo. Neraz sa stalo, že som na štetec nabral viac vody ako bolo treba, a dielo ihneď menilo svoj charakter. Podobne sa stalo aj pri zrode môjho prvého koníka. Modrého. Z môjho sna. Už bol na výkrese celý, stačila len posledná bodka znázorňujúca oko.

A vtedy to prišlo! Lakťom som drgol do pohára, voda sa vyliala a začala zakrývať všetky biele časti výkresu. Farbu kde-tu zriedila moja slaná slza, ostávalo mi len pozerať sa na modrú inváziu. Vtom koník vstal, postavil sa na štyri nohy a začal farbu lízať. Z výkresu síce bezpečne mizla, no dostávala sa do jeho tela. Netrvalo ani minútu, keď mi po izbe cválal skutočný modrý koník. Nevedel som, či rýchlo zavolať rodičov alebo sa radovať osamote. Ostal som pri ňom sám, až mi nakoniec ušiel.

Roky som ho nevedel nájsť, už sa nikdy nevrátil. Modré odtlačky od jeho kopýt však ostali na podlahe mojej izby dodnes. Vedel som, že sa ešte raz stretneme. Zatúžil som ho zoznámiť s mojimi rodičmi, priateľmi, blízkymi, bývalými profesormi či spolužiakmi. Zaslúžil by si to. Oni tiež.

Ťažko by sa však predstavoval, z reálneho sveta jednoducho zmizol. Stala sa z neho internetová stránka, chcel by som ju preto spojiť s mojim menom. Ak budem zamestnancom Modrého koníka, ľudia ho budú môcť oveľa ľahšie spoznať. Jednoducho im len predstavím svoju prácu, niečo, čo bude ako ja. Písať, vymýšľať a venovať sa ľuďom, toho mi bolo nadeleného naozaj veľa.

4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.

O tom ako chlapec s modrými očami hľadal svoje "nebo"

Vzdy som si myslela,ze ked chlapca s modrymi ocami konecne uvidim hned budem vediet ze je to on.Drzala som ho v naruci cele hodiny a hladela mu do jeho modrych oci,no zrazu som nevedela ci je to ten chlapec z mojho srdca.Raz,este v porodnici sa moj chlapcek pozrel na mna tak ze mi az srdce poskocilo,tolko lasky a nehy v jednom pohlade som od babetka necakala.Vtedy moje srdce vedelo ze je to on,moj chlapec s modrymi ocami ale hlava si to este priznat nechcela lebo to, ze by to bol on by znamenalo aj to, ze nieje zdravy.

Nasledoval moj nepokoj,moje hladanie toho kto vlastne moj syn je.Isla som s mojim dietatom v naruci za tymi mudrymi ludmi v bielych plastoch a chcela poznat odpoved,no zrazu to oni uz vediet nepotrebovali,zrazu bolo jedno ci je zdravy a ci chory ked uz je tu...Hladela som mu do jeho modrych oci a srdce mi zasa vravelo ze je to on,chlapec s modrymi ocami.No pre mna bolo tazke uverit aj preto ze v ociach svojich blizkych som videla stale tu nadej ze to nieje on,chlapec s modrymi ocami.

Plynuli dni,no kazdym dnom ktory uplynul bolo mne jasnejsie ze je to on,kazdym zdravotnym problemom som si bola istejsia.Zrutil sa mi svet.Ano,zrutil aj napriek tomu ze som svojho chlapca s modrymi ocami ocakavala.Spomenula som si na slub ktory som mu dala a mienila som ho dodrzat,vravela som si ze s tou velkou laskou ktoru k sebe uz dlho citime dokazem vsetko.Chodili sme od bieleho plastu k dalsiemu a dalsiemu,no kazdou navstevou som bola smutnejsia a smutnejsia.No bojovala som,bola som silna az som bola sama zo seba prekvapena.

No s chlapcom s modrymi ocami to bolo horsie a horsie.Bojovali sme s komplikaciami,bojovali sme s lekarmi...obcas som mala pocit ze nic ine nerobim len bojujem.No bolo to zo dna na den tazsie,boli dni ked som bojovat uz nevladala no sila lasky k mojmu chlapcovi ma vzdy postavila na nohy aj ked som uz nevladala ist dalej.Jedneho dna som v ociach mojho chlapca zbadala sklamanie,mala som pocit ze som zlyhala a neplnim svoj slub.Kazdym takym dnom sa moje srdce znova a znova lamalo,chlapec s modrymi ocami sa neusmieval.

Vedela som ze musim nieco urobit.Ludia v bielych plastoch nepomahali a v ociach mojich blizkych sa zrkadlilo sklamanie.Mala som pocit, ze chlapca s modrymi ocami tu nikto nechce,ja som tomu nerozumela ale bodalo mi to do duše.Jedneho tazkeho dna mi niekto,koho mam rada povedal, ze som vinná. Dovolila som chlapcovi s modrymi ocami aby sa narodil a som vinna za vsetko co sa v jeho zivote deje,som vinna za slzy a bolest...

        2. cast Moja láska a strach

Nic nebolo cierne. Nic nebolo biele, no zrazu mi ostal len ten strach. Je ine nosit dieta ukryte v srdci a ine ho nosit pod srdcom.

Plynuli dni a tyzdne, plynul moj strach a aj vedomie, ze vo mne rastie chlapec. Ten chlapec z mojho srdca. Stale ma objimal, stale som citila, ako ma miluje. Moja laska vsak bola zaslepena strachom o maleho tvora, ktory uz nemal len malu dusicku ukrytu v mojom srdci, ale bol skutocny a bol tu.

Obcas som si klamala. Obcas som aj chlapca s modrymi ocami presviedcala, ze to nie je on. A potom prisli mudri ludia v bielych plastoch, ktori chceli vediet, ci je to on. Vraveli, ze taky chlapci s modrymi ocami sem nepatria, ze musia vediet, ake dieta sa vo mne ukryva. Mne krvacalo srdce pri vedomi, ze chlapca s modrymi ocami by bez vahania zabili len preto, ze je iny. Od tej doby som bojovala. Za seba, za svoje rozhodnutie, za pravo na zivot pre chlapca s modrymi ocami.

Obcas som citila len lasku, velku, snad vacsiu ako cely svet. Obcas som bola silna a pripravena na vsetko. No obcas ma ten strach ovladol a nedalo sa ujst, len hrdo kracat vpred s vedomim, ze vsetko je tak, ako ma byt.

Ten maly chlapcek vo mne rastol. S kazdym jeho skutocnym pohybom rastla moja laska k nemu. Kratko predtym ako uzrel svetlo tohto sveta sa rozplynul vsetok strach. Bol prec a ostalo mi len odhodlanie a viera v samu seba.

Príbeh je z knihy Slepačia polievka pre dušu - Čerstve mamičky. Každá, ktorá má dieťa sa v tom príbehu, či už s menšími alebo väčšími obmenami 100%-ne nájde 😀

Bola som, stručne a jednoducho povedané, na smrť uťahaná. Ako mladá mamička starajúca sa o domácnosť so štyrmi čulými drobcami, ktorých som priviedla na svet v šesťročnom časovom rozpätí, som mala pocit, akoby na mňa zrazu v jednu bezútešnú nedeľu všetko padalo.

"Potrebujem si pospať," posťažovala som sa manželovi. "Spánok ma uzdraví. Túžim po ňom. Potrebujem ho. Zaslúžim si ho. Chcem si len dobre a dlho..."

"Tvoje prianie je mi rozkazom," vyhlásil.

"...neprerušovane pospať."

Nadvihol obočie, zatiaľ čo sarkasticky vrhol pohľad smerom na dvor, na ktorom buchotali naše deti.

Tento pribeh je skutocny. Stal sa v skutocnom svete a skutocnym ludom. Je to pribeh o tom, ako prisiel na tento svet jeden neobycajny chlapec. Pribeh o obycajnej mame a jej neutichajucej laske v srdci.

            l. cast Ako sa zrodil chlapec s modrymi ocami v mojom srdci

Nestalo sa to davno pradavno ani za siedmimi horami ci dolami. Stalo sa to v mojom zivote a ten pribeh stale plynie a plynut bude, pokym nas smrt nerozdeli.

Ten maly chlapec v mojom srdci byval uz dlho. Dostal sa tam asi vtedy, ked sa narodil moj maly brat. Vtedy, ked som brata zacala lubit a v kazdej myslienke ho chranit. Chranit preto, lebo nebol zdravy - mal geneticke ochorenie. Vtedy zacal v mojom srdci rast maly chlapec s modrymi ocami.

Brat rastol a vyrastol. Bola som pri nom a videla jeho radost aj zial, jeho vitazstva aj pady. Kazdym takym dnom ten chlapec v mojom srdci rastol tak, ako moja laska k nemu.

Ubehlo vela casu a ja som stretla muza. Toho, co bol druhou polovicou mna, castou mojej duse. A chlapec s modrymi ocami v mojom srdci sa usmieval.

Môj príbeh

Telo ako v ohni

alebo

keď horúčku strieda horúčka

„Keď sme s manželom čakali naše bábätko, bolo nám jasné, že deti prinášajú nielen radosť, ale i starosť. To sme však netušili, čo nás čaká...“ vyznáva sa na začiatku rozprávania Janka, mama dnes už 3-ročného Martinka.

Narodil sa v 37. týždni a hoci pôrod bol komplikovaný pre polohu koncom panvovým, Janka rodila prirodzene. Martinko bol krásny a zdravý. Až kým...

Tent príbeh je venovaný všetkým mamičkám, ktore bojujú o mliečko alebo pritom aj dokrmujú svoje detičky. 

Ako sa to všetko začalo

11.3.2013 som porodila svoju nádhernú dcérku Emmu. Už v nemocnici som si prežila malý šok, keď mi druhý deň po pôrode vyťahala krv z prsníka a skončila cez noc na JIS-ke, keďže som ešte nemala mliečko a prikladala som si ju dlhšie ako by sa malo. To sa však už nezopakovalo, lebo už v ten večer mi mliečko začalo tiecť prúdom.

Začiatky kojenia boli síce krásne, ale tažké - bradavky ubolené, dotrhané - plakala som pri každom začiatku kojenia (každá mamička asi vie o čom hovorím). Po týždni mi detská sestrička odporúčila ochranné klobúčiky na kojenie, aby sa mi bradavky zahojili. Dalo sa to (no dnes už ľutujem, že som ich kúpila). No aj tak ako každá maminka som sa vytešovala, že všetko postupuje ako má a ja budem svoju Emmku šťastne kojiť aspoň do 3 rokov :D

Tento sen sa mi začal rozplývať, keď Emmka mala 2 a pol týždňa a mňa si akútne odniesla sanitka do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva. Ani vám nehovorím o mojích zmiešaných pocitoch (keďže žijem v Budapešti a nanešťastie maďarsky nerozumiem), takže okrem toho, že musím opustiť moje malé bábätko, som sa obávala aj toho, ako zvládnem túto situáciu bez manžela, ktorý mi vždy všetko tlmočil a musel ostať doma s maličkou.

Operácia prebehla rýchlo, bezproblémovo, no vďaka silným antibiotikám som nemohla Emmku kojiť. Mliečko som si aspoň odsávala, aby som oňho neprišla a tak ma na 3. deň ubolenú pustili z nemocnice, že už môžem kľudne ďalej kojiť. Medzitým bola moja maličká dokrmvaná s Milumil (Nutrilon). Moje myšlienky sa neustále točili okolo toho, že sme sa pekne zabehali v kojení a takto to muselo dopadnúť. Z každej strany som počúvala rady, že ak chcem kojiť, tak fľašku musím hneď vylúčiť a iba kojiť, kojiť a kojiť. Myslela som si, že ako sa to ľahko povie, ale napriek tomu som sa celý deň snažila iba kojiť. Večerný boj som už vzdala a dala fľašku s mliečkom. Obhájila som si to tým, že jej to dám preto, aby sa dobre vyspinkala s plným bruškom. Škoda však bola, že kojiť som musela cez ochranné klubúčiky, keďže Emmka sa nechcela (nevedela) prisať kvôli fľaši. Našťastie s postupom času sme dokrmovanie vylúčili úplne (v podstate do 5 dní sme to zvládli) a prišiel na rad výber stehov.

Rada by som vám vyrozprávala môj príbeh so štastným koncom. S manželom som sa spoznala keď som mala 19 rokov a on 32. Nebola to láska na prvý pohľad, teda aspoň z mojej strany. Po 2 mesiacoch 7/2007 čo sme sa poznali ma nečakane požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila. Všetko nabralo rýchly spád.

Na ďalší mesiac sme sa rozhodli, že sa začneme snažiť o bábätko, veď ktovie, kedy sa nám to podarí. O další mesiac som sa dostala do nemocnice, mala som dosť velkú cystu, ale naštastie sa vstrebala.

Navštívila som moju lekárku, aby som jej povedala, že sa snažíme o bejby, ale povedala, že mám prísť, keď sa nebude dariť rok. V 5/2008 sme sa vzali a boli sme tými najštastnejšími ľudmi na svete.

Bábo aj po roku v nedohladne, tak som opäť navštívila lekárku. Dostala som Duphaston, z ktorého som neškutočne začala priberať, ale stále som si vravela, že mi to stojí za to a manžel mi vravel, že aj keby mám 150kg, bude ma nosiť na rukách. Duphaston som prestala užívať po 3 rokoch a zmenila lekára.

Rok za rokom išiel, ja som naplakala more sĺz po každej neželanej mrche, až nastal rok 2012, keď sa moja malá sestra vydávala. V januári 2012 sme podali žiadosť o adopciu a začali s prípravami v Usmeve ako dar.

Odkedy som prestala užívať lieky, mrcha chodila alebo skôr nechodila málokedy. Po sestrinej svadbe som si uvedomila, že som ju už vážne dávno nemala a nemohla som prísť na to, kedy vlastne prišla. Mala som doma jeden ovulačný test, tak som testla.

Je to neuveriteľné, ale ja už mám POL ROKA. Ale pssst, nikomu to nehovorte. U žien sa predsa o veku nehovorí, všakže 🙂

A ako veľká *polročná slečna som za posledný mesiac zmákla toto:

Veľká som dva a trištvrte puzzlíka, keď dobre vystriem nohy. (71cm)

• Predprípravu na lezenie: po zmáknutí pretáčania na bruško som začala tulením skokom vpred (29.5.), pokračovala cúvaním /to sa mi podarilo dvihnúť ritku zo zeme, ale potom ma zošuchlo naspäť a dozadu. Strašne ma to vedelo nahnevať, hlavne to, že ja som chcela ísť bližšie k hračke a nie preč od nej/, a zakončila som to machrovským zdvihnutím na všetky štyri (22.6.). No dobre, ešte takým nedokonalým, ale poctivo cvičím kliky, odliepam hrudníček aj bruško od podložky a priťahujem kolienka, najprv len jedno a potom aj obe. Najkrajšie som to predviedla pri skypovaní s Alibabkou a dedom. Pre nich si vždy pripravím niečo nové na priamy prenos. A ešte viem pivotovať. To bude asi tým, že teraz v teple chodievam s rodičmi na pivo.

• Podarilo sa mi povedať mama. Najskôr som skúšala mamamamamamam, potom mam, mam…ale keď som povedala mama, tak ma mama hneď zobrala na ruky a pusinkovala, takže to bude to správne slovo, ktorým to mám u nej vyhraté. A inak sa občas mame posťažujem na Európsku úniu, keď krvivím pusinku, tak hovorím EU, EU, EU. A tiež viem: bbbbb, bva, vavava, grrr grrr.
• Ako a s čím sa rada hrám: Hrazdička je už u mňa na vedľajšej koľaji, už ma nebaví pod ňou ležať a búchať do hračiek, tak ju radšej chytím a odsuniem nabok. Alebo ju používam ako činku a posilujem s ňou. Skúsila som ju aj ochutnať. Hm, celkom to ušlo. Ale dudula je dudula, na tú nemá nič. Viem ju presne lokalizovať v akomkoľvek množstve hračiek, cielene ju chytiť a dať si ju do pusy. Niekedy to nie je na prvý pokus, ale vždy sa mi to podarí. Mama mi ju teraz dáva na retiazku, takže ju mám poruke a môžem sa obslúžiť sama alebo použiť retiazku ako hračku, keď sa nudím a nič iné nie je poruke.

• Od druhého mesiaca papávam v noci o 2hej a o 5tej. 5.6. som vyhlásila protestnú hladovku proti nočnému budeniu. O 2hej som si cucla, ale o 5tej nie, stisla som pusinku a nič sa mi do nej nedostalo. Počkala som si do raňajok o pol 9tej. Na druhý deň som to urobila znovu. Potom mama vymyslela, že radšej vynecháme to kojenie o 2hej a to o 5tej dáme, lebo ona potom už vstáva a chodí oddychovať do roboty. Tak som súhlasila. Niekedy to vydržím bez problému, niekedy som už hladoš o pol 5tej, ale to nevadí. Teraz v lete slniečko zobudí mamu vždy skôr ako ja.
• Okrem hladovky som za vylepšenie svojej línie (7795g) zabojovala aj novými gymnastickými prvkami. Cvičím ich doma aj v kočíku, snáď zaberú. Robím mostíky, kotúle doprava a doľava, váľam sudy, dvíham nohy a vystieram ich do prepnutia a mojou zbrusu novou špecialitkou je chytanie nožičiek. Mama pritom dáva pozor, aby som mala gaťulky zladené so šatočkami.

Ahojte všetci!

Olalá, už mám 5 mesiacov, 64 centimetrov (čo je tabuľková výška pre 5-mesačné dievčatká), 7295 gramov (čo je tabuľková váha pre 5-mesačných chlapčekov) a 0 zubov.

Tu je moja tohtomesačná bilancia. 

„Tenkrát poprvé...“ na tento mesiac:

• Prvá prechádzka v šatke okolo bytovky (24.4.) a priľahlých tienistých miestach (Mama chce, aby som mala alabastrovo bielu pleť, tak ma pred slniečkom vždy zakrýva. V kočíku mi tieni plienkou, čo sa mi nepáči, lebo nič nevidím, ale vraj aj príslovie vraví, že pre krásu sa musí trpieť)
• Prvé papanie na čerstvom vzduchu (26.4.). Vybrala som si miestečko v tieni pri zadných vchodoch bytoviek, aby som mala kľud. Bolo tam tichúčko, nikde nikoho, iba odrazu jeden ujo na bicykli. A akosi čisto náhodou mal za ten čas, čo som papala, cestu okolo nás paťkrát.
• Pustila som mamu večer žúrovať. Dokonca som aj krásne rýchlo zaspala, aby si to mohla užiť a vrátiť sa ako Popoluška z plesu s úderom polnoci.
• Prvé zoznámenie s o tri týždne starším kamošom Kubkom M. Sme sa predtým videli (vlastne nevideli) len v bruchách. Dozvedela som sa od neho, kde kúpiť tú super deravú loptičku s ktorou sa tak rada hrám, ale mám ju len požičanú. Tak som využila, že ma bola kuknúť babka Alenka a ukázala som jej, kde ju majú.

Inak, už som vyriešila, ako budem volať babku Alenku, keď nechce, aby som ju volala babka alebo stará mama. V nejakom rozhovore s Halinou Pavlovskou som čítala, že ju jej vnuk volá Halibaba. Tak potom logicky je babka Alenka Alibaba. Dedo tvrdí, že on bude 40 zbojníkov.

V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Zázraky sa nedejú? Ale áno dejú a ja vám to môžem dokázať:

Prvý zázrak sa zrodil 16.1. v maličkej skúmavke, kde sa to celé začalo.

Druhý nastal, keď mi ten malý zázrak zo skúmavky vošiel do bruška.

Tretí, keď mi 4.2. oznámili HCG 1813.

Štvrtý prišiel o pár dní keď som videla ♥ svojho ešte vtedy malého červíčka.

Pre mňa je zázrak každý deň, ktorý prežívam počas môjho tehotenstva, pretože sme zdraví, krásne rastieme a napredujeme a ja sa teším z každého pribudnutého tt. Ale ten najväčší zázrak ma ešte len čaká, príde v októbri a ja už teraz viem, že to bude najväčší zázrak môjho života.

Milé mamičky, dovoľte aby som vám priblížila náš deň, keď sa Jakubko necíti dobre. Som mamina 3 synov a s najmladším Jakubkom som na materskej dovolenke. Chcela by som vám opísať naše pocity a ako to prežívame.

6.50 ráno vstávam, hoc unavená, ale predsa, pretože moje 9-ročné ja ide do školy a to už z postele Jakubko sa dožaduje o svoje mliečko.
7.30 začína moje upratovanie každý den vysávač, prach a bežné veci. Poznáte to, je to režim alergika.
8.00 lieky ako každý deň, len s tým rozdielom, že beriem atb. Musíme silné dávky, máme zápal plúc.
8.30 plač a bolesť bruška, som uplakaný, len na ruky chcem. Tak len sedíme a hladíme bruško a pozeráme pri tom rozprávky.
9.15 chcel by som sa hrať, ale sa bojím. Prečo? No bojím sa všetkého, a tak si vyžadujem maminu. Autíčka, kocky, nič ma nezaujíma a len jedna vec - buď sedieť na rukách, alebo idem vysávať. Nie som vo svojej koži.
12.00 idem hajkať a len stonám zo spánku. Mamka rýchlo varí obed. Keď je čas, som na koníku.
13.15 už som hore, ale hore je aj moja teplota a mám ju cez 40C. Môj stále najhorší čas je obed na teploty.
14.15 konečne sme striasli aspon dačo a už by sme pred ďalšími liekmi mali aj niečo spapať, ale to velmi nejde. Nechcem jesť, ale ani piť. Tak po striekačkách mi mamka dáva. Som statočný od 3 mesiacov bojujem s takými teplotami.
15.25 už je braček doma a sa aj trošku pohráme, ale potom sa musíme učit a pripraviť knihy do školy.
17.00 zas bojujeme, zábaly, sprcha a lieky. Som zmorený a mamka so mnou plače.
18.15 pozeráme ešte rozprávku s bračekom.
20.00 do pyžamka a spať, no náš deň nekončí, ešte to len začína.
22.30 mam 40,7 teplotu a mamka sa o mňa bojí, no musíme dávať zábaly a bojovať. Ráno sa pôjde  smer pohotovosť alebo príjem.
Nespíme len ležíme a dávam obklady na hlávku. Bojím sa spať, no som unavená. Nemá ma kto vystriedať. Žiaden tatik tu nie je, ani nebol, keď som bol v perinke. Vzdal sa ešte keď som bol v brušku. To nevadí, mamka ma veľmi ľúbi.
Sú 3 hodiny ráno, mám cez 40C, je to zlé, no zas bojujeme. Slzy tečú a nik tu pri nás nie je.
5.00 ráno zaspávame, konečne to jak tak kleslo.
7.00 sme hore a sa obliekame na pohotovosť.
Na druhý deň ráno diagnostikované už na naše dosť boľavé plúca zápal. Nič to, musíme ísť vpred a tešiť sa, že kedy sa zas budeme vonku hrať. Život spoza okna je veľmi smutný. Monika

Do Vybrali sme - #magazin - sme pridali už dva články zaznamenávajúce denný režim mamičiek. Je to stručný záznam jedného dňa, ktorý viac predstaví konkrétnu mamičku a hlavne ukáže ostatným aj iný svet, ktorý má s detičkami každý odlišný. Ukážte aj vy ten svoj 🙂

Výber z existujúcich denných režimov:

• 3.00 mám prvý budíček. Rianka si pýta mliečko. Ach jaj, akurát sa mi sníval krásny sen - o dovolenke pri mori so všetkými deťmi. Dávam mliečko a zaspávam.

• 12.15 Rianka sa opäť vracia do detskej izby. Stíha bratovi vyjesť čokoládu, ktorú si schoval pod posteľ. Ona všetko nájde.

• 18.30 prichádza konečne domov manžel, zasa narobený.

• 23.30 zasa budíček. Ach nie, Rianka chce opäť mliečko, tak sa mi nechce vstávať, ale musím. Ešteže jej šmakuje a vypije ho za 5 minút. Zaspáva a ja tiež.

Ach jááááj, starnem, už mám 4 mesiace.

Čo už viem:

Slovná zásoba:

Viem povedať gigigi. Mama sa to snaží napodobniť, ale nerobí to presne ako ja, ona pri tom neslintá a nerobí slinové bublinky. A bez nich to nie je ono predsa!

Viem chrčať tak strašidelne, az sa oco zlakol, ked som to na neho rano spustila. A viem aj brrrrrm az mam od sliniek cely ksichtik. A viem aj kecat riadne, aj vela aj nahlas, ale mama mi to nevie zapisat, dokonca ani foneticky /aaaoo, ao, e, maaa, ej, hehe+nezapisatelne/

Motorika: uz viem chytat veci do oboch ruciciek samostatne, dokonca aj veci, ktore sa nachadzaju naboku od mna, alebo jednoducho niekde v mojom dosahu. Rada chytam fotrovcom brile a nechavam na nich svoje otlacky prstov. Mama si dava vlasy do copu, ale aj tak ju viem chytit za tych par jemnych malych na zatylku. A hlavne uz si viem chytit moju milovanu dudulku a hrat sa s nou, vyberat si ju z pusinky a davit naspat a to opakovat dookola a dookola. Samozrejme, ze obcas sa netrafim, ale tak trenujem casto, uz to bude len lepsie. V kociku sa viem hrat so zavesenymi kacatkami a v kosiku so zabinkami. Chytit, potiahnut a sup do pusy. Tam viem spolahlivo nasmerovat vsetucko vsetko.

Ahojte všetci!

Je to neuveriteľné, ale už mám za sebou celý ŠTVRŤROK v starostlivosti mojich rodičov a aj ja, aj oni sme to prežili. Chcete vedieť, čo mám nové za tretí mesiac?

Ako si tak rastiem a múdriem, rozhodla som sa tento mesiac pre hry z tematického okruhu o princeznách:

Hrám sa na Šípkovu Ruženku – to som párkrát tak dlho spala v kočíku pri okne, až bola mama z toho celá prekvapená a spala som tak dlho, až kým neprišiel krýsny princ na bielom koni...eee, vlastne mama a nezobudila ma.

Na kráľovnu zo Snehulienky – to sa pozerám do zrkladla a pýtam sa, kto je najkrajší na tomto svete. Zrkladlo odpovedá obrazovo a ukazuje mi tam obrázok krásneho babätka.

Na princeznú so zlatou hviezdkou na čele – to som si vyškrabla hviezdičku, no dobre, takú čapatú, nad nosík skoro na čelo, ale potom mi mama ostrihala nechtíky, keď som spala, tak uť sa to hrať nemôžem.

Volám sa Andrea, mám krásnych 40rokov a som vydatá, už neuveriteľných 21 rokov, stále za toho istého muža Juraja. Máme krásných 5 detí a 1 anjelika, našu milovanú Dianku. Moje deti sú v rôznom veku. Najstarší je Juraj a má už 21, potom bola naša Dianka, ale od nás odišla do nebíčka ako 4-mesačná - mala by už 18 rokov. Ďalší je Šimon a má 17 rokov, Matúš má 14 rokov, Sindy má 6rokov a najmenšie slniečko bude mať 9.4.2015 tretirôčik.

Približne takto vyzerajú naše dni:

3.00 mám prvý budíček, Rianka si pýta mliečko. Ach jaj, akurát sa mi sníval krásny sen - o dovolenke pri mori so všetkými deťmi. Dávam mliečko a zaspávam.

6.15 zvoní na mobile budíček. Skúšam vypnúť nemôžem musím zobudiť Šimona, mus=im mu spraviť desiatu a raňajky

6.45 zvoní druhýkrát. Škoda, musim zobudiť aj Matusa a Sindusku, opat sa im nechce vstávať

7.00 frmol v kúpelke, všetci chcú byť prví, tlačenica, strkanica, hádky.

Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté – ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….

Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok – percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…

Ako sme sa učili žiť s postihnutím  sluchu

Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂

Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila…  Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila – bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky…  celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…

Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia.  Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…

1. Kým som v náručí nedržala našu prvú dcérku, rozprávanie iných mamičiek o svojich deťoch v prvej osobe množného čísla som nechápala. My sme kakali, my sme papali, my sme pribrali... Nikdy som si nemyslela, že akonáhla sa dcéra narodí, už nebude JA ale MY.

2. Zaspávanie mojej neterky pri zatiahnutých žalúziách a v absolútnom tichu, pri mobiloch nastavených na tiché zvonenie a dorozumievaní sa posunkami (!) mi prišlo smiešne. Nikdy som si nemyslela, že pri spánku našej dcérky budeme chodiť po špičkách a sedieť pri kope neumytého riadu, len aby ju zvuk tečúcej vody náhodou nezobudil.

3. Prihováranie sa bábätkám šušľavým, maznavým hlasom som pokladala za trápne. Nikdy som si nemyslela, že budem rovnako šušľavo rozprávať na svoju dcérku a bude to manžel,  ktorý mi pripomenie, že by som pre zmenu mohla rozprávať normálne.

4. Vychádzky mamičiek s detičkami v kočíkoch som pokladala za milé a ... ľahké. Nikdy som si nemyslela, že vychystať sa s bábätkom na prechádzku je také náročné, najmä ak samotná prechádzka trvá kratšie ako prípravy, ktoré jej predchádzali.

5. Bola som presvedčená, že svojej dcérke doprajem výlučne domácu stravu. Už som sa videla pri sporáku ako vyváram zdravé a chutné jedlá. Keď začala chodiť a ja jej za pätami, nestíhala som. Nikdy som si nemyslela, že občas siahnem po kupovanej výžive a nebudem mať pri tom výčitky svedomia.

6. Štyri mesiace po narodení som dala nášmu dievčatku nastreliť náušničky. Druhýkrát tú chybu nespravím. Nastrelenie prebehlo bez problémov a ja som sa vytešovala akú parádnicu budeme doma mať. V tej chvíli mi nedochádzalo, že dočasné náušničky sa časom vymenia za zlaté. A že nikto iný to za mňa nespraví. Zložiť z ušiek nastreľovacie náušničky ma stálo pol života. A nasadiť do tých mini dierok zlaté náušničky všetky moje sivé vlasy. Plakala som ja aj malá. Vrcholom bolo, keď sa jej pravé uško nechcelo zahojiť a po dlhých týždňoch trápenia nakoniec pomohol obyčajný repík. Na náušnice som nezanevrela. Ale nikdy som si nemyslela, že nastrelenie náušničiek môže byť v konečnom dôsledku dlhý a komplikovaný proces.