Umývačku riadu vymyslela žena. A to už v roku 1886. Dávno pred automatickým kávovarom, ktorý je najobľúbenejší člen našej domácnosti. Josephine Cochranovú mrzelo ručne umývať riad po bujarých večierkoch, ktoré usporiadala. Vravela som to manželovi. Že umývačka riadu nie je žiadne novodobý výmysel a preto ju tak veľmi potrebujem. Tento argument u Tibora neprešiel. Brali sme sa v roku 2012. Zatiaľ čo sa ľudstvo chystalo na koniec sveta podľa Mayského kalendára, my sme sa pripravovali na nový spoločný začiatok. 

Novomanžel, ktorý zvykol všetko konzumovať z plastových dóz, čistý riad prakticky nepotreboval. Mamička mu s láskou zabalila sviečkovú s ôsmymi knedľami. Keď bol v štádiu akútneho hladu, neobťažoval sa prihrievaním. „V žalúdku to aj tak všetko vychladne,“ tvrdil mi, keď som naňho neveriacky pozerala zamilovanými očami. Pred svadbou sme sa chodili najesť. Nebol to žiaden luxus. Päťeurové menučka, sem-tam mekáč a keď sme sa naozaj chceli buchnúť po vrecku, išli sme do čínskej reštaurácie. Nesympatická čašníčka sa tvárila, že ju naša prítomnosť otravuje. Hodila pred nás umastený jedálny lístok a po dvadsiatich sekundách sa prišla spýtať, či sme si už konečne niečo vybrali. Ukázala som na prvé jedlo, na ktoré mi padol zrak. Nechcela som byť vyberavá, aby ma nevykričala rovnako, ako súdružka učiteľka v materskej škôlke. Chyby minulosti neradno opakovať. 

Po svadbe som vo veľkom začala variť. Zeleninovú polievku sme jedli štyri dni, až kým nezačala meniť nielen svoju vôňu, ale aj skupenstvo. Umývanie riadu som však neznášala. Prvé mesiace som poctivo drhla všetky šálky, poháre a strúhadlá. Úhlavným nepriateľom sa pre mňa stal lis na cesnak, ktorý sa v drese váľal aj niekoľko dní, v nádeji, že ho moja polovička umyje. Neumyla. Len sem-tam zdvihla obočie s rečníckou otázkou: „Nevieš, čo to tu tak hrozne smrdí?“ Vtedy som vyrukovala s plánom. „Mali by sme si kúpiť umývačku riadu. Vieš, že umývanie riadu neznášam,“ vsadila som na úprimnosť. „Pozri sa, máme malú kuchyňu, ledva sa v nej otočíme, umývačka by nám len zavadzala. Okrem toho, moja babička pochádzala z dvanástich detí, všetko stíhala, umývačku riadu ani nepotrebovala,“ dával mi za príklad svoju babičku, ktorá zomrela krátko po päťdesiatkou. Predpokladám, že od zodratia. 

Keď videl, že ma tým nepresvedčí, prešiel na iný level: „Sme dvaja. Nezašpiníme veľa riadu. To SA predsa raz-dva umyje.“ Tá veta ma naštartovala. U nás doma nebýval ani „to sa“, ani „sa to.“ Za tri dni sme minuli všetky šálky, taniere, hrnce, škrabky, nože, dokonca aj ozdobný porcelán so zlatým lemovaním, ktorý tak príšerne prskal v mikrovlnke. Na rad prišli plastové dózy, po nich papierový, jednorazový riad. Keď sa v kuchyni už naozaj nedalo pohnúť, manžel sa prestal vyhovárať na Japonca a spýtal sa ma, či by som si nenašla pár sekúnd na umytie pár riadov. Čas som si nenašla. Z kuchyne som vyše hodiny počula vzdychanie, bohovanie a pád črepov. Asi hora umytých kryštálových pohárov nemala pevné základy. Čo sa čudujem, keďže Tibor pracuje ako stavebný inžinier. Možno chyba v projekte? Netuším. Jedno mi však bolo jasné. Toto je vojna, ktorú chcem vyhrať. A tak za týždeň v kuchyni montoval umývačku riadu. Síce najmenšiu a najlacnejšiu, ale bola. Keď o pár rokov prišiel s teóriou, že nám netreba robotický vysávač, pretože SA TO raz dva povysáva, len som sa usmiala. Sa to sa u nás ani po mesiaci vyčkávania neobjavil. A Tibor? Vynašiel sa a objednal robotický vysávač. Obsluhuje ho zásadne sám. Myslím, že preto, aby mohol kamarátom rozprávať, ako veľmi mi pomáha v domácnosti. A vy ako? Tiež čakáte na Japonca Sa ta? Alebo vám vystačí Slovák Samo? 
PS: Príbeh je vymyslený. Len som sa po rokoch vrátila k písaniu 🙂