S obavami som vošla dnu.. V malej miestnosti som si všimla iba stôl s počítačom a za ním sediac vcelku mladého doktora v respirátore.. "Dobrý deň, pani" dvakrát povedal, zle moje priezvisko, už som sa obávala, že nastal nejaký omyl a nakoniec ma ani nečakajú ale čakajú nejakú inú pani.. Zakričal na sestričku, ktorá to celé vyriešila " pred dvomi dňami sme mali pani s podobnym priezviskom, obe končia na" ičová, asi sa to len zle zapisalo, všetko je v poriadku" Dobre, tak ešte raz posaďte sa pani W. " znova ma oslovil tentoraz už správnym priezviskom.."Takže, vy máte problém s alkoholom ano? Chceli ste si aj niečo urobiť?" ach, už zase tie isté otázky... " No šak asi mám, neviem... V tom mi skočil do reči" a koľko toho pijete, teda pili ste? " Prevrátila som očami, panebože to naozaj  ďalšie otázky a výsluch,akoby si to nevedel prečítať s tých papierov, ktoré dostal z psychiatrie.. Nepamätám si čo som hovorila, pamätám si len na otázku" prišli ste na celú liečbu, 10 týždnov? " to som zbystrila," čože, koľko? Na psychiatrii mi povedali ze tak 2-3 týždne, že tu nemusím byť toľko, že keď budem sa cítiť... " nenechal ma ani dohovoriť, keď mi začal čosi vysvetľovať, ze to sa dohodneme na oddelení s doktorkou, veď liečba je dobrovoľná, môžem odísť kedy chcem, ale oni sú radi keď človek absolvuje celú liečbu, aby do toho znova nespadol.." dajte tomu čas, neriešte to teraz"  ostala som zaskočená zmätená, bála som sa... Podal mi papier, že ma prijímajú na hospitalizáciu a poslal ma von čakať na sestričku, ktorá ma odvedie na oddelenie... Stála som na chodbe a pisala správy priateľovi..

   1. Mam stres..

    2.Cela liecba trva 3 mesiace. Teraz ma len prijali idem na oddelenie a tam sa dozviem viac. 

    3.Cele leto v prdeli 🙄

    4.Som blba

Priateľ :Drz sa 😘😘😘😘

Nasadli sme do sanitky, ktorá mala vzadu jedno lehátko a dve sedačky... Predtým som ešte vypýtala od sanitara mobil a volala priateľovi, že už vyrážame.. Cestou sme si písali, odpisovala som na niekoľko zmeškaných správ, na ktoré som nemala čas tú hodinu, keď som mala telefón a chcela volať s priateľom a deťmi... Už som nebola taká pokojná, začínala som mať strach, kam idem, zase noví ľudia, veď na tej psychiatrii som si už zvykla, už som si s toho občas aj srandu urobila, že veď som medzi svojimi... To som ešte nemala poňatia čo ma čaká najbližšie dni a týždne... Aleš celú cestu nepovedal ani slovo... Znova bol taký ustrachaný, ako v prvý deň, keď prišiel..Chytila som ho za ruku, pozrel sa na mňa usmial a vedela som že cíti, že sme v tom spolu.. Mala som pocit, že ta cesta trvá nekonečne.. V tom som uvidela tabuľu s nápisom Psychiatrická nemocnica Pfilipa Pinela Pezinok.. Sme tu... Srdce mi búchalo, začala som sa potiť a začinala som sa neskutočne báť.. Vystúpili sme pri príjmacej budove kde sme si ešte zapálili na odvahu a vošli do veľkej priestrannej chodby,kde stál sbskár a smial sa na mne ako po chodbe naháňam zástrčku, aby som si nabila telefón... Nevedela som vtedy, že mi je to tak na dve veci... Ešte pri cigarete som sa rozprávala zo sanitárom, či nevie na ktoré oddelenie idem "ale neboj sa, pôjdete na ženské, to už bude otvorené, voľný pohyb, telefón" hovorím si, joj no to by bolo super "ved aha, tam sa nejaké paničky prechádzajú, už idú do bufetu" vzdychla som si "tak vám ďakujem, snáď to bude tak" bola som už v neskutočnom strese, niečo vo mne kričalo o pomoc.. Akási sestrička tam začala pobehovať, a pýtala sa či sme prišli na príjem, s Alešom sme prikývli a prvá som šla do kancelárie ja a potom Aleš.. Vtedy som ho videla na dlhú dobu posledný krát...

Bolo 17.6... bežné piatkové ráno.. Dobre, tak nebolo úplne bežné, 14 dní som nevidela svoje deti,bola som na psychiatrii, z ktorej ma mali previezť na liečenie do Pezinka...Ráno som si dala kávu, raňajky, ranné lieky.. A motala sa po chodbe, zbalila som sa ešte večer predtým... Boli tam aj dve staršie pani, ktoré som si veľmi obľúbila, veľmi mi dodávali odvahu, pekne sa somnou rozprávali, doslova som snich cítila lásku.. Sedeli sme spolu na chodbe rozprávali sa a čakala som, kedy sanitár zavelí, že odchádzame..Prvý odvoz do Pezinka bol ráno o 7 a potom sme boli na rade ja s Alešom o 9 tej... Ku podivu som bola celkom pokojná, oproti Alešovi , ten si to skoro 3krát rozmyslel, že nikam nejde,ubezpečovala som ho, že to zvládneme, že to dáme... Veď ja tam idem, a to ma doma čakajú dve deti, a kým nebudem ja v poriadku nebude nič v poriadku... Prebudil sa vo mne nejaký materinský inštinkt, objala som ho a cítila som aký veľký má strach,ale ja som bola stále pokojná ( myslím, že za to mohli dávky diazepanu).. "Pani W, pan Š poprosím ku dverám, o 5 minút odchádzame" ....  Sanitár mi vzal tašku a ku podivu sme veselo vykročili po schodoch dole ku sanitke,asi som sa tešila, že po 14tich dňoch idem na vzduch.. Vonku som ho ukecala, či si ešte nedáme jednu zdravotnú na vzduchu, našťastie aj sanitár aj šofér sanitky boli fajčiari.. Vychutnávala som si cigaretu, akoby som tušila, že je n dlhú dobu zase posledná na čerstvom vzduchu...