Jar, ktorá miestami pripomína leto, prišla v plnej sile. Príroda sa prebúdza a slnečné lúče nás hladia po tvári. Čoraz viac času trávime vonku, v prírode, na prechádzke či na detskom ihrisku. Stúpajúce teploty nás nútia zhadzovať vrstvy oblečenia a užívať si slniečko. Je tu však jedno veľké ALE…

Nesmieme totiž zabúdať na to, že hoci je slnko nepochybne zdrojom energie, vitamínu D a dobrej nálady, dokáže byť aj zlým pánom. Preto treba myslieť na dostatočnú ochranu pred slnečným žiarením. Pri deťoch, ktoré majú pokožku citlivejšiu, dvojnásobne. 

Jedna babka vraví jedno, iná teta druhé a kamarátka tretie. Do toho si prečítate niečo na internete a myslíte si, že máte všetko v malíčku. Ak však ide o zdravie, obzvlášť tých najkrehkejších, platí, že zdroje vašich vedomostí by mali byť v prvom rade dôveryhodné. A práve ochrana detskej pokožky pred slnkom je oblasť, v ktorej sa oplatí dať na rady odborníkov. Preto som sa rozhodla vyspovedať kožnú lekárku a dermatovenerologičku MUDr. Michaelu Duchoňová, PhD z kožnej ambulancie pre deti a dospelých SKIN CARE. Poradí vám, ako správne chrániť detskú pokožku pred slnkom, po akom opaľovacom kréme siahnuť, ako aj to, čo v starostlivosti o kožu určite nepodceniť.

Od akého ročného obdobia či mesiaca v roku je potrebné detičky natierať?

Hneď na začiatok treba pripomenúť, že dieťa do jedného roka by nemalo byť na priamom slnku vôbec, stačia odrazené lúče. Pokiaľ má dieťatko veľmi svetlú a citlivú pokožku, prvý ochranný krém by sme mohli aplikovať už v jarných mesiacoch v apríli-máji. Závisí to od UV indexu, a teda intenzity slnka a miesta, kde sa nachádzame - či na dovolenke pri mori, doma, alebo na horách. Pozor, ak je vysoký UV index, spáliť sa dá paradoxne aj vo vysokých horách pri nízkej teplote, napríklad na jarnej lyžovačke. Nezabúdajme na to! Chráňme detičky, kým sú pri nás a máme na to dosah.

Ako je to s tvorbou vitamínu D? Koľko slnka je potrebného?

Ako každý rodič, aj my sme sa už nevedeli dočkať toho dňa ,,D“, kedy uvidíme našu malú princeznú. Popravde, skoro nič som ešte nemala nachystané, veď načo. Do pôrodu mi ostávali dva mesiace. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve my budeme tí, ktorým sa narodí predčasniatko a komu sa v sekunde zmení život úplne inak, než sme si predstavovali. Naša malá princezná sa však začala pýtať na svet o poznanie skôr. Starí rodičia dofrčali strážiť našu staršiu ratolesť a my s manželom sme teda sadli do auta a šup do nemocnice. Tam som si vypočula verdikt lekára: „Mamička, ostávate u nás.“ „Nuž čo,” povedala som si, „nie som ani prvá, ani posledná, ktorej sa narodí dieťatko predčasne.” Náš osud som teda ochotne vložila do rúk lekárov. Verila som im, poslúchala ich a celý čas myslela pozitívne. Keď sa na to pozriem spätne, skutočne neviem, kde som brala tú silu.

Po pôrode mi maličkú priložili na chvíľku na telo, takže som mala tiež možnosť zažiť záplavu šťastia, ktorá sa každej matky zmocní, keď po prvýkrát privonia k svojmu dieťatku. No bol to len okamih, a potom šup s ňou do inkubátora. Prvý pohľad na ten ružový uzlíček v inkubátore bol naozaj ťažký. Malý drobček v plienočke, ktorá jej siahala do polovice chrbátika, všade samá hadička, okolo nej pípali prístroje... Na ten zvuk snáď nikdy nezabudnem. V tej chvíli som mala v krku uzol, v žalúdku balvan a v očiach slzy. Mala som čo robiť, aby som túto situáciu celú predýchala. Zmocnili sa ma úzkosť a strach. Či som pozrela doprava, či doľava, žiaden potešujúci pohľad. Všade malí drobci v inkubátoroch a nad nimi skláňajúce sa mamičky. 

Personál v nemocnici bol skvelý. Mňa na začiatku podržali sestričky, ktoré pracovali na JIS. Hlavne jedna. Vo chvíľach, kedy sa mi naozaj cnelo za druhou dcérkou, ktorá ma doma čakala, mi sestrička vľúdne povedala, že jej som sa predsa venovala doteraz, a keď sa vrátim, opäť sa budem. Tá mala v tú chvíľu doma ocka a starých rodičov, ktorí sa o ňu s láskou starali. Ja som tam vtedy bola pre toho drobčeka, ktorý bol v cudzom prostredí a potreboval ma v tom momente viac. V tej chvíli sa moje pochybnosti rozplynuli.  

Mesiac strávený v nemocnici bol pre mňa veľkou skúškou. Na izbe sa pri mne vystriedalo sedem mamičiek, s ktorými som prežívala ich predpôrodné i popôrodné bolesti, následne nočné zobúdzanie sa na plač ich hladného dieťatka. Častokrát som pomáhala s prebaľovaním, keďže si novopečené mamičky nevedeli dať rady. Vítala som nové, lúčila sa so „starými“ maminami.  Tie prichádzali a odchádzali. No moju malú princeznú som stále pri sebe nemala. Vidieť som ju mohla päťkrát za deň a dotknúť sa jej, pohladkať ju len cez maličký otvor v inkubátore. Napriek tomu som vo vnútri cítila pokoj a pokoru. No netvrdím, že som bola stále len silná. Boli chvíle, keď som slzy neudržala a aj som si poplakala. Na smútok som však mala vždy iba chvíľu, kým som zišla o poschodie nižšie na návštevu za našim drobčekom. Na JIS sme totiž za deťmi mohli chodiť iba v presne stanovený čas. A v tomto čase nás aj púšťali z nášho oddelenia. Pri malej som už musela byť silná, aby bola aj ONA silná a napredovala. Na izbe som plakať nechcela. Veď mamičky, ktoré majú svoje deťúrence pri sebe, ma pochopia len ťažko. Nepotrebovala som utešovať, len dostať zo seba tú ťažobu. 

Jedného dňa, keď som prišla za malinkou, bola preložená v postieľke. Veľmi som sa potešila, že sa jej darí a urobila veľký krok dopredu. No nebola to úplne pravda. Papať stále sama nevedela, bola ešte veľmi slabá. Cez noštek mala zavedenú sondu do žalúdka (veľmi smutný pohľad), cez ktorú prijímala potravu. Očká na mňa otvorila za celý ten mesiac strávený v nemocnici asi len dvakrát, stále spinkala. Potrebovala neuveriteľné množstvo energie, aby mohla napredovať. Ako však čas plynul, síl pribúdalo a drobček sa naučil sám papať. Aj jej váha pomaly rástla. A nastal TEN deň! Ten vysnívaný deň, kedy nás pustili domov. Hrdý ocko si nás prišiel vyzdvihnúť a ja som sa nevedela dočkať našej staršej dcérky. Keď som vstúpila domov, od šťastia som sa rozplakala! Konečne sme boli všetci spolu.

Sú to už tri roky. Ten prvý bol ťažký. Museli sme pravidelne cvičiť, navštevovať lekárov, mnohých odborníkov. Ani neviem, ako rýchlo ubehol. Dnes je však naša Lili veľká slečna a skutočná šikulka. Len málokto by povedal, že prišla na svet o dva mesiace skôr.