Pozerali ste film Známi neznámi? Ako ste ho prosím pochopili vy?😀 Teda ten záver,.originál som nevidela,len Slovensku verziu lebo vyzeralo to celkom fajn,a potom zrazu ten koniec,že ako si to vyložiť.dakujem 🙂

Pokiaľ je vaše telo zdravé, myslíte si, že máte tisíce problémov.
Účty na zaplatenie...
Termíny na splnenie...
Ľudia, ktorým treba vyhovieť...
Sny, ktoré sa zdajú byť zmeškané...
Hádky, ktoré sa zdajú byť ťažké...
Malé nepríjemnosti, ktoré vám kradnú pokoj...

Ale v momente, keď vaše telo ochorie, všetko ostatné ustúpi do úzadia.
Zrazu na všetkých týchto „problémoch“ už nezáleží.
Nezáleží vám na statuse, konkurencii, názoroch ani na tom, aby ste niekomu niečo dokazovali.
Chcete len úľavu.
Chcete len silu.
Chcete sa len znova cítiť normálne...

Zdravie vás pokorí spôsobom, akým nič iné nedokáže.
Učí vás, že najväčším bohatstvom nie sú peniaze, tituly ani úspech, ale schopnosť prebudiť sa bez bolesti, voľne dýchať, pohybovať sa bez námahy, pokojne spať.

Trávime toľko času naháňaním sa za tým mať viac, zatiaľ čo zanedbávame to, na čom záleží najviac.
Posúvame sa za hranice možností, ignorujeme varovné signály, obetujeme odpočinok, pokoj a rovnováhu, až kým nás naše telo nedonúti zastaviť.

Starajte sa o svoje telo.
Počúvajte ho.
Rešpektujte ho.
Spomaľte, keď potrebujete.
Odpočívajte bez pocitu viny.
Vyberte si pokoj pred tlakom.

Pretože keď ste zdraví, máte veľa starostí.
Ale keď zdravie zmizne, máte len jednu modlitbu, či prosbu.
Vaše telo je nenahraditeľné.
Správajte sa k nemu ako k požehnaniu, akým skutočne je .... Odin

BUDAPEŠŤ - Da sa platiť eurami na vianoc. trhoch? Dakujem za info

Lakomec a satanista

Koncertné turné a drahé vstupenky — zo všetkých strán zaznievali výčitky, že Niccolò Paganini je lakomý. A predsa tento „lakomec“ rozdával polovicu lístkov zadarmo študentom hudby a časť výťažku posielal príbuzným či venoval na dobročinné účely. Aby na seba nemíňal viac, než bolo nevyhnutné — a mohol tak viac darovať iným — kupoval si oblečenie u starinárov. Paganinimu však pripisovali aj hriech omnoho ťažší: vraj kedysi zabil človeka a na galejách zapredal svoju dušu diablovi výmenou za husľové génium. Taký silný dojem v publiku vyvolávalo spojenie jeho neprekonateľnej virtuozity (a mnohí poslucháči sa v husľovej hudbe skutočne vyznali), chorľavého výzoru a temnej povahy.

K šíreniu povestí prispieval aj excentrický spôsob, akým hudobník pracoval telom a rukami. Vytvoril si vlastný systém póz a pohybov, ktoré mu poskytovali mimoriadnu slobodu pri hre na husliach. Mnohí potom s presvedčením tvrdili, že pred ich očami sa kostra huslistu krivila a menila tvar, lakeť sa vykrúcal opačným smerom, dlaň sa akoby oddeľovala od ruky a sama sa pohybovala po strunách. Dnes však existuje hypotéza, že Paganini trpel Marfanovým syndrómom, ktorý skutočne spôsobuje nadmernú pohyblivosť kĺbov a na ktorý napokon aj zomrel.

Aby sme pochopili plný rozsah Paganiniho majstrovstva, stačí poznať dva fakty. Raz sa stavil, že zahrá melódiu na hodvábnej šnúrke od lorgnety — a dokázal to. Inokedy mu neprajníci prerezali všetky struny na husliach, ponechajúc len jednu — a on na nej odohral celý koncert tak, že si publikum nič nevšimlo. Pri ďalšom vystúpení prišiel huslista neskoro a bez kontroly ladenia uchopil nástroj. Počas hry sa ukázalo, že husle sú s klavírom sprievodcu vážne rozladené; túto skutočnosť si však všimol iba klavirista. Niccolò totiž bleskovo prepočítal prstoklad, prispôsobil každý pohyb každej note — a sála opäť zostala v blaženej nevedomosti.

Paganini zomrel na tuberkulózu, nedožil sa ani päťdesiatsedem rokov. Posledné mesiace choroby neopúšťal dom a takmer nevstával z lôžka; celé dni pololežal a prstami ticho preberal struny huslí. Jeho rakvu museli niekoľkokrát pochovať — a opäť vykopať — pre hrozby miestnych obyvateľov, kým telo prevážali z miesta na miesto v nádeji, že ho konečne uložia do zeme. Takmer celá Európa bola presvedčená, že Niccolò je satanista, a zdalo sa, že úbohý huslista nenájde pokoj ani po smrti — nijaké mesto nechcelo „poškvrniť“ svoju pôdu jeho pozostatkami. Až Achilles Paganini si po nesmiernom úsilí dokázal vybojovať otcov pohreb.

Podľa testamentu tohto údajne lakomého, samotárskeho, zatrpknutého starca, ktorý vraj všetkých nenávidel, pripadli všetky jeho husle — vzácne a drahocenné nástroje — niekoľkým nadaným študentom a… jeho nepriateľom: hudobníkom, s ktorými sa hádal otvorene i potajomky, no ktorých umelecké kvality zrejme nikdy nespochybňoval. Svoju najmilšiu husľu odkázal rodnému Janovu; dostala prezývku „Paganiniho vdova“. V závete tiež zakázal synovi vynakladať peniaze na pohreb — na okázalosť, na rekviem. Vždy totiž dával prednosť míňať na iných, nie na seba.

Ahojte,ak idete sušiť bundu do sušičky zapinate zips alebo nie ďakujem

Od kedy som bola na kurze robim ju často (musím povedať, že ju nejem často 🤭) ale hrozne ma to upokojuje.. a prvýkrát sa mi ju podarilo vytiahnuť naozaj na celý stôl 😍

✨ 20. DECEMBER ✨

Dievčatá, nepoznáte nejakú fintu, ako sa rýchlejšie zbierajú body na WocaBee? Syn nad tým sedí pol dňa, poctivo prekladá a ledva nazbiera pár stoviek. A jeho spolužiačka sa prihlási na polhodinu a dá dve tisícky. Smiala sa mu, že pozná trik, ako to ide rýchlejšie. Chudák je úplne frustrovaný.

Legenda o Vianočnej ruži.

Existuje legenda, ktorá objasňuje prečo sa Vianočná ruža spája s Vianocami.
Hovorí sa, že bolo raz malé, chudobné dievča, ktoré si nemohlo dovoliť ponúknuť dar Ježiškovi na Štedrý večer.
Ale jej bratranec jej povedal, že aj prostý dar, ktorý je darovaný s láskou je v Božích očiach prijateľný.
Dievčatko cestou do kostola zbieralo nejaké suché konáriky popri ceste.
Keď však vstúpilo do kostola od hanby sa rozplakalo, ale konáriky položilo pred Ježišov obraz.
V tom sa suché konáriky zmenili v záplavu zelených a červených kvetov a všetci v kostole ucítili, že sa práve stali svedkami vianočného zázraku.
Od tej doby sa Vianočná ruža stala symbolom Vianoc .... 🍀🍀🍀

Konečne chvíľa pre mňa 🥰 S novou Emily a degustáciou nového #dm čaju 🍵 Už chýbajú len vianočné koláčiky, no to by som musela nejaké stihnúť upiecť, všakže? 🤭 Nevadí, menej pokušení 😁

Vezmětě za ruku svůj STÍN - Jak se za sebe nestydět

Jak bojujeme se svými slabostmi? Často se za ně stydíme nebo děláme, že nejsou, nebo je obalujeme rádoby sebevědomou slupkou. Můžeme na to ale jít i jinak, pomocí úžasné techniky Phila Stutze.

🤩

jeden tanier do prace, a kedze nezijem na sk, tak tu je to ludom vzacne 😉

Bol to krásny večer ❤️

Ahojte, už ste mi párkrát odporučili výborne rozprávky☺️, skúsim to opäť. Prosím, nejaký rodinný film ako Dvanásť do tucta, niečo, čo dejom udrží pri telke 10-rocnu slečnu, ale aj babku😉

@petuska18 plakala som pri Reflexe 🥲❤️
Veľmi veľa zdravia vám obom a synčekovi krásny a šťastný život želám 😘 a tatinko nech drží nad vami ochranu každý deň 😘🙏🌹💙

Konečne sa dočkali došli starká a starky nás potešiť.

Je tu este niekto, co nema absolutne nic napecene? Darceky komplet nakupene pobalene ale piect ani za toho nemam kedy, radsej pojdem vecer von na vianocne trhy na koncert 🙂 je tu este takyto pecuci prokrastinator? 🙂

Máme tu podozrivého číslo #5 - 🎄vianočný stromček.

Podozrivý číslo #5 je teraz už v každej domácnosti. Mohol on spôsobiť požiar v Rudovom byte? Rudo má radšej živý stromček ako umelý. Ani tento rok tomu nebolo inak a od začiatku adventu sa mu v obývačke pýšil nádherný živý vianočný stromček.

Ako každý rok, aj teraz bol umiestnený v kúte, ďaleko od kozubu a radiátora. Nakoľko v čase keď prišlo k požiaru sa advent ešte len začínal, stromček čerstvý. Rudo každý deň dolieval vodu, aby tak skoro nevyschol....

Je náš podozrivý číslo #5 vinníkom? Kým vyriekneme ortieľ, čaká nás ešte posledný podozrivý ...
_______________________
občianske združenie HASAM🧡 - Požiarna prevencia inak!

#poziarnaprevencia #hasam #advent #vianoce #adventnavyzva #poziar #vianocnadetektivka #podozrivy

„Milý, som už pristará na manželstvo,“ hovorila Eliza nežne, „mám päťdesiattri!“

No knieža z Lichtenštajnska neochvejne trval na svojom. Túžil jedine po tejto výnimočnej žene. Čakal na ňu dlhé roky, hoci mu opakovane ponúkali sobáš s európskymi princeznami. No mohli sa ony rovnať jeho Elize? Na jar roku 1929 Franz úpenlivo prosil svoju milovanú, aby si to ešte raz rozmyslela. Ich zásnuby sa napokon neúnosne vliekli.

Šľachtický predikát „von“ získal moravský podnikateľ Wilhelm Gutmann vďaka svojim ohromujúcim obchodným úspechom. Cisár František Jozef ho osobne povýšil do rytierskeho stavu v roku 1878. Eliza sa narodila o tri roky skôr. Bola skutočným „zlatým dieťaťom“ – vyrastala v prepychovom rodičovskom paláci, vychovávaná prísnymi guvernantkami, a sľubovali jej bohaté veno.

Všetci vedeli, že Gutmannovci sú židovského pôvodu. Rodina však akoby na svoje korene zabúdala a každé Vianoce zdobila sviatočný stromček… Aby sa naplno začlenili do rakúskej cisárskej spoločnosti, nestačil im len titul – potrebovali aj „správnu“ vieru. Wilhelm, jeho manželka Ida i ich sedem detí preto prijali katolicizmus.

Eliza nikdy netrpela nedostatkom nápadníkov. Po prvé, bola nesmierne pôvabná: mala husté, lesklé vlasy, ktoré jej v ťažkých vlnách splývali až k pásu, a veľké tmavé oči. Po druhé, otcov majetok z nej robil mimoriadne žiadanú nevestu. A po tretie – mala veľké srdce. Všetci vedeli, že sa ujíma opustených psov. Vo Viedni založila útulok pre bezdomovské zvieratá a sama sa o ne starala. Otec nad jej „rozmarom“ prižmuroval oči. Nestálo to veľa peňazí a navyše sa po Viedni šepkalo: aké dobrotivé dievča! Aká očarujúca dáma!

„Vydá sa a bude mať iné starosti,“ zvykol hovorievať Wilhelm von Gutmann.

Pre milovanú dcéru našli vhodného ženícha. Urodzeného. Uhorský gróf Géza Erősh von Betlenfalva požiadal o jej ruku koncom roka 1898. Mal meno, erb, panstvo – a dlhy. Dcéra židovského bankára mala majetok. Dokonalý pár. Sobáš sa konal na jar 1899. Eliza kráčala k oltáru so stisnutými perami. Géza sa jej nepáčil.

Tento povýšenecký aristokrat považoval Elizine záujmy za „zbytočnosti“. Aké zvieratá? Psy sú predsa len na lov. Dom, v ktorom sa mladomanželia usadili, zariadila rodina nevesty a namyslený Géza to nazýval „meštiackym prepychom“.

Rozdielni vo všetkom. Manželia sa pokúsili žiť spolu, no čoskoro sa uchýlili do oddelených spální. Spolu strávili len niekoľko nocí do roka… Niet divu, že nemali deti.

V roku 1908 Géza zomrel. Zlomyselné jazyky tvrdili, že príčinou bola „pochybná choroba“, ktorú si priviezol z Paríža. Iní sa domnievali, že ho zničila suchoty. Nech už to bolo akokoľvek, Eliza zostala vdovou.

Čoraz viac času venovala charite. V roku 1914 sa stala sestrou milosrdenstva… A v tom istom roku sa celkom náhodou zoznámila s kniežaťom Franzom z Lichtenštajnska. Bol o dvadsaťdva rokov starší a zamiloval sa bez pamäti.

O takej žene sníval celý život. O múdrej, pokojnej a láskavej. Eliza ho očarila svojou krásou, no ešte viac šírkou svojej duše. Až neskôr sa dozvedel, že je pokrstenou židovkou, že jej otec bol bankár a podnikateľ povýšený do šľachtického stavu cisárovou vôľou. Pre Franza to neznamenalo vôbec nič. No pre jeho rodinu – veľmi veľa.

„Nemôžeš si ju vziať,“ povedal Franzov starší brat, vládnuci knieža Lichtenštajnska, nekompromisne. „Je nízkeho pôvodu. Tvojou manželkou sa musí stať žena urodzeného rodu.“

„Je grófkou.“

„Manželstvom! To nič neznamená! Aj keby sa vydala za knieža, aj tak by zostala obyčajnou meštiankou!“

Johann II., ktorého zvyčajne nazývali Dobrým, prejavil voči vlastnému bratovi neobyčajnú krutosť. Ani keď bolo zrejmé, že Franzova láska k Elize nie je len prchavým poblúznením, nebol ochotný ustúpiť. Neustále hovoril o povinnosti, cti a rodine… Nabádal brata, aby si vybral ktorúkoľvek princeznú, dokonca aj iného vierovyznania. A napokon, pre istotu, ako hlava rodu Lichtenštajnovcov oficiálne zakázal sobáš Franza a Elizy. Jeho rozhodnutie nebolo možné ignorovať.

Zaľúbenci sa mohli iba zasnúbiť. Bolo jasné, že zásnuby sa neúmerne predĺžia, no iná cesta neexistovala. Až vo februári 1929, keď Johann II. vydýchol naposledy, Franz sa s touto správou rozbehol k Elize.

„Vezmi si ma!“

„Ale mám päťdesiattri rokov.“

„A ja sedemdesiatpäť! Na čom záleží, keď ťa milujem?“

Váhala, no Franz svoju milovanú neprestával presviedčať. Toľko prekážok stálo v ceste – a zrazu nezostala ani jedna!

V júli 1929 sa napokon zosobášili. Predchádzali tomu pridlho trvajúce zásnuby. Nevesta si k tejto príležitosti dala zhotoviť biely klobúčik, no obliekla si žiarivo zelené šaty s čipkou. Pripadalo jej zvláštne vyzerať ako mladé dievča…

Bolo to nesmierne šťastné, hoci bezdetné manželstvo. Konečne! Nikto už tento pár neodsudzoval – práve naopak. Ľudia na nich hľadeli s obdivom: dokázali to, vytrvali, zvíťazili.

Eliza presvedčila manžela, aby založil Fond na podporu mládeže a tiež Fond pomoci sirotám. Kňažná z Lichtenštajnska pomáhala núdznym, kupovala im lieky, navštevovala školy a sama ich vybavovala všetkým potrebným. Nevolali ju inak než „anjel Eliza“. V kniežatstve nikdy nebola obľúbenejšia kňažná!

Franz opustil tento svet v roku 1938. Jeho dedičom a nástupcom sa podľa zákonov o následníctve stal synovec. V tom čase prešlo kniežatstvo pod správu Rakúska a Eliza musela so svojimi domácimi miláčikmi odísť do Švajčiarska. Pre svoj pôvod jej hrozilo prenasledovanie.

Na miesta, kde bola kedysi taká šťastná, sa Eliza už nikdy nevrátila. Zomrela v mestečku Vitznau v roku 1947 – s Franzovým menom na perách.