Ahojte dievčatá,  poraďte dobrého ortopéda pre deti v okolí Púchova ďakujem 😉

Dcéra mi v súvislosti s omikronom, a opätovnej hrozbe zatvárania škôl, povedala: "Vieš mama, nás asi nezatvoria, my máme v triede vysokú zaočkovanosť". Kým ostatné triedy na gymnáziu pozatvárali - niektoré už aj opakovane, tá jej funguje bez prestávky (odmysliac obdobie celoplošného zatvorenia škôl). Som rada, že do školy chodí prezenčne, pretože si ešte živo pamätám, čo s ňou sedem mesačná dištančná výučba spravila. To, že prvú hodinu začínala v pyžame s notebookom na paplóne bol najmenší problém. Nechcem sa rozširovať o tom, čo už popísali iní - o strate návykov, režimu, zhoršenia prospechu, technických problémoch s počítačom, s wi-fi, či o desocializácii. Môžem len konštatovať, že nejde o prehnané tvrdenia a uvedené potvrdzujem z vlastnej skúsenosti hneď dva krát - mám doma ešte osemročného syna. 

Kamarátka žije dlhé roky v Anglicku a nad naším celoplošným zatváraním škôl len krútila hlavou. Kým u nás sa zatvárali školy medzi prvými, u nich medzi poslednými verejnými inštitúciami. Koronavírus sa nakoniec nevyhol ani jej rodine. Zvládli to celkom dobre, treba však povedať, že aj s pomocou druhých ľudí. Kým boli doma v karanténe, dobrovoľníci im nosili potraviny, lieky a pravidelne vynášali odpad spred dverí. Miestna organizácia im viac krát ponúkla pomocnú ruku, volal im psychológ s bezodplatnou ponukou svojich služieb. Kamarátkin lekár sa pravidelne telefonicky informoval o jej zdravotnom stave. Nemocnica ju prijímala vždy na vopred dohodnutý čas. Veci skrátka fungovali ako hodinky. Netvrdím, že im nič nechýbalo, ale čo z toho sme mali k dispozícii mi na Slovensku ? A čo z toho máme k dispozícii dnes, s takmer dvojročnou skúsenosťou s koronou?

Niekto by povedal, že kamarátka s rodinou v Anglicku mala šťastie. Iní, že mali v komunite, v meste, v UK dobre nastavený systém. U nás na Slovensku sa mi pri tejto pandémii  len potvrdilo to, čo som si myslela už dávno. Mocní tohto štátu sa už od čias Rakúsko - Uhorska (a možno aj Veľkomoravskej ríše) spoliehajú na súdržnosť ľudí, na ich vzájomnú výpomoc, na živé rodinné vzťahy, ktoré na Slovensku pomáhajú prečkať ťažké časy... Lenže prístup štátu pri riešení problémov nemôže spočívať na ľudovom princípe: "pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže..." Čakala by som niečo iné a nemusí ísť nutne o vynášanie smetí z pred dverí...  

Rozhadzovanie verejných financií v očkovacej lotérii možno prinieslo rekordnú sledovanosť verejnoprávnej televízii a peniaze do vrecka pár šťastlivcom, ale aký efekt mala na zvýšenie celkovej očkovanosti v štáte ? Súčasné šeky pre seniorov sú len voľným pokračovaním politickej estrády. Či povinne očkovať, alebo neočkovať sa už u nás podobá na večnú otázku „byť či nebyť“, hoci zdá sa, že pán minister financií má nateraz názor, že: omikron nás všetkých zaočkuje... (TU). A vraj kto sa zaočkovať chcel, ten sa už dal. Ale načo potom tie šeky? Človek by čakal jednotnú, kultivovanú a jasnú štátom prezentovanú propagáciu očkovania. Lenže ryba smrdí od hlavy. Ak to nefunguje hore, potom chaos, konšpirátori, popierači a najmä vystresovaní občania dole sú len kauzálnym vyústením celej situácie.

Preto, ak ste museli kvôli covidu ostať doma, pomôcť si budete musieť viac-menej sami. Zvýhodnenú pandemickú PN-ku už nedostanete, čo je boľačka najmä pre Vašich zamestnávateľov, potraviny a lieky Vám ešte stále nikto nedonesie (česť všetkým dobrovoľníkom, ktorí tak robia na vlastnú päsť). Dištančné vzdelávanie detí z marginalizovaných komunít je v mnohých obciach na Slovensku stále na úrovni: jeden počítač v komunitnom centre pre všetkých. Mimochodom, za rok 2021 opäť na Slovensku prepadlo viac ako 11 000 detí, kým v roku 2020, vraj aj v dôsledku pandémie „len“ okolo 3 000 žiakov. V roku 2021 už podľa predchádzajúcej logiky asi pandémia nebola... 

Takže, v skratke, ak sme čakali, že takmer dva roky skúseností s pandémiou koronavírusu a jej rôznych variant prinesú jednotné postoje na politickej úrovni a prehľadné riešenia v rovine praktickej, mýlili sme sa. Pomoc podnikateľom (najmä tým malým), osamelým ľuďom, sociálne vylúčeným komunitám, či rodinám s deťmi je minimálna a tak treba mať opäť len obyčajné ľudské šťastie, aby sme z toho vyšli, ako tak bez následkov (teraz nemyslím tých zdravotných).