Oslahana dazdom a vetrom nepohody, tuzila som zase vidiet slnko. Vybrala som nam vulkanicku vypuklinu zeme leziacu v Atlantickom oceane. Lezi 580 km zapadne od pobrezia Maroka a 980km juhozapadne od Lisabonu. Vyhovovalo nam ,ze let nebol dlhy a po 4 hodinach prijemneho letu z Edinburghu sme pristali na pristavajucej drahe vycnievajucej do mora nedaleko hlavneho mesta Funchal. Ostrov je naozaj jeden velky kopec vulkanickeho povodu prebrazdeny polickami zeme na ktorych rastu tropicke rastliny a ovocie. Nas s detmi cakala vilka na juznom pobrezi, vysoko na konci s vyhladom na Atlantik, obklopena bananovymi plantazami. Ich zelene listy suchotali v tepom jemnom vetriku. Hned prve rano som s pozitkom ochutnala na ranajky male zlte bananiky od farmara. Zvnutra mali oranzovy odtien a sladku chut . Aj napriek tomu ze bol december, vsetko kvitlo a ovocie dozrievalo. Na ostrove nie su ziadne prirodzene piesocne plaze, len umelo vytvorene. Moje deti si zamilovali plaz v Cathlete s pieskom dovezenym z Maroka.  Prechadzala som po nom bosimi nohami a deti zatial santili vo vlnach atlantiku. Nejeden vecer sme stravili v restauracii, kde sme ochutnali Bolo de caco tradicny potrugalsky chlieb a jedla z morskych plodov. Ocarili nas tradicne potrugalske latky, vysivky, koberce.  Starsi muzi s tmavou pokozkou vysedavali v malych krcmickach a tempo ako by bolo pomalsie....Vecer som sedela na verande a koncert mi robili cvrckovia. Citila som nesmierny pokoj a bezpecie...daleko od vsetkeho zhonu a stresu..daleko od nepokojnej europskej pevniny. Nas maly raj..kde sme boli stastni a kde sa chceme urcite vratit. Spomienky nanho nas budu hriat celu zimu.

„Dupeš ako slon.“ Oznámil jej ironicky a odišiel nazad do kuchyne. Vošla dnu a pozerala na mňa. „To ma fakt tak počuť?“ „Robí si srandu. Stál tu pri mne, počul ťa, keď si vystúpila z výťahu.“ Zaklamala som. Videla som, ako sa trochu upokojila. Najradšej by som mu jednu capla. Takmer nás prezradil. „Namaľuješ ma?“ opýtala som sa, aby sa tým už nezaoberala. „Jasné.“ Usmiala sa. Zobrala si kozmetickú taštičku a šla si sadnúť na gauč. Konečne som si upravila vlasy. Nechala som si ich rozpustené a šla som za ňou do obývačky. Logan pripravoval na raňajky chlieb so šunkou.  Sadla som si k nej a mohla začať. Keď Logan skončil, položil taniere na kuchynský pult a prišiel k nám. Sadol si za Maťu a nazeral jej ponad plece. Robil na mňa grimasy. „Prestaň, nemôžem sa smiať. Ako budem potom vyzerať?“ opýtala som sa ho a potláčala som smiech.
              Je zvláštne, ako teraz všetko vnímam. Dokážem dychtivo čítať knihy a zároveň počúvať výklad profesora. Neuveriteľné, ako  dokážem rýchlo spracovať všetky tie informácie. Chápem už aj tomu, ako sa Logan dokázal tak rýchlo naučiť hovoriť po slovensky. Pokiaľ jeho mozog ukladá informácie rovnako rýchlo, muselo to byť pre neho ľahké. Navyše môžem mnoho informácií čerpať priamo od zdroja. Stačí ak sa na dané miesto premiestnim.
            Logan bol za mnou okolo desiatej. Povedal mi, že sa s riaditeľom dohodol na ukončení školy. Vraj mu povedal, že odchádza nazad do Kanady za rodičmi. Pravda je však taká, že ma chce ochraňovať, kým sa ja budem do školy premiestňovať. V podstate nie som nikde v bezpečí, ani keby som sa zahrabala desať metrov pod zem. Je dosť možné, že aj tak by ma ten neznámy našiel. Neviem, ako to robí, že nás takto dokáže vystopovať. Čoraz viac sa prikláňam k Loganovej myšlienke, že by s tým mohla mať niečo spoločné Agáta. Neviem prečo. Doteraz som jej dôverovala, ale toto sa mi nejako nepozdáva. Navyše Logan hovoril, že ona sama zmenila budúcnosť viacerým ľuďom. Čo to boli za ľudia? Boli dobrí alebo zlí? Keby bola rovnaká ako ten neznámy, zmenila by aj moju aj Loganovu budúcnosť. Veď nás oboch pozná už niekoľko rokov. Mohla. Ale ona to neurobila. Vie, že ak by aj jedného z nás zabila, nezbaví sa všetkých iných. Tak prečo by sem potom volala jeho? Logan tiež hovoril, že keď sem prišiel nehľadal nás, ale ju. O nás vraj nevedel. Čo ak práve ona potrebuje pomoc a ochranu?  Možno ho pozná, ale sama si s ním nevie dať rady. Je tak veľa možností, čo ako môže byť. Sama som z toho zmätená.  Nechápem tiež, prečo keď o mne vedela, neukázala mi toto všetko už skôr.

            San Francisco; Mníchov; lesy Severnej Karolíny; hrad Aggstein v Rakúsku; prales v Nepále, Bingham Canyon Mine v Utahu; Červené námestie v Moskve – rôzne miesta, kde sa neznámy nachádzal. Nedarilo sa nám ho nájsť. Nedarilo sa nám ho ani dostihnúť. Logana to frustrovalo viac, než čokoľvek iné. Bol zúfalý z toho, že sa mu podarí zmiznúť skôr,  ako za ním prídeme my. „Nebolo by lepšie počkať na neho, kým príde on?“ opýtala som sa. „Neviem, ako dlho by to mohlo trvať. Nechcem, aby sa dovtedy niekomu niečo stalo.“ „Ako ho potom chceš nájsť? Nikdy sa nám nepodarí nájsť všetkých iných. Ani len netušíme koľko  nás môže byť.“ „Musíme ich skúsiť vypátrať, čo najviac. Možno ho niekto bude poznať. A navrhujem začať Agátou.“ Povedal rázne. Bol presvedčený, že o ňom Agáta niečo vie. „Pokiaľ ona sama nebude chcieť, nič nám nepovie.“ „ Tak ju donútime.“ „Ako ju chceš donútiť? Čo ju budeš mučiť?“ povedala som ironicky. „Pokiaľ to bude potrebné.“ Mykol plecom. Zobral to vážne. Nechápem, kde sa v ňom berie toľká krutosť. Je to snáď nejaký ochranársky pud, aby ma pred všetkým zlým ochránil?
            Dni mi ubiehali akosi rýchlejšie. Množstvo nových informácií ma odpútavalo od bežných, každodenných problémov. Ráno som sa stretávala s Martinou pred bytovkou. Za dvere bytu som sa premiestňovala a tak som vychádzala z bytu. Logan zatiaľ doma strážil moje telo a sám cestoval všade možne po svete len, aby našiel toho neznámeho. Nedarilo sa mu to ani so mnou a ani samému.
            Je piatok ráno a Maťa znovu zvoní pri dverách. Logan sa vyhrabal z postele ako prvý. Natiahol si na seba tepláky a šiel jej otvoriť. Chodí sem každý deň, buď ma berie do školy alebo len tak, keď nemá, čo iné na robote. „Znovu ty?“ opýtal sa jej ironicky. „Nezabúdaj na to, že som ju poznala skôr než ty.“ Odpovedala mu. „Čo to počujem?“ opýtala som sa, keď som si obliekla Loganove tričko a vyšla som zo spálne. Hodila som po Loganovi druhé tričko.  „Okamžite obaja prestaňte. Nebudem si medzi vami vyberať. Keď ma naštvete, odídem ja a verte tomu, že aj keby ste prehľadali každý centimeter na zemi, nenájdete ma.“ Maťa zastala a začudovane sa na mňa pozerala. Logan stál kúsok za ňou. Rozbehol sa k nej. Nemala šancu ho počuť. Objal ju okolo brucha a zodvihol ju do vzduchu. Odniesol ju do obývačky a zhodil na gauč.  Chrbtom ju priľahol a začal ju štekliť. Smiala sa, kričala nech jej dá pokoj a nech prestane. Snažila sa ho zo seba zhodiť. „Počuli ste to?“ Prestala sa hýbať. Logan spozornel. Spozornela som aj ja, ale nič. Potom sa začala rehotať. „Beriete nejaké drogy?“ Logan jej capol vankúš na hlavu. Pousmial sa a pokrútil hlavou. „Krava.“ Očastoval ju. Postavil sa z nej sadol si do kuchyne za pult. Keď sa postavila vyzerala ako strašidlo. Blonďavé vlasy mala strapaté a zazerala po ňom. Napravila si tričko a šla do kúpeľne. Šla som urobiť kávu. Pohladila som Logana po ramene a prsty som nechala kĺzať dolu po jeho ruke. Prilepil sa o mňa ukazovákom. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Milujem ťa.  Oznámil mi jeho hlas v hlave. Možno teraz je ten správny čas povedať mu, že to isté cítim aj ja. Odtiahla som sa, aby som mu to povedala, no on si ma pritiahol nazad a znovu ma pobozkal. Tak takto to asi nepôjde... Milujem ťa, Logan. Prestal ma bozkávať. Oči mu žiarili a bol skutočne šťastný. Pohladil ma po líci a založil mi prameň vlasov za ucho. Nehovoril, len sa na mňa usmieval. A tak sme tam len tak stáli a pozerali na seba. Kto vie, čo mu behá po rozume. Zodvihla som prst. „Tak ukáž.“ Usmiala som sa na neho. Ukázal mi tie najkrajšie spomienky na nás dvoch. Asi by som si mala zvykať na slová my, naše, spolu a podobné. Odteraz je všetko, čo sme spolu prežili, oficiálne. „Čo dnes budeme robiť?“ opýtala  sa Maťa, keď sa vrátila. „Čo len chceš.“ Odpovedala som jej. Viem, že už má program  pravdepodobne vymyslený a či chceme, alebo nie, aj tak by nám ho časom nanútila. My vlastne okrem naháňania toho neznámeho, nemáme iný program. Trochu vypnúť nám prospeje. Logan sa na mňa nechápavo pozeral. „Tak fajn. Mohli by sme konečne vypadnúť z mesta na nejaký výlet. Čo na to poviete?“ opýtala sa.

Celé to začalo tým, že som si povedala, že chcem pre Mimi nejaký zaujímavý advetný kalendár. Taký, ktorý neobsahuje čokoládky. Taký, ktorý vydrží roky.

A tak som gúglila a gúglila a gúglila až som vygúglila. A bola k nemu aj kniha. Teda... aby som bola presná. On bol vytvorený na základe knihy. 

Takže najprv o knihe. Dream Snow 🙂

Meno Eric Carle vám určite predstavovať netreba, je to známy autor známej knihy Nenásytná húsenička a preto som sa zo svojho objavu tešila ešte viac. 

Dream Snow je podobne namiešaný ako Nenásytná húsenička - ilustrácie vyzerajúce ako koláž, počítanie do 5 a jednoduchý príbeh.

Jednoduchý príbeh o farmárovi, ktorý na svojej farme choval len pár zvierat. A keďže ich mohol spočítať na prstoch jednej ruky dal im mená: Jeden, Dva, Tri, Štyri a Päť (dieťatko ich može na prštekoch ukazovať). Okrem nich mal za stodolou malý strom, ktorý volal Strom.

 "Starý otec ty si taký krásny...ako Mečiar keď ho babky zvelebujú." Táto milá veta malej Katky (rozumej mňa 🙂, keď som sa fascinovane pozerala, ako sa starý otec obliekal niekam von, zostala zapísaná v milých rodinných perlách ako jedna z mnohých, na ktoré rodičia s úsmevom spomínajú pri prezeraní albumov. Ja však tú chvíľu vidím ako by to bolo teraz. Sedím na posteli so starou mamou a starý otec si precízne kontroluje puky na nohaviciach, oblieka košeľu, sveter. Už pred tým mi ráno dovolil sa pozerať ako sa holí. Ako zarába barbus a s presnosťou chirurga do hladka holí biele strnisko. Potom si oblieka kabát, nasadí čiapku a odchádza kúpiť do pekárne čerstvý chlieb. A ja som sa už nemohla dočkať kedy sa vráti a bude raňajkovať. Lebo pozerať na starého otca pri raňajkách bolo úžasné. Ako obyčajný chlieb s maslom a šunkou vedel jesť ako menu v 5* reštaurácií. Neviem to opísať..museli by ste ho vidieť🙂

    Každé malé dievčenské srdiečko by malo mať v živote hrdinu. Pre mňa bol,  ale aj je a bude mojim každodenným hrdinom môj ocko. Ale mala som to šťastie ešťe na "sviatočného", prázdninového hrdinu. Na starého otca. Píšem mala, pretože tohto roku to budú prvé Vianoce, kedy starý otec nie je. Starý otec, ktorý nikdy neodišiel z domu bez čapice. Starý otec, ktorý dokázal vylúštiť každú krížovku, mal na všetko v dome krabičku, bol jediným mužom ktorého poznám ktorý mal v garáži a v dielni poriadok. Starý otec, ktorého sliepky boli tie najrozmaznanejšie tvory pod slnkom. Ktorý nám dovolil hrať sa v starom trabante bez kolies celé hodiny. Ktorý vedel všetko o liečivých bylinkách a vytáral podivné tinktúry ktoré údajne zaberali na všetko. Starý otec ktorý mal vinicu a robil víno ktoré sme s bratrancom vždy túžili ochutnať ( ked retrospektívne vidím pokrčené tváre našich rodičov keď sa otočil som rada že som nesmela). Starý otec ktorý mal jeden nôž na chlieb, jeden na maslo, jeden na mäso a neznášal, keď si niekto s tým na chlieb krájal niečo iné. Starý otec s jeho "nepchaj tie vlasy do taniera"! Starý otec ktorý vedel všetko opraviť, ktorý prečítal všetky knihy, ktorého si každý v dedine vážil a volal ho pán učiteľ. Starý otec ktorý vedel prekrásne maľovať, strúhať z dreva sošky, svietniky, nábytok. Starý otec ktorý mal vlasy ako vata. Starý otec ktorý vedel rozprávať úžasné príbehy. Starý otec so svojským zmyslom pre humor a zvláštym šarmom, ktorý sa snažil používať na doktorky a sestričky ešte ako osemdesiat ročný. Starý otec ktorý vedel upiecť najlepšieho vianočného kapra... 

Minulé Vianoce to však už bol starý otec ktorý netrafil do izby, ktorý sa zmätene usmieval a netušil, čo po ňom chceme. Starý otec ktorý si mýlil naše mená a jeho príbehy boli zrazu popletené a nezmyselné. Starý otec ktorého lišiacky pohľad sa zmenil na pohľad strateného dieťaťa. Starý otec, ktorý nespoznával svoju manželku, s ktorou by práve oslávili diamantovú svadbu, nespoznával moju mamu, svoju dcéru. Nikdy nezabudnem na to, ako ho otec oholil a starý otec zrazu precitol, prišiel k starej mame a chcel aby ho pobozkala keď je taký krásny. A potom odišiel... Odišiel bez toho aby som mu stihla povedať, že bude prastarým otcom.

...Mne po ňom v mojom byte zostal hojdací koník ktorého pre nás vyrobil, stojan na sviečku ktorý vystrúhal, mixér ktorý vyhral v krížovkárskej súťaži, fotka kde sa podľa mňa podobá na Sigmunda Freuda a milión krásnych spomienok. Sociálnymi sieťami beží reklama o opustenom starčekovi, na ktorého jeho rodina zabudla na Vianoce. Ja tieto Vianoce na môjho starčeka nezabudnem... 

Myslím, že celkom užitočný článok:

 Veľa z nás si uvedomuje ich  nepriaznivé účinky na ľudský organizmus ale možno nemáme dostatok skúsenosti a odvahu vymeniť tieto dve zložky za niečo iné, čo by sme vedeli prakticky a širokospektrálne v kuchyni využiť. Problémom je nedostatok času a zvyk mechanickej prípravy jedla,  bez zbytočných nákupov ,,špeciálnych drobností“,  za ktorými treba oblietať pol mesta. Našťastie nákup týchto položiek môže byť trvalou a pevnou zložkou vašej špajze, nebude podliehať  kazivosti ani rýchlej oxidácii. Chcela by som vám jednoduchým návodom pomôcť ako to urobiť bezbolestne ale upozorňujem, že aj tak  treba nad varením občas premýšľať🙂

Prečo nie biela múka ? Pretože z nutričného hľadiska nám nič neprináša iba krátkodobé zasýtenie a rýchly nástup hladu alebo nutkavého  pocitu ,,zjesť niečo sladké“. Múka, aby ju naše telo mohlo využiť by mala byť vyrobená z celého zrna. Mala by obsahovať povrchovú vrstvu – otruby, ktoré sú obalom zrnka. Aleuronová vrstva na vnútornej strane šupky je najbohatším zdrojom živín, a na rozdiel od rafinovaného zrna plná vitamínov skupiny B, hlavne tiamínu /B1/potrebného na syntézu energie /ATP/ z tukov a cukrov. Tiež je dôležitý pre správnu funkciu srdca a CNS. Ďalej zrno obsahuje  obilný klíčok, ktorý pri šetrnom spracovaní poskytuje cenné živiny no a samozrejme vlákninu, dôležitú zložku pre správnu činnosť tráviacej sústavy. Biela múka je vlastne iba pomletá vnútorná časť zrna, ktorej chýbajú všetky cenné látky/vitamíny, minerály, polyfenoly, lignany, bielkoviny, mastné kyseliny/  obsiahnuté komplexne v zrne. Z histórie vieme, že biela múka sa začala používať v devätnástom  storočí ako výsada vyšších spoločenských vrstiev a vývojom technológií  a industrializáciou potravinárskeho odvetvia sa postupne stala súčasťou väčšiny domácností. O tom, že šlo vlastne o omyl a obyvateľstvo sa dobrovoľne vzdalo celozrnnej múky a otrúb pre ich ,,nestráviteľnosť“ sa akosi vedelo v odborných kruhoch ale osveta  k šíreniu tejto myšlienky sa objavila až koncom dvadsiateho  storočia. Za  relatívne krátky časový úsek táto komodita napáchala škody a mi platíme svoju daň v podobe vlastného zdravia… a to isté sa týka rafinovaného cukru –sacharózy. Ako pôsobia na našu telesnú schránku?

Biela múka  má devastačný vplyv na organizmus. Spôsobuje demineralizáciu kostrového aparátu, zubov  a tiež zvyšuje  hladinu glukózy v tele po konzumácii väčšieho množstva výrobkov z bielej múky. Ak konzumujeme veľa jedál s vysokým glykemickým indexom a jednoduchými sacharidmi /múka a biely cukor/ stávame sa odolní voči účinkom inzulínu v tele hrozí nám priberanie na váhe a diabetes. Po uvoľnení inzulínu do krvného obehu platí, čím viac inzulínu tým viac tuku sa v tele ukladá v rôznych formách a čím vyšší glykemický index potravín tým  rýchlejší pocit hladu po skonzumovaní.

Sacharóza – biely cukor, ktorý je vyrábaný rafináciou z cukrovej repy je nevyužiteľná ,,prázdna“ energia. Glukóza sa po vstrebaní cez tenké črevo do krvi, ukladá ako zásobný glykogén, premieňa sa na tuk a zložitým procesom  sa mení  v bunkách na energiu .V stave častej hyperglykémie/ak príjem cukrov je príliš vysoký/je organizmus neustále zaťažený prudkou inzulínovou reakciou, ktorá môže spôsobiť rozvoj metabolických a organických porúch. Okrem toho, že nadbytok cukru ničí v tráviacom ústrojenstve  tiamín a kyselinu glutámovú, dôležité zložky pre výživu mozgu a CNS vzniká tiež kyselina mliečna. Tá  pri hromadení  sa v tele toxicky pôsobí na mozog a CNS. Glukóza pri vysokých koncentráciách nepriaznivo  reaguje s bielkovinami /koncové produkty glykácie /, znižuje aktivitu mnohých enzýmov a degraduje funkciu sérových bielkovín.

Pre všetky tieto ,,prínosy“ by sme mali pouvažovať o zmene spracovania surovín v domácnosti. Netvrdím, že vylúčiť ale zaobstarať si cukor/sladidlo/ z nižším glykemickým indexom a s obsahom minerálov a iných prospešných živín. Veď keď už varíme a kupujeme suroviny nie práve najlacnejšie, nech to má maximálny nutričný a možno aj chuťový účinok🙂

Slnko sa rozlievalo po veľkej záhrade, ktorej koniec takmer nebolo vidieť. Krásna zelená tráva lemovala kamennú cestičku popri fontáne. Celý pozemok bol dookola ohraničený starými lipami. V rohu na pravej strane bolo vzadu jazierko a okolo neho boli lavičky. Od krajov do stredu sa cez neho ťahali tri mosty v strede spojené v altánku. Vpredu sa na trávniku hrali tri deti s loptou. To najmenšie nevyzeralo na viac ako dva roky. Loptu stále hádzalo za seba namiesto pred seba. Tiež vždy keď sa snažilo kopnúť do nej, spadlo na zadok. V momente k nemu pribehla nejaká žena v krásnych jemných dlhých šatách s bielym klobúkom. Zobrala maličké na ruky a keď sa otáčala, zbadala ma v okne, zakývala mi. Videla som ako pobáda deti, aby mi tiež zakývali. Najradšej by som si v tej chvíli čupla pod okno a tvárila sa, že tam nie som, ale nechcela som byť trápna ak sa náhodou znovu stretneme, tak som im tiež zakývala a usmiala sa na nich. Chcela som otvoriť okno a počuť ich smiech a hlas, no v tom prišiel hore Adam.

„Deje sa niečo?“, opýtal sa.

„Nič. Všetko je v poriadku. Kto je to tam dole?“

Adam pozrel von oknom a zatváril sa otrávene. Otvoril okno a zakričal:

„Katarína. Nemôžete sa hrať niekde inde?“

Žena dolu sklonila hlavu a zobrala staršie dieťa za ruku. Spoločne prešli popod budovu na druhú stranu.

Často uvádzam, že naše výrobky sú šité v dieľni profesionálnymi švadkenkami. Ale že je tých dieľní viac, sa mi už rozpisovať nechce.        Nuže, komu teda dávate na chlieb?

Prvá kolegyňa, a momentálne hlavná pracantka, je pani Lidka, šije balerínky a bundy na zimu. Má svoju vlastnú dieľňu, šije na stroji Yuki a obnitkovačke mne neznámej značky.) Má vnučku a starú maminku, o ktoré sa stará, takže hodne šije po večeroch. Je to profíčka s vyše 20 ročnou praxou. A veliká kočica, ísť s ňou po meste, pripadám si takto maličká.)

Druhá pani, meno neuvádzam, má prax až 30 rokov, doma tiež vlastnú dielňu, a taktiež šije na Yukine. Už budúci týždeň začne pre vás na zimu pripravovať nosiace bundy, pretože už teraz začínate poptávať. (Takže budú v predaji pravedpodobne už v polovici srpna.)  Veľmi energická, akčná dáma.

Ďalej tu máme pani R., nadšenú "začiatočníčku" - (berte s rezervou, má niekoľkoročnú prax.))), šicie stroje zdedila po maminke - švadlene, a práve končí materskú. Je pečlivá, ochotná, učenlivá, perspektívna. Šije pre vás detské oblečenie, jeho ponuku budeme postupne rozširovať.

Slečna CH. je 18 ročná brigádnička s veľkými očami a ambíciami, strihá a kompletuje detské capáčky.

Ďalej som tu ja - bláznivá ženská s piatimi deckami, momentálne jediná, ktorá šije capáčky, ale to sa čoskoro opäť zmení. A stará sa o chod celej firmy, čiže robí všetkú prácu, ktorá nieje vidieť, ale bez ktorej by to celé spadlo.

Ahojte. Keď sa zamyslíme, čo všetko asi vieme o kapuste, veľa toho zrejme nebude. Nevadí, zistil som to za vás.

Kapusta, brokolica, karfiol, kaleráb a niektoré iné druhy zeleniny majú spoločného predka, divú kapustu, ktorej sa vďaka dobrej tolerancii soli vynikajúco darí v pobrežnej časti Európy. Ľudia si ju v minulosti obľúbili kvôli vysokému obsahu živín, ktoré si rastlina uchovávala do zimy vo svojich listoch.

 Mladú kapustu teraz často vidieť v supermarketoch a na trhoviskách, pekne jednu hlávku vedľa druhej.

S kapustou už teraz môžeme navždy zabudnúť na nudu! Posielam vám foto-tipy na päť receptov z nej, ďalšie nápady nájdete na konci článku. Všade používam bielu kapustu, ale nádherné farby a chute dosiahnete i s fialovou (alebo ich kombináciou).

Polievka

Vedeli ste, že z kapusty môžeme rýchlo urobiť super krémovú polievku? Nakrájame cibuľu, cesnak, pár zemiakov a kapustu na plátky a všetko spolu krátko podusíme s rascou, soľou a korením na našom tuku (pridajme slaninku pre muža, ktorý nepozná večeru bez mäsa). Pridáme tekutinu (vodu, vývar mäsový alebo zeleninový) a varíme, pokiaľ všetko nezmäkne.