Ahojte maminky,

Ak máte doma malú parádnicu, určite sa stretávate s večným problémom stratených sponiek a gumičiek, alebo naopak, váľajú sa všade po dome. S tým už bude koniec! Poďte si s nami vyrobiť balónový sponkovník.

Chcela som vytvoriť niečo, čo by sa dcérke páčilo a motivovalo ju k ukladaniu sponiek, keďže žiadne dózy, kufríky ani krabičky u nás nefungovali. 

Čo budeme potrebovať?

Umelé kvety 

Machovú guľu (môže byť aj polystyrénová)

Uvedomujem si, že touto témou sa dostávam do nekomfortnej zóny a idem, ako sa hovorí, s kožou na trh. Aj preto som sa rozhodla pod článok podpísať svojim skutočným menom. Aby som takpovediac úplne prevzala zodpovednosť za svoje názory, hoci ide o veľmi citlivú tému, ktorá tieto dni polarizuje našu spoločnosť. 

K napísaniu článku ma včera inšpirovala moja pätnásťročná dcéra. Len pre poriadok, ona aj my, jej rodičia, sme zaočkovaní už oboma dávkami vakcíny proti Covid-19. Mali by sme byť teda relatívne vysmiati, keďže veríme, že vakcína nás pred ochorením ochráni. Lenže nie sme...

Keď som prišla domov z práce, dcéra sedela v detskej izbe a prázdno pozerala do plafóna. Popravde, trochu som sa vyľakala, týmto nevídaným úkazom u mladej tinedžerky, ktorá zvykne po byte neustále hopsať a čosi švitoriť. Spýtala som sa jej, čo sa stalo. Vraj čítala správy a ohlasujú tretiu vlnu pandémie. „Veď si zaočkovaná“, chcela som ju povzbudiť. „Ale čo ak sa v septembri zase zavrú školy?“, vrhla na mňa spýtavý pohľad plný obáv. Žiaľ, nevedela som jej garantovať, že sa tak určite nestane...

 Možno sa vám zdá, že tento prípad je banálny, ľudia majú ďaleko väčšie problémy ako sú zavreté školy. Ale premýšľajme spolu. Očkovanosť na Slovensku je nízka, stúpa počet pozitívnych, aj preto, že opatrenia sú uvoľnené, cestujeme, stretávame sa v kaviarňach, či na festivaloch. Rúško nosíme zväčša len tam, kde musíme. Ináč si ich väčšina z nás dobrovoľne a preventívne nenasadzuje. Je to normálne, je leto a ľudia majú korony po krk. Chcú normálne žiť. Avšak tá nezaočkovanosť si pomaly ale isto vyberá svoju daň... Takže vráťme sa čisto hypoteticky k nie najlepšiemu scenáru, čo sa môže stať. Zavrú sa školy. Väčšina detí (ale nie všetky!) sú pripravené technicky, majú nachystané notebooky a posťahované aplikácie typu Zoom a Whatsapp. Aj učitelia už nie sú vo svete dištančného vzdelávania nováčikovia, budú sa vedieť poľahky prekonvertovať do virtuálneho módu vzdelávania. Ak sa teda začne znova učiť dištančne, všetci budú viac-menej vedieť, čo majú robiť. No dá sa na to pripraviť aj psychicky ? Iste, mohli by sme diskutovať, ale podľa mňa sa na niečo také pripraviť jednoducho nedá. Môžete presne vedieť čo vás čaká v teoretickej aj praktickej rovine, no pozor!  Frustrácie, úzkosti a depresie nie sú založené na racionálnom spracovaní príčinnosti. Práve naopak, sú obrazom našej bezmocnosti a nie kontroly nad situáciou a okolnosťami. Navyše, ak by to tak bolo, potom by po uvoľnení opatrení všetci depresívni zázračne vyzdraveli a vrátili sa k svojej pôvodnej psychickej rovnováhe. Avšak aj sama prezidentka Zuzana Čaputová nás pred pár dňami informovala o alarmujúcom náraste počtu detských pacientov na psychiatriách. A to aj v čase výrazného uvoľnenia opatrení,   času kaviarní, kúpalísk a festivalov, ako som spomenula vyššie. Takže nie, depresie a úzkosti neskončia sťaby mávnutím čarovného prútika, keď skončí pandémia alebo sa uvoľnia opatrenia. Je to niekedy problém aj na niekoľko rokov. Covid-19 a problém s ním ďaleko neuzatvára register chorôb, ktoré sa na ňom sťaby priživujú. Ak by sme aj vylúčili psychické ochorenia,  pre väčšinu z nás, rodičov, by zatvorenie škôl znamenalo reorganizáciu svojej každodennosti: vybaviť si v práci voľno, alebo home office a popri práci z domu pomáhať deťom s učením, pravidelne variť (keďže školské jedálne sú zavreté) a ešte dodržiavať určitú psychohygienu, to je neklesať na duchu.  Ak sú zavreté alebo obmedzené obchody, prevádzky a úrady, aj tomu sa treba prispôsobiť. Nezabúdajme na rodičov, ktorí majú menšie deti a home office v ich prípade nie je možný, pretože im to povaha ich práce nedovoľuje. Čo zo škôlkármi a malými školákmi, ktorí nemôžu ostať sami doma ? Ale neostávajme „len“ pri školách. 

Všimli ste si, ako prudko narástli ceny ? Čoho ? Predsa všetkého. Potravín, stavebného materiálu, športových potrieb, nábytku, záhradkárskych potrieb... Kamarátka, pracujúca v zahraničnej korporátnej firme podnikajúcej v oceliarskom priemysle mi povedala, že by aj vyrábali, pretože dopyt je obrovský, ale nemajú z čoho. Darmo, lietadlá skoro rok nelietali, v Európe chýbajú vstupné suroviny a materiály. Dopyt je vyšší a ponuka nižšia, čo je jednoduchá ekonomická axióma, ktorá vysvetľuje zvyšovanie cien na trhu. Mrzí ma, že aj v dôsledku útlmu výroby a produkcie vo všeobecnosti, prichádzajú ľudia o prácu. V dnešnej dobe, keď je takmer každá priemerná domácnosť zaťažená nejakou hypotékou alebo úverom to nie je sranda. Ale čo mi je ľúto najviac sú tí, ktorí na pandémiu doplatila absolútne, to je svojim životom. V mojej rodine sme viacerí prekonali Covid-19. Niekto s miernejším priebehom, niekto s ťažším. Ale všetci sme tu, sme nažive. Kamarátov otec to šťastie nemal. Mimochodom, patril medzi antivaxerov a práve ignorovanie pandemickej reality a neskôr bagatelizovanie svojho ochorenia (aj keď ho už mal diagnostikované!) spôsobili, že dnes už nie je medzi nami. Jeho syn, náš kamarát sa tak stal znenazdajky polosirotou a jeho deti prišli o dedka. Lenže je v poriadku uspokojiť sa len s ľútosťou nad tými, ktorí na Covid-19 škaredo doplatili ?

Včera som počúvala jeden podcast na celkom inú tému, ale ku koncu zabŕdol moderátor do konfliktu medzi prívržencami a odporcami vakcinácie. Spomenul, že odporcovia často krát používajú argument v znení: „nie som ovca“. Ovcou má byť ten, kto ide s nemysliacim davom. Pretože ovce nikdy nejdú samé, ale tvoria stádo, ide o beznázorovú masu väčšiny, ktorá sa nechá viesť, hoci aj na porážku len preto, že jej to akási pochybná autorita prikázala. Ja som sa zamyslela, či je možné pri súčasnej štatistickej realite – očkovanosť ani nie 40% populácie, označovať očkovaných za ovce, čiže beznázorovú väčšinu. Ale to len na okraj. V prvom rade, by som ľudí nenazývala ovcami, ani takých, ani onakých, ale ak sa už máme aj my priživiť na tejto analógii, potom je človek-ovca pre mňa vo všeobecnosti ten, kto pri racionálnych témach neuvažuje racionálne a ignoruje vedecké dôkazy (mimochodom, virológia, molekulárna biológia, biochémia a príbuzné vedy patria medzi exaktné vedy!). Danému človeku buď chýba, alebo odmieta kritický a analytický spôsob myslenia, schopnosť selektovať informácie v zmysle ich relevantnosti a legitímnosti. Je to často krát ale aj ten, kto je v názoroch a konaní motivovaný skôr strachom, alebo hnevom a teda jeho pohnútky sú často krát silne emocionálne podfarbené. Ako teda nebyť ovcou ? Pre mňa nebyť ovcou znamená byť v prvom rade zodpovedný. A to je podľa mňa tiež najvyšší princíp, ktorým by sme sa mali riadiť aj pri rozhodnutí, či sa dáme, alebo nedáme očkovať proti smrtiacemu vírusu. Takže, nech už sa rozhodnete akokoľvek, zvažujte veci racionálne, bez zbytočných emócií a buďte zodpovední. Nie len voči ostatným, ale najmä voči sebe samým, lebo každý z vás si to zaslúži!