Po druhej sekcii, ktorá bola akútna s diagnózou placenta preavia, som pôrodnicu opúšťala s tým, že ma tam už nikto neuvidí. Za ten čas strávený na oddelení som toho stihla zažiť viac než dosť. A to nie len, čo sa týka mňa samotnej. Videla som zblízka rôzne problémy mamičiek, ale aj samotných detičiek. To ma len utvrdilo v tom, že tehotenstvo aj pôrod, to nie je prechádzka ružovou záhradou. Tu ide často nie o život, ale o životy. Naša druhorodená bola síce narodená o mesiac skôr, ale s peknou váhou takmer tri kilá rýchlo napredovala. Museli sme  absolvovať rehabilitácie, lebo uprednostňovala „jednu stranu“, ale inak sme nemali žiadne problémy. 

Manžel aj ostatní členovia našej rodiny ma v tomto rozhodnutí len podporovali. Najmä moja mama mala pred očami krvavú scénu ako z hororu, a tak si ani nevedela predstaviť, že by som do toho rizika išla dobrovoľne ešte raz. Ale...

Ako išiel čas a naše dve dcéry rástli a robili nám radosť, tak mi začala v hlave blúdiť myšlienka...čo keby. Vždy som chcela tri deti. Neviem prečo. Ale čoraz viac som začala mať pocit, že nie sme „kompletní“. My ženy to tak akosi máme, keď po niečom začneme túžiť, je veľmi ťažké sa uspokojiť s tým, že to mať nebudeme alebo, že to nejde. A tak som môj plán o treťom bábätku predostrela môjmu manželovi. Nebol proti, len mal obavy o mňa. Čo keby sa niečo pokazilo, čo keby sa problémy zopakovali. Navrhla som, že pôjdem na vyšetrenie a opýtam sa môjho gynekológa ako to vidí on. Bola som trošku skeptická, keďže mi navrhoval sterilizáciu už pri druhej sekcii. 

Prešli dva roky od pôrodu a ja som bola úplne v poriadku. Po vyšetrení nevidel môj gynekológ problém, aby sme sa o bábätko znovu pokúsili. Keď som sa pýtala, či bude situácia s placentou rovnaká, odpovedal, že môže aj nemusí. Nedá sa to nijako ovplyvniť, ale že to budeme od začiatku sledovať. Domov som odchádzala nadšená a plná očakávaní. 

Keď sme postupne oboznámili naše rodiny s tým, že chceme mať tretie dieťa, tak väčšinou nás odhovárali. Ja sa ani nečudujem, išli sme naozaj do rizika, ale ja som proste cítila, že to inak byť nemôže. Že by som potom celý život rozmýšľala, čo keby...Musím sa priznať, že počatie nášho „tretiatka“ nám trvalo najdlhšie. Čo v preklade znamená asi štyri mesiace. Viem, že je to smiešne málo, ale ja som sa už reálne začala báť, že z toho nič nebude. 

Nakoniec sa to podarilo. Menštruácia mi meškala jeden deň a ja som vedela, že ťa už mám pod srdcom. A mala som pravdu, dve čiarky na asi štyroch testoch to potvrdili. Manželovi som naše tretie dieťatko „darovala“ ako prekvapenie na Mikuláša. Bol nadšený a postupne aj ostatní z našej rodiny. Aj keď strach sme mali všetci, no ja určite najmenej.