Keď prechádzali po chodbe do Matúškovej izby, v sesterni nikto nebol a na oddelení vládol úplný pokoj. Zuzka otočila opäť hlavu k Tomášovi a spytujúco na neho zdvihla obočie. On iba mlčky zdvihol ľavý kútik pier dohora a pohľadom na ňu letmo žmurkol,keď pomaly otváral dvere do Matúškovej izby. 

Matúško ležal v posteli a apaticky hľadel do okna, keď ju Tomáš priblížil k jeho posteli. Zuzku z toho pohľadu bolelo srdce. Všimla si však, že má na sebe tričko, ktoré mu darovala, ako jeden z darčekov k narodeninám. Bol na ňom nápis Malý princ, ktorý hladí moje srdce. Zuzka poprosila Tomáša, aby jej pomohol sadnúť si na stoličku oproti nemu. Matúško ešte stále neprítomne hľadel do neznáma, keď sa mu zahľadela do tváre. 

"Môj braček, čo trápi tvoje krásne srdiečko?" odhodlala sa ho spýtať veľmi jemne. Konečne na ňu uprel svoje hnedé očká. Videla v nich strach a smútok. 

"Bál som sa o teba a nechceli ma k tebe pustiť." posadil sa a sklamane sa otočil na Tomáša. Ten ospravedlňujúco pokrčil ramenami. 

"Vieš môj malý princ, nedalo sa to. Počula som, že si mal opäť záchvat. Čo si cítil predtým, než sa to stalo?" ustarane sa na Matúška zahľadela a vzala si jeho ruku do svojej. Matúško sa k nej otočil a vzdychol si. Všimla si ako jej silno zovrel dlaň, jeden z prstov však akoby nereagoval. 

"Videl som, ako sa mamka s ockom hádajú. A že ocko chcel mamku udrieť." sklamane sklonil hlavu. Zuzka zamračene pozrela na Tomáša. Jeho výraz bol prekvapený. 

Niet slov, ktoré by zahojili rany na duši, niet náplasti na zlomené srdce, nieto slnka, ktoré by vysušilo potoky sĺz. Bolesť matky, ktorá stratila dieťatko je nekonečná a návrat k "normálnemu" životu je náročný.

Modrý koník sa preto rozhodol odštartovať novú Poradňu pre ženy po strate bábätka. Zdieľaná bolesť je totiž polovičná bolesť a v momentoch, keď sa žena cíti osamotená, bezradná a slabá, potrebuje niekoho, kto jej pomôže nájsť znovu v živote radosť, pokoj a vnútornú silu.

Nikto nepochopí matku v tejto situácii lepšie než zena, ktorá prežila rovnakú bolesť a trápenie, než tá, ktorej sa podarilo znovu v chmuroch všedných dní nájsť radosť a mier.

Takou je aj autorka projektu Keď smrť predchádza zrodenia Mgr. Kamila Husáková, ktorej sa môžete v novej Poradni pre ženy po strate bábätka pýtať na čokoľvek, čo vás v súvislosti s touto témou zaujíma, s čím potrebujete poradiť, či ak potrebujete podporiť.

Všetky vaše otázky sú samozrejme anonymné a zadarmo, ako v každej poradni na Modrom koníku.

Neviem či existuje iný moment v živote budúcej matky, o ktorom tak úporne premýšľa a predstavuje si ho. Na jednej strane v sebe spája obrovské očakávanie a na tej druhej strach z nepoznaného. Áno, hovorím o pôrode. U mňa predstavoval stred vesmíru, odkedy som zistila, že pod srdcom nosím našu prvorodenú dcéru. 

Počať našu prvú dcéru sa nám podarilo tri mesiace po svadbe. Radosť bola obrovská. Som však ten typ, ktorý chce o tom, čo ho čaká, vedieť čo najviac.  Ktorý nemá rád, keď ide do niečoho nepoznaného. A tak sa môj google premenil na vyhľadávač o všetkom, čo s pôrodom súvisí – prirodzený pôrod, otvorené pôrodné cesty, plodová voda, kontrakcie, krčok maternice, epidural, nastrihnutie, masírovanie hrádze...Dojímala som sa nad videami, kde mamičky rodia, nad fotografiami bábätiek. 

Na druhej strane bol strach. Taký ten prirodzený, keď neviete, do čoho idete. Nepomáhali tomu ani rady kamarátok – užmatiek, kamarátok – ešteniematiek, známych ani rodiny. Informácií bolo veľa, a to len stupňovalo moje predstavy o dokonalom pôrode. Mojom dokonalom pôrode. Chcela som zažiť niečo výnimočné, neopísateľné, držať za ruku manžela, precítiť bolesť, priviesť na svet našu dcéru prirodzeným spôsobom. 

Tehotenstvo som mala ukážkové. Príbytok na váhe 9 kilogramov, žiadne zdravotné problémy. Bola som plná energie, dobrej nálady a užívala si spojenie s našou dcérou. Absolvovala som predpôrodné cvičenia, učila sa dýchať. Najväčší strach som mala z klystíru, na čom sa teraz, po takmer siedmich rokoch, musím úprimne pousmiať. Ani som sa nenazdala a bol za nami 39. týždeň. Každý večer som zaspávala s tým, že to už určite bude. Usilovne som lietala po schodoch hore dolu, umývala okná...a všetky tie rady, ktoré zaručene pomôžu. Prehupli sme sa do 40. týždňa a ani náznak toho, že by sa moje telo pripravovalo na pôrod. To už vo mne začala rásť panika. A google sa zmenil na vyhľadávač o vyvolanom pôrode, oxytocíne, sekcii, spinálnej anestézie... 

V 41. týždni mi gynekológ povedal, že ma vypíše do pôrodnice a malú budú „vyvolávať“. To, čo mi vírilo v hlave, sa nedá ani popísať. Takto predsa môj pôrodný scenár písaný nebol. Do nemocnice ma prijali v nedeľu. Na monitoroch aj ultrazvuku bolo všetko v poriadku. V pondelok ráno som dostala prvú „vyvolávačku“. Ani nie pol hodinu na to, som začala cítiť kontrakcie. Hovorím si, super. Volám manželovi, aby prišiel. Napojená na monitor som s vďačnosťou prijímala správy od sestričiek o tom, ako krásne moje kontrakcie silnejú. Bolo deväť hodín ráno. S manželom nás poslali na „vzdycháreň“. Absolvovala som dlho očakávaný klystír a musím sa priznať, že to bolo to najmenej, čo ma vtedy trápilo. Kontrakcie stále silneli, no slová doktora pri každej ďalšej kontrole boli studenou sprchou. Pôrodné cesty otvorené ani nie na dva prsty. Nechápala som to, tá bolesť bola neznesiteľná. O niekoľko hodín neskôr mi do žily putoval ďalší oxytocín. Bolesti sa stupňovali. A ako som si sľúbila, že nebudem kričať, tak som kričala. Bolo šesť hodín večer. 

Primár po ďalšej kontrole skonštatoval, že pôrodné cesty sa vôbec neotvárajú a navrhol prepichnutie plodovej vody. Mala som pocit, že z môjho pôrodu sa stáva skutočná nočná mora. Po prepichnutí plodovej vody zaznelo konštatovanie, že je zakalená. A toto som si fakt nevygooglila. Nasledovala informácia, že pre dieťa bude najlepšie, ak pôjde von čo najskôr. Samozrejme, ja som oponovala, lebo sekciu som nechcela. Padla teda ďalšia otázka – či chcem vyskúšať epidural. Že s podaním by sa mohli kontrakcie upokojiť a my dáme bábätku a mojim pôrodným cestám trochu času. Samozrejme, súhlasila som.