"Ste s Petrom v kontakte?" spýtala sa po niekoľkosekundovom tichu. Juraj na ňu opäť pozrel. 

"Nie. Každý sme sa rozhodli ísť iným smerom. Ja som sa sem rozhodol vrátiť, po dosť dlhom čase, na dovolenku a chytili ma počas toho tieto nepríjemnosti." skúmavo k nej nahol hlavu. 

"Chápem." trochu zmätene blúdila očami sem a tam. 

"Musím ti niečo povedať." Zuzka sa pri jeho vážnom tóne hlasu pozrela naspäť k jeho tvári a so záujmom čakala, čo je také naliehavé. "Keď som bol mladší, urobil som niekoľko zlých vecí, ktoré si si nezaslúžila a za ktoré nie som veľmi hrdý. Viem, že po toľkých rokoch prosiť o odpustenie, je asi trochu trúfalé, ale zažil som počas práce niekoľko ťažkých chvíľ, kedy som si uvedomil, že je dobré niečo v sebe zmeniť a nečakať na ďalšie šance." sústredene skúmal jej oči a na chvíľu zovrel pery. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. "Hanbím sa teraz za všetko, čo som, vo svojej totálnej hlúposti, urobil. Keby som to mohol akokoľvek odčiniť, urobím to." opäť sa odmlčal a zahanbene sklonil hlavu na prikrývku, ktorou bol zakrytý. Zuzka ešte stále nechápala, kam tým rozhovorom smeruje. Opäť hlavu otočil k oknu a pokračoval tichým hlasom: "To, čo sa stalo Haxovi. Tak trochu som tomu dopomohol. Dal som pred vašu bránu klobásu s otravou na potkany, myslel som si, že je to sranda. Keď som sa po pár dňoch dozvedel, že zomrel, veľmi ma to mrzelo." sucho preglgol a s upretým pohľadom hypnotizoval mesiac, ktorý intenzívne svietil priamo k nim. Akoby mu niekto zhora chcel dať znamenie, aby sa konečne k všetkému priznal. Zuzke sa bolestne stiahla celá tvár. Nechápavo hľadela na neho. Do očí sa jej nahromadili slzy a niekoľko jej ich pomaly stieklo po lícach. Mala čo robiť, aby sa nezdvihla a neutiekla. Niečo ju však stále držalo na stoličke. Juraj sa otočil k jej očiam a súcitne sklopil pohľad. "Je to neodpustiteľné, viem. Je tu však ešte niečo, možno horšie, čo som urobil tesne predtým." vyslovil so zlomeným hlasom. Zuzka na neho frustrovane stiahla obočie. Čo ešte skrýval, čo ju mohlo ešte viac raniť? "Peter ti o krátky čas na to, čo odišiel poslal list. A potom ešte dva. Pamätáš, že v tom čase začala u nás pracovať mladá poštárka, ktorej som sa páčil?" bolestne sa zahľadel Zuzke do tváre. Mrzelo ho, čo jej spôsoboval. Až teraz si začal hlbšie uvedomovať dôsledky svojich činov. Zuzka neodpovedala, iba mlčky hľadela do zeme. Slzy jej zastierali pohľad. Nemala silu čokoľvek povedať. Tušila, čo bude stáť za tým, čo jej chcel prezradiť. "Postaral som sa, aby sa k tebe tie listy nedostali. Veľmi ma mrzí, čo som tým spôsobil." vyslovil s hlbokou ľútosťou. Zuzka si utrela slzy. Do srdca sa jej vkradla tupá bolesť. Mala chuť mu povedať niečo tvrdé. Boh jej však za krátky čas s Tomášom podaroval toľko požehnania, že to nedokázala. A tak sa iba zhlboka nadýchla a rázne sa postavila. 

"Je to všetko, čo si mi chcel povedať?" spýtala sa rázne. Juraj ticho prikývol a sklonil hlavu. Nedokázal sa jej pozerať do tých prepaľujúcich očí. Zuzka na neho ešte raz pozrela, pristúpila k dverám a bez slova odišla preč. Nahromadené emócie, ktoré ju obklopovali okolo celého jej uboleného srdca jej spôsobili taký šok, že ani nevedela ako vyšla von z nemocnice. Až keď pocítila čerstvý vzduch a obklopila ju tma noci, uvedomila si, kde je. Nech ju v tom čase chcel zraniť akokoľvek hlboko, teraz, keď sa vrátila do minulosti, to bolelo dvojnásobne. A intenzívnejšie. Ako má teraz narábať s informáciou, ktorú sa dozvedela o Petrovi? Zabolelo ju srdce, keď si pomyslela, že si mohol vytvoriť predstavu, že o neho po tom, čo odišiel, už nejavila žiaden záujem. A čo Tomáš? Ako mu to teraz vysvetlí? Pomalými krokmi prechádzala cez park, po chodníku až k ceste. Myšlienky, ktoré prelietavali v jej hlave úplne opantali jej zmysly. Strhla sa, keď tesne blízko nej zatrúbilo auto. Vystrašene prebehla na druhú stranu a rýchlo si zavolala taxík. Potrebovala sa čo najrýchlejšie dostať do svojej izby. To bolo to jediné, čo teraz chcela. Skryť sa vo svojej posteli, zaspať a zabudnúť na to, čo sa práve teraz dozvedela. 

Ráno, keď Zuzka otvorila oči, mala pocit, že je všetko iné. Ešte včera sa tešila z ranného spevu vtákov a teraz sa jej aj obloha, ktorá bola zatiahnutá, zdala o niečo čiernejšia. V prvý moment si vytvorila predstavu, že to, čo sa včera od Juraja dozvedela, bol iba zlý sen. Slová, ktoré sa jej začali vracať v pamäti ju však utvrdili v opaku. Pomaly prešla z postele k oknu a zahľadela sa na svoje milované kopce. Ostávali jej ešte tri hodiny času, kým mala ísť do práce. A tak sa rýchlo prezliekla, niečo malé zjedla a odhodlane sa vytratila von. Potrebovala sa dostať na svoje miesto, byť v tichu a odovzdať to trápenie Ježišovi, pri ktorom vedela, že jej pomôže uchopiť túto bolesť v tom správnom duchu. Už keď sa približovala k svojej čerešni mala pocit, že jej srdce ožíva. Potichu sa usadila pod tú nádhernú, rozkvitnutú korunu. Biele lupienky drobných kvietkov, na ktoré sa zahľadela, hladili jej doráňanú dušu. Koľko trápenia dokáže ľudské srdce zniesť a čo všetko ju ešte čaká, aby mohla byť konečne, bez zbytočných prekážok, šťastná? 

Kapitola 14.

„Ahoj stroskotanec. Tak ako je na dovolenke?“ zvolala Lena veselo do mikrofónu a už len počuť jej hlas bolo ako keby som sa ocitla v našej obývačke. No bolo počuť a to nie som žiaden hlasový analytik, že je jej veselosť len hraná a v skutočnosti smúti. 

Nebolo to ani tak dávno, čo som sa z dovolenky vrátila aj s prekvapením. Teraz sa deje čosi podobné. Spoznala som zaujímavého muža, možno trochu chruňa, ale každopádne sa s ním človek nenudí. 

„No viéš, celé dni ležím na slnku a chytám vitamín D. Popri tom ma obskakujú sexi čašníci. A čo ty? Ako je doma?“

„Farba by sa ti hodila, pretože si mŕtvolne biela. A tu si teda môžeme užívať všeličo, len nie slnečné lúče. A doma? Asi všetko po starom. No chýbaš mi tu. Netušila som, že bývať sama, bude také nudné.“

„V skutočnosti, je tu veterno a slnka pomenej. No možno to bude trvať len nejaký čas a potom sa vyčasí. Alebo, čo keď sa blíži hurikán?“ zrazu ma pochytila panika. Preto mám radšej vnútrozemie.

... až mi je zle!

1. Som šťastne vydatá. Nepreháňam! Fakt! Môj muž by mi zniesol modré z neba, urobí čo mi na očiach vidí, snaží sa ma podporovať ako len vie...
2. Mám 2 krásne zdravé deti. Nepreháňam! Fakt! Je síce pravda, že sú to tvrdé hlavy a niekedy je tá výchova na mašľu, ale taká je dnes väčšina detí...
3. Bývame u mojich rodičov. Nekonfliktní ľudia, snažia sa vyjsť v ústrety niekedy až prehnane.
4. Som nezamestnaná. Ani po 10 rokoch mimo pracovného kolotoča nemám existenčné problémy (po finančnej stránke). Môžem si robiť čo chcem...

Teoreticky. 

Prakticky? Nerobím nič. Teda okrem základných vecí: navariť, oprať, upratať... (OK, s tým upratovaním by to mohlo byť aj lepšie). V dome je kopa roboty, ale ja neviem kde začať. Keď chcem spraviť vec A, potrebujem najprv spraviť vec B, ale na to musím presunúť vec C, ale to sa nedá kým nie je urobená vec D. A tak dokolečka. Prokrastinácia sa tomu tuším nadáva. Chcem niečo robiť, ale neviem čo skôr, tak nerobím nič. A potom nastupuje tá klasická lenivosť = nechce sa mi ani len rozmýšľať lebo už mi je zo mňa zle. 🤢

Vždy som si myslela, že keď budem mať konečne voľný čas, budem tvoriť. Maľovať, vyrábať šperky, rôzne gadgety, vymyslím nejaké zlepšováky... ☮️🕊️🌈☀️♥️

A čo robím? Nič! Mám pocit, že si to nezaslúžim, že je to zbytočné, že aj tak to nikto nebude chcieť a bude to niekde zaberať zbytočne miesto. Také pracholapače fakt nepotrebujem. 😩