Môj svokor nikdy nevynechá príležitosť zalamovať rukami nad tým, ako „dnešná omladina“ robí všetko nesprávne. Aj včera mal tak výlev nad vianočným stromčekom. Tieto jeho morálno „náučné“ výklady zvyčajne u nás vyvolávajú podmienený reflex hluchoty 😀. No teraz mi napadlo, že si ho môžeme, pre zmenu, aj vypočuť.  Navrhla som mu, či nechce spraviť malé vianočné interview „na tie internety“ a on s nadšením súhlasil. Poučme sa teda 😀. 

Ja: Barba, včera ste označili kúpu vianočného stromčeku za  „Bohapusté míňanie.“ Odkiaľ ste teda brali stromčeky vy? Chodili ste ich vyťať? 

Svokor: Ále, čožeby! Také viedenské panské maniere sa u nás neujali. Zohnať jedličku by bolo veľmi drahé a zbytočné. My sme mávali „Badnje drvo“. Bol to veľký kus dreva, najčastejšie dubového. 

Ja: A ten ste ozdobili? 

Svokor: Nie. Ten sme spálili.  Na vianočné ráno,  otec so strýcmi odišli po Badnje drvo. Keď sa vrátili, postavili ho zvonku ku dverám, kde celý deň stálo až do večera. Vtedy sa naň spravili tri krížiky – jeden medom, jeden vínom a jeden medovinom. Potom sme okolo neho v kruhu spievali pesničky a keď prišiel čas, tata ho posekal sekerou potretom medom. Mama, medzičasom, doniesla zo stodoly trochu slamy a žita. Všetko sa to prinieslo do domu, hodilo do ohňa a kým Badnjak horel, babky a dedkovia sa modlili za šťastie v novom roku.  

Ja: Fíha! To znie skoro ako niečo zo starobylých slovanských rituálov. Dub bol Perúnov posvätný strom, sekera jeho zbraň a pálením dubu sa odháňala zima....  

Ahojte, mamičky,

chcem sa veľmi pekne poďakovať „Modrému koníkovi“ za toto prínosné testovanie. Som mamou predškoláka a ako to väčšina z vás isto pozná, škôlka = škôlkarské choroby. U nás žiaľ dosť časté. I keď tento rok je sám o sebe veľmi špecifický, takže môj predškolák Matúš bol viac doma, resp. u babky a dedka ako v škôlke. Našťastie s tým nie je problém, keďže má doma ešte mladšieho súrodenca Adamka, s ktorým som na RD. No huncúti sú to riadni... O tom niet pochýb. Ak ich však skolí nejaká choroba, je to veru smutný pohľad. 

Vďaka Bohu, v takom prípade je dobré mať po ruke tajnú zbraň. My sme sa celý čas testovania držali... Už som si myslela, že ju ani nebudeme musieť použiť. Bolo krásne mrazivé počasie u nás, takže i keď chodil starší syn do škôlky, bacily sa nám zdatne vyhýbali... Až na minulý týždeň. V nedeľu v noci ho začalo dusiť. Tento priebeh choroby bol iný, ako tie predtým. U neho to väčšinou začína sopľom, ten nedostaneme poriadne von a tak mu zateká a z toho ho dusí, čiže sa pridruží často kašeľ i horúčka.

No v tomto prípade to začalo dusivým kašľom. Neváhala som použiť už spomínanú tajnú zbraň – sirup Stodal. Pre deti do 11 rokov je odporúčané dávkovanie 1 dávka (5 ml) pomocou priloženej odmerky 3 - 5x denne. Prvý a druhý deň som mu dala 4 dávky, na tretí deň už len tri a následne kašeľ postupne sám odznieval. Takže ďalšie dni som mu dala vždy len jednu dávku pred spaním. Síce sa ráno budil s kašľom ešte celý týždeň, no počas dňa bolo ticho... Teda myslím od kašľa. Lebo to bolo u nás presne naopak, s ubúdajúcim kašľom pribúdalo viac energie na hru a vystrájanie. Ale tak to má byť, deti sú predsa radosť a tú je potrebné, aby bolo aj riadne počuť. 🙂

Vrátim sa ešte k sirupu Stodal. Určite po ňom siahnem aj nabudúce. Nebudem tvrdiť, že bez neho alebo s použitím iného by nám to tiež takto neprešlo. To neviem. Mňa však presvedčil, že je fajn a účinný. Syn ho užil úplne bez problémov. Dokonca mu chutil. 🙂 Skúsila som ho ochutnať i ja, pre mňa mal, priznám sa, nevýraznú, troška divnú chuť, akoby som tam cítila surový zemiak. A zrejme práve preto, že je taký menej výrazný, nemal s jeho užitím môj syn žiaden problém. Za nás teda obstál na jednotku a získava hodnotenie 5* z možných piatich *. 🙂 Mínusy som nezbadala žiadne. 

Pridávam aj pár foto, no naozaj len pár, keďže môj 5,5 ročný sa ako chorý nerád fotí a je to z tých fotiek aj zjavne vidieť. A na porovnanie sú tam fotky, keď sú naši huncúti zdraví, rozdiel isto zbadáte hneď.

Mia nastúpila v septembri do škôlky. Verili sme, dúfali sme, že soplíky sa nás nebudú týkať. No hneď po 2 týždňoch chodenia do škôlky, Mia priniesla domov sople.

Prečo sme sa tak báli soplov? Pretože, keď Mia dostane sople, aj napriek smrkaniu jej stekajú do hrdla. Noci máme veľmi ťažké. Neustále kašle a dusí ju. V najhoršom prípade to dospeje až ku vracaniu. :(

Jedného dňa mi vybehlo testovanie na sirup STODAL. Keďže nás trápil kašeľ, zapojila som sa a vybrali nás do testovania. Začo ďakujeme, pretože v lekárni by ma ani len nenapadlo pýtať sa na tento sirup.

Nastal deň "D" a my, teda ja som vyčkávala kuriéra, ktorý mal sirup doručiť.

Mia sa so sirupu tešila, tak ako vždy, keď niečo prinesie kuriér 😁 Hneď po vybalení sme zahájili testovanie.

Čo sa chuti týka, za mňa chuť zhodnotiť nemôžem, keďže ma trápi strata chuti. Ale Mia s chuťou mala veľký problém. Bola som z toho veľmi prekvapená, pretože ona nemá problém absolútne s ničím. Čiže som sirup pri podávaní musela miešať s nejakým sladkým nápojom, aby som ho do nej dostala bez protestovania. 😁

Otvoril oči a zastavil sa, hoci hudba stále pokračovala. Jeho pohľad bol čistý, presiaknutý jasno modrou farbou. Strácala som sa v ňom. Pustil mi ruku a dotkol sa môjho krku. Zmeravela som a privrela opäť oči. Pomaly som naklonila hlavu a pritisla líce k jeho dlani. Vášnivo sa zmocnil mojich pier. Zalapala som po dychu, lebo som to nečakala. Moja túžba po ňom sa zväčšila. Potom sa však odtiahol a zhlboka sa nadýchol. Prehrabol si vlasy a šúchal šiju. 

"Ach, tvoja chuť je tak neodolateľná, že sa neviem ovládať. Mám dva protichodné pocity. Na jednej strane nechcem teraz a na druhej nedokážem prestať. Ešte som nič také nezažil. Si ako vodopád, úplne ma strhávaš."

Prekvapene som zažmurkala. Netušila som, že tak na neho pôsobím. Stále som mala pocit, že sa nachádzam v krásnom sne. Všetko sa to odohrávalo tak rýchlo. Ešte prednedávnom som si myslela, že už ho nikdy neuvidím a teraz sa mal stať mojim manželom. Toľké šťastie. Nechcela som sa nasycovať strachom. Boh ma ho zbavil. Pocity však veľakrát prevalcujú myseľ viac ako rozhodnutie zotrvať v Božej dôvere. Joel vycítil, že sa moja tvár zmenila, mal úžasnú schopnosť empatie. 

"Čo ťa trápi, moja drahá princezná?" pohladil nežne moju vrásku na čele. 

"Neviem to úplne pomenovať. Obávam sa... Trošku...." sklopila som zrak. 

Pohladil moju tvár a jeho dotyk pôsobil na mňa upokojujúco.