Nestihli sme do Vianoc vysvetliť ich presný význam, tak ani neviem opísať, či to moja raketa presne chápala. Asi to bol bežný deň pre ňu. Syna síce napodobňovala, keď sa tešil, že už je Štedrý večer, ale čomu sa tešil, podľa mňa nerozumela. 

Je to také zvláštne, že mi už trošku rozpráva a i napriek tomu, nerozumie všetkému. Keďže každý sa rakety snažil vypytovať a "čo priniesol Ježiško" a ona ich s prehľadom ignorovala, snažila som sa jej dodatočne večer v posteli vysvetliť, čo sa okolo nej dialo. Je to veľmi abstraktné na jej pochopenie, tak som sa "chytila" aspoň fyzických vecí a začala menovať všetko možné, čo dostala... Keď som sa jej neskôr pýtala, čo priniesol Ježiško, dostala som odpoveď "ľodky". Zo všetkých hračiek vymenovala svoju najmilšiu, ktorá ju najviac potešila. Tak aj takto to vyzerá u nás. Odpoveď učíme na každú otázku. 

Kto/Čo je to? Čo robí, čo papá? Koľko máš rokov? Ako sa voláš? Čo chceš? Ako sa máš? (tak-tak)

Možno je ich aj viac, ale na tieto dostanem aspoň ako-takú odpoveď. Napriek tomu, že nové slová sype zo seba jedno za druhým, odpovede na otázky sú vydreté a opakované 52263223x. Netlačím v učení otázok, to vôbec nie. Už viackrát som písala, že som si zvykla na život bez otázok. Raketa im nerozumela, tak som ich podľa pokynov logopedičky prestala používať. Ale v bežnom živote sa im jednoducho nevyhne, tak sme aspoň trošku do tohto "brnkli".

Sústreďujem sa radšej na iné veci. Trpezlivosť pri práci a fungovanie v bežných sociálnych situáciách. Pri stolíku vytiahnem vždy nejakú úlohu, ktorá trvá dlho. Okrem logo vecí, dám napríklad navliekať drevené zvieratká na šnúrku alebo vkladačku s číslami a malými kruhmi, ktoré musí navliecť, teda s niečim čo musí urobiť, čo musí dokončiť a čo trvá dlhšie ako 5-10 min. Tým sa nám práca za stolíkom naťahuje a ona si precvičuje svoju mizernú trpezlivosť.

Chcela som ešte opísať, prežitie sviatkov, ale hneď mi v hlave vyskočili dve negatívne situácie, tak sa musím stopnúť, lebo by som o rakete písala len to zlé a premlčala by som to pekné, čo predviedla. A to nechcem. Verím, že pozitívnym myslením si privolávame pozitívnu budúcnosť a ja verím, že toto všetko prejde. Ja to mám jednoducho už v tej svojej hlave makovej  tak nadstavené, že toto všetko sa akosi vyrieši. Akosi potrebuje už len vyformovať a bude topka. Jednoznačne. Tomu verím. Aj Vianoce boli koniec koncov fajn, zvládala návštevy jednu za druhou, hrala sa s deťmi, tešila sa s nimi a tých pár revov a náročných situácií jednoducho musím ešte dnes prehliadnuť, lebo verím, že bude lepšie. Keď to dáme na percentá, tak 75 % dňa je s ňou pohoda, sranda, bežné fungovanie, takže koniec koncov nám zostáva už len akýchsi 25 % revov. A to už slečna začína chápať, že k ničomu nevedú, takže si ich ide aj sama vyplakať do izby. Ja to cítim vo vzduchu, to dáme, tento rok 2020 bude náš. Idú veľké zmeny aj pre mňa aj pre ňu. Áno bojím sa a bojím sa aj rozhodnutí, ktoré spravím, ale verím, že sa veci začnú konečne hýbať už iba k lepšiemu...

Písať či nepísať! To je otázka!!! Nedeľa bola u nás okrem grciek a hovien (tentoraz v podaní druhorodenej) aj v znamení kreslenia. Najviac umelecky sa prejavila práve hnačková princezná, lebo akúkoľvek svoju abstraktnú kresbu (ľudovo povedané čarbanicu) nazvala, že je to Pé - rozumej pes. Prvorodený ako obvykle kreslil autá a ako bonus nakreslil slimáka Turba z rozprávky aj s číslom 5 na ulite! Aj babka kreslila. Žirafu, 2 zajace, ako naháňajú vlka, päťku-šestku-sedmičku-hotovú hlavičku a iné... A potom som si všimla, že mala v ruke ceruzku "zdedenú" po vnučke a chcela čosi nakresliť. No len vo vzduchu urobila pár ťahov a nechala to tak. Akoby nevedela, že čo. 

A ja som si spomenula na seba! Lebo presne TOTO som ja často robila. Už od detstva v podstate. Mala som čistý papier, že si idem niečo nakresliť a už-už som išla pritlačiť ceruzu na papier, keď  v tom mi zastala ruka. Lebo mi napadlo, že na takú blbosť je škoda miňať ten čistý papier.🙈 Akože, nepochádzam z rodiny, ktorá vlastnila papierníctvo, ale o čisté papiere sme doma núdzu nemali. Neviem prečo som to robila. Ale detskými kresbami to nekončilo. 

Keď už bolo o mne známe, že mám pisateľské sklony a že by som ich mohla vybiť aj niekde mimo práce (lebo tam až taký priestor na kreatívneho ducha nebol), dostala som neraz do daru zapisník. A scenár z detstva sa opakoval... Nechcela som si minúť čisté listy na niečo nehodné zvečnenia. Nejakou hlúpou úvahou, niečím nekvalitným. A mohol mi môj drahý kamarát Michal hovoriť múdre slová o tom, že veď na to presne tie zapisníky sú... Doteraz mám doma niekoľko nepoškvrnených. Nedostatok sebavedomia? Pochybnosti o sebe samej?  Vedomá si svojich nedostatkov? Možno z každého niečo 🤷‍♀️. 

ALE! Našlo sa pre mňa riešenie. Internety. Najskôr socialne siete, neskôr - po dlhom tlaku blízkeho okolia - aj vlastný web s blogom. Lebo virtuálny papier znesie veľa a mám ho hocikoľko k dispozícii. A bárskedy môžem výplod zmazať, skryť, poslať do zabudnutia. Alebo sa k nemu vracať a utvrdiť sa v tom, že nejaká štipka humoru či nebodaj talentu tam je! Čo myslíte, dobre som spravila, že som sa odhodlala "zašpiniť" aspoň virtuálne papiere?