Už len tri noci a je to tu Štedrý večer! Pre mňa jeden z najkrajších dni v roku, ktorý má svoju atmosféru. Vyzdobený, vysvietený dom, rodina spolu ❤️, koláče na stole a vôňa vyprážanej ryby a kapustnice. K dokonalosti už len chýba sadnúť si za klavír a spievať koledy a vianočné piesne! Odkiaľ sa sem dostala tradícia koledovania? To sa dozviete v článku ......☺️🎄

Koleda má viacero významov. Sú to piesne ale aj vinše a želania v obdobi vianoc či obchôdzky po dedine za ktorú sa získala odmena Tá sa tiež nazýva koleda.  

Prianie šťastia a materiálnej hojnosti je u nás spojené so zvestovaním radosti z narodenia Božieho Syna. Prvé koledy práve vychádzajú z biblických predlôch.
V našich končinách sa zmienky o koledovaní objavujú okolo 15. storočia. Hrajú sa ľudové hry, spieva sa a hra na jednoduché drevené hudobné nástroje. Koledníci chodia od domu k domu a roznášajú piesne a dobrú náladu do domov. Za to dostávajú odmeny ako jablko, koláče, mäso, vajcia, víno či nejaké mince.

Dnes už táto tradícia nie je až tak rozšírená no aj tak počas vianočného obdobia počúvame a spievame koledy či už novšie vianočné piesne. 🎄🎼🎹

Najznámejšia koleda po celom svete je: Tichá noc, svätá noc. Viete však ako vznikla? 😉

Pieseň vznikla v roku 1818 celkom náhodou. V kostole sv. Mikuláša v rakúskom mestečku Oberndorf v blízkosti Salzburgu sa stala v roku 1818 veľká nepríjemnosť - myši prehrýzli mechy organu.
Kaplán Joseph Mohr to zistil 23. decembra a o deň neskôr 24. decembra mala byť vianočná omša, ktorá sa nedala odslúžiť bez hudby. Mohr rozmýšľal, čo robiť. Napadlo mu, že situáciu by mohla zachrániť slávnostná pieseň, ktorá by sa dala zaspievať bez hudobného sprievodu. Zúfalstvo prebudilo jeho predstavivosť a Mohr zložil niekoľko vhodných štvorverší, melódia však chýbala. V neďalekej dedine Arnsdorfe však mal priateľa, učiteľa a organistu Franza Grubera, ktorý vedel komponovať hudbu. Mohr sa za ním rozbehol s úpenlivou prosbou, aby niečo vymyslel. Gruber sa prejavil ako dobrý priateľ - napísal melódiu a zachránil svojho priateľa. Ukázalo sa, že hudobníka osvietil sám Duch svätý, pretože melódia prežila stáročia a spievame si ju aj dnes. ❤️🎹🎼

Nuž, keďže mi to tu ráno vyhadzovalo chúďa obväzom omotaného a náplasťami olepeného koníka, nepodarilo sa mi dnes nahodiť článok. Dostávam sa k tomu až teraz. 

Úlohu Vám predsa len napíšem. A či a kedy si ju ešte splníte, je len na Vás. 

Zrieknem sa čohosi. Sladkosť, káva, obľúbený seriál, jedno jedlo dňa, internetu, televízie vôbec...

Z vlastnej skúsenosti, je dobré, ak prinesená obeť, zrieknutie sa, dostane istý zmysel. Je dobré to obetovať za čosi, kohosi. Možno máte ťažko chorého známeho v okolí, možno prežívate krízu v manželstve, možno má práve Vaše dieťa náročné obdobie, možno viete o túžbe Vašej kamarátky po dieťati, ktorej sa nedarí otehotnieť... Porozmýšľajte a obetujte to za to. Keď Vám bude ťažko, bude Vás lákať čoho ste sa zriekli, spomeňte si, prečo ste sa dnes tak rozhodli. A znovu a znovu to obetujte. Možno inšpirácia aa do budúcna. Možno môžete vrámci možnosti toto opakovať za daný problém aj po dlhšie obdobie. Každodenne, raz, dvakrát v týždni... Podľa svojich možostí a okolností. A ešte mi napadá, že trebárs pravidelnú činnosť toho ktorého dňa, ktorú máte zaužívanú, niekedy zameníte za čas strávený s manželom alebo dcérou, synom.  

A nuž maminky. Veru kráti sa nám to. O chvíľu zapálime aj štvrtú sviecu. Vianoce už klopú na dvere. Verím, že počas víkendu sa nájde príležitosť ešte na jeden "úvahový" článok. Posledné dva dni budem mať asi sťažený prístup k PC, nakoľko už nebudeme u seba doma. Ale dovtedy ešte jedna úloha aj na tento víkend, inšpirovaná nápadom jednej z Vás.

Stále, keď ma ktosi nahnevá, poviem mu, že ho ľúbim. 🙂 

Ahoj, chcela by som sa spýtať, či je bežné, že ak je mamička pevnejšia, nedarí sa urobiť pekné foto zo sono ? Má s tým niekto skúsenosť ? Ďakujem

Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)