Dnes som uzavrel spisy, takže súd sa nebezpečne blíži. Dúfam, že bude až po novom roku, hoci Vianoce tak či tak nestrávim ako by som chcel. Veľmi mi nezdvihli náladu otázkou, koľko by som si predstavoval trest. Pred tým sa totiž musíme nejako dohodnúť s prokurátorkou. Povedal som, že do dvanásť beriem. Hoci nie je veľmi príjemné si povedať, že strávim dvanásť rokov v base a to budem ešte rád, pretože inak som v rozmedzí medzi pätnásť až dvadsať. Ale vraj sa to budeme snažiť stlačiť na desať. To je minimum.

Ďalšie listy už chodili z inej adresy. Matej dostal 16 rokov. Trvalo mi približne rok, kým som si uvedomila, že vedľa mňa spávať nebude. 

Za rok sa dá stihnúť veľké množstvo osobnostných pádov a zlyhaní, čoho som bola ukážkovým príkladom. Prvých pár mesiacov som iba pila, čo ma pripravilo o prácu a akékoľvek zázemie. Moji priatelia so mnou už nemali prečo komunikovať a mamička sa naučila žiť bez psychicky nestabilnej dcéry s tendenciou obhajovať kriminálnikov a čím ďalej tým viac osočovať právny systém a neprimerane vysoké tresty. 

Pred tým, ako ma stihli vyhodiť, mi kolegyňa povedala, že musím padnúť až na samé dno, aby som sa mohla odraziť a tak som sa rozhodla namieriť k nemu čo najkratšou cestou. Nebolo to až také ťažké. Bezmocnosť spojená so stále intenzívnejšími výčitkami a pocitom zodpovednosti za nie len môj ale aj Matejov skazený život ma ku dnu priam doslova zatlačili. 

Zostala som sama. Pretože som sa tak rozhodla. Nikto mi nerozumel a nikto mi nechcel pomôcť. Jana mi v poslednom telefonáte povedala, že sa už mám na to vysrať a prestať odpovedať na listy, lebo si len ubližujem. Vraj pre ňu už Matej neexistuje a nechce, aby v nej mal akékoľvek útočisko a mala by som sa k tomu postaviť rovnako, aby som sa vyhla prípadným nepríjemnostiam a životným komplikáciám, ktoré ak neprídu teraz, prídu o šestnásť rokov. 

Matej sa snažil nájsť riešenie, ako by sme sa mohli vídať a keďže návštevy mal povolené iba pre dvoch ľudí, navrhol mi zájsť na úrady a získať tam potvrdenie, že som jeho zákonná družka, s tým by to vraj šlo. O pár dní prišiel ďalší list, v ktorom stálo, že budúci nesvokrovci sa rozvádzajú, nesvokra sa sťahuje za hranice, aby od všetkého ušla a nesvokor si medzičasom našiel milenku. 

„A bol veľmi smutný?“ spýtala sa Jana po trojminútovom mlčaní.

O mojej návšteve vo väzení som nikomu nepovedala. Jana a niektorí Matejovi kamaráti vedeli, že si s ním píšem, ale až dodnes nikto nevedel, že som sa s ním od zatknutia aj osobne stretla. Neviem, či som sa hanbila, alebo som to chcela iba vytesniť. Stretnutie s milovaným cez sklo a telefón bolo zvláštne. Neviem... nevedela som, čo povedať.

Vedľa mňa sedel môj nesvokor a pýtal sa svojho syna, obvineného z vraždy, či im dobre varia, či je v izbe veľká zima, akých má spolubývajúcich. Nestranný pozorovateľ by si mohol myslieť, že Matej je v letnom tábore. Aj jeho odpovede tomu nasvedčovali. Dozvedeli sme sa, že na izbe má veľkého chlapa, s ktorým je celkom sranda a že večere sú hnusné, ale dá sa to vydržať...

Najväčšiu emóciu zo stretnutia vysielala moja nesvokra, ktorá stála meter za nami, pozerala do zeme a mlčala. Nepovedala jediné slovo, nepoložila jedinú otázku. Možno by mu najradšej fliaskla jednu otcovskú, no cez sklo to nešlo. Možno sa len snažila neplakať. Vlastne na mňa neprehovorila jediné slovo za celý čas, odkedy sme sa stretli, až pokým sme sa rozlúčili. Ani neviem aký má hlas.

A ja? Toľkokrát som si prehrávala v hlave, ako bude prebiehať toto stretnutie. Toľko scenárov sa vo mne odohralo od tej hlúpej SMS-ky. Toľko otázok, toľko výčitiek, toľko lásky a strachu a nespravodlivosti, ktorú som cítila. A keď sa to naozaj stalo, neprišlo nič. Ani len jediným slovom nikto z nás nespomenul dôvod prečo sme vlastne tu. Ani jedna otázka, ani jedna žiadosť o vysvetlenie. Ani jedna slza. Nič.

„Nie Janka, nebol smutný. Bol taký ako vždy. Len v oranžovom.“