Janusz Korczak – vynikajúci učiteľ, spisovateľ, lekár a verejne známa osoba, ktorá trikrát odmietla zachrániť si svoj život. 

Prvýkrát sa to stalo, keď sa Janusz rozhodol, že nebude emigrovať do Palestíny pred okupáciou Poľska, aby neopustil „sirotinec“ v predvečer strašných udalostí.

Druhýkrát – keď odmietol utiecť z varšavského geta.

A tretíkrát – keď všetci obyvatelia sirotinca už nastúpili do vlaku do tábora a dôstojník SS sa priblížil ku Korczakovi a spýtal sa:

,,Napísali ste knihu: Bankrot malého Jacka?“ Čítal som ju v detstve. Dobrá kniha. Môžete sa stať slobodným.

– A deti?

Dobrý deň, Kristínka. Ideme vo štvrtok za Matejom, o ôsmej máme vyhradenú hodinu pre návštevy. Chcel by Vás vidieť.

Správa leží v mojom telefóne nezodpovedaná už tretí deň a v snahe vyčítať z nej, že toto celé je iba vtip, sa k nej stále dokola vraciam. Nedarí sa mi. Vždy sú tam tie isté tri vety, ktoré už poznám naspamäť. Viem ako idú slová za sebou, aj ako ich zobrazuje displej môjho telefónu. Tretíkrát som sa zobudila na to, ako mi šesť Matejových hláv v regáli s novinami oznamuje, že vo štvrtok o ôsmej sa uvidíme. 

S jeho rodičmi sme nikdy nemali príliš vrúcny vzťah. V podstate ich ani dobre nepoznám, všetok čas sme spolu s milovaným trávili buď u nás, alebo niekde vonku. Nezamýšľala som sa, prečo ma neberie domov. Možno mali nábytok z obdobia Veľkej Moravy, na dvore sa im prechádzali sliepky, alebo mali v pivnici veľké laboratórium, kde konzervovali ľudské končatiny. Prešiel mnou mráz. Predstavila som si, že to v podstate nemusí byť ďaleko od pravdy. 

V období, kedy začala byť situácia medzi nami vážna a mamička sa stále viac vypytovala na mojich budúcich svokrovcov, som občas mala nutkanie stráviť nedeľný obed v ich kuchyni a prezerať si fotoalbumy z čias, kedy nebolo vôbec divné, že Matej behal po dvore nahý, s plastovou lopatkou v ruke a dreveným káčerom za sebou. No s touto požiadavkou som na neho samozrejme vyrukovať nemohla, nakoľko som si uvedomovala citlivosť mužskej ješitnosti. Nechala som to teda tak. Rovnako ako on familiárne oslovovanie mojej mamičky. Na neurčito. Akékoľvek predstavy o stretnutí pri nedeľnom obede sa rozplynuli v momente, kedy prišla správa s vyhradenou hodinou pre návštevy. Stretnúť sa s budúcimi svokrovcami pred vyšetrovacou celou by mohlo byť inšpiráciou pre humorné príbehy pre naše deti, keby k nemu došlo za iných okolností. Takto sa akurát tak zbúrali predstavy o fotoalbumoch, káčeroch a v konečnom dôsledku aj svokrovcoch, svadbe, vzťahu a iných spojeniach.

Stretneme sa tam. Ďakujem. K.

Vo štvrtok bola zima a tma. Iba to si pamätám z môjho presunu na miesto stretnutia s budúcimi nesvokrovcami. Keďže Matej si nemohol miesto svojho rekreačného pobytu z pochopiteľných dôvodov vybrať sám, umiestnili ho dosť ďaleko na to, aby bol v dosahu svojich blízkych maximálne tak v myšlienkach. Vstávala som skoro ráno. Vlastne sa dá povedať, že ešte v noci. Zaspatý výraz si poctivo udržiavala aj moja skriňa, preto som zvolila outfit z predošlého dňa, ktorý zostal pohodený na kresle v obývačke. Uvažovať o tom, či by som sa mu mala páčiť alebo nie, sa mi zdalo príliš sarkastické, preto som sa vo svojej prirodzenej pokrčenosti rozhodla po spolupráci so zubnou kefkou nespolupracovať so žiadnymi ďalšími nástrojmi pre skrášlenie mojej osobnosti. A tak som sa so zahmleným videním aj myslením vybrala na cestu za svojim milovaným, ktorý v stredu neprišiel.