Vždy som si v kútiku duše želala, aby svokor so mnou zdieľal nejakú záľubu, nech sa máme o čom zhovárať  a nemusíme po sebe len povrkovať. Želanie sa mi nedávno splnilo, ale ako to už býva, zas nie som spokojná, lebo sa otočilo proti mne. 😀 Starý zahorel láskou ku genealógií a nadšený výsledkami mojej práce si uráčil zaželať, aby som mu spravila rodostrom. Po značnom váhaní som sa na to dala. Veď nakoniec, dedičstvo svokrovej minulosti budú v sebe jedného dňa nosiť naše deti. A keď už začínam odznova, napadlo mi, že sa podelím o pár skúseností. Možno to osmelí ďalších hľadačov rodinnej histórie.

Hneď na úvod poviem, že na vlastný projekt budete potrebovať hlavne dve veci – chuť a čas. Kopu času. Ale nebojte sa, nebudú to nudne strávené hodiny.  Ani si nevšimnete, ako vám uletí deň. Počiatočný výskum „v teréne“ by mal byť príjemný a nenáročný. Skladá sa z jednoduchého vypytovania sa. Viem, že to žiaľ nie je samozrejmosť a nie každý pozná vlastných rodičov, či starých rodičov, no v tomto článku predpokladajme, že aspoň nejaké vedomosti o nich máme. Pravá práca teda začína prababkou a pradedkom. No ani kvôli ním nemusíme hneď bežať do archívu. Vaša mama zrejme vie, ako sa volala jej babka. Alebo to vie teta, dedo, tá stará pani, čo býva na konci dediny...Čím viac sa dozviete od ľudí, ktorí vašich predkov poznali osobne, tým menej času strávite hľadaním v knihách. Naviac, touto metódou sa k vám, okrem faktov, dostane i nejaká tá fotka, historka, spomienka, či šťavnatá pikoška.  (Oh a tetušky zvyčajne pečú fajnové koláče a ponúkajú čaj.)

Existuje šanca, že ak prejavíte záujem o tvorbu rodostromu, zistíte, že niekto z blízkych už časť výskumu urobil. Ľudia, ktorí sa bavia dejinami sú skoro ako militantí vegáni – hneď vám o tom povedia a bez škrupúľ verbujú do svojich radov 😀. Nemalo by sa stať, že natrafíte na tajnostkára neochotného podeliť sa o to, čo sám zistil. Skúste tiež poprosiť starkých, či by vám neukázali nejaké rodinné dokumenty, ktoré strážia doma v kredenci. Možno u nich nájdete dôležitý odrazový mostík, alebo si vychutnáte obohacujúci deň počúvaním príbehov starších. Pamätajte však na to, že ak budete tieto rozhovory stále odkladať, zvyšujete šancu, že príbuzní sa poberú na onen svet a  niektoré informácie sa spolu s nimi stratia navždy.

Keď sa minú spomienky pamätníkov a dobiedzaním okolia už viac zistiť nemôžete, je čas vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do papierov. Náš hlavný pracovný materiál budú cirkevné kroniky, preto je dôležité vedieť, k akej viere/cirkvi sa hlásili vaši predkovia. Dobrá správa je, že náboženská príslušnosť sa traduje po stáročia a dá sa predpokladať, že váš 10x pradedo bol toho istého vyznania ako vy. V minulosti sa migrovalo hore-dole, menili sa zvyky i jazyky, ale viera zostávala takmer nemenná a konvertitov bolo máličko. V prípade, že sa vaša rodina nehlási k žiadnemu náboženstvu a ani len netušíte, v akom svätostánku sa modlievala prababka, berte to systémom pravdepodobnosti. V kraji, kde prevládajú Evanjelici, začnite evanjelickými spismi. Ak sú v celom chotári len katolícke kostoly, tie budú prvá voľba. Ak ste z mesta, ktoré malo početnú židovskú komunitu a máte nápadne židovské priezvisko, obkuknite synagógy. Niekedy viera určuje aj národnosť/etnicitu a prezrádza viac, než sa na prvý pohľad zdá. Napr. v Transylvánií platí rovnica o troch známych. Pravoslávny = Rumun, Evanjelik = Nemec, Katolík = Maďar.  Škoda, že som si to neuvedomila predtým, než som sa rumunskej komunite chválila svojim sedomhradským katolíckymi pôvodom. Ušetrila by som si štipľavé pohľady. 😀. Na druhej strane, kombinácia cirkevnej príslušnosti + konkrétneho teritória, môže byť dobrá pomôcka pri výskume.

Keď sme si zistili základ, máme na čom stavať a môžeme začať cestovať do minulosti. V prípade genealógie ozaj platí, že trpezlivosť ruže prináša a s trochou odhodlania sa dá dostať ďaleko. Potomkovia starobylých šľachtických rodov vedia vystopovať korene až do stredoveku. No nemusíte byť Habsburg, aby ste sa dopátrali do 17teho storočia. Môj najstarší „úlovok“ je z roku 1670.

Ak sa vám podarí dôjsť na začiatok 20. storočia, ste za vodou a zvyšok práce si môžete vychutnať aj v pohodlí domova. Kvôli ochrane osobných údajov sa informácie o žijúcich, alebo nedávno zosnulých na internete nedozviete. Do hlbšej minulosti zákon nesiaha a väčšina kroník je cca od roku 1920-1910 dostupná online. Konkrétne na familysearch.org.