Každe dieťa je iné, každé je jedinečné a každé je dar. Niektoré deti dostali aj čo to naviac, napríklad jeden chromozóm. Downov syndróm niektorým ľuďom naháňa strach. Strach z tejto diagnózy v dnešnej dobe aj napriek širokému rozsahu lekárskych vedomostí skôr vyplýva len z nevedomosti tohto problému. O tom, aké je mať dieťatko s Downovým syndrómom a či je naozaj potrebné mať strach z tejto diagnózy, nám porozprávla mamička krásnej Márie @cakanka_m. 

Moje tehotenstvo bolo ukážkové. Krvné testy boli v poriadku a ani meranie šije nenaznačovalo žiadne komplikácie. Celé tehotenstvo som si užívala a ani som netušila, aké výnimočné dievčatko privediem na tento svet.Týždeň po termíne mi začali vyvolávať pôrod, ale Mária mala slabé odozvy srdiečka a na svet musela prísť sekciou. Videla som ju len chvíľku po pôrode. Sestričky vraveli, že hneď ako ju skontrolujú a odvážila, budem si ju môcť vziať do náručia. Nepriniesli mi ju. Nikto mi ani neprišiel povedať čo sa deje a ja som začínala mať obavy. Po dlhšom čase prišla doktorka a povedala, že malinká má problémy s rozvodom kyslíka do celého tela a musia ju previezť do druhej nemocnice. Manžel bol pri malinkej keď ju chystali na prevoz a ja som čakala na ďalšie správy. Keď sa potom vrátil, prišla za nami opäť doktorka a povedala nám, že sa malej počas prevozu v inkubátore polepšilo a pravdepodobne to bolo spôsobené z plodovej vody. Manžel však išiel malinkú v ten večer ešte pozrieť a tam mu doktori oznámili, že Mária má 2 dierky na srdiečku a majú podozrenie aj na Downov syndróm. Nasledujúci deň som bola prevezená do tej nemocnice aj ja. Máriu som uvidela až na tretí deň, keďže neonatológia sa nachádzala v inom pavilóne a po sekcii bolo trošku komplikovanejšie tam ísť.

Ako ste to prijali?

V ten večer sme moc neriešili DS. S manželom sme sa rozprávali hlavne o srdiečku, ukázal mi pár fotiek malej a rozlúčili sme sa. Na tretí deň, keď som Máriu uvidela, veľmi som sa rozplakala. Mala popripájaných toľko hadičiek. Je naozaj bolestivé, keď vidíte svoje dieťa v takom stave a máte strach či vôbec prežije. Doktori nám povedali, že jedna dierka sa zrastie, druhú je potrebné operovať v čo najkratšom čase. 

Mária našťastie každým dňom silnela a veľmi sme sa z toho tešili. Asi po týždni prišli výsledky z genetiky a DS sa potvrdil. Oznámili nám to veľmi citlivo a v pozitívnom zmysle, čo vnímam ako veľmi empatické a profesionálne. Myslím, že ak sa diagnóza oznamuje citlivo a v pozitívnom zmysle, potom to aj rodičia dokážu lepšie prijať. Doktorka nám povedala, že sa nám narodilo výnimočné dieťa a porozprávala nám čo všetko tieto detičky dokážu. Mne však vôbec nevadí, že má Mária DS. Manželovi to prišlo ľúto, čo je prirodzené, každý predsa túži po zdravom dieťati. Po pár dňoch to ale všetko odznelo.

Začali sme sa sústrediť na operáciu, keďže dierka bola veľká 1 cm a bola umiestnená rovno medzi komorami. To malo za následok rovnako veľký tlak v pľúcnom (malom) okruhu aj vo veľkom okruhu, ktorý ide do celého tela. V pľúcnom okruhu je menší tlak lebo je menší a srdce nepotrebuje pumpovať krv do celého tela. Ak by sa to neoperovalo, znamenalo by to fatálne poškodenie pľúc. Mária podstúpila otvorenú operáciu srdca VSD 22. júna. Našťastie všetko dobre dopadlo a po dvoch týždňoch nás pustili domov. Následne ešte 5 mesiacov brala lieky na zníženie tlaku v pľúcnom obehu. Okrem toho sa Mária lieči aj na štítnu žľazu.

Macedónsko nám svoje čaro predstavilo už na rozprávkovom Ohride, no do Skopja Tomicu nalákal akýsi článok, kde cenovo porovnávali hlavné mestá sveta. A hádajte, ktoré z nich vyšlo medzi najlacnejšími? 😀 Natešení, že veľa uvidíme a málo zaplatíme, vybrali sme sa na juh.

Vetchý starček, ako tradične, pocítil potrebu vyjadriť sa k nášmu itineráru. Viete ako Američania furt prerátavajú rôzne plochy na futbalové štadióny? Môj svokor, presne v tomto duchu, odhaduje mestá, akurát za mernú veličinu nepoužíva štadión, ale „Záhreb“. Ak je niečo väčšie, staršie, slávnostnejšie od Záhreba, uznanlivo kýva hlavou a priznáva status metropoly . 😀  Ak nie, jedná sa podľa neho o prerastenú vidiecku usadlosť, kde netreba chodiť, lebo „doma máme to isté, ba lepšie.“ Skopje bolo v jeho tabuľkách zaradené niekde pri dne a hoci tam nikdy nebol, presne vedel, že nestojí za návštevu. Vraj: „Tú trochu čo im postavil Tito, zničilo zemetrasenie v 62hom. Bol som ešte mladý súdruh, ale dobre si to pamätám! Dávali to v každých novinách! 8 richterov, väčšina budov zničená! Len ty synak nechoď na to zbúranisko, náhodou ťa zastihne pohroma. Zem je tam nestabilná!“.

Svokor sa snažil vykresliť víziu postapokalyptického socialistického sídliska, no nemohol byť ďalej od pravdy. Antické hlavné mesto Dardanie, staré cez dvetisíc rokov, môže za Titov projekt označiť, akurát tak „mladý súdruh“. Neprekvapilo by ma, keby sa od neho dozviem, že Tito dal postaviť hádam aj pyramídy a pamiatkári dodnes oplakávajú zánik Babylonských visutých záhrad Josipa Broza...A že od zemetrasenia prešlo skoro 60 rokov? Čas tak rýchlo letí, keď sa človek dobre baví... Od výletu nás neodradil.

2. októbra navečer, sme dorazili do Skopja. Mesto nás privítalo obklopené vysokými planinami, ktoré už plne prešli na jesenný mod. Príroda žiarila majestátnym šarmom najkrajšieho ročného obdobia. Ľahký vánok nosil po cestách červené a žlté listy, vzduch voňal horskou sviežosťou a dušu mi naplnila radosť zo života. Po dlhom a neznesiteľne horúcom chorvátskom lete nás macedonskych 14 stupňov príjemne osviežilo. Podľa povesti, keď oblasť dobyli Turci, boli tak unesení  nádherou prírody, že mnohí tam rovno zostali bývať. Či ozaj rozhodla malebná scenéria, neviem, no Skopje pod vládou Ottomanov strávilo cez 500 rokov a Turci si ho hýčkali, nešetriac snahu ani peniaze na jeho rozkvet.  Spomienky na tzv. zlatú éru (mosty, orientálne kúpele, fajnové domy pracháčov, mešity) vidno dodnes.

Moju pozornosť najviac získala ohromná čaršija (tržnica) v centre mesta. Nedá sa porovnať s tým, čo som si doposiaľ predstavovala pod slovom trhy. Táto čaršija je skôr ako celá dedina. Človek sa ľahko a rád stratí v uličkách, kde na každom kroku predávajú výrobky tisícov druhov. Od handmade-u, cez vyrezávané stolčeky, lampy, šaty, topánky, šperky, zdobené kávové súpravy z tepaného kovu, prstene, aké nosila „Hírem“,  až po perzské koberce, artefakty z juhoslovanskej éry, či kópie antických heliem...Všetko za ceny, ktoré by zahriali pri srdci aj nemenovaného lakomca. Medzi obchodmi sú terasy kaviarní a cukrární, kde ľudia bezstarostne posedávajú  pri lakotinkách a oddychujú od šopingu. Nečudo. Navštíviť čaršiju a nedať si žiadny z vychýrených koláčikov by bola veľká chyba. Ak existoval aspekt, ktorý od Turkov všetky balkánske národy mileradi prebrali –  je to kuchárske a pekárske umenie. A tak som porušila diétu a baklavu zožrala rýchlosťou, ako keď žaba chytí muchu a jedným omotom jazyka si ju vrazí až do žalúdka. Stála za hriech! K maškrte sme dostali aj príbeh. Majiteľ podniku nám žartom vysvetlil,  prečo všetky cukrárne vlastnia Albánci. Vraj, keď sa narodí potomok Illýrov – toho slávneho pirátskeho národa, môže buď piecť sladkosti, alebo sa stať zlodejom. Iné povolanie by nahnevalo starých illýrskych bohov a prinieslo by človeku smolu. A keďže zlodejov ľudia nevidia, myslia si, že Albánci len pečú. Už sme to chlapovi išli uveriť, keď sa začal smiať a nám došlo, že si z nás robí prdel. 😀

Tomica, uťahaný z dlhého chodenia, ma strategicky odprevadil do archeologického múzea. Vedel, že tam strávim pár hodín, počas ktorých on bude musieť obetavo strážiť psov (rozumej degustovať  štrúdle v sediacej polohe na vyhrievanej terase). Plán mu takmer vyšiel. Pamiatky rýchlo strhli môj záujem a ja som sa ponorila do dejín. Múzeum malo zaujímavý koncept. Početné nálezy nedopĺňal len písaný text, ale aj atmosféru navodzujúce maľby a kúsok neskôr i voskové figuríny. O dejiny bol podstatne menší záujem, než o balkavy. V ohromnej budove som bola takmer sama. Mohla som sa nerušene kochať. Trochu mi vadilo, že nikde neboli žiadne okná a pri slabom svetle som musela žmúrať na nadpisy, no zrazu som začula taký zvuk, že vzzzzz-pop a bola tma. Úplna. Iba malé neónové tabuľky s nadpisom exit vrhali na okolie strašidelnú zelenú žiaru. Na rozľahlom poschodí, som v totálnom tichu spätkovala od vitríny s telom neznámeho zosnulého a skoro som dostala zrádnika, keď ma zozadu pichol do chrbta tuhý, studený prst....voskového kráľa Dušana. Po chvíli prišiel SBSkár s baterkou a povedal, že prehliadka končí, lebo nikto nevie, kedy vyriešia „technický problém“. Že som nevidela viac než polovicu, ho nezaujímalo. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok.