Niektorí tvrdia, že je srbské. Ďalší zase, že už dávno nie. A furt sa vie niekto uraziť. Nechajme my tieto naťahovačky Balkáncom a pozrime sa naň ako na turistické miesto 🙂

Dnes sme sa totiž, aj napriek vášnivým protestom vetchého starca, vybrali na krátky výlet do Kosova. Svokrove proroctvá sa nesplnili a nikto nás nepripravil o orgány. 😀  No, hoci máme obličky a pečienky na svojich miestach, zbavili sme sa prebytočnej hotovosti. Ale neľutujem ani cent!

Mesto Prizren, v ktorom sme boli „nehanebne hýriť“, má bohatú otomanskú architektúru. Škoda, že sme si nestihli pozrieť žiadnu z mešít, hrad, ani turecké kúpele, no aspoň je o pár dôvodov viac sa vrátiť. Napriek jemnému orientálnemu nádychu, atmosféra miesta mi niečim pripomenula Užgorod. Na každom kroku sú stánky s peknými vecami a všetko je také lacné! Jasné, že som si musela kúpiť každú cetku, čo mi padla do oka, vrátane kosovárskeho kroja pre malú Mišenku. 😀 Vlastne, chcela som jeden aj pre seba, ale ten zelený, čo sa mi páčil, som neoblieka a tie, čo mi boli dobré, boli moc ružové a čipkované, rozhodne mi nelichotili a vyzerala som v nich ako mladšia sestra Dolores Umbridge.

Bolo mi ľúto, že pre krátkosť času si bližšie nepozrieme pamiatky, no kultúrny program nám pripravili aj domáci. Kosovári sú zhovorčiví a veselí ľudia. Jazyková bariéra nie je žiadna, lebo skoro všetci vedia po „srbsky/chorvátsky“ a neváhajú ho použiť a porozprávať ti niečo zaujímavé.  

V obchode s krojmi som si napríklad šťavnato pokecala s dámou v rokoch. Najskôr chcela vedieť, koľko má dcérka rokov (hovorím, že to pre neterku potrebujem).  A o chvíľu som sa dozvedela, že ani ona nemá deti a veru už ani muža. Sa rozviedla. „ A dobre som spravila. To bolo furt len navar mi, oper mi, fakt potrebuješ ďalšie topánky? Načo pôjdeme do divadla? Mne sa nechce... Tak mu hovorím, počuj Besnik, deti si mi nedal, stal sa z teba protivný domased, ani už nevyzeráš, ako kedysi, choď ty pekne naspäť k mame a ja si budem kupovať topánok, koľko chcem.“

„Fíha...a čo na to povedal?“

Pridávam vám ďalší fragment cestovateľského zážitku. V tento deň sme sa zobudili do trochu upršaného rána. Dážď hlásili rôzne a aj celkom intenzívne už od štvrtka. Aspoň sa o niečo schladil vzduch. S dáždnikmi a pršiplášťami sme si to autobusom zamierili do ZOO. Nie som človek, ktorý ich nejako rád navštevuje, ale keď to bolo v programe, tak sme sa tam poprechádzali. V ZOO nám pršalo nejakú hodinku, ale nič to. Niektoré zvieratá sme poriadne nevideli, lebo boli skryté, alebo práve jedli. Areál je pomerne veľký a za ten čas sme ho neprešli úplne celý. Takže sme videli slony, tučniaky, nosorožce, opice, hrochy, medvede, žirafy... a samozrejme pandy. Len tá červená sa nám nejako schovávala.  

Strávili sme tu 2 hodiny. Aby sme prešli celú ZOO v kľude, tak to by sme potrebovali viac času. Chodil tam aj "vláčik", ktorý vysádzal pri rôznych pavilónoch, ale tuším bol za poplatok. Na obed sme išli do reštaurácie, ktorá bola vybavená narýchlo, keďže tú, kam sme mali ísť, zatvorili. Vraj sa to stáva bežne. Čo sa týka stolovania v tejto krajine, tak Číňania jedia veľmi rýchlo, aj rukami, narobia pri to neporiadok na stole (ako úctu kuchárovi, že im chutilo), mľaskajú a grgajú. Takže sme sa zasmiali na poznámke pani Silvie, že tí učitelia, ktorí s nami sedeli v miestnosti budú študentom rozprávať, akí sme suchári 😀 Keď sme odchádzali, tak bola celkom veľký rad na obed.

Toto je len časť čakajúcich. 4x taký počet bol vo vnútri a 2x toľko v ďalšom vchode. Po asi 20 minútach jazdy nás autobus vysadil a čakal nás posledný plánovaný bod programu. Letný palác. Cestou sme išli okolo týchto mňamiek. Áno, skúšali sme. Ale až v posledný deň. Malých vysmážaných škorpiónov. Mimochodom, chutili ako chipsy, len s takou netypickou mäsovou dochuťou. Ale to dúfam nezabudnem ešte spomenúť.

V areáli paláca sme dostali posledné inštrukcie a hor sa objavovať. Palác sa nachádza pri umelo vytvorenom jazere a slúžil ako útočisko cisárskej rodiny pred horúčavami. Je veľmi rozsiahly. Dalo by sa tu stráviť blúdením aspoň pol dňa, určite by ste ho dokázali aj prejsť dokola a objaviť rôzne zákutia. My sme tam strávili asi 2,5 hodiny. Je tu tiež veľmi pekne. Keďže sme nemali počasie na fotografovanie, tak to nemusí vyzerať lákavo.

Prešli sme sa na ostrov a potom smerom naspäť popri okraji jazera, popod palác až k Mramorovej lodi. Kúsok od nej sme sa mali všetci stretnúť a vyraziť na hotel. Vidíte ten palác? Tak tam sme sa snažili aj dostať úplne hore, ale všade na konci schodov sme nachádzali len zavreté dvere, tak sme to ďalšom pokuse nájsť správne schody nakoniec vzdali a zmierili sa, že to neuvidíme zhora.

A tu spomínaná mramorová loď...