Po tom, ako prišla informácia o ťažkom krvácaní do mozgu našej Sofinky, som klesla opäť na samé dno. Ani neviem ako som sa vrátila naspäť na oddelenie. Stále ležím v nemocnici, keďže moja rana ešte nie je v poriadku. Zostávam ako v tranze. 

Ležím a plačem.

Sily, ktoré som pred pár dňami nadobudla, znovu odišli s predpoveďou skorého konca našej princeznej. Stále ju chodím navštevovať na novorodeneckú JIS a sledujem, ako jej očividne rastie hlavička, už aj ja rozoznávam lebečné švy a predstavujem si monštrá z filmov. Takto bude o chvíľu vyzerať náš poklad? Neadekvátne veľká hlava v pomere ku zvyšku tela?

EEG mozgu zachytáva šialené krivky a je mi jasné, že tie vlny nesignalizujú normálnu aktivitu mozgu. K tomu sa pridá občasný zášklb tela. V karte si prečítam, aké všetky lieky jej znovu podávajú, o.i. panadol a tramal, tj. opioid - liek na liečbu strednej až silnej bolesti. Poznám ten liek a v momente si predstavím ako maličké kilové dieťatko trpí. Nedá sa pri tej predstave neplakať. Vlastne slzy neskrývam, som úplne v koncoch. Za tých pár dní som si k nej vybudovala silný citový vzťah, aj keď som ju ešte nemala príležitosť držať v náručí. 

Vystríhala ma od toho prednostka, ale dá sa to? 

Dá sa nepripútať sa k vlastnému dieťaťu?

Sú deti, ktoré zaspia všade, sú deti čo zaspia presne do minúty podľa hodiniek a potom sú tu deti ako to moje. 

Uspávanie nikdy nevyzeralo ako v reklame na Pampers, ale skôr ako wrestling. Snívala som o tom, že mu večer zapnem kolotoč a on si zaspinká. 

Po 40 minútovom krotení unaveného satana som konečne chcela vyjsť z izby, síce celá zničená, ale spokojná, že spí. Vychádzam potichu ako panter a tu náhle - bách! Zakopnem malíčkom o auto, hneď na to, ako sa chcem zachrániť, aby som padajúc nerozbila hlavou sklo na dverách tresnem zadkom na hrkálku, ktorú som nestihla odložiť a potom ako to je v mojom štýle, napárem lakťom do kľučky a zatrúbim na piskaciej knižke... 

Na to prichádza môj Najmilší a hovorí: "Ticho, veď ho zobudíš🤫🤫🤫🤫🤫!"

Si myslím "do frasaaa, akoby v tom mal nejaký podiel, či čo, aj tak to budem musieť urobiť sama znovu."

 A len tak s pokojom šamana zakrúti hlavou: "Ach ženo!"
...či to sa deje len mne? :O hmmm

Tak sme si včera boli vonku na ihrisku. Ja fľakaté nohavice už 2x začúchané hubkou (práčka funguje ale.. eh načo budú čisté max 15sek.), mastné vlasy.

Vošli sme na ihrisko medzi deti a asi pol hodiny sme striedali všetky možné atrakcie. Neskôr som si pomyslela, že dlho som malému neurobila žiadnu fotku a moja mini rodina sa z nich veľmi teší. Cvakám tie fotky snáď jedna vyjde nerozmazaná :D 

V tom prichádza iná MATKA (och). Skoro som sa počúrala od smiechu - a že mierna inkontinencia po pôrode zostala, tak to bol výkon vám "poviem" :D celým telom, celým tým ofúkaným ksichtom sa mi snažila dať najavo, že moje správanie je neprípustné :D . To sa dalo čítať ako leporelo ten ksicht, ešte aj točila hlavou, si vravím prestaň lebo ťa tiež sfotím zaraz :D
Ja milujem tých trápnych rodičov čo to hrajú akí sú super :D hlavne super tatíkov na ihriskách, ktorí sa neprihovaraju detom ale robia divadlo "Jonáš pod k tatovi, musím ťa objať, lebo si veľmi nazúrený, objatie ti pomôže" :D 

Rivalita ešte aj medzi rodičmi alebo HLAVNE medzi rodičmi? Viete o čo mi ide? Presne o tu hlasitosť a ton ktorý používaju, tak aby ste to nahodou neprepočuli, tak ako keď, chcete povedať o niekom niekomu, že ta tretia je krava :D

NA ZÁVER: rozhovor cca 8r. detí na ihrisku: "my na Ukrajine jeme papier"......"my tiež celkom mi chutil" ...."a jete tam aj osraný papier?" 

Ospravedlňujem ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂

Prešlo niečo ponad rok a pol od pôrodu. Strašný drasťák to bol, ale nevzdávala som sa ani na konci. Nejak som som verila všetkému tomu čo sa píše o dobre pre dieťa aj matku. Áno, to všetko je krásne... ale potom treba nejak žiť :D

Pár mesiacov neskôr, keď už môžeš uznať, že si sa ako tak poskladala po tom hardcore zistíš, že nooo niečo nie je v poriadku. Ideš vonku a nevymýšľaš trasu, kde najmenej hučia autá, kde nehučia baby na trhu ale vyznačuješ si trasu prechádzky podľa lokalizácie WC. Najradšej by si bola, keby existovala taká mapa ako Google, že napíšeš PSČ a tadááám prosím pekne samé vecká. 

Doteraz si ani nepomyslela, že ísť vonku to nie je len tak, že dáš dieťa do kočíka a tralala pekná prechádzka, ach tá naivná predstava bezdetných dievčat :D to boli časy. 

Ty už vieš, že aj mucha má väčší objem mechúra, než ty a že do hodiny hoci by si bola neviem ako dehydrovaná musíš, proste musíš ísť. A keď už si tam tak vyjde jedna kvapka!!!!! Nevieš čo ťa viac serie, či to, že máš ten problém, či to, že si znovu zaplatila peniaze za nejaký hnusný palmarínový koláč čo ani nechceš, len aby si mohla isť vypustiť tú JEDNU kvapku v cukrárni, lebo veď v okruhu 1km nikde nie je WC. 

Domov sa ti neoplatí ísť, lebo kým vytiahneš kočík hore po schodoch tak sa aj pototo. Jeden by povedal veď čo ideš za kríčky a hotovo. No takže vážení, možno na dedine by to šlo, ale vo veľkom meste, kde aj škôlkari majú lepší mobil, než ty to nie je také ľahké. 

A čo je ešte horšie je to, že ľudia len číhajú čo by sa dalo trápne sfotiť, aby to mohli dať na net a smiať sa z toho. Divná mánia ale sú fest rýchli, keďže tie mobily majú vždy v ruke a ty nestihneš gate v kríkoch vytiahnuť a cik live na facebooku v skupine s 350 000 používateľmi. Takú popularitu som nikdy nechcela.

Vstávam o 8 a hneď viem, že ma čaká ťažká úloha. Nabiť denný program aktivitami tak, aby malý šiel spať iba 1x a najlepšie 12-14. Celý deň makám ako blázon a to dieťa nič! No totálne nič.

16sta trie oči vravím si skvele ideme spať aspoň na 40 min, lebo o 17stej ide autobus na našu hudobnú.

16:15 zvoní zvonček (M zadal kód na zvončeku). Malý si v tom momente sadá a pozerá na mňa štýlom „a ty mu akože nejdeš otvoriť“ „tata-tata“. Ešte stále sa nevzdávam a uspávam ho ďalej.

16:30 zaspal..... (uff) ... rýchlo sa obliekam a posunkami sa dohadujem s M čo a ako urobíme. Pomaly ho prekladám do kočíka v špinavých veciach lebo som ho zabudla prezliecť. Prebúdza sa do frasa – znovu ho uspávam (a tak ešte 5x). Dobre.... N je v kočíku a M potichu obúva ponožky. Dôvod? Veď viete ten lepkavý zvuk trošinku spotených nôh, za ktorý by ste niekomu najradšej prehryzli tepnu – ale iba v tom momente. Ja červená na ksichte už sa mi zlieva fasáda ukazujem na hodinky, ktoré nemám na ruke, že „helouuuu čas sa kráti“ „aaa mimochodom klipkaj očami trošku tichšie“. V ponožkách mi pomohol zniesť kočík z 11. na 10 poschodie (výťah je až od 10 debilita aaach)

16:45 stojím pred výťahom a vnútorne sa upokojujem „to zvládneme ešte je čas fúúú“. Vchádzam do výťahu a schválne rozkladám mega striešku nášho snapa, aby sa zdal väčší a stojím v strede – hej presne tam kde je to sklo a ľudia nakukujú dnu. Všetko preto, aby som umelo vyplnila priestor výťahu a tým vyplašila potenciálnych susedov do spoločnej cesty výťahom. Držím kabelkou ten sprostý reproduktor, aby nezobudil malého (načo to komu je?!)

8. POSCHODIE: stoja 3 osoby s nadváhou ale na moje zhrozenie majú celkom odhodlané výrazy tváre. Vravím si to snáď nie, čo nemajú okuliare? Otvorili dvere a komentujú „aaaaa to radšej počkáme“ si vravím degeš zatváraj dvere zostalo mi pár minút......ideme ďalej sami