Takto vyzerájú naše posledné dni ... Ďalšou úlohou od logopedičky bolo podporovanie vokalizácie, aj keď sú to iba citoslovcia. Už mi z toho riadne hrabká, niekedy mám normálne problém sa prepnúť do vyššieho levelu reči a kopukrát poviem aj mužovi: Júúj, bác. Telefón je na zemi. Trošku na mňa divne kuká, ale viac nekomentuje moju materskú prepnutosť. Napriek tomu vidím, že rakete to akosi pomáha. Začala byť viac vokálnejšia + cvičenie tvárovej imitácie a zrazu sa objavili aj nové slabiky: da, bu, puf, pi... 

Už je trochu zmagorená zo mňa moja raketa, pretože keď poviem "Urob toto", už si ťapká po lícach, po čele, po pusinke, všetky imitačné cvičenia tváre naraz, len aby to mala z krku. Takže pomaly už prechádzam pri príkaze "Urob toto" rovno na pýtanie slabík. Už pozná tento príkaz, vie, že sa mi má pozrieť na tvár a do očí, takže keď poviem ja prvá slabiku, vidí, čo robia moje ústa. Možno nám to naozaj pomohlo, lebo sa mi zdá, že sa viac snaží hovoriť a niektoré slová, ktoré si náhodne vypýtam aj zopakuje, samozrejme trošku schomolené, ale čosi z tých slov tam vždy použije. Dnes som si všimla tieto dva nové pokusy o slová: 

Daj - da (ešte ho nepoužíva na pýtanie predmetov, len na vyžiadanie "povedz da/daj") a slová  kde je - deje (trnavčina sa nezapre, používa ho však len, keď sa opýtam alebo pri hľadaní obrázku, pri ktorom to používam ja....)... Ide to všetko ako z chlpatej deky, ale keď si človek predstaví, že ešte januári a februári ani neblabotala, tak sa z toho celkom aj teší.

Dnes som videla o pol roka staršie dievčatko, ktoré išlo zo škôlky a mlelo o 106. Vlastne svojou rýchlosťou prekonala aj môjho syna, splietala dve na tri, len aby rýchlo povedala mame, čo zažila... Krásne to bolo. Hneď ma to napadlo, že táto mamina musí byť z tých, čo si aj želá "chvíľku" ticha. Ja už nechcem chvíľky ticha. Tie sme už mali a nie ďakujem neprosím znovu. Nech mi pukne hlava, nech sa jazyk rakete pletie pri hovorení príbehu, nech rozpráva aj zo sna....

Aj to raz bude, verím tomu veľmi silno... Je to teraz znovu s ňou celkom fajn, AK som s ňou iba ja (ale syn a muž). Ráno si porobíme cvičenia, potom sa pomotkáme, čosi vybavíme, šup obed a spať a ideme mimiho zobrať do škôlky...Dokonca sa tieto dni začala viac motkať okolo odrážadla, tak som jej ho dala dovnútra a občas ide kúsok aj na ňom. Teším sa tomu, možno budúcu jar bude aj skutočne odrážať. Cez deň je to s ňou skutočne pohodička, ak sú to neni dni ako minulý týždeň, že plače za všetko od rána do večera.

Na terapiách však pokúša, či sú dni dobré alebo zlé. Spolupracuje jak sa jej zachce, s cudzími bez mojej prítomnosti nula bodov a to tam chodíme už dobrý polrok aj viac... Písala som, že na tomto musíme zamakať, tak ideme na detské krúžky, oslovila som dievča, čo by sa s ňou mohlo hrávať 1-2x do týždňa v mojej prítomnosti, možno neskôr aj bez.... Všetko skúsim, len nech zlepšíme aj reakciu na cudzích ľudí... Ja viem, možno tlačím na pílu, syn v jej veku nebol o nič viac spoločenský, ale predsalen to vnímam viac rizikovejšie ako pri ňom. Toto je to, čo nám podľa mňa "zostalo" z našich znakov a čo je na nej výrazné: akceptovanie požiadaviek bez výbuchu - takto by som to sformulovala odborné. Laicky povedané, škrieka ako pavian pri cudzích... Darmo raketa, manka ťa chce "z toho" dajako dostať...

„Je tu niekde klaunka?“ počujem volať sestričku. Vybehnem za hlasom. „Miškovi odložili operáciu, je z toho nešťastný. Potrebuje rozveseliť,“ vysvetľuje a povie mi číslo jeho izby.

Presunutie operácie na ďalší deň naozaj nie je dôvod k veselosti. Ani pre dospeláka, nieto pre deväťročné dieťa. Opäť na druhý deň nejesť, nepiť a báť sa, ako to celé bude prebiehať a ako to dopadne. A zase o niečo dlhšie zostať v nemocnici.

Ani nemusím hádať, ktorý zo štyroch chlapcov v izbe je Miško. Stojí v kúte za dverami a plače. Priznám sa, že mi ako človeku nie je všetko jedno. Ani ako klaunke. Neviem, či dokážem rozosmiať nešťastného chlapca. No rozhodne to vyskúšam.

„Ahoj, máš nejaké mokré líca, ja ti ich osuším,“ navrhujem mu ako červenonosá doktorka.

„Ale nie, to netreba,“ snaží sa neisto namietať.

„Prosím ťa, to nie je žiadny problém,“ vyťahujem pumpu na balóny, ktorá poslúži ako pohotovostná zásobáreň vzduchu. „Len kde máš tie líca? Kde len môžu byť...,“ uvažujem nahlas.

Ahojte,

Posledné letné dni prichádzajú a tak sa ich snažíme užiť ako sa dá najmä vonku. Keď však prší robíme si rôzne aktivity. Tu máte pár našich tipov a možno sa inšpirujete. 🙂 

Po spoločných raňajkách a prechádzke vonku, kde som stihla vypiť kávičku som bol nabudená a plná energie pripraviť naše aktivity.

Učiteľku v sebe nezapriem ☺ a snažím sa s Linou veľa tvoriť a vzdelávať a to najmä montessori pedagogikou. Dnes som sa však snažila zapojiť aj produkty značky Fred &Flo.

Prvou, úplne jednoduchou aktivitou bolo vhadzovanie tyčiniek do uší do prázdnej papierovej krabice od vajec. Myslím, že každá z nás nájde tieto dve veci doma a dieťa si skvele precvičí jemnú motoriku. U nás to vyzeralo asi takto! ☺

Kým sa Lina hrala ja som pripravila veci na druhá aktivitu : Letný sen