Ja som zistila, že mám úplne super mega schopnosť. Zistila som na sebe už dávnejšie, že mne stačí na niečo len pomyslieť a zrazu sa to niekde v blízkej budúcnosti v mojom živote stane súčasťou. Zhodou okolností som toto opisovala minulý piatok mojej kamarátke, že ako sa už "roky" s týmto trápim, že si niečo prečítam, niečo uvidím, niečo odmietam a vtom sa mi to všetko začne vracať a "účtovať". A hneď som jej to názorne predviedla... Pri bare nás obsluhoval chalan s dlhými vlasmi a ja takých akože neviem prečo nemusím.... Nikto mi nič nikdy nespravil s dlhými vlasami, len mi to proste k chlapovi nejde, je to také neupravené alebo také divné, proste môj subjektívny pocit a väčšinou si s takýmito ľudmi nemám ani čo povedať, lebo väčšinou vyznávajú aj iný životný štýl a názory... A len, čo som to kamoške povedala, presunuli sme sa do iného baru a tam ako sprcha dlhovlasých vlasatých chlapov okolo🙂

Alebo si pamätám, že ešte ako 15-16 ročná, keď som sa čerstvo zalúbila do svojho teraz už muža, tak som si vymýšľala kde a ako by sme sa mohli "náhodne" stretnúť. Pamätám si to presne, lebo som mala hlavu opretu o okno autobusa a myslela nato, že by som ho mohla stretnúť teraz v tt, keď vystúpim a pôjdem do lekárne... A hádajte čo? Ja som ho stretla, síce mu akurát vykradli auto, ale presne na tom mieste, kde som myslela, žeby som ho mohla stretnúť (mimochodom úplne odveci miesto, kde bežne nechodil ani on ani ja...)

No a takto sa to s tým mojím myslením a "priťahovaním" tahá nejaký ten piatok. Pri prvom pôrode, keď boli prognózy hrôzostrašne, malý nedýchal, modrý ako šmolko s "povzbudivými" odporúčaniami k modlidbe od sestričiek, mi ani nenapadlo myslieť nato, žeby s malým niečo bolo. Ani na sekundu som nepochybovala, že on nebude proste v poriadku. Zato pri rakete celé tehu plné obáv, po pôrode ako to všetko budem zvládať s dvomi deťmi, ako sa dostanem do práce pri dvoch deťoch... jedna obava za druhou a tak sa jeden problém za druhým na mňa začal lepiť....

A dnes "moje privolané myšlienky" opäť "úradovali". Len včera som napísala, že mám pekné dni s raketou a bojím sa, že prídu zachvíľu tie zlé a jééé*b zase ako na hojdačke. Uškriekaná raketa späť v hre. Aj keď musím povedať, že to po tých lepších dňoch, čo sme mali, znášam trochu lepšie. Dnes som sa odhodlala zobrať každý jeden škrek a hnev a amok a výbuch na verejnsoti či doma ako výzvu. Výzvu pre seba. Zvládnem to s pokojom? Budem kričať? Ako teraz zareaágujem? Už keď kričí tak sa snažím v hlave nájsť, čo najlepšie riešenie nielen pre situáciu ako ju teraz vyriešim, ale aby to prinieslo "úrodu" aj do budúcna, t.j. aby to nabudúce zvládla už lepšie. D

Dnešná situácia. Nešlo o typický "auti"hnev, ale podľa mňa klasický vzdor, keď som jej nedovoli zobrať malinovku na trampolínu. Vreskot na celú telocvičňu, všetky matky s idylkovými deťmi oči na mne, raketa reve na zemi a ja rozmýšľm, reku, čo spravím. Jasné, že nepovolím ani za svet a idem trochu ďalej (tvárim, sa že to so mnou nič nerobí). Ona sa najedovane postaví, ide k ruksaku a od jedu do neho strči. Ok dávam varovanie, zase revy a tak dále a tak dále... Skúšala to s flaškou ešte dvakrát, ale ten posledný krát už pekne odložila flašku... U tej mojej rakety proste musím byť pevná ako skala, keď chcem, "aby" spracovala príkazy a zákazy, len si to musím na začiatku pekne "odmakať"... Ja aj celkovo cítim, že to v živote v strašnej dalekej budúcnosti môže s ňou dobre dopadnúť, len si to proste tieto roky do poslednej kvapky trpezlivosti vychutnám... Teda na záver toho celého, prakticky si privolávam to dobre, že to všetko dobre skončí, len to nepôjde takou easy cestou... to som typická ja..

7.6.2019

V noci sa blýskalo ostošesť. 

Beny sa schoval do chodby, a ani ňuf nevystrčil. 

Pekné ráno, aj keď bez slnka.

Po ceste už hučia autá,  počujem uponáhľané kroky ľudí do práce či do školy. 

Na chvíľu ostalo ticho.