Ako správna prekladateľka a tlmočníčka taliančiny môj prvý príspevok na blogu venujem večnému mestu – Rímu!

Hneď v začiatkoch mojej tlmočníckej praxe som mala to veľké šťastie a mohla som si odskúšať svoje tlmočnícke schopnosti v jazykovej kombinácii taliančina – slovenčina a čeština práve v Ríme! Pracovala som ako tlmočníčka a tour leader pre skupinky slovákov a čechov, ktorí cestovali do Ríma pracovne. Bolo to krásne obdobie, na ktoré veľmi rada spomínam, nakoľko som mala možnosť priamo v Ríme určitý čas aj bývať, prechádzať sa denno-denne jeho ulicami a nasávať jeho atmosféru nielen ako turista, ale cítila som, že som jeho súčasťou.

PIAZZA NAVONA V RÍME

Rím je naozaj celý prenádherný, avšak zopár špeciálnych miest mi prirástlo k srdcu. Jedným z nich je práve Námestie Navona, ktorému som sa rozhodla dnešný príspevok na blogu venovať a priblížiť vám aj niečo z jeho histórie. 

Toto námestie vo štvrti Parione, stojí na mieste starobylého štadióna Domiziano (Circo Agonal) s kapacitou 30 000 divákov, kde Rimania hrali rôzne športové a súťažné hry a nachádza sa približne iba 200 m západne od Pantheonu.

Námestie Navona, postavené v elegantnom barokovom štýle, je jedným z najkrajších a najznámejších námestí v Ríme. 

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??)

A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Ale v ten istý deň na inom mieste som zažila aj iného človeka/ľudí. Tuto klikaj a dočítaj si aj záver nášho dňa... https://kari-matka.blog/2019/06/04/nie-je-rodic-ako-rodic-a-ani-den-deti-ho-neovplyvni/