23.04.2019 - utorok 

Krásne ráno. 

Pošibačkové 🙂

Ideme s manželom na prvú rannú prechádzku po operácii, spojíme to hneď s nákupom raňajok. Teším sa, rýchlo sa oblečiem a netrpezlivo čakám na manžela. Až vonku mi začne dochádzať, že ranná prechádzka bude prebiehať v pomalom tempe.  A nie v rýchlejšom ako som chcela. Navonok to vyzerá veľmi dobre, ale vnútro nepustí... Kurňa... Poznámka "rýchlejšie to asi nepôjde?" ma prekvapí a skoro naštve, ale predýcham to a usmejem sa. Aj on. Srandoval vtipálek 😂

Konečne prichádzame k obchodu.  Medzitým kamoška zastaví autom pri nás a povie mi, šak moja tebe nič neni,  šak môžeš ísť aj do roboty! Hmmm, doprajem ti to, čím som si prešla a prechádzam,  ale vysvetľuj to "niektorým " ľuďom.  No čo už.  Nepomôžem si. 🙂

Teším sa na čerstvé pečivo. Hmmm. Smola. Nie je, vypredané.  Ďalšie príde. Kedy? Nevedia. Nevadí,  tak kúpime v Senci hovorí manžel.  Fajn.

Veru je to naozaj tak, smiech je najlepší liečiteľ. Bez smiechu sa ani lístok na strome nepohne. Nič iné na moju raketu totiž nefunguje. Smiech je prvý a základný bod metódy OTA. A tak ako sme smiechom začali, musíme aj pokračovať v týchto dňoch. Asi najťažšie na tom všetkom je prekonať sa a nakopnúť sa do "zábavy" v takéto mrcha dni. 

Napríklad dnes ráno ani oči poriadne neotvorila a už ju plieskalo v postielke. "Ajajaj, zas super deň." Neva, ako správna matka som sa jej teda prihovorila. Amen tma, to som priam naštartovala samonasieraci modul a k plieskaniu sa pridal plač a krik v znení "nech jej dám pokoj"... Tak som si radšej pozbierala svoje "šveskty" a v kľude som si ustlala posteľ a snažila som sa nestratiť nervy do 5 minút. Premýšľala som ako začnem deň. Či s krikom alebo plačom... Vybrala som si smiech. Povedala som si, kašlem nato, aspoň si z toho budem srandu robiť. Keď sa "vyškriekala" tak, som sa jej znovu prihovorila, chvíľu počkala kým na mňa aspoň pozrie a začali sme "bojovať" s jedmi. 

 Odporúčaný počet rozosmiatí podľa metódy OTY je 20x-30x. Moja malá raketa mala  smolu, pretože ja som ju dnes rozosmiala asi 100x. Každý jeden plač, hnev som napodobňovala a čuduj sa svete, zmizli do 3,45 sekúnd. Z vlastnej skúsenosti, ak spätne porovnám ABA terapiu a OTA metóu, mne sa tá OTA metóda v tomto oveľa viac osvedčila. Pri ABE som len mlčala, neriešila, čakala a bola som zbytočne ohučaná dobrých 15 minút v pravidelných intervaloch. Takto sme sa nasmiali, zabavili, jedy prestali, ona dostala spätnú väzbu o svojich emóciach a nakoniec sme sa vždy poobímali a povedali si, že sa už nehneváme. Večer už sme to skúšali automaticky všetci. Pred našim večerným čítaním sa zvykneme všetci spoločne pomodliť, čo ju však "obťažuje", lebo ona už chce "čítať". Takže začala mať jedy, ale my všetci -ja, muž aj syn - bez vzájomnej dohody sme zrazu naraz spustili: "áááá" a buchali sme rukami do perín... Mali ste vidieť ten "wau" efekt. Sedela ako päť peňazí a pekne čakala, kým sa domodlíme. Vôbec neviem, či je to efektívne a či týmto spôsobom znížime počet tých jedov a vystúpení, ale je to pre nás v súčasnosti "najlepšia" cesta ako ich skrátiť.  Niekomu však môže padnúť lepšie metóda ABA v tomto, keď tie jedy ignorujete. Ja som to intenzívne skúšala 3 týždne a nevidela som efekt ani zlepšenie, priamo opak. Naučila som sa rozlišovať jedy a jedy, pri ktorých to "iba" skúša a ktoré musím ignorovať a počkať a potom ju objať. Pevne verím, že som zvolila správnu cestu.

Okrem toho sa nám však cez deň celkom darilo. Dnes som malú prichytila ako si znovu číta knižky. Reku jo, zas sa "hrabe" v knihách a robí bordel. Pôvodne označená typická autičrta - listovanie strán - sa zmenilo na čítanie a komentovanie v jej podaní. Počujem z izby akési zvuky a známe citoslovcia, tak nakuknem, čo zase stvára. A ona na posteli položenú knižku a "čítala"... "Ham" na obrázku, kde zvieratká papali, ruky hore na obrázku, kde zvyknem kričať "hurá, myška zachránená", vzliky na obrázku, kde myška plače... Podľa mňa, keby mala väčšiu slovnú zásobu, tak rovno hovorí celý príbeh. Opäť ma milo prekvapila takýmito malými drobnosťami.