Od prvého momentu, kedy na teste zbadáte tie zázračné dve čiarky, až po posledné dni s bruškom, ubehne nejaký ten piatok. Vaše pocity odpovedajú jazde na húsenkovej dráhe. Raz plačete od šťastia, potom zase od zúfalstva. Prežívate okamihy šťastia i strachu. Krásne momenty sú prerušené nevoľnosťami. Užívate si prvé kopance, no okúsite aj nepohodlie. Nie vždy je to totiž prechádzka ružovou záhradou. Napriek tomu však určite súhlasíte, že ide o jedno z najmagickejších období v živote ženy.

Prežívate ukážkové tehotenstvo a vznášate sa na obláčiku šťastia? Alebo patríte ku skupinke žien, ktoré si toto obdobie spájajú s nie príliš euforickými stavmi? Tak či onak, každú príležitosť na to, aby ste sa stretli s najbližšími (a dali si dobrý koláč :P), treba využiť, nie? A preto som sa tejto múdrosti chopila a zavŕšila toto špeciálne obdobie s bruškom bábätkovskou oslavou. Obklopená priateľmi. Dobrotami. Veselou náladou. A darčekmi, samozrejme ;)

Nie, nedostala som plienkovú tortu ani 5 rovnakých denníkov o prvom roku dieťatka. Dostala som niečo zaujímavejšie. Žltú krabičku, teda skôr „krabičisko“, plnú všakovakých detských produktov. Stála tam, na stole, kričiac, aby som sa vrhla a rozbalila ju. To som ešte netušila, že nejde iba o dekoračný predmet, ale aj o praktickú vecičku, ktorú uvíta každá novopečená mamča. Pretože Slovak Baby Box je multifunkčná krabica, ktorá má hneď niekoľko využití. Okrem toho, že v sebe skrýva množstvo praktických produktov či „rozkošností“, slúži aj ako prenosná postieľka. Že ako? Uvidíte nižšie.

Ale poďme najprv k jej obsahu, keďže zvedavosť ma donútila ihneď sa vrhnúť na tie hnedé vrecká a zistiť, čo je v nich ukryté. A čo sa nachádzalo v tom mojom žltom zázračnom boxe? V štartovacom balíčku Klasik som si našla viac ako 47 užitočných vecičiek - matrac, plachtičku, pančušky, čiapočky, body, overaly, dupačky, látkové plienky, zavinovačky, ponožky, rukavičky, hrkálku, maznáčika, detskú kozmetiku, fľašku, cumlíky, detský teplomer, vložky do podprsenky a iné doplnky a potreby.

Po eufórii z vybaľovania darčekov som sa pustila do skúmania toho, ako tento box využiť ďalej. Na dne sa nachádza matrac s plachtičkou, ktorý túto obyčajnú krabicu premení na prenosnú postieľku určenú pre deti do pol roka. Tak si budete môcť malého drobca brať všade so sebou s vedomím, že spinká vo vašej blízkosti a v bezpečí. Box je pevný a je vyrobený zo zdravotne nezávadných materiálov. Potom matrac jednoducho vyberiete a krabicu využijete napríklad ako odkladací priestor. Možno práve na spomienky, ktoré ste si počas toho pol roka so svojím dieťatkom nazbierali.

Máte vo svojom okolí budúcu mamičku? Zoberte si príklad z mojich perfektných priateľov a kolegov, ktorí mi, múdro, nenakúpili množstvo nepotrebností, ale siahli po tomto šikovnom a praktickom boxe, ktorý mi uľahčil chystanie výbavičky. Vybrať si môžete z troch rôznych balíčkov vyskladaných z overených a kvalitných produktov, ktoré nesmú chýbať vo výbavičke žiadnej mamičky. Okrem hygienických potrieb, hračky, kozmetiky či látkových plienok tam nájdete aj základné oblečenie, ktoré pokryje obdobie od prvého okamihu bábätka až do veku pol roka. Prípadne si môžete box vyskladať podľa vlastných predstáv. Určite oceníte aj to, že nielen všetko oblečenie, ale aj plachta a matrac sú vyrobené na Slovensku.

Dobré ránko,
nový týždeň - nová súťaž. Ako som spomínala tak tento víkend sa o program postarali deti, preto súťaž na tento týždeň bude z oblasti tanca.

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

3. Každá/dý súťažiaci má len JEDEN tip na jeden deň! (to znamená, že keď deň vynecháte, pokračujete v dalšom poradí svojho tipu), vynechaný tip sa už nedopisuje!

07.04.2019 – nedeľa ráno 3.00. Som vyspatá.

Káva a čaj je samozrejmosť.

Tichúčko sedím v obývačke a rozmýšľam, čo ešte musím ešte dnes urobiť. Zababuším sa do deky a ani neviem ako a zaspávam. O polhodinu  som hore, zase sa mi snívala nejaká blbosť o nemocnici. Radšej už nezaspím. Sledujem ako svitá. V noci pršalo a drozd už neúnavne lieta po záhrade, vyťahuje červíky a kŕmi mladé v hniezde. Teším sa, že ho tam máme ubytovaného.

Keďže môj žalúdok štrajkuje, rozhodla som sa, že dnes si uvarím iba vývar z kostí a zeleniny. Ráno raňajkujem len mozzarelu /z tej mi nie je zle/, a ja s manželom máme na obed polievku nedeľnú. Ja len čistú. Syn musí mať samozrejme rezeň. Mäso je mäso.

Manžel je solidárny, aby ma nedráždil, tak obeduje len to čo ja. Nechutí mi ani to, žalúdok mám stiahnutý ako sušenú paradajku. Zjem zopár lyžičiek vývaru a pre dnes končím. Neviem už vôbec od nervov jesť. Snažila som sa nasilu, ale napína ma. Tak radšej nie.

Doobeda som finišovala so žehlením, bolo ho tak veeeľaaaa. Ale už je to hotovo a ja to len roznosím po skriniach a hotovo. Niečo poupratujem a už mi manžel nadáva, že čo lietam po dome, že veď sa nič nestane, keď niečo nebude urobené, veď on to dokončí, ak by som to nestihla. A tak podobne. Sľubujem mu, že už nebudem, ale keď vytiahne päty na dvor, rýchlo umývam riady a stíham ešte „vyglancovať“ /umyť/ chladničku. Potom mi to manžel už fakt zarazí, a putujem do obývačky, kde sledujeme telku. Samozrejme obidvaja na chvíľu zadriememe, dobre nám to veru padne.

To Vám bol zas deň. Malej zase šiši-riši, za všetko revy a jedy, už ani neviem za čo všetko, ale mám pocit, že sa to časom nie že zlepšuje ale ZHORŠUJE. Zas sme späť v období, keď sa jej pomaly nemôžem ani prihovoriť, lebo sa hneď začne v postielke plieskať. Idem ju dať cikať porád hneď luk dozadu, robím vlasy -  škrieka, volám ju jesť - škrieka, niekto sa jej prihovorí - škrieka... Už ma dokonca začala aj cápať...☹ Za toto sa však musím "poďakovať" svojmu synovi, ktorý ju vždy pri hnevoch vycapcuje, takže to má obkukané teda aspoň pevne dúfam, že "odtiaľ vietor fúka" ....

Vždy si idem s chuťou s nimi poobede pospať, ale potom sa zobudím a zase malej šiši-riši, tak ma to celé akosi prestáva baviť. Neviem, či tá ignorácia raz začne fungovať, lebo ja už ani nemám na ňu chuť reagovať, či už ju napodobnovať podľa OTA alebo ignorovať podľa odporúčaní. Už len chodím ako vyplutá žuvačka a kukám do čoho by som štuchla, len nech ju nerzúbem ako hada...

Celý deň som rozmýšlala, že je celá povaha môjho syna. On bol neskutočný jedoš a aj je doteraz. Tiež sa mu do troch rokov po poobednajšom spánku nemohol nikto ani prihovoriť, svokra na neho celé tri roky ani len kuknúť nemohla, u doktorov pravidelný rev, na trojročnej prehliadke doktora pomaly do p*ce poslal... to Vám bol tiež luxus vzdor. No a teraz mám dejavu s malou + žiadne slová. Stále sa pýtam, či je to len taká jedovatá povaha alebo predsa len tam čosi bude aj iné.  Malý bol so mnou aspoň empatický, keď ma rozplakal, začal plakať ešte viac ako mu to bolo ľúto. Tejto mojej rakete sú nejaké moje revy prudko v péčku... Pri synovi veľmi ale veľmi pomohla škôlka. Začal byť poslušnejší, nechá sa postrážiť aj niekym iným ako mnou, proste mu ten život pri iných deťoch a pod iným dohľadom pomohol. Pomôže to aj mojej rakete? Bože ja nato čakám ako na soľ, ale dať tam takéto deco, do hodiny ho mám späť... 

Dnes to teda potiahol muž s deckami. Musím povedať, že mu išla karta. Videl na mne, že sa mi chcel len revať, tak sa ponúkol, že si ju zoberie a ja si môžem v klude oddýchnúť pri skladaní prádla. Zlatý mužík, myslí na môj oddych. Išla som však niečo ešte vybaviť a furt som bola akási namosúrená a tak ma vcuclo do obchodu. Oplieskala som prachy, kúpila kabelku, okuliare a dvoje plavky ,ako keby som mala ísť zajtra na Maledivy, ale spokojná som sa vrátila domov. Doma som zrazu našla tancujúcu princeznú a nie uškriekanú opicu. Zrazu som ju videla zase veselú občas jedovitú, ale stále moju malú raketu. Pridala som sa do tancu, všetci sme skákali a jašili. Malý zobral lopatu a tváril sa, že spieva do mikrofónu, popritom hral na vlečke z kombajnu. Malá skákala a hopsala vedľa neho a keď som "fingovala" hru na gitare na tenisovej rakete, tak mi ju zobrala a začala hrať ona. 

Niekedy to asi fakt mamy potrebujú. Vypadnúť z tej vlčej diery, oddychnúť si od detí a zas ich vidieť "v lepšom" svetle. Večer som si od samej radosti upratala všetky úlohy pre raketu, vymyslela pár nových a už sa teším, že zajtra sa do toho boja znovu pustíme. 

Poviem Vám ešte jednu mega super správu. Moja malá raketa ma už viackrát oslovila "MA-MA". Už včera z kúpelne, keď sa kúpala s mužom, kričala "ma-ma". Dnes večer z postielky vykrikovala "ma-ma"...  Neviem teda, či to oficiálne pokladať za prvé slovo, ale pevne verím, že som neni už zdegešovaná ani ja ani muž a počuli sme to zreteľne obaja, takže za mňa to teda hádam to prvé slovo je🙂  A dúfam, že bude aj zajtra aj pozajtra. A dúfam, že tie jedy už fakt niekedy v živote prestanú☹