Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

Dobré ráno,

niekto ešte prázdninuje, u nás prázdniny skončili takže sa môžeme plne sústrediť na tohto týždňovú súťaž. Dúfam, že sa vám budú súťaže páčiť a spoločne sa zabavíme a zahráme si o srdiečka. Budem sa snažiť indície pridávať v pravidelný čas, ale predsa aj ja môžem pozabudnúť vo víre povinností, tak vás poprosím o trpezlivosť.

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

Popravde, keď vyslovila psychologička o mojej malej rakete, že má zážitkovú pamäť tak som si pomyslela, že to je zase jasný rizikový znak AUT. Zabudla som sa jej opýtať, či to je dobré či zlé a doma som sa neodvážila o tom ani čítať  až do dnešného dňa, keď som si všímla na mojej malej rakete, že ona sa k tým zážitkovým "situáciám" rada vracia. Celá veda zážitkoch predstavujú novú formu vzdelávania, ktorá sa dostáva do popredia, pretože dnešní žiaci sú zahlcovaní stále väčším množstvom informácií, z ktorých si aj tak nič nepamätajú. Avšak, ak to prežijú a precítia, vryje sa im to do pamäte.

Tak to bolo aj s mojou malou raketou. Na diagnostike som ukazovala jedno z domácich videí, kde sa moja malá "rehnila" na mojej mame, tak že sa až "zadúšala", mala s ňou krásny očný kontakt a dokonca si dávali aj "zvukový ping-pong": Raz ty, raz ja. Počas toho, ako som toto video ukazovala psychologičke, moja malá pobehovala po miestnosti a obkukávala hračky, ale zrazu ako začula známy zvuk z videa, dobehla a začala sa zase rehotať a vydávať smiešne zvuky na telefón. 

Fakt neviem, či je to dobré či zlé, či je to auti/neauti črta. Viem len,  že to je cesta, ktorou môžem vzdelávať svoju malú raketu aj ja. Píšem o tom práve dnes preto, lebo ma dnes prekvapila tým, že na stôl v detskej izbe pripravila pracovné zošity pre ňu a pre malého, tak ako to robievam ja každý pracovný večer, keď si dáme spoločné "učenie". Sadneme si za stolík, malému zadám jednu stranu a malá sedí oproti nemu a buď si "kreslí" alebo s ňou robím plastelínu alebo hocičo iné. Podstatné však je, že sa ju snažím udržať za stolom v pokoji, bez behania aspoň počas toho, kým si syn napíše zadanú úlohu. Poviem Vám bola to fuška, lebo prvé dva mesiace plakal malý, že sa mu nechce, že ho to nebaví, malá plakala, lebo chcela len behať, ale teraz sú tie večera tak krásne, že mi chýbajú cez víkend, keď máme od nich "oddych". Krásne si večer sadneme do izby, už sa nikto nehnevá, nikto nejeduje.Je to taká naša spoločná chvíľa, keď sme v "tichosti" bez hnevu a jedov. Jooj som veľmi rada, že sa mi "toto" podarilo s nimi doladiť a som ešte radšej, že pre malú je to príjemný zážitok, ktorý si chce sama zopakovať aj cez deň.

S malou raketou nám to ide striedavo-oblačno, ale pokroky sú stále nejaké. Dnes sme trénovali interakciu raz ty, raz ja pri naháňačke. Syn je fantastický komunikačný a playpartner a ani o tom nevie. Vedie a ťahá a volá a kričí na ňu a ja vždy s malou dušičkou dúfam, že to raz bude u nich 100%-centné. Nemôžem povedať, že ho ignoruje, fakt sa vedia už pekne blázniť, len tam chýba ešte tá väčšia interakcia, dlhšie trvanie a iniciatíva z jej strany. Dúfam, že to je stále iba nízkym vekom malej. Dnes som im teda trochu pomohla a začala som ich naháňať aj ja. Raz jedného, raz druhého a potom som zakričala "a teraz ty". Malý povel samozrejme splnil, aj malá pochopila, že chcem nejakú zmenu, ale ešte nechápe príkaz "chyť ma", tak vlastne nevedela, čo spraviť. Tak som zobrala jej rúčky a chytila som sa sama. Hádam sa to zlepší a bude vedieť vymeniť role spontánne a sama.