Michaela Oscitá je jednou z klientok detského domáceho hospicu Plamienok. Neziskovú organizáciu zameranú na domácu paliatívnu starostlivosť a pomoc v smútení kontaktovala ako mama nevyliečiteľne chorého Adamka. „Každý si predstavuje, že keď má rodič takéto dieťatko doma, život prestane fungovať. My sme sa ale snažili všetko robiť naplno.“

Návod, ako stráviť limitovaný čas čo najzmysluplnejšie, Plamienok poskytnúť nedokáže, ale nástroje áno. Od zdravotníckych pomôcok a liekov, cez asistenciu pri nekonečných administratívnych  úkonoch až po niečo také obyčajné a ľudské, ako domáca návšteva s čerstvými croissantmi a kávičkou v ruke, len aby si mohla mama na pokraji fyzického i psychického vyčerpania odpočinúť.

Vypätá a sama...

„Kompletne sa o mňa postarali,“ usmieva sa dnes Miška. Áno, usmieva. Už to nie je 46-kilogramové žieňa, čo žilo roky na spánkový dlh a na pravidelnú stravu ani nepomyslelo. Meditácia v obývačke pri príjemnej hudbe? Pre mnohých z nás štandardná rutina po návrate z práce, no pre rodiča dieťaťa s poriadne hrubým chorobopisom je to rovnako nedostupný sen ako dovolenka na Maldivách.

„Adamkova diagnóza bola detská mozgová obrna, hydrocefalus a veľa ďalších pridružených ochorení, ako epilepsia, celiakia, infekty dýchacích ciest, stále niečo bolo...“ spomína Miška a dodá, že aj dva a pol roka po synovom odchode má pocit, akoby ešte nedospala všetku únavu.

„Vlastne som mu od narodenia zachraňovala život. Chcela som, aby bolo Adamkovi čo najkomfortnejšie, keď už som vedela, že tu dlho nebude. Chcela som mu dať všetku lásku, ktorú som v sebe mala. Tak, ako som ju dostávala od neho. Aj keď mi to nedokázal povedať, nedokázal ma pohladiť, bolo to cítiť. Bol ako živý anjel.“

Milujem svoju prácu. Cítim sa ako Santa Klaus. Pripravujem miesto na oddych, zútulňujem dom, vytváram letnú atmosféru a podľa záujmu robím program a zabávam. Môže si človek želať niečo viac? Celé leto na mori, občas ugrilovať, uvariť kukuricu, či sprevádzať  hostí po ostrove, alebo niekoho niekde odviezť. Jednoducho,  chodia k nám ľudia, aby si užili pre mnohých najkrajšiu časť roka, načerpali veselé spomienky  a pozitívnu energiu. Uspokojujúcejšiu (aj keď niekedy nevďačnú – holt ako všade)prácu, si neviem predstaviť.  A ako bonus máme mimo sezóny kopu času na vlastné cestovania. Paráda!

Moja rodina to však vidí inak. Odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska, obľúbená mantra rodičov je asi takáto: „S vysokou školou bordel po opitých Angličanoch upratuješ, hajzle umývaš, v horúčavách plachty žehlíš a vo voľnom čase tajtrlíkuješ pred dovolenkármi za nejaké bodíky na bookingu. A celú zimu hniješ v nečinnosti. Navyše, na dôchodok sa ti šetrí málo, dobrovoľné odvody by ste si mali platiť vyššie, materskú nebudeš mať..blablabla...“ Celkom iný opis danej činnosti, no nie?

Snažím sa im vysvetliť, že mne to tak vyhovuje, že táto práca ide zo mňa, pasuje mi k povahe a robí ma šťastnou. Že je tak správne bohémska, že mnohí hostia sú nám už priatelia a tešíme sa keď prídu...No sú to boje s veternými mlynmi. A tak, keď som nedávno dostala avízo, že medzinárodná firma hľadá zamestnanca, čo hovorí chorvátsky, slovensky/česky, anglicky, rusky a ešte jeden jazyk, nemohla som odmietnuť poslať žiadosť. Naši sa na mňa nahrnuli, ako neandertálska tlupa a musíš a musíš, čakajú len na teba.

Poslala som teda žiadosť a k prekvapeniu, pozvali ma na pohovor. V pondelok ráno, o deviatej, mám prísť na testy. Mama už búcha šampáňo, tato reční dojatý, sestra dáva módne tipy. „Berú ťa, je to tutovka.“

Nastavila som si budík na siedmu, mám strach, či a zobudím, lebo zvyčajne spávam ako poleno. Hovorím teda Tomici, nech nastaví budík aj on. Viete čo? Zobudila som sa o štvrtej, o piatej aj o šiestej, zakaždým vystresovaná, že nestíham. O šiestej som to zabalila a začala sa pripravovať. Na pohovor som prišla prvá a za mnou ešte 11 ľudí. Všetkých som veselo pozdravila, no nikto ani slovko naspäť, v balkánskych 30tkach sa parili v šušťavej tesilákovine  a jeden na druhého zazerali ako nepriatelia. Všimla som si pána v rifloch, sandáloch a ladvinke. Hneď  si pomyslela, že to isto bude Čech. Zo všetkých bol najsympatickejší. Budil vážny dojem (nakoľko sa to pri ladvinke dá), ale aspoň sa netváril ako vrah. Vrátnik volá psychológovi: Pondelková dvanástka už prišla.

Psychológ hovorí: teraz absolvujete 8 inteligenčných testov, test koncentrácie a tri testy osobnosti. Ak prejdete, za dva tri týždne vás pozveme na vedomostné testy a test všeobecného rozhľadu. Ak prejdete aj to, zavoláme vás na pohovor s manažérom. Na tvárach kolegov sa objavil súťaživý duch. Psychológ nás zobral do miestnosti a dal nám posadiť sa.