2.3.2018 5:45 spln

- update -upozornenie:tento článok je plný hovienok 🙂

Keď má človek dieťa, zmení sa v jeho živote pomerne veľa vecí. Od spánkovej deprivácie, či nedobrovoľnej hladovky, cez upúšťanie od pravidiel, zásad a štandardov a prijímanie nových pravidiel zásad a štandardov (ktoré do týždňa každý rodič poruší, aby si vymyslel nové...), až po fakt, že ako rodič ste ochotný podniknúť čokoľvek... Pre blaho potomka.

Som mama osem týždňov, som unavená a ako vo svojej podstate každý človek, som lenivá. Zjednodušiť si život jednorazovými plienkami či sterilizátorom fliaš sa v priebehu posledných týždňov stalo samozrejmosťou, a to hlavne preto, že do môjho života pribudol neustály boj o tvorbu mlieka, prikladanie, cievkovanie, odsávanie a hurónsky rev na prsníku. A už vyššie spomenutý nedostatok spánku. Vzdala som to (nie bez boja) a dieťa netrápim snahou o prisatie. Odsajem čo sa dá a ponúknem z fľaše aspoň to čo je. Zvyšok dokŕmim UM a doma vládne odrazu väčšia pohoda... Bábätko prosperuje, je šťastné a pokojné, čo je viac?

No aj tak bol u nás občas poriadny krik, po štvrtej hodine rannej už spánok prichádzal ťažko a bol nepokojný. Okolo 17:00 sa plakalo s presnosťou švajčiara. Mladý pán totiž kadil a mal problém s boľavým bruškom. A tak sme masírovali v smere hodinových ručičiek, polohovali, skúšali feniklový čaj,  Infacol aj Espumisan L... nič spoľahlivo nezaberalo. Bola to skôr lotéria a snaha zabaviť dieťa, kým to prejde...

Asi dva týždne dozadu som na Instagrame videla, že kamoška robí bezplienkovú komunikačnú metódu (BKM) na svojej novorodenej druhej dcérke. Pomyslela som si, že pri tom všetkom, ja už fakt nemám energiu ešte aj na toto, a v duchu som jej pogratulovala a išla som spať. Minulý piatok som bola vonku s kamoškami (keďže malý je viac na fľaši, môže sa postarať aj tato) a jedna z nich má 4 mesačnú dcéru a len tak medzi rečou spomenula, že u nich sa tróni 3x denne na WC... ako veľké dievča. Stále mi to bolo proti srsti, až spomenula zázračnú vetu "... a odvtedy nemáme problém s boľavým bruškom." - spozornela som a ukotvila túto informáciu tak, aby som sa k nej vedela čím skôr po návrate domov vrátiť. 

Kedysi dávno som si idealizovala ako má vyzerať láska dvoch ľudí. Vraj totiž každý máme na svete svoju druhú polovičku a je len na nás ako dlho a či vôbec ju stretneme. Premýšľala som, kedy ma stretne tá moja pravá láska (ľavá, druhá ani tretia nepripadali do úvahy-vtedy).

Z kníh som vedela, ako prídem na to, že to je ona. Roztrasú sa mi kolená, zatají sa mi dych, rozbúši sa mi srdce a zatočí hlava. Aké klišé a celkom pravdivé. Tiež som však počúvala, že škaredé a zlé si nikoho nenájdu, tak treba byť milá a pekná. Ach tá detská naivita.

Dnes viem, že ľudia niesú single kvôli vonkajším črtám, či prevahe negatívných vlastností, ale väčšinou len preto, že čakajú. Čakajú buď, že tú svoju druhú polovičku stretnú, alebo čakajú, než sa im srdce vylieči, alebo len proste čakajú až nadíde ten správny čas. Premýšľam nad sebou, že do ktorej kategórie by som sama seba teraz zaradila a asi najskôr do tej druhej alebo tretej. Predsalen si neviem predstaviť, byť mamou na plný úväzok a popritom sa spoznávať s novým človekom, pustiť ho do našej zóny a už vonkoncom sa prispôsobovať niekomu novému. Stým niesom stotožnená-zatiaľ.

Je pravda, že čím dlhšie je človek sám, tým je spokojnejší so svojou situáciou a menej prispôsobivejší novým okolnostiam. Aj keď si samozrejme myslím, že to je dočasný stav regenerácie, kedy sa liečite z toho, že nemusíte robiť veci pretože musíte, lebo sa od Vás očakávajú, ale robíte ich pretože chcete. Tak to máme my s Mateom. On sa chce hrať, tak sa hráme. Chce robiť Kolo kolo mlynské? Tak sa točíme do kola. Chce si čítať, tak si čítame.

Nielen preto, že to chce on, ale preto, že to chcem aj ja. Viem totiž, že raz príde deň, kedy už mamu potrebovať nebude, lebo bude chcieť vyletieť z hniezda, ale chcem aby keď si občas spomenie vedel, že som tu bola, som a budem preneho. A aj keď tu už raz nebudem, budem žiť v jeho spomienkach a tie sa mu budú vynárať, keď si bude tvoriť on tie svoje s jeho deťmi. Verím tomu.

Presne tie spomienky sa tvoria teraz. Tú interakciu medzi dieťaťom a rodičom nenahradí, žiadna učiteľka v jasliach, či škôlke, tablet, mobil ani starí rodičia. Preto si to užívajme tu a teraz plnými dúškami všetky tie neopakovateľné prvé razy, ktoré s nimi zažívame, lebo aj tie predbedné noci raz pominú, aj tie zuby raz vyjdú. Súhrn prvých nezrozumiteľných slov, ktorým ne/rozumieme ani my mamy, než sa dostanú do puberty a už budeme iba trápni.